Celkom iné klebety. Martin Bútora o knihe Yahoo boys.

Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Autor Yahoo Boys je psychológ, mediátor a tréner v medzikultúrnej komunikácii, no najmä skvelý pozorovateľ so znalosťou histórie i so sociologickým vhľadom do kultúrnych špecifík jednotlivých etník, regiónov a národov a regiónov. Cez príbehy ľudí, s ktorými sa na tréningoch stretáva, dokáže pútavo, s empatiou, ale aj s iróniou a odstupom rozprávať o neraz trpkej každodennosti i o tom, ako sa s ňou vyrovnávajú.

Ako najvhodnejšie napríklad pomáhať komunitám poznamenaným traumatickými zážitkami? Dosiahnuť zmierenie je neraz nesmierne ťažké, či už ide o Albáncov a Srbov v Kosove, o utečencov navracajúcich sa v Iraku na miesta, kde žijú vrahovia ich blízkych alebo napríklad o Kolumbijčanov po občianskej vojne trvajúcej desaťročia: „Na seminári vystúpil mediátor páter Homer, veselý a neškrobený katolícky farár, vždy keď rozprával, vyskočil a gestikuloval rukami, myšlienky zdôrazňoval vlnením celého tela. Začal tým, že neexistuje mier bez politickej kultúry odpustenia, a skutočné odpustenie znamená odpustiť neodpustiteľné.“ Na to stále väčšina ľudí nie je pripravená, myslí si, že spravodlivosť možno dosiahnuť iba potrestaním násilia a zverstiev. Lenže „niektoré zločiny sú také hrozné, že tam ani nevieme nájsť spôsob adekvátneho trestu“. Odpustenie pritom podľa pátera nie je náboženská cnosť, je to podmienka pre demokraciu. A dodal, že málo hovoríme o „politickej ekonómii nenávisti“: politici veľmi dobre vedia, že propagovanie nenávisti prináša hlasy vo voľbách, takže ju pokojne šíria a o ostatné sa nestarajú. Dôsledky sa budú riešiť až potom.

Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Autor bol v Londýne v čase, keď britský konzervatívny premiér David Cameron prišiel s ideou „Big Society“, ktorá mala znamenať „najväčší presun moci z Westminsterského paláca“ do rúk obyčajných ľudí, úradníci mali slúžiť občianskym iniciatívam, vláda mala podporovať novú kultúru dobrovoľníckeho étosu, filantropie a sociálnych krokov. Kritici sa ozvali, že je to len nový názov pre to, čo labouristi a liberáli označovali ako Mutualism (filozofia podpory vzájomnosti) alebo Neighbourhoodnes (dôraz na susedské a komunitné prepojenia v pomoci ľuďom). Neziskové organizácie pripomenuli, že „slová sú fajn“, ale ak sa Big Society má uskutočniť, treba systematickejšie meniť zákony uvoľňujúce ruky dobrovoľníckym aktivitám. Tak či onak, „v Spojenom kráľovstve sú neziskovky druhou najdôveryhodnejšou inštitúciou, hneď po cirkvách“. Tešia sa vyššej dôvere ako podnikatelia, armáda, policajti, a samozrejme, „nekonečne vyššou“ než vláda a parlament. Nepriaznivé správy v novinách môžu túto dôveru ohroziť, a preto organizácia ImpAct (jej zakladateľ nepatrí ku „kravaťákom“, ale k „teniskárom“ – nemá „business look, slovník a grify marketérov“, je nakrátko ostrihaný, nosí pulóver a má vecné vystupovanie) zostavila 29 etických kódexov pre rôzne oblasti fundraisingu, ako aj Manifest transparentnosti, ktorý sa zaviazali dodržiavať prakticky všetky významné britské nadácie a združenia a tisíce jednotlivcov z neziskového sektora.

Celkom iný prístup hlása istý nigérijský miliardár, podľa ktorého je filantropia súčasťou tradičnej filozofie Zuluov a má tri podoby. „Ukwenana“ je taký typ, kde obdarovaný hodlá poskytnutú pomoc v budúcnosti vrátiť. „Ukusisa“ zase znamená, že chudobným venujú domáce zvieratá, tí ich odchovajú, ponechajú si mláďatá a dar vrátia. Napokon v duchu tradície „ilimo“ ponúknu obdarovaní svoju prácu a darcovia potom zdieľajú úrodu, jedlo a pitie so všetkými. Tí, ktorí sú na tom momentálne lepšie, sa delia s tými, ktorí na tom budú lepšie nabudúce. „Možno tá filantropia nie je až taká veda,“ uzatvára autor.

Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“

Dušan Ondrušek už napísal niekoľko odborných kníh, no po publikáciách „S tekvicou priviazanou o nohu“ (2005) a „Sop sum sum“ (2009) sa pomaly stáva majstrom svojho žánru. K jeho „klebetám“ sa dostanete aj v mimovládnej organizácii Partners for Democratic Change Slovakia (PDCS), ktorú založil v roku 1991.

Autor: Martin Bútora (Text vyšiel v prílohe Denníka N medziknihami.sk)

foto: Andrej Bán