BLOG

Ak existuje nejaké dno, tak títo ľudia žijú mínus dve poschodia nižšie.
Ľudia bez domova z garáží zo Zátišia. Renča, Jožo, Julo, Bukši, Karol, Betka, Vlasta, Marika... a ďalší. Ľudia, tak trochu stratení, zúfalí, neuveriteľne srdeční, pohostinní, komplikovaní, ktorí ma tak často rozosmejú a akosi mnohým nepasujú do kolonky "riadny člen spoločnosti". Sú pre nich len nepríjemný problém, ktorého sa treba čím skôr zbaviť.
(o alarmujúcej situácii ľudí bez domova píše Sandra Tordová z Proti prúdu)

 

Predstavte si Moskvu, Červené námestie v lete 1987. Obrázok ako zo starej bonboniéry. Pre mladších – to bol ešte Sovietsky zväz, Gorbačov, železná opona. Tam, kde sa v máji vždy robili prehliadky vojenskej moci, v samom centre impéria, pred mauzóleom Lenina, toho leta počas niekoľkých týždňov stanovali stovky mužov a žien. Krymskí Tatári sa vpísali do moderných dejín najúspešnejším nenásilným bojom o právo na návrat do svojej domoviny. Celé týždne okupovali Červené námestie a ani KGB, ani žiadne policajné zložky ich neboli schopné odtiaľ dostať. Predstavte si ľudí, ktorí sa narodili v exile v Uzbekistane, mohli tam ostať slušne žiť a napriek tomu sa v deväťdesiatych rokoch „bez dovolenia“ vrátili domov. V ich domoch však bývali cudzí ľudia...
So zatajeným dychom si účastníci konferencie Value-Based Conflicts and Violence vypočuli rozprávanie muža, ktorý je lídrom tohto nenásilného boja malého moslimského národa. Muža, ktorý opäť žije v exile, dnes ako poslanec ukrajinského parlamentu. Muža, ktorý svojou neuveriteľnou charizmou dokázal poraziť radikálov zo všetkých táborov. Muža, ktorý spája, ktorý stále predstavuje nádej, nielen pre Krymských Tatárov, ale aj pre všetkých tých, ktorí chcú vidieť Ukrajinu v demokratickej Európe. Muža, ktorý zosobňuje nenásilie a ktorý sa ani po vstupe do veľkej politiky nespreneveril svojim hodnotám.

Už tretíkrát sme pripravili medzinárodnú konferenciu o hodnotových konfliktoch a občianskych aktéroch, tento krát vo vzťahu k násiliu. Dva dni naplnilo 120 účastníkov z 15 krajín diskusiami, hraním rolí, výstavami. Videozáznamy skvelých pozvaných spíkrov pripravujeme, aby videli aj tí, ktorí sa na konferenciu nedostali. V médiách sa už objavili aj rozhovory s niektorými z nich. Ale chceme poskytnúť aj pohľad do zákulisia. Ponúkame niekoľko „čriepkov“ – postrehov od niekoľkých z nás, ktorí videli konferenciu „z vnútra“. A Zuzka Fialová pripravila aj samostatný blog o jednej z nezabudnuteľných osobností na konferencii -  Mustafovi Džemilevovi. Takže, tu je pár čriepkov od Lukáša Zoráda a Dušana Ondruška.    

Ak čítame o Ukrajine v novinách, väčšinou narazíme na správy o vojne, smrti, korupcii, smútku a beznádeji. My v PDCS však máme vďaka našim projektom možnosť vidieť celkom inú Ukrajinu. Stretávame ľudí z rôznych kútov tejto z pohľadu Slováka obrovskej krajiny, ktorí pracujú v samosprávach, v občianskom sektore, či v lokálnom biznise, ľudí, ktorí hovoria po ukrajinsky, rusky, niektorí anglicky, ale ktorých spája obdivuhodná životaschopnosť, optimizmus a chuť rozvíjať svoje mestá. Rozhodli sme sa priniesť vám niektoré ich portréty.

Študent sociológie, občiansky aktivista a hudobník Juraj Havlík prišiel na stáž do PDCS v septembri 2016. Hoci jeho stáž oficiálne skončila už v decembri, aj počas jari 2017 s nami stále spolupracuje. V rozhovore s ním sa dozviete, čo všetko sa v PDCS „doučil“ a čo ho najviac bavilo i nudilo na práci s nami.  

18. marec 2017,

Timothy Snyder, profesor na Yale, ktorý sa venuje európskej histórii, krátko po Trumpovom víťazstve vo voľbách, napísal "Američania nie sú múdrejší ako Európania. Tí mali osobnú skúsenosť s tým ako  môže demokracia vyústiť do fašizmu, nacizmu alebo komunizmu"... Jedinou našou výhodou je, že by sme sa mohli poučiť z ich skúseností." Vo svojej poslednej knihe (2017)On Tyranny: Twenty Lessons from the Twentieth Century(O tyranii: 20 lekcií z 20 storoča), Snyder vychádza z historiskej skúsenosti strednej a východnej Európy a upozorňuje na krehkosť liberálno- demokratického systému. Opisuje, prečo je obrana demokratických inštitúcií kľúčová a ako môže rozdrobenie demokratického režimu vyzerať dnes, a to aj v prípade takých rozvinutých demokracií ako je USA.

.