BLOG
21. február 2019,

Neistý a bez záruk býva osud inovácií. Učitelia by vedeli rozprávať. Aj technológovia. A predsa bez inovácií prichádza ustrnutie a pomalý úpadok. Nemôžeme si dovoliť inovovať natoľko, aby sme úplne prerušili kontinuitu s minulosťou a spôsobili chaos. A nemôžeme si dovoliť od inovácií upustiť úplne.

Marseille, čo vám ako prvé napadne? Najväčší prístav Francúzska, vysoká koncentrácia migrantov, rázni obyvatelia, vysoká kriminalita, slnko, more, pláže... Marseille je druhé najväčšie mesto Francúzska založené 600 r. pred n.l. a bolo dejiskom konferencie o občianskom vzdelávaní v Európe NECE1Ako to už na konferencii býva, zahltil nás celodenný program, takže na osobné vychádzky ostal čas iba počas presunov z miesta konania sa konferencie do hotela. Preto posúdiť či informácie o migrantoch či kriminalite sú pravdivé a ako menia tvár Marseille, sú mizivé a opierajú sa len o niekoľkohodinové dotyky so štvrťami Belsunce, Joliette, Belle de Mai, Le Plage. Ľudia: domáca, domáci, hotelový personál, bezdomovci, predávajúci Arabi, plážujúci Marsejčania boli starostliví, oddychujúci aj tlačiaci sa. Najviac ma však omámil záchodový parfém ulíc. Navštívila som viaceré francúzske mestá, veľké, menšie i dedinky, ale toto bolo po prvýkrát, čo som si niečo také všimla. Nečakala som to, ale má to svoje vysvetlenie. V Marseille chýbajú verejné záchody, tak ich niektorým občanom nahrádza ulica.

Populácia Subsaharskej Afriky predstavovala v roku 1950 okolo 180 miliónov ľudí, teda tretinu vtedajšej európskej populácie. Do roku 2050 bude mať podľa predpovedí len Subsaharská Afrika 2,2 miliardy ľudí, čo bude trikrát toľko, čo celá Európa. Počet Európanov s africkým pôvodom sa môže vyšplhať z terajších 9 miliónov na 150 – 200 miliónov do roku 2050. Môžu tak tvoriť až štvrtinu Európskej populácie. Dnes je už jasné, že tento trend je nezvratný. Už teraz vnímame, že v stredoeurópskom priestore táto situácia so sebou prinesie hodnotový konflikt, ktorý bude spočívať v zápase o kultúrne sebaurčenie a zachovanie určitej identity verzus pragmatickej otvorenosti prílevu pracovnej sily zo zahraničia v kombinácii s kultúrnou otvorenosťou, pričom jednotlivé roviny sa môžu rôzne prelínať. Príkladom tohto konfliktu môže byť aj nedávna reklamná kampaň na alkoholický nápoj, ktorá zobrazovala mladú ženu s tmavou pokožkou a so Slovensko-konžskými koreňmi v slovenskom kroji, na ktorú zareagovala video-reakciou študentka gymnázia hovoriaca o slovenskej identite. Ako sa k tomuto hodnotovému konfliktu môžeme postaviť kultivovane, s rešpektom k emóciám ľudí tak, aby nedochádzalo k násiliu smerom k žiadnej skupine?

Žijeme v mieri a dostatku. Populácia na Slovensku a v Strednej Európe sa nikdy v histórii netešila takému dlhému veku, dobrému zdraviu, či osobnému komfortu. Stále menej manuálne pracujeme, lepšie (až príliš bohato) sa stravujeme, a užívame si technologické vymoženosti, ktoré nám uľahčujú život. Za posledných 73 rokov na našom území neprebiehala vojna, poslednú vojenskú okupáciu sme zažili pred 50 rokmi. Počet áut prihlásených na Slovensku stúpol od r. 1989 z poldruha milióna na tri. A hoci sa to na prvý pohľad nezdá, bohatstvo je u nás (v porovnaní so svetom) celkom rovnomerne rozdelené. Naši bohatí nie sú až takí bohatí a chudobní nie sú až takí chudobní. A aj tak zaznamenávame nárast konfliktov. Čo je teda zle? Spoločnosť sa rozdeľuje. Hádame sa v rodinách, žiadame referendá, hejtujeme na sociálnych sieťach, bojíme sa o budúcnosť. Ako je to možné? Kde robíme chybu?

Ako a prečo vôbec vznikajú novoročné predsavzatia? Aj vy plánujete v novom roku schudnúť, viac čítať, venovať sa rodine či naučiť sa cudzí jazyk? Niektorí novoročnými predsavzatiami opovrhujeme, mávneme nad 1. januárom rukou a povieme si, že pokiaľ sme doteraz nič na sebe nezmenili, nestane sa to ani v novom roku. Takýmto postojom si však pravdepodobne veľmi škodíme.

„Poznáme tri druhy klamstiev: Klamstvo, prekliate klamstvo a štatistiku.“ Tento známy výrok provokuje už od konca 19. storočia.1 Nedôvera k dátam nie je nič nové. Navyše, stále okolo seba počúvame, že žijeme v postfaktuálnej dobe, že žiadne dáta nemajú zmysel a treba pôsobiť na emócie, ak chceme niekoho presvedčiť. Faktami v prezentácii nikoho neohúrite, skôr unudíte na smrť, ľudia sa vraj (a to sa týka aj veľkých manažérov a politikov) nerozhodujú na základe faktov. Je to skutočne tak? Nikdy v histórii ľudstva nemal jednotlivec taký ľahký prístup k dátam. Napriek tomu sa nám zdá, že nič neznamenajú. Sú všade okolo nás, je ich hŕba, jeden údaj zdanlivo spochybňuje druhý, niektoré nás strašia, niektoré sú také komplikované, že rezignujeme na ich pochopenie. Možno ich len zle ukazujeme. Možno ich máme len príliš veľa naraz. Ako ich teda používať tak, aby naši poslucháči nezívali? Dá sa všetko rozprávať len cez rozprávky a vtipy? Nie. Čísla sú dôležité. Poďme sa inšpirovať tými, čo naozaj vedia, ako ich prezentovať.