BLOG

Vo filme Stalker (resp. v románe bratov Strugackých „piknik u cesty“) sa jeho hlavné postavy snažia dostať do tajuplnej komnaty uprostred opustenej „zóny“, v ktorej sa jej návštevníkom splnia tie najtajnejšie želania. Stalker, hlavný sprievodca zónou, spomína na prvého sprievodcu (Dikobraza), ktorého vedomým želaním pri vstupe do komnaty bolo, aby jeho žena vyzdravela. Po návrate zo zóny zbohatol a jeho žena zomrela. Komnata v zóne mu splnila jeho skutočné prianie, ktoré nosil ukryté hlboko v sebe a nikdy sa neodvážil ho ani len vysloviť. Po tomto zistení spáchal samovraždu, pretože nedokázal žiť sám so sebou. V novele bratov Strugackých, či jeho filmovej adaptácií Andreja Tarkovskeho (Stalker) je zóna tajomným a nebezpečným miestom, v ktorom sa vyznajú iba špecialisti. Autori vtedy ešte netušili, že podobná zóna, odhaľujúca najtajnejšie ľudské túžby, vstúpi do našich domovov a informácie do nej budú ľudia vkladať dobrovoľne a sami. Čo nám hovoria veľké objemy dát o tom, kto v skutočnosti sme? A aké možné využitie majú? Prečo prezident Obama dosiahol vo svojom príhovore pravý opak toho, čo chcel? A aké správy sa šíria rýchlejšie, pozitívne, či negatívne? 

Drobná nenápadná školáčka v kockovanej košeli, s copíkmi a pohľadom upreným do seba. Vystupuje na svetových fórach, sedí na zemi pred švédskym parlamentom a hovorí o Zemi ako našom dome v plameňoch. Svetoví lídri nie sú schopní pozrieť sa jej do očí. Ženy skrývajú slzy, muži odvracajú zrak. Greta Thunberg – zrejme budúca laureátka Nobelovej ceny svojím príkladom spustila zatiaľ pomalú, ale rastúcu vlnu protestov detí, ktoré už prišli aj na Slovensko. Otvorila tým hneď dva hodnotové konflikty, ktoré doteraz len ticho tleli prehlušené reklamami na blahobyt. Prvým je konflikt o to, či a akou je príroda hodnotou. Je iba zdrojom pre ľudstvo a jeho rozvoj, či je sama osebe dôležitejšia ako naše spokojné životy? Druhou je bolestná otázka, kto má právo tvoriť politiku. Majú deti právo štrajkovať za opatrenia na zmiernenie klimatickej zmeny? Mali by sme zmeniť volebné právo, či umožniť deťom väčšiu politickú participáciu, alebo je to tak, že im detská naivita bráni v rozumnom úsudku a rozhodnutia majú prijímať výlučne dospelí?

Sériu šiestich otázok odpovedal úplne opačne ako ja. V opise toho, čoho sa najviac obáva uviedol, že prisťahovalcov z nebielych krajín. Stretol som sa s 25 ročným Nikom, ktorému v Rakúsku niektorí ľudia nadávajú do náckov.

Z vlaku na stanici v Hainburgu vystúpil drobnejší ryšavý chalan v okuliaroch. Ospravedlnil sa, že bude mať čas iba hodinu a pol, prvým možným vlakom musí odcestovať naspäť do južného Rakúska na rodinné stretnutie, pretože mu umrel starý otec. Pôvodne to mala byť oslava narodenín. Do konverzácie o našich rozdielnych odpovediach v dotazníku sme sa teda pustili ihneď.

12. apríl 2019,

 

(O zákonitostiach radikalizácie mládeže)

Bravčové párky nie sú „halal“

Osemročný Maajid Nawaz si - tak ako ostatné deti - vzal tácku a postavil sa do radu v školskej jedálni. Kuchárka mu na tanier naložila párky. „Čo to je?“ spýtal sa malý Maajid. „Čo by to bolo? Párky. Vezmi si a posuň sa ďalej“, ozvalo sa z druhej strany okienka. „Ale ja párky nejem“, hovorí Maajid. Ani vlastne nevedel prečo, ale pamätal si, že otec jemu i bratovi hovoril, že v škole môžu jesť všetko a výnimočne ani nemusia sledovať, či je to halal, len nech nejedia bravčovinu, napríklad párky. Maajid opakoval, že on párky neje, ale kuchárka zvýšila hlas, aby nevymýšľal a privolala službukonajúcu učiteľku. Tá zopakovala, že musí jesť, čo mu naložia a bude nad ním stáť, kým si nedá aspoň kúsok. „Nebudeš vymýšľať. Zješ všetko, čo máš na tanieri.“ Po piatich minútach dohovárania a nátlaku vynervovaný Maajid otvoril ústa, aby pod dohľadom učiteľky, kuchárky a detí okolo, prehltol kus párku. Ale párok sa mu zastavil v krku. Cítil, že krk sa mu zovrel a žalúdok dáva iný povel. Katastrofu nemohol zastaviť. Maajid ogrcal celú tácku i stôl. Učiteľka i kuchárka sa zhrozene pozerali na ten žalúdočný galimatiáš a po chvíli jedna z nich hovorí: „...si mal povedať, že máš alergiu na párky...“ Toto bola jedna z prvých Maajidových spomienok na základnú školu v britskom mestečku Southend-on-Sea v roku 1985.

 

Pred niekoľkými rokmi Tyler Vigen, doktorant na Harvarde, objavil zaujímavý jav. Dokázal, že čím viac japonských áut sa v Amerike predá, tým častejšie páchajú Američania samovraždy tak, že naštartujú svoje vozidlo a v plnej rýchlosti s ním narazia do múru, stromu, prípadne úmyselne zletia z útesu.

Tyler Vigen dokonca zostrojil graf, ktorý dokazuje, ako úzko spolu oba fenomény súvisia. Napokon, pozrite sa sami.

 

Vnímať a zdôrazňovať to, čo nás v spoločnosti spája, v čom je naša spoločná človečina? Alebo sa ponoriť do názorovej pestrosti a snažiť sa pochopiť (žiaľ niekedy nielen slovné) prestrelky medzi názorovými tábormi, prúdmi, ktoré sa sami radi vymedzujú a vyhľadávajú perspektívu „buď my, alebo oni“?