Blog

Začína to už pri tácke v školskej jedálni. Hodnotové konflikty v Strednej Európe IV.

12. apríl 2019,

 

(O zákonitostiach radikalizácie mládeže)

Bravčové párky nie sú „halal“

Osemročný Maajid Nawaz si - tak ako ostatné deti - vzal tácku a postavil sa do radu v školskej jedálni. Kuchárka mu na tanier naložila párky. „Čo to je?“ spýtal sa malý Maajid. „Čo by to bolo? Párky. Vezmi si a posuň sa ďalej“, ozvalo sa z druhej strany okienka. „Ale ja párky nejem“, hovorí Maajid. Ani vlastne nevedel prečo, ale pamätal si, že otec jemu i bratovi hovoril, že v škole môžu jesť všetko a výnimočne ani nemusia sledovať, či je to halal, len nech nejedia bravčovinu, napríklad párky. Maajid opakoval, že on párky neje, ale kuchárka zvýšila hlas, aby nevymýšľal a privolala službukonajúcu učiteľku. Tá zopakovala, že musí jesť, čo mu naložia a bude nad ním stáť, kým si nedá aspoň kúsok. „Nebudeš vymýšľať. Zješ všetko, čo máš na tanieri.“ Po piatich minútach dohovárania a nátlaku vynervovaný Maajid otvoril ústa, aby pod dohľadom učiteľky, kuchárky a detí okolo, prehltol kus párku. Ale párok sa mu zastavil v krku. Cítil, že krk sa mu zovrel a žalúdok dáva iný povel. Katastrofu nemohol zastaviť. Maajid ogrcal celú tácku i stôl. Učiteľka i kuchárka sa zhrozene pozerali na ten žalúdočný galimatiáš a po chvíli jedna z nich hovorí: „...si mal povedať, že máš alergiu na párky...“ Toto bola jedna z prvých Maajidových spomienok na základnú školu v britskom mestečku Southend-on-Sea v roku 1985.

Maajid sa tu narodil, ale v tých časoch škola nebola zvyknutá na pakistanských prisťahovalcov. To nebol Bradford, kde ich boli celé štvrte. Maajid a jeho brat boli na škole jediní, na ktorých ostatní pokrikovali „Paki“, „Paki“. Maajid mal pokožku o čosi tmavšiu, než ostatné deti, ale v učení sa neodlišoval ničím, v škole im to šlo výborne. Dokonca vyhrával súťaže v kreslení. Podozrievavé a ponižujúce poznámky počúval pravidelne. Keď mal 11 rokov nenávistná atmosféra na škole sa pritvrdila. V médiách i v škole sa veľa rozprávalo o svetovej epidémii AIDS. Mohutný spolužiak Tony, s ktorým sa predtým kamarátil, sa v jeden deň obrátil na Maajida so slovami: „A AIDS je tu kvôli tebe... Spôsobili ho ľudia ako si ty. AIDS sa rozšíril z Afriky. Lebo ste sexovali s opicami.“ „To je blbosť“, vykríkol Maajid, „Pakistan nemá nič spoločné s Afrikou a...“ Ale Tony nahodil najsilnejší argument: „Je to pravda... otec mi to hovoril ... a povedal aj, že sa s tebou nemám ani kamarátiť ani rozprávať.“

Na strednej škole Maajid zistil, že situácia sa môže obrátiť. Keď mal za pásom džínsov zastrčenú dýku, keď občas prehodil poznámku o tom, že Dvojičky sa môžu zopakovať, nemusel sa okolia báť. Naopak, oni začali mať rešpekt pred ním. A všetko čo robil, vnímal ako oprávnenú obranu. Mal pocit, že on určite nie je agresor. Len sa bráni. A na to má právo každý. Počiatky radikalizácie mládeže majú rôzne podoby. Ale niekde na začiatku býva pocit nespravodlivosti, ponižovania, potreba vyvažovať a brániť sa. Keď Maajid Nawraz – dnes dospelý a rešpektovaný mierový aktivista – spomína na detstvo a jeho dospievanie radikála a extrémistu, vynárajú sa pocity ublíženosti, komplexov, frustrácie. Úľavu mu priniesli až agresívne komentáre na verejnosti, hraná sebaistota a vyhrané pouličné bitky. Až po nich sa mladícka agresivita nalepila na ideológiu. Zrazu to neboli nezmyselné pouličné šarvátky, zrazu šlo o vyššie ciele stotožnenia s Bohom, obranu islamu, o miliardu moslimov, o celosvetovú „Ummu“. O to, čo bolo už dávno napísané v Koráne, o kalifát... A to bola úľava ako nikdy predtým. Bytie vo svete nadobudlo vyšší zmysel. Nie sme tu kvôli móde, jedlu, sexu. To, za čo sa Maajid začal cítiť spoluzodpovedný, ho zrazu presahovalo. Bolo to niečo, čo nepríde samo. Niečo, za čo treba bojovať všetkými prostriedkami, spoločne so všetkými „bratmi“ a „sestrami“ v islame, niečo za čo sa oplatí aj zomrieť. A to vedomie ho úplne pohltilo. 

 

  

Takto teda vyzerala cesta (seba)radikalizácie pre jedného z tisícov budúcich extrémistov. V neskorších rokoch sa – po päťročnom pobyte a mučení vo väzení, vydal na opačnú cestu. Aj keď s mnohými kľučkami a názorovými kotrmelcami v osobnom vývoji, sa mu poradilo deradikalizovať sa. Opustil cestu násilia a založil inštitúciu – protiextrémistický think-tank Quilliam , ktorý zachytáva mladých radikálov a pokúša sa ich zvrátiť z nastúpenej cesty. Z cesty, ktorá ich nevyhnutne vedie k terorizmu , násiliu a ničeniu vlastného života a ničenia životov iných.

Odborníci sa snažili porozumieť nakoľko je (seba)radikalizačná cesta univerzálna, či sú rozdiely v tom ako vyzerá ľavicová, pravicová, sektárska či iná radikalizácia, či sú kroky a štádiá a ich poradie zrode extrémistu. Najzaujímavejším zistením je, že v zásade nie sú rozdiely z hľadiska ideologického zdôvodnenia radikálneho myslenie. Je skoro jedno či sú aktérom alebo objektom nenávisti čierni, moslimovia, nemoslimovia, kresťania, neveriaci, ľudia ktorí nenávidia štát, alebo tí, ktorí vyznávajú výlučne pevné štruktúry silného štátu alebo ríše. Niekde v priebehu radikalizačného vývoja si človek začína vytvárať obraz nepriateľa. (Tu treba dvakrát podčiarknuť, že ide o jeho subjektívne sformovaný a sploštený „obraz“ , nie o reálne vnímaných ľudí, ktorí sa hlásia k nejakému náboženstvu alebo politickému presvedčeniu.) Tento obraz si počínajúci radikál deformuje tak, aby mu pokrivený obraz dobre „slúžil“ ako objekt nenávisti. Adresáti nenávisti sa v tejto rétorike stávajú „parazitmi“, „stelesnením diabla“, kultúrou zla“. Radikál začína mať pocit, že existuje zdôvodnené oprávnenie, niekedy dokonca akási „morálna povinnosť“ nenávidieť nepriateľov a robiť voči nim kroky, ktoré sú v inom kontexte neprijateľné. Útočiť na deti a hádzať kamene na neznáme ženy v šatkách každý normálny človek vníma ako neprijateľné a choré. Radikál si takéto svoje útoky pred sebou obháji: veď tie deti a ženy nie sú normálni ľudia, sú to vlastne netvory, ktoré sa „tvária“ mierumilovne, aby zakryli, že chcú zničiť našu kultúru, rozvrátiť naše tradičné rodiny, rozšíriť choroby a zmar.

Asi netreba vysvetľovať, že dôvodom radikalizácie nie je to, že deti v školskom veku nútili jesť párky, (to by bolo dosť absurdné vysvetlenie), ale že túto historku uvádza Maajid Nawaz vo svojom životopise ako ilustráciu tisícok drobných momentov, kde deti (presnejšie povedané - niektoré deti) zažívajú ponižovanie, nálepkovanie, dávanie najavo, že „ty medzi nás nepatríš“. Ak sa to opakuje každodenne, vzniká mentálne podhubie, na základe ktorého začne ponižované dieťa pociťovať frustráciu. Raz bude pripravené pre seba si zdôvodniť, prečo sa treba „brániť“, prečo treba takýto úder vrátiť späť, prečo je aj násilie primeranou odpoveďou. Momenty ponižovania, nálepkovania a predsudkov by sme si mali všímať aj u detí, ktoré svoje prežívanie nedávajú okamžite najavo.

 

Moghaddamovo radikalizačné schodisko

Zaujímavý model psychologických faktorov, ktoré sa objavujú v jednotlivých fázach radikalizácie, ponúkol iránsky psychológ, ktorý pôsobí na Georgetown Univerzity, Fathali M. Mogaddham. Ten opisuje radikalizačný proces na individuálnej úrovni ako schodisko s jasne oddelenými „poschodiami“. Človek chytený do radikalizačného víru sa postupne mení. V každej ďalšej fáze sa u neho objavujú väčšmi a väčšmi zúžené interpretácie a videnie sveta, ktoré potláča jeho mnohofarebnosť. Rozvinutý radikalizmus v myslení pripomína blud, ktorý je seba-napĺňajúci a neskôr sa už veľmi ťažko ovplyvňuje. Zradikalizovaný človek vidí svet už len veľmi úzkym priezorom. Stáva sa zvlášť vzťahovačným, takže aj dobre mienené výzvy na diskusiu, začína vnímať podozrievavo, ako „nepriateľskú propagandu“, ktorej nesmie podľahnúť.

 

 

Model Moghaddamovho schodiska (2005) zobrazuje šesť úrovní postupnej radikalizácie (môžeme hovoriť aj o prízemí a piatich poschodiach). Väčšina ľudí ostáva na prízemí a napriek občasnej nespokojnosti, sklamaniu, frustrácii striedavo vníma svet ako priaznivý i nepriaznivý, ubližujúci i povzbudzujúci. Nehľadá hromozvod pre svoje nespokojnosti v iných, nemobilizuje sa do nekonštruktívnej agresie. Títo ľudia ostávajú pasívni alebo dokážu svoju aktivitu pretaviť do konštruktívnych krokov. Len veľmi malá časť „nespokojných z prízemia“ sa stáva teroristami. Podľa Moghaddama sa radikalizačný proces nemá chápať ako plynulé kontinuum. Prechod od náznakov frustrácie z prežívanej nespravodlivosti až po vyhrotené násilné akty možno vnímať skôr ako postupné stúpanie po schodisku. To sa odohráva počas mnohých mesiacov a často aj počas niekoľkých rokov. Na ceste schodiskom sa časť ľudí zastaví na niektorom z poschodí a zotrváva tam dlhé obdobia, až kým ich vlastná životná situácia nepodpichne, aby sa presúvali po schodisku vyššie. (Možno by presnejšou metaforou bolo, ak by schodisko smerovalo nadol a jedinci, ktorí sa na ňom ocitli sa namiesto nahor zosúvali stále hlbšie a hlbšie. )

Schodisko sa smerom nahor stáva užšie a užšie, na vyšších poschodiach je menej osôb ako v prízemí. Na prízemí ostáva je väčšina ľudí, ktorých ani nenapadne transformovať svoje frustrácie do nenávistnej či násilnej podoby zameranej proti druhým ľuďom. Na druhom konci schodiska sa zas postupne ocitnú ľudia, ktorí sú ochotní spáchať aj teroristické činy.

Začnime od počiatkov. Ľudia na „prízemí radikalizačného schodiska“ občas prežívajú nespravodlivosť a frustráciu. Niekedy prežívajú depriváciu, imobilitu, neschopnosť ovplyvňovať alebo meniť veci okolo. Niekedy prežívajú hrozbu z ohrozenia osobnej či kolektívnej identity. Ich frustrácia často pramení skôr z vnímaného než skutočného nedostatku a častejšie sa týka situácie skupiny, do ktorej patria, než ich vlastnej osobnej situácie. Mládež, ktorá si hodiny debát v krčme vyplní nadávaním na politikov, na Rómov, oligarchov, všeobecne na pomery, alebo na nejaké konkrétne otázky – exekúcie, korupciu, nefungujúcu spravodlivosť, na problémy, ktoré sa týkajú mnohých ľudí naokolo. Ľudia, ktorí panicky šíria fotky a videá krvilačných migrantov, ktorí „zaplavujú Európu“ a už sú na ceste aj k nám, často neberú do úvahy realitu a v niektorých prípadoch začínajú aj strácať súdnosť, takže postupne uveria aj zjavným nezmyslom a hoaxom. Všeobecná nespokojnosť si hľadá záchytný bod, nejakého vinníka, ktorý za to môže. Časť ľudí už na tejto úrovni nekriticky preberá konšpiračné teórie a ľahko naletí na často aj veľmi primitívny hoax.

Napríklad nedávno satirická stránka AZ274 uverejnila fotku, na ktorej sú na obrovskom kopci davy ľudí. Je ich tak veľa, že pri pohľade z diaľky vyzerajú ako bodky, ako jedno veľké mravenisko. (Ide o veľmi starý záber z roku 1969, keď sa v USA na hudobnom festivale vo Woodstocku zišlo milión mladých ľudí, aby počúvali hudobné kapely a v post-hippíckej festivalovej nálade oslavovali „leto lásky“. Túto fotografiu dnes už ľudia nepoznajú, ale v 70-tych rokoch šlo o ikonický záber. V správe AZ274 túto fotku sprevádzal komentár, ktorý naznačoval, že ide o aktuálny záber, pretože počas minulej noci sa na hore Říp zhromaždilo milión utečencov. Cez hranice sa dostali do Čiech, aby na posvätnej hore zakladateľa vlasti – praotca Čecha - založili utečenecký tábor. Migranti sú už tu a chystajú sa zničiť našu tradičnú kultúru. Správa bola myslená ako vtip a autori mali pocit, že absurdita takejto správy a fotografie je natoľko zjavná, že všetci okamžite pochopia, že ide o paródiu a výmysel. V neistote a emočne rozviklanej atmosfére strachu z migrantov, ktoré šíria alternatívne médiá, mnohí nepochopili túto správu ako paródiu na hoaxy, ale ako seriózne varovanie o nebezpečí. Desaťtisíce ľudí zdieľali túto správu alebo ju mailami posielali ďalej s varovaním, že „už sú tu...“ a výzvami aby to varovanie ľudia šírili, lebo všemocný mainstream túto správu zmaže a zatají.

Účinná konšpiračná správa by mala mať tri charakteristiky 1/ Musí byť z oblasti, kde existuje nedostatok solídnych informácií a kde vládne odborná neinformovanosť. (Ideálne sú problémy, ktoré majú komplexný charakter a pochopiť ich podstatu vyžaduje náročné štúdium. Nemožno ich pochopiť na základe jednovetového vysvetlenia.); 2/ Správa musí byť podaná jednoduchým až primitívnym jazykom, ktorý nepripúšťa pochybnosti. Jednoduchá, dobre zrozumiteľná lož, takmer vždy porazí zložitú pravdu. 3/ Správa musí útočiť na silné emócie. Konšpiračné posolstvo musí oslovovať sympatie, antipatie, lásku, sexualitu, nenávisť, závisť, strach a úzkosť. Citovo sýtené informácie sa ľahšie pamätajú a vybavujú, než informácie, ktoré sú citovo neutrálne. Propaganda musí oslovovať predstavivosť. Niet nad pohyblivé farebné obrazy doplnené patričnými zvukmi a slovami. Jednoduchá metafora, ktorá sa stane rozšíreným sloganom, je k nezaplateniu. Ale ak je klíma v vo verejnej diskusii už zneistení neustálymi zmenami, varovaniami, zastrašovaním, ľudia začínajú reagovať aj na málo ohrozujúce signály a prejavy neistoty panicky. Do atmosféry nedôvery, obáv a neustálych zmien ľahko zapadne aj nová ťažko uveriteľná informácia o ohrození a nebezpečenstve, aj keď „za triezva“ by na ňu ľudia tak ľahko nenaskočili.

 

 

Väčšina ľudí v prízemí nepremení svoje pocity do činov. Ale niektorých pocity nespravodlivosti aktivizujú. Vyjdú o poschodie vyššie. Na poschodí nazvanom „Aktivizácia“ ľudia vyhľadávajú príležitosť nejako reagovať na nesprávne (nespravodlivé?) zaobchádzanie. Dva faktory môžu ovplyvniť ich správanie: chýbajúce príležitosti na vertikálnu mobilitu a vnámaný pocit nespravodlivosti (teda ak neexistujú žiadne vyhliadky na zlepšenie a celý systém je zlý.) Čím silnejší je dojem vlastnej bezmocnosti, pocitu, že ľudia nemajú príležitosť presunúť sa na vyššie, tým viac majú nutkanie „vydriapať sa“ vyjsť na ďalšie radikalizačné poschodie.

 

Vydesením k cnosti

Občas zaznamenávame naivné pokusy zvrátiť ľudí, hlavne dospievajúcich a mladých ľudí, na „správne chodníčky“. K porozumeniu a zastaveniu radikalizácie nedochádza mravoučným káraním. Ľudí neoslovíme moralizujúcimi kázňami, čítaním zákonov, alebo opakovaním faktov o kriminalite a antisociálnom správaní. Často to môže mať práve opačný efekt. To čo môže ľudí osloviť a doviesť ich tomu, že sa zastavia a začnú reflektovať svoje uvažovanie a správanie je „zrkadlo“, ktoré im cez príbehy sprostredkujú ľudia, ktorí sú uveriteľní, ich rovesníci , ktorí zápasia s rovnakými otvorenými otázkami ako oni, tí ktorí priamo alebo prostredníctvom umenia požívajú rovnaký jazyk a odvolávajú sa na životnú skúsenosť do ktorej sa možno vcítiť. Jednou z najodstrašujúcejších skúseností propagandistických pokusov zvrátiť riskantný vývoj mladých ľudí boli programy nazvané „Scared Sraight“ (vydesením k cnosti). V 90-tych rokoch sa vo viacerých štátoch USA začal uplatňovať program práce s predelikventnou mládežou, ktorý bol postavený na jednoduchej myšlienke: Ak dospievajúcich, ktorí majú počínajúce výchovné problémy, vezmeme do väznice a počas exkurzie im dáme možnosť rozprávať s potetovanými väzňami, ktorí si tam odpykávajú mnohoročné tresty, ak dospievajúci uvidia tie odstrašujúce podmienky v celách, ak zažijú rev, ktorý sa ozýva z chodieb, ak privoňajú zápachu a špine, bude to odstrašujúci zážitok na celý život. Školy začali vodiť dospievajúcich na takéto niekedy aj celodenné exkurzie. Vychovávateľom aj rodičom takýto program intuitívne dával zmysel. A naozaj – hneď po návšteve , niektorí mladí v slzách dosvedčili, že tento zážitok im zmenil život. Ale, čuduj sa svete, dlhodobé dôsledky išli proti očakávaniu tvorcov programu. Program sa ako reality show dostal aj do vysielania niektorých televíznych kanálov. Stiahli ho po tom, keď sa zverejnili výskumy, ktoré dokazoval, že program možno viac škodí ako pomáha. V jednej zo štúdií (J.O. Finckenauer, podľa T. Heinzen, S. Lilienfeld, 2019) sa ukázalo že 41% mladých ľudí z polepšovní, ktorí boli do tohto programu náhodne zaradení, spáchalo následne, do 6 mesiacov po návšteve nový trestný čin. Naproti tomu nový trestný čin v tom istom čase spáchalo „len“ 11% z kontrolnej skupiny ,teda dospievajúci z polepšovní, ktorí neboli zaradení na takútu návštevu väznice. Americké Federálne ministerstvo spravodlivosti prehodnotilo, či má dávať peniaze na programy s tak podivuhodnou (ne)účinnosťou. Stalo sa to, na čo psychológovia upozorňovali už pred experimentmi „odstrašovaním k cnosti“. Ľudia sa neprestanú prejavovať antisociálne, ak ich budeme strašiť trestami. Radšej by sa mali rozprávať s im podobnými ľuďmi, na ktorých im záleží. Ľudia sa niekedy dokážu zastaviť alebo vrátiť zo šikmej cesty. Ale nie na základe strachu, neistoty a zahanbenia.

 

Hľadanie hromozvodu

Na druhom poschodí radikalizačného schodiska človeka ovládajú najmä frustrácie a obavy z neschopnosti zlepšiť situáciu. Vedú k hľadaniu „hromozvodu“, niekoho, kto je na vine. Preto jednotlivci obrátia svoju agresiu voči „nepriateľovi". Častým nepriateľským terčom sú Rómovia, Židia, imigranti, USA, či západný svet. Jednotlivci, ktorí aktívne hľadajú príležitosti na vykonanie agresívnych činov, nakoniec opustia druhé poschodie. Vystúpia ďalej, aby podnikli kroky proti domnelému nepriateľovi.

Pri radikalizovaní ľudí, ktorí nevnímajú iných ľudí ako nepriateľov, politickí a náboženskí vodcovia uplatňujú osvedčené triky. Zneužívajú provokácie, ktoré menia pohľad a vytvárajú obraz nepriateľa. Idú tak ďaleko, že zneužívajú smrť „nevinných“ aby vyvolali potrebu odplaty, obrany, boja za vyššie hodnoty. Takmer zaručene fungujú silné emočné zážitky – fyzické a psychické utrpenie, ubližovanie deťom a ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Týranie a smrť. Tomáš Hrábek (2018) píše, ako sa vytvára povedomie, ktoré napokon dodá zmysel smrti martýrov . Vymysleli sme „hrdinskú smrť“, ktorou ospravedlňujeme obete vo vojnách. Yuval Noah Harari (2017) opisuje taliansku fenzívu v prvej svetovej vojne. Hovorí o jave, ktorý nazýva „naši chlapci neumreli nadarmo'. Talianska armáda sa pokúsila útokom vybojovať územie pod správou Rakúsko-Uhorska. Už v prvej bitke však utrpela drvivú porážku a prišla o 15-tisíc mužov. Jednou z možností po neúspešnom útoku bolo pristúpiť k prímeriu a neriskovať ďalšie životy. Ale ako by generáli vysvetlili matkám tisícov padlých v prvom boji, že ich deti sa už domov nevrátia? Ako by rodičia reagovali na to, že útok bol omyl a smrť ich detí bola zbytočná? Taliansko si zvolilo inú stratégiu. Z padlých vojakov urobila hrdinov a hovoriac, že žiaden z nich neumrel nadarmo, podniklo ďalších desať výbojov. Tie si postupne vyžiadali životy ďalších 700-tisíc mladých mužov v uniformách. Z ich smrti, ktorá bola aj dôsledkom spupnosti generálov, urobili hrdinstvo. Tento krok legitimizoval ďalšie a ďalšie straty vo vojne. Podobne v bratovražednej občianskej vojne v Tadžikistane v roku 1992 ľudia spočiatku neboli motivovaní k útokom a zabíjaniu. Preto povstaleckí radikáli z tadžických klanov z Garmu a Horského Badachšánu podnikali nočné výpady, v ktorých náhodne pozbierali potulujúcich sa mladíkov v dedinách. Tých napriek ich neskúsenosti a chýbajúcemu výcviku nasadili do prvých bojových línií. Obete boli mimoriadne početné. Paramilitárni lídri pozbierali zakrvavené telá obetí a pohodili ich vedľa domov v ich dedinách. To okamžite vyvolalo hnev, prejavy utrpenia a potreby revanšu. Znamenalo to veľmi účinné verbovanie nových bojovníkov, kde príbuzní cítili prirodzenú potrebu pomstiť obete svojich príbuzných.

Tretie poschodie radikalizačného schodiska je poschodím morálneho záväzku. Na tomto poschodí začínajú ľudia považovať teroristické organizácie za alternatívu, za akýsi „temný tieňový svet“. V svete tieňa existuje paralelná morálka, ktorá ospravedlňuje boj. Presadzuje sa alibistické myslenie v duchu hesla: Sme dobrí , čestní ľudia oddaní vysokým hodnotám. Vieme sa za ne aj obetovať. Nie sme zo svojej podstaty barbari a násilníci, ale okolnosti nás donútili chytiť sa zbrane, lebo inak sa nedá. Ideálnu spoločnosť treba dosiahnuť všetkými možnými prostriedkami Na osoby „na treťom poschodí“ mieri agresívna radikalizačná propaganda: „Kto ak nie my, kedy ak nie teraz...“ Na treťom poschodí začínajú fanaticky čítať súry Koránu, nové radikálne výklady Biblie, Turnerove denníky, Manifest Bielej Moci, Mein Kampf, Komunistický Manifest, Breivikov Manifest 2083, Protokoly sionských mudrcov a podobné rýchlokvasné čiernobiele texty, ktoré sú zaručenými receptami pre rýchle a konečné riešenia.

 

Dilemy a tetralemy

Na štvrtom poschodí radikalizačného schodiska dochádza u ľudí k zúženiu priezoru, ktorým sa dívajú na svet. Z celej farebnej škály rôznych postojov a interpretácií ostávajú len extrémne póly. Dochádza k redukcii myslenia na čiernobiele schémy a binárne vymedzenia.

Javy sa interpretujú ako:

- čierno-biele (absolútna pravda- absolútna nepravda; platí len áno, áno alebo len nie, nie…)

- z pozície „všetko alebo nič“; (ak sa nezmení či nedosiahne všetko/všetci, znamená to, že sa nezmenilo, nedosiahlo nič; v politike sa musia vymeniť všetci, zákony sa musia prepísať do posledného riadku, finančná podpora musí byť 100%- ná, tresty absolútne, zákaz vynucovaný za
každú cenu ...)

- z perspektívy „my“ alebo „oni“ (hranica je ostrá a nemožno byť niekde medzi, kto nepatrí k nám, patrí k nepriateľom, kto v čomkoľvek nesúhlasí s nami, ten nás chce zničiť, kto sa raz ocitol na tej či onej názorovej strane , patrí tu či tam, ale tá hranica je neprekročiteľná..., nemožno mať dvojakú etnickú, náboženskú či jazykovú identitu, rasovo či nábožensky zmiešané manželstvá a ich deti sú patológiou, ktorú treba vymýtiť...). Delenie na „my a oni“ prisudzuje tým našim len pozitívne znamienko. (Naši sú tí čistí, šľachetní, pracovití, ľudia s holubičou povahou, skutoční vlastenci  s úprimnými úmyslami, tí ktorí sa celé generácie držia tradičnej morálky a osvedčených hodnôt. Zatiaľ čo „oni“ sú tí prišelci, zlosynovia, cudzí, paraziti, lenivci, tí, ktorí nás chcú len využiť a zneužiť, tí, ktorí, prinášajú iné, pre nás škodlivé hodnoty, obhajujú záujmy iných, tí ktorí vyzerajú, obliekajú a žijú inak ako väčšina ...)

Toto binárne myslenie alebo myslenie v dichotómiách považuje známy odborník na transformáciu konfliktov Johan Galtung (D. Fischer a J. Galtung, 2013) za základnú príčinu eskalácie konfliktov a neschopnosť zvrátiť ich z procesu eskalácie, ak už dochádza ku konfrontácii. My všetci, tie len radikáli, sme od malička naučení a zvyknutí pri opise dynamiky okolitého sveta uvažovať „v dichotómiách“. Západná civilizácia veľmi často pri hodnotení javov využíva dichotómiu , ktorú tvoria extrémne póly hodnotenia (správny-nesprávny, dobrý-zlý, rozumný-nerozumný, múdry-hlúpy...) pričom ich používame tak, že tieto označenia a ich protipól sa vzájomne vylučujú. V boji o to, či platí jeden pól alebo jeho opak, potom strácame množstvo energie, ktorá nemusí nikam viesť.

Galtung zdôrazňuje, že transformácia konfliktov znamená niečo úplne iné ako dichotomické stavanie sporu v štýle: „... Tak kto má teda pravdu – my či oni?“ Naformulovanie problému vylučujúcim spôsobom, keď má jedna strana vo všetkom pravdu a druhá ju nemá ani za mak, môže zablokovať riešenie sporov na desaťročia. Samozrejme, že ak takto staviame opis sporu, vždy budú mať obe strany sporu pocit, že pravda je práve na ich strane. Tí, ktorí chcú rozdúchať konflikt až do násilnej podoby, často stavajú vyhodnotenie situácie práve takýmto nekonštruktívnym spôsobom. To sú výroky typu: „Nebojíme sa lebo na ich strane je moc, ale na našej strane je PRAVDA... Boh stojí pri nás... To my plníme vôľu národa... Raz dosiahneme svet, keď takí, ako oni, už nebudú existovať a história (národ, prozreteľnosť, Boh, Allah, nebesá, osvietení ľudia, naše múdre knihy, naša posvätná zástava, preliata krv, odkazy našich dedov, naše materiálne a duchovné bohatstvo... ) už teraz ukazujú, že nakoniec vyhráme. Namiesto nášho hlboko zakoreneného zvyku opisovať problémy dichotomicky a formulovať vylučujúce sa dilemy, by sme sa mohli inšpirovať myslením orientálnej filozofie a namiesto dilemy dvoch možností, teda , že : 1/ pravdu má len strana A alebo 2/ pravdu má len strana B), uvažovať o inom prístupe. Ten iný prístup - namiesto dilemy- má označenie tetralema, teda zvažovanie prinajmenšom medzi štyrmi možnosťami. K uvedeným dvom možnostiam by sme mali pridať ďalšie dve možnosti riešenia. Teda, že : 3/ plnú alebo čiastočnú pravdu majú, rovnomerne či v rôznom pomere, obe strany, súčasne aj A aj B) a tiež možnosť č. 4/ čiže : pravdou nie ani A ani B. Platí nejaký faktor , nejaké riešenie, ktoré sme doteraz vôbec nebrali do úvahy. Podľa Galtunga je pre ozajstné riešenie dlhodobých konfliktov potrebná tvorivosť.

Radikalizačné myšlienkové postupy na štvrtom poschodí radikalizačného poschodia robia presný opak. Postupne znemožňujú vnímať situácie komplexne. Človek so zúženým vedomím sa stále viac zameriava len na niekoľko faktorov. Podobne ako ľudia s počínajúcou drogovou závislosťou, či ľudia , ktorí sa stotožňujú so sektou sa stávajú „ľuďmi pravej viery“. Takto Erik Hoffer (2009) už v 50-tych rokoch minulého storočia opisoval komunistov a fašistov, ktorí uverili svojim vodcom masových hnutí a vydali sa na cestu, kde počúvajú len výberovo, postupne vidia len to, čo chcú vidieť a energiu čerpajú z vzájomného utvrdzovania sa o jedinej a konečnej pravde. Ľudia na tomto poschodí prestávajú by schopní diskutovať, lebo diskutujú len s ozvenou svojich tvrdení, informácie , ktoré im protirečia, považujú za nepriateľské výpady, z celého farebného spektra vidia len pár vybraných farieb a tie objavia aj v situáciách, keď sú takmer neviditeľné. V rozjatrenej situácii Slovenska po roku 2015 stačí v televízii alebo na sociálnych sieťach v akejkoľvek súvislosti len spomenúť pojmy „imigranti“ alebo napríklad pojem „LGBTI“ a niektorí ľudia už nečítajú ďalej, lebo krv, ktorá sa im nahrnula do hlavy , zatemnila súdnosť i sebaovládanie a jediné, čoho sú schopní pri takejto informácii, je hnev, frustrácia a hľadanie hromozvodu pre svoju nahromadenú agresiu. S ľuďmi na štvrtom poschodí radikalizačného schodiska sa už manipuluje dosť ľahko. Pre populistov a demagógov tvoria ľahko tvarovateľné cesto.

Ľudia na štvrtom poschodí sa vo väčšej miere zoskupujú do skupín. Často sa stávajú členmi bunky štyroch alebo piatich osôb, ktorí sa stretávajú častejšie a uzatvárajú sa pred ostatnými vrstovníkmi. Začínajú sa zaujímať iba o členov vlastnej bunky, tí sa stávajú dôležitejšími než vlastná rodina. Časť ľudí sa radikalizuje hlavne pod vplyvom skupín, do ktorých chcú patriť. Referenčné skupiny sú pre sebaidentifikáciu kľúčové. Človek patrí do skupiny ak sa zúčastňuje podobných zvykov a osláv, fandí rovnakým športovým tímom, miluje rovnakú hudbu a filmy, skanduje rovnaké heslá, rozčuľujú ho rovnakí politici a časom ich hodnotí a označuje rovnako ako jeho vrstovníci. Skupiny si vytvárajú svoje odlíšiteľné rituály, pozdravy, typ vyjadrovania, jazyk, v ktorom sú zvraty a vtipy zrozumiteľné iba im.
Mimoriadne účinným radikalizačným zvykom bolo spoločne pozerať videá, spoločne sa rozčuľovať a nadchýnať na obrazoch, ktoré poskytujú možnosť vyznávať spoločný idol, spoločného vodcu, ktorého si možno idealizovať. Sociálny psychológ Nafees Hamid a antropológ Atran Scott (2010, 2016) sledovali sociálne pozadie budúcich útočníkov v teroristických útokoch a zistili, že veľká časť z nich sa radikalizovala v kamarátskych a príbuzenských sieťach. Pochádzali z rovnakej širšej rodiny a vrstovníckej skupiny. Okrem nich sa časť hlavne mladých ľudí radikalizovala ako tzv. „osamelí vlci“ (len na základe izolovaného sledovania videí a browsovania po radikálnych stránkach na internete.)

Obr.: Prepojenia islamských bojovníkov, ktorí sa podieľali na teroristických útokoch v rokoch 2015-2016 v Bruseli, Paríži, pri koordinovaných i nekoordinovaných útokoch, prepojenia na základe príbuznosti, priateľstiev z detstva, známosti zo spoločných útokov, priateľstva a známosti. (Nafees Hamid, Atran Scott, 2016, https://sss.raggett.net/2016/08/11/why-people-join-daesh/)

 

 

Piate poschodie znamená vnútorné vyrovnanie s predstavou násilných aktov a inhibícia vnútorných výčitiek svedomia, ktoré sa v nás ozývajú, keď sa máme dopustiť násilia. Prehlušiť svedomie racionalizáciou nie je tak samozrejmý proces ako by sme si mohli myslieť. Aj tí najotrlejší zdanlivo sebavedomí jedinci, si musia „dehumanizovať“ potenciálne obete útokov. Musia sami seba presvedčiť, že ich protivníci nie sú natoľko ľudské bytosti ako oni sami, že je to „škodná“, „paraziti“, stvorenia druhej kategórie. 

 

Spúšťacie faktory
V procese radikalizácie sú tiež podstatné spúšťacie faktory (Feddes, Nickolson a Doosje, 2015). Spúšťacie faktory sú konkrétne udalosti, akési katalyzátory alebo body obratu (incidenty, problémy, možnosti voľby), ktoré iniciujú ďalšiu radikalizáciu. Medzi typické spúšťacie faktory patrí konfrontácia so smrťou. Jedinec konfrontovaný so smrťou blízkeho človeka sa často potrebuje vyrovnať s nečakanou udalosťou, reaguje depresiou a opätovne si potrebuje naformulovať zmysel života a vlastnú identitu a stáva sa náchylnejším na ideologické posolstvá. Konfrontácia s každodennými konfliktami doma (hádky, rozvod, ublíženie a strata perspektívy v škole či práci) sa tiež môžu stať spúšťačom násilného jednania. Konfrontácia s diskrimináciou , rasizmom, vylúčením sa môžu stať poslednou kvapkou dlhodobého procesu. Niekto, kto sa dostane do väzenia, môže v tejto udalosti nájsť utvrdenie vo svojom nepriateľskom pohľade na svet. Veľké množstvo extrémistov sa radikalizovalo práve vo väzení. Feddes, Nickolson a Doosje (2015) kategorizujú špecifické typy ľudí, na ktoré vo väčšej miere zaberajú tieto spúšťače. Ide o typy: „vyhľadávač identity“, „vyhľadávač spravodlivosti“ , „vyhľadávač dôležitosti (života a hodnôt)“, „vyhľadávač vzrušenia“.

Moghaddamov model schodiska zaznamenal veľmi pozitívny ohlas. Neskôr bol podrobený aj silnej kritike. Metafora schodiska je lákavá. Umožňuje nám sformulovať si porozumenie pre meniaci sa proces, ktoré väčšina z nás potrebuje. Radi by sme rozumeli tomu, ako sa radikáli vyvíjajú, ako silne došlo k narušeniam a zmenám ich osobnosti. Na meranie miery radikalizácie by sme radi mali vo výbave niečo podobné, ako majú dopravní policajti, keď z vrecka vytiahnu tester na alkohol a šoférovi nechajú fúkať. Lygre, Eid, Larsson a Ranstorp (in Willem Koomen and Joop van der Pligt, 2016) preskúmali 2500 publikácií, aby zistili, či empirické štúdie podporujú Moghaddanov model. Zistili, že množstvo výstupov podporuje odlišnosti a prechody medzi jednotlivými štádiami (poschodiami) radikalizácie. Súčasne sa zhodujú, že vývoj neprebieha lineárne, po fáze 2 nemusí nasledovať fáza 3 a potom 4... Niekedy sa ľudia vracajú na nižšie úrovne, inokedy sa zacyklia medzi fázami, cesta jednotlivých ľudí nebýva univerzálna a z hľadiska rýchlosti a postupnosti radikalizácie bývajú medzi ľuďmi rozdiely. Nie je celkom možno s istotou predpovedať, ako bude postupovať individuálny vývoj jednotlivcov. Rovnako ako vieme konštatovať, že dochádza k radikalizácii sa po čase u mnohých môže spustiť proces odpútania sa, alebo aj deradikalizácie.
Svet nie je temný. Nerútime sa do priepasti.

Dušan Ondrušek, 12.4.2019

 

Zdroje:
Maajid Nawaz (2012): Radical: My Journey out of Islamist Extremism. Virgin Books. ISBN 9780753540770.

John Horgan (2008): “From Profiles to Pathways and Roots to Routes: Perspectives from Psychology and Radicalization into Terrorism,” The Annals of the Academy of the Political and Social Sciences 618, s. 80-94.

Moghaddam, F. M. (2005). The Staircase to Terrorism: A Psychological Exploration. American Psychologist, 60(2), 161-169.

Venhaus, J.M. (2010). Why youth join Al-Qaeda. United States Institute of Peace.

Freek de Meere, Lisa Lensink (Ed., 2015). : Riešenia proti radikalizácii mládeže. Sprievodca pre pracovníkov prvej línie. Verwey Jonker Instituut, Utrecht, Holandsko.

Yuval Noah Harari (2017): Homo Deus. Stručné dějiny zítřka. Leda, Bratislava.

Hrábek, Tomáš (2018): Smrt na Facebooku, AKAmedia.

Dietrich Fischer a Johan Galtung (2013): Johan Galtung. Pioneer of Peace Research. Springer Verlag.

Atran Scott (2016): The Islamic State Revolution. PRISM. National Defence University. https://cco.ndu.edu/Portals/96/Documents/books/Beyond%20Convergence/BCWWO%20Chap%203.pdf?ver=2016-10-25-125404-120

Atran Scott (2010):“Pathways to and From Violent Extremism: The Case for Science-Based Field Research, ARTIS.

Nafees Hamid, Atran Scott (2016): Why people join Daesh. https://sss.raggett.net/2016/08/11/why-people-join-daesh/

Eric Hoffer (2009): Pravoverný. Úvahy o podstate masových hnutí. Vydavateľstvo Európa, Bratislava.

Feddes, A., Nickolson, L. & Doosje, B. (2015). Triggerfactoren in het Radicaliseringsproces. Amsterdam: Expertise-Unit Sociale Stabiliteit, Universiteit van Amsterdam. https://www.rijksoverheid.nl/documenten/rapporten/2015/10/12/triggerfactoren-in-het-radicaliseringsproces

Willem Koomen and Joop van der Pligt (ed.): The Psychology of Radicalization and Terrorism. Routledge 2016.

Caleb Ross: Why the ‘Beyond Scared Straight’ Program Does Not Work, Medium Coprporation, Jul 27, 2018. https://medium.com/hope-and-strength/why-the-beyond-scared-straight-program-does-not-work-7d0bb8e220fa

Thomas E. Heinzen, Scott O. Lilienfeld: Kůň, který uměl počítat. Proč je důležité myslet kriticky, Portál, Praha 2019.

 

 

Čítať 3765 krát