Blog

Vojna a mier. Dve tváre jednej (U)krajiny.

Napísal(a)
04. december 2015,

Z letiska ideme autobusom na stanicu. Za oknami sa mihá trochu chaoticky rozrastajúca sa metropola. Mohla by byť ktorákoľvek vo východnej Európe. Len všadeprítomné žlto-modré vlajky nás nenechávajú na omyle, kde sme vystúpili. Hlavná stanica v Kyjeve je obrovská, honosná, čistá a plná ľudí. Medzi cestujúcimi vidno mnoho mužov v maskáčoch so zelenými ruksakmi na pleci. Cigareta, smútok v očiach, na pleci žlto-modrý znak. Čakajú vlaky na východ. Odvedenci. V dave sa pohybujú mladí s kasičkami s nápisom: „Na armiju.“ A ľudia sa pristavujú, platia. Len tak poznáme, že sme v krajine, ktorá bojuje. S mojou kolegyňou novinárkou Kristínou sme sem prišli s cieľom navštíviť zaujímavé lokálne projekty, ktoré spájajú ľudí naprieč národnostnými a náboženskými rozdielmi. A už na začiatku tušíme, že uvidíme oveľa viac.

Vojna a mier_sekera

Cherson – hranica bez hraníc
Cherson je asi tristotisícové mesto na juhu, pri Čiernom mori. Na hranicu s Krymom je to štyri hodiny cesty. Natália pracuje v mimovládnej organizácii a v redakcii regionálnych nezávislých novín. V apríli 2014 spoluorganizovala okupáciu verejných budov v meste. Obyvatelia Chersonu sa báli, že ruskí vojaci sa budú posúvať z Krymu ďalej do vnútrozemia. „Boli sme pripravení brániť budovu mestského úradu. Ľudia nám pomáhali, priniesli jedlo, teplé oblečenie. Báli sme sa násilia, ja som povolaním zdravotná sestra, obtelefonovala som všetkých mojich známych lekárov, aby boli v pohotovosti, keby na nás strieľali a nepustili k nám sanitku. Našťastie ale všetko prešlo pokojne.“ Natália a množstvo dobrovoľníkov v regióne stále podporuje armádu. „Predstavte si, že tam išli strážiť tú akože hranicu hladní, bez vybavenia. A na druhej strane vykŕmení Rusi na nich kričali: ´Chalani poďte k nám, my tu všetko máme!´ Vedeli sme, že ak ich nenakŕmime a neošatíme, prebehnú na druhú stranu.“ Štát sa nestíha starať o svoju armádu. Keď vypukla vojna, bola prakticky v rozklade. Dodnes mnohé oddiely fungujú práve vďaka dobrovoľníkom.

Natália pokračuje: „Raz mi volajú na horúcu linku dedinčania a hlásia, že v blízkosti zastala jedna čata z delom a už dva dni sa neposúvajú ďalej. Chytili defekt. Vybrali sme sa tam. Vysvitlo, že sú to decká zo západu. Pokazilo sa im vozidlo a koleso na dele. Miestni chlapi pomohli s opravou. Ale oni sa nás báli. Mysleli si, že tu na juhu budú samí ´moskali´. A my na nich po ukrajinsky, že ako im pomôcť. Potom v dedine našli náhradné koleso, ale iný rozmer. Delo sa posúvalo, ale strieľať takto asi nebude,“ smeje sa. „Ženy ich nakŕmili a na druhý deň pokračovali ďalej do Donecka aj s krívajúcim delom.“ Počúvame a myslíme si v duchu: Aj Švejk by zaplakal.

Nebudeme kŕmiť nepriateľa
Blížime sa k mestečku Čangar, kde sa nachádza jeden z troch suchozemských hraničných prechodov na Krym. Od 20. septembra 2015 tu krymskí tatári udržiavajú, ako to sami nazývajú „občiansku blokádu Krymu“. Zastavujú nás chlapi v maskáčoch, niektorí počerní bradatí, niektorí svetlovlasí. Zbrane nevidno, len vojenské stany, betónové barikády, obrnené autá. Natália vyslovuje meno veliteľa štábu. Kristínu preverujú, z akých je médií. Sadáme si za stôl, tmavovlasá mladá žena v mikine s natiahnutou kapucňou prinesie baklavu a čierny čaj. Rozpráva sa s nami zástupca veliteľa Izet Gdanov. Ostatní si nás pozorne premeriavajú. Blokáda je výrazom občianskej neposlušnosti Krymských Tatárov proti Ukrajinskej vláde, ktorá udržiavala od anexie Krymu legálnu zónu voľného obchodu medzi Krymom a Ukrajinou. Zablokovaním hraníc pre všetky druhy tovarov (okrem súkromných nákupov obyčajných ľudí pre vlastné potreby) chcú zabrániť tomu, aby tovary putujúce na Krym neskončili predané bez cla ďalej do ruského vnútrozemia. „Prvý deň blokády sme zastavili 462 kamiónov plných všetkého možného, od betónu až po vodku. Toľko prúdilo na Krym každý deň,“ vysvetľuje Izet vážnym zamysleným tónom. „Ak si človiečik na osobnom aute ide kúpiť klobásky pre svoju rodinu, toho pustíme. Ale nebudeme kŕmiť nepriateľa a jeho armádu.“ Boli sme u nich 5. novembra 2015. Už vtedy spomínali ako ďalší cieľ energetickú blokádu Krymu. Preto nás ani trochu neprekvapí, keď o dva týždne neskôr vyletia do povetria dva stĺpy vysokého napätia a Krym sa ponorí na pár hodín do tmy. Postupne sa zvečerieva a objavuje sa veliteľ Lenur Islamov. Na Ukrajine známa postava, verejný činiteľ. Predtým bohatý podnikateľ sa zmenil na polovojenského veliteľa civilného odboja. Usmieva sa a atmosféra sa pomaly uvoľňuje. Prihovárajú sa nám aj ostatní. Vysvitne, že sú medzi nimi Čečen, Ukrajinci, Rusi, aj Bielorus. Z mladej ženy v mikine sa vykľula bývalá učiteľka angličtiny, ktorá emigrovala z Krymu a chce byť súčasťou odporu proti okupácii. Ukazujú nám „colnicu“, vysvetľujú symboly na každej vlajke. Mladí muži pília drevo. Poľná kuchyňa chystá večeru. Prituhuje, a tak sa chystáme na cestu späť do mesta.

Treba pripomenúť, že krymskí tatári majú bohaté skúsenosti s nenásilným občianskym odporom. Po tom, čo ich v r. 1944 dal Stalin počas takmer jedinej noci deportovať z Krymu do stredoázijskej časti Sovietskeho zväzu, boli dlho pozbavení aj tých minimálnych práv, ktoré si v tých časoch sovietski občania mohli užívať. Nesmeli opustiť mestá, kde boli vyvezení, nemali takmer žiadnu slobodu. Napriek tomu sa v 80tych rokoch začali postupne sťahovať, najprv do Ruska a neskôr aj na Krym. Ako jediní v sovietskych časoch, pravdaže už za Gorbačova,  zorganizovali niekoľkodňovú sediacu okupáciu Červeného námestia a cez zahraničných novinárov doniesli do sveta svoj príbeh. Bez povolenia sa v 90tych rokoch vracali späť do svojich dedín a namiesto toho, aby žiadali späť svoje domy, stavali si nové. Sovietska a neskôr ukrajinská vláda im obydlia rúcala, nechcela im povoliť návrat. Ľudia sa kládli pod buldozéry. Napriek tomu sa vrátili. Postavili si nové domy, vybudovali infraštruktúru, ich zástupcovia zasadali v Krymskom parlamente. Rodičia môjho kamaráta si za celoživotné úspory kúpili v Bachčisaraji svoj vlastný dom od ruskej rodiny, čo v ňom žila. Po kúsočku ho opravovali. A jedného aprílového rána sa prebudili v Rusku. Čo k tomu dodať?

Vojna a mier_blokada

Farebné mesto na Dnepri
Vojna rozdeľuje aj spája. Kremenčug - nádherné „malé mestečko“ (veľkosti Košíc) na Dnepri, v strede Ukrajiny. Nájdete tu celú paletu národností a náboženstiev, akoby sa tu odkladali vzorky z celej východnej Európy. Na uliciach sa prelína ukrajinčina s ruštinou, vidno tatárske ženy v hidžáboch, aj židovské babičky v parochniach odpočívajúce v prekrásnom parku. Večer sa koná multi-kultúrny festival, prvý svojho druhu v Ukrajine. Na pódiu vystupujú miestni Ukrajinci, Tatári, Cigáni (tak sa oficiálne nazývajú), Židia, Arméni, Rusi, vyznávači islamu či rôznych podôb kresťanstva, judaizmu. V mestskom paláci kultúry znela striedavo ukrajinčina, ruština, dokonca arménčina a miestny variant rómčiny. Amatérske súbory a umelci "vyhecovali" plnú sálu divákov do tanca, spevu, dokonca plaču. Detský súbor, kde boli takmer všetky farby pleti a vlasov nás dostal svojou patriotickou piesňou o Ukrajine. Možno by sa niekomu zdala gýčová, ale v krajine, kde sa pod zámienkou práv menšín začala vojna, to vyznieva celkom inak. Keď sme sa pýtali organizátoriek, ako sa im podarilo toľko rôznorodosti dostať na jedno pódium, zasmiali sa: "Najprv sme si na meste zistili, aké menšiny sú u nás registrované. Potom sme obtelefonovali všetkých. Stačilo, že prví súhlasili a ostatní sa pridali, aby práve oni nechýbali." Dve hodiny zábavy a potom spoločný čaj. Výbuch dobrej nálady bez otázok a pochybností.  Žeby inšpirácia aj pre nenávisťou zmietanú Strednú Európu?  

Vďaka vojne som lepším človekom
V múzeu súčasnej vojny sa stretávame s jej veteránmi. Veselí muži so smútkom v očiach. Bojovali o donecké letisko. Zažili peklo. Pri otázke, ako sa k nim správalo miestne obyvateľstvo, si plukovník Volodymir Jurijevič Polyakov vzdychne a pousmeje sa: „Ľudia tam žijú v inej realite. Pozerajú len ruskú televíziu. Mali nás za príšery. Potom sa stalo, že sme mali príliš veľa jedla od dobrovoľníkov. Tak sme oznámili v dedine, že rozdáme humanitárnu pomoc. Prvý deň prišli na prieskum niektorí, ale na druhý deň už celá dedina. Oni majú málo, nedá sa obrábať zem tam, kde sa bojuje.“ Na adresu ruskej propagandy sa už vyvinula celá ľudová tvorivosť. „Keď sme rozdávali potraviny, na päťlitrové fľaše s paradajkovým pretlakom sme prilepili etiketu: Čerstvá krv novorodencov.“ To ako odpoveď na články, že zabíjajú deti. S hlúposťou sa dá bojovať len humorom. „Keď som zaklopal na dvere skraja dediny a skríkol, či majú deti, miestne ženy som na smrť vystrašil. Až neskôr mi to došlo. Mali sme v prídeloch čokoládu, ktorú sme nepotrebovali. Nakoniec všetko dobre dopadlo.“

Múzeum vytvorili najmä kvôli deťom. Na stene portréty padlých z Kremenčugu. Roztavené prilby, nepriestrelné vesty so stopami krvi. S Kristínou si oblečieme vestu. Je obrovská a ťažká. Volodymir poklepkáva ukazovátkom na obrovské nábojnice. Kristíne daruje kus roztaveného kovu. „Takáto črepinka dokáže zabiť človeka.“ Rozprávame sa o tom, čo prežívajú odvedenci a ich rodiny. „Podľa zákona odvedenec nesmie byť vyhodený z práce a ak má úver, banka by ho mala zmraziť,“ prikyvujú. „To sa ale v praxi nedeje. Predstavte si, že človek behá s automatom niekde na fronte a žena mu volá, že prišiel list od exekútora. Niekedy treba dlho dokazovať, že je človek na fronte.“ Jeden zo štyroch bývalých bojovníkov je mĺkvejší, vychudnutý. Otvorene hovorí, že bojuje s depresiou. Veľa ľudí sa vracia s frontu s ťažkými psychickými následkami. Často krát sú to opäť len dobrovoľníci (psychoterapeuti a psychiatri), ktorí im pomáhajú. „Z vojny sa nikdy nedá odísť“, vraví jeho priateľ. „Ale vďaka vojne som pochopil, čo sú skutočné hodnoty v živote. Veľakrát predtým som sa hnal za niečím, škriepil bez príčiny. Teraz si vážim zdravie, pokoj, blízkych pri sebe. Som lepším človekom.“

Zima sa blíži a nielen vojaci budú mrznúť. Veľa dedín bude opäť odkázaných na humanitárnu pomoc. Z Ruska však neprichádza. Je čoraz ťažšie sa k nim dostať z ukrajinskej strany. A objavili sa aj dôvodné podozrenia z priekupníctva humanitárnou pomocou. „Je veľa tých, čo chcú na tejto vojne zarobiť,“ povedala nám Natália, „a veľa politikov sa bojí sily občianskych hnutí a dobrovoľníctva. Už sa nedáme balamutiť.“ Ľudia nechcú vyhrať, ľudia chcú pokoj, budúcnosť. „Nech to dopadne akokoľvek, treba konečne začať nový život,“ dodáva Lena, ktorá navždy odišla z Luganska. Vraví, že v Kremenčugu je šťastná, ale budúcnosť neplánuje. To ju táto vojna odnaučila.

P.S.
Kristíninu reportáž odvysielal Slovenský rozhlas v sobotu 14.11.2015, deň po teroristických útokoch v Paríži. Mnohí v Strednej a Východnej Európe si doteraz myslia, že udalosti na Ukrajine nijako nesúvisia s tým, čo sa deje u nás. Ako sa bojíme utečencov a obetujeme nášmu strachu čoraz viac. Pre mňa je odvaha obyvateľov Ukrajiny veľkou inšpiráciou.

Zuza Fialová
November 2015

Čítať 3205 krát