Blog

Tvorivosť v časoch temna

04. jún 2015,

Práve vyšla pôvabná, inšpiratívna, zamýšľajúca sa, iskrivá a povzbudzujúca knižka „Malé projevy vzdoru“ (Steve Crawshaw a John Jackson, 207s., ANAG 2015). Obálka tejto knižky mätie. Nepozorných čitateľov popletie alebo odradí.  A pritom modrý prebal s typografiou, pripomínajúcou mládežnícke príručky o realizácii európskych politík, obsahuje hodnotný energizujúci text. Knižka velebí nádej a odvahu. Opisuje desiatky prípadov, keď sa aj v beznádejných časoch jednotlivci alebo malé skupiny nevzdali a v tlaku a dusivej atmosfére diktatúr a autoritárskych režimov, dokázali nájsť tvorivú kľučku, ako sa postaviť manipulujúcej sile. Ukázať, že nie všetci sa podvolili.

 

Časť opísaných príbehov sa hrá so symbolikou, metaforami, humorom, voči ktorému sú totality bezmocné. V Poľsku sa počas vojenského stavu za generála Jaruzielskiego nedalo pozerať na nezmysly, ktoré chŕlili televízne správy. Obyvatelia mestečka Swidnik, vždy o siedmej večer - v čase televíznych správ- naložili svoje televízory do kočíkov. S naloženými kočíkmi sa vybrali na prechádzku. Komunisti posunuli stannú hodinu na už siedmu, aby donútili obyvateľov byť doma (a pozerať TV). Občania sa prispôsobili a každodenné „venčenie“ televízorov urobili už o priatej-  už v čase podvečerných správ. Podobne počas vojenskej chunty v Urauguaji nebolo možné demonštrovať. Ale počas futbalových zápasov sa hrala aj uruguayská hymna z 19. storočia. Tá obsahuje aj slová „Tiranos temblad...“ (Tyrani traste sa). Fanúškovia sa pozerali do zeme a otrávene si polohlasom pohmkávali celú hymnu. Ale keď sa priblížili inkriminované slová, celé štadióny sa postavili a z plna hrdla zaspievali dve slová „Tiranos temblad...“  Nadšene pritom mávali zástavami. Chunta nevedela či vypustiť tie dve slová z hymny, alebo donútiť ľudí, aby práve túto časť hymny nespievali nadšene a víťazným revom. Napokon chunta padla a spev viac nebolo nutné regulovať. Počas vlády Alberta Fujimoriho v Peru, sa každý piatok schádzali davy z hnutia „lava la bandera“ na hlavnom námestí Plaza Mayor v Lime. Priniesli si korytá s vodou a pracie prášky, pretože na námestí usilovne prali peruánske zástavy od špiny.     

Sloboda, ktorú pociťujú utláčaní, spočíva v tvorivosti. Keď barmský režim pod hrozbou streľby zakázal akékoľvek demonštrácie, tvorivá mládež zavesila potulným psom na krky tabuľky s menami diktátorov. Vojenská polícia v nasledujúce dni, po všetkých uliciach a parkoch, naháňala prešibaných psov s tabuľkami. Občania si referovali ktorých „diktátorov“ už dolapili a ktorí ešte zavýjajú po kútoch. Nenávidení diktátori demonštrovali namiesto ľudí. Podobne postupovala Pomarančová Alternatíva za vojenského stavu v Poľsku, alebo Estónci, ktorí boli trestaní, keď ich prichytili s modro-bielo-čiernou vlajkou namiesto prikázanej červenej (sovietskej). Jednotlivci tak nosievali kúsky bieleho plátna, iní si niekam uschovali kus čierneho a iní kus modrej látky. A až keď prešli kontrolami prikročili k sebe a pospájali sa tak, že všade svietili estónske vlajky.


Najviac pohladia príbehy, ktoré vyzerajú ako z ďalekej, ďalekej minulosti. Z časov, ktoré sa nám zdajú vzdialené, lebo dnes sme už za nimi. Ľudia, ktorí v minulosti trpeli za názor, ktorý je dnes viac než samozrejmý, by možno tiež  nerozumeli ako absurdne toto úsilie vyzerá dnes. Sudánska novinárka Lubna Hussein bola v roku 2009 obžalovaná za porušenie §152 sudánskeho trestného zákonníku, ktorý zakazuje “nemravné oblečenie sa na verejnosti”. To nemravné oblečenie – v jej prípade bolo, že ako žena si dovolila nosiť nohavice. Všetky ženy predsa majú nosiť sukňu a nepohoršovať tak verejnosť. A moslimky by to mali chápať ako prvé. Na súde sa bránila argumentom- ukážte mi, kde v Koráne je napísané, že žena nesmie nosiť nohavice. A na súd príšla s úsmevom a oblečená v nohaviciach. Presadila slobodu nosiť nohavice pre ďalšie generácie Sudániek. Odvaha priťahuje. Marian Anderson, fantastickej americkej speváčke zakázali v roku 1939 vystúpiť  na vianočnom koncerte v Constitution  Hall. Malo ju tam uvidieť 4000 poslucháčov. Ale mocipáni vo Washingtone jej to zakázali. Je skvelá speváčka, ale černoška. Na rozdiel od všetkých jej predchodkýň, ktoré sa po zákaze stiahli, Marian Anderson povedala: Ak nemôžem spievať v Constitution Hall, budem spievať pred ňou. Na jej koncert pri Lincolnovom pamätníku prišiel 75-tisícový dav a milióny si naladili rádio, ktoré z toho miesta odvysielalo živý prenos.


Niekedy máme pocit, že žijeme nudnú dobu a všetky veľké zápasy už boli vybojované. Odvážne ženy a muži včerajška sa odhodlali ísť proti väčšine a nedali sa umlčať. Ale zápasy našej doby sú rovnako významné. Rovnako potrebujeme ľudí, čo sa neboja straty popularity a sú ochotní postaviť sa väčšinovému tlaku. 11. júna 1958 vtrhli do spálne Mildred a Richarda Lovingových policajti aj s miestnym šerifom. Lovingovi boli odsúdení na rok, lebo porušili vtedajší zákon o zákaze manželstiev medzi mužom a ženou z inej rasy. Sudca odôvodnil ich potrestanie tým, že rasovo zmiešané manželstvá sú jednoznačne proti predstave Boha o tom ako má vyzerať poriadok na zemi. Mildred a Richard vydržali a presadili zmenu zákona s odôvodnením, že úprimná láska medzi ľuďmi je dôležitejšia než akákoľvek doktrína. Lovingovi spolu vydržali celý život a v roku 2007 pri príležitosti 40-teho výročia zrušenia zákazu zmiešaných manželstiev vydala Mildred dôležité prehlásenie v mene tých, ktorí dnes nemôžu uzavierať manželstva kvôli podobnému typu predsudku. Podporila prehlásenie v prospech životných partnerstiev ľudí rovnakého pohlavia. Napísala: „...moja generácia bola trpko rozdelená kvôli niečomu, čo malo byť jasné a správne... Obklopená svojimi deťmi a vnúčatami si každý deň uvedomujem ...ako veľa pre mňa znamenalo vziať si človeka pre mňa tak drahého ... Podporujem slobodu uzavrieť manželstvo pre všetkých ...bez ohľadu na rasu, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu....“ Na staré kolená poslal aktuálny odkaz pre všetkých, ktorí by ešte aj dnes chceli šíriť netoleranciu a nenávisť.
Láskavá a poučná knižka.

Dušan 0ndrušek

Čítať 3270 krát