BLOG

 

(O zákonitostiach radikalizácie mládeže)

Bravčové párky nie sú „halal“

Osemročný Maajid Nawaz si - tak ako ostatné deti - vzal tácku a postavil sa do radu v školskej jedálni. Kuchárka mu na tanier naložila párky. „Čo to je?“ spýtal sa malý Maajid. „Čo by to bolo? Párky. Vezmi si a posuň sa ďalej“, ozvalo sa z druhej strany okienka. „Ale ja párky nejem“, hovorí Maajid. Ani vlastne nevedel prečo, ale pamätal si, že otec jemu i bratovi hovoril, že v škole môžu jesť všetko a výnimočne ani nemusia sledovať, či je to halal, len nech nejedia bravčovinu, napríklad párky. Maajid opakoval, že on párky neje, ale kuchárka zvýšila hlas, aby nevymýšľal a privolala službukonajúcu učiteľku. Tá zopakovala, že musí jesť, čo mu naložia a bude nad ním stáť, kým si nedá aspoň kúsok. „Nebudeš vymýšľať. Zješ všetko, čo máš na tanieri.“ Po piatich minútach dohovárania a nátlaku vynervovaný Maajid otvoril ústa, aby pod dohľadom učiteľky, kuchárky a detí okolo, prehltol kus párku. Ale párok sa mu zastavil v krku. Cítil, že krk sa mu zovrel a žalúdok dáva iný povel. Katastrofu nemohol zastaviť. Maajid ogrcal celú tácku i stôl. Učiteľka i kuchárka sa zhrozene pozerali na ten žalúdočný galimatiáš a po chvíli jedna z nich hovorí: „...si mal povedať, že máš alergiu na párky...“ Toto bola jedna z prvých Maajidových spomienok na základnú školu v britskom mestečku Southend-on-Sea v roku 1985.

Zverejnené v PDCS Blog