Blog

Dnešná doba a strach

24. október 2015,

Na túto tému pripravila SLEA (Spoločnosť pre logoterapiu a existenciálnu analýzu) svoj druhý jednodenný workshop pre asi 110 záujemcov, hlavne psychológov a psychiatrov, ktorí sa venujú pomáhajúcej profesii v duchu podľa Viktora Frankla a ďalších logoterapeutov.

 

 

Psychiater Dr. Christian Probst z rakúskej spoločnosti pre existenciálnu analýzu a logoterapiu GLE spočiatku odpálil svoj vstup dosť zostra. „Viete, bol som prihlásený na túto akciu dosť dávno, ale takmer to skončilo tým, že na Slovensko neprídem. Keď Slovensko vyhlásilo, že utečencov nechce, že ignoruje európske hodnoty, bol som - tak ako ostatní Európania - pohoršený. Komu by sa chcelo prísť do krajiny, ktorá prejavuje takú mieru necitlivosti a ignorantstva voči trpiacim, voči ľuďom na úteku? Všetci sme zaznamenali tie hrozné udalosti, keď sa v chladiarenskom aute udusilo 72 utečencov, keď na morskom brehu utopil 3-ročný kurdský chlapček, keď sa v tlačenici na loďke udusil sýrsky novorodenec... Nerozumel som slovenskému postoju, že dôležitejšie než pokus o pochopenie je egoizmus a strach. Aspoň som mal taký dojem, keď som počul výroky slovenskej vlády. Váhal som , či mám prísť do takej krajiny. Ale keby som neprišiel ,spravil by som to isté, čo spravilo vaše politické vedenie. Odtiahol by som sa od všetkého, čo je cudzie a čomu nerozumiem. Napadlo ma, že to čo hlása politická elita, si možno nemyslia všetci Slováci. Možno, že vo vašej krajine, ktorá len nedávno bola oslobodená od sovietskej diktatúry, nastal strach - tentoraz z „európskej diktatúry“? Možno je Európa vnímaná ako niekto, kto dáva príkazy a ak príde príkaz od nejakej inštitúcie zvonku, tak si krajina zapchá uši a bráni sa? Ale napadlo ma aj, či toto odmietnutie nie je výzvou v hľadaní národnej identity? Čo ak je obrana a nezodpovedná nesolidarita dôsledkom strachu o nezávislú identitu. Čo ak je dôsledkom pocitu, že je ohrozený počínajúci blahobyt, teda javy ktoré sa ani nestihli poriadne zakoreniť? Nie je právom Slovákov brániť si pracovné miesta a spravodlivé mzdy? Tí, ktorí na takéto komplexné otázky ponúkajú jednoduché a konečné odpovede, sú buď hlúpi, alebo fanaticky zaslepení a vzdialení realite. Alebo tým, čo na všetko ponúkajú jednoduché odpovede, ide len o manipuláciu zneistených a o zaistenie vlastnej moci.

Viktor Frankl písal, že to , čo potrebujeme v neistých ťažkých časoch je - „Koperníkovský obrat“- ochotu prehodnotiť všetko čo sme si mysleli a otvoriť sa neistote a novým hľadaniam odpovedí. Alfred Langle potom rozšíril toto chápanie na pojem „existenciálny obrat“. Ide o to, či sme ochotní otvoriť sa týmto otázkam vo vlastných srdciach. Sme pripravení celým naším bytím ostať otvorení voči otázkam prichádzajúcim zvonka? Také isté otázky majú aj ľudia na úteku. Podarí sa nám otvoriť sa tomu, čo sa blíži zvonka, vystaviť sa novej situácii, urobiť to srdcom?  Sme pripravení v existenciálnom súhlase povedať áno vlastnému životu, a úprimne sa vystaviť voči otázkam , ktoré prichádzajú? Máme tú odvahu čeliť im, alebo nechceme nič počuť a radšej sa uzamkneme? Otázky , ktoré pred nás stavia nová situácia napríklad voči utečencom, môže spôsobiť, že stratíme odvahu. Povieme- mám právo na svätý pokoj, nechajte ma na pokoji – nechcem vedieť o ostatných, chcem len pokojne žiť. Ale čo je to za kľud, ktorý sa uzatvára pred utrpením ostatných? Keď nevidíme 71 mŕtvych v chladiarenskej dodávke? Ako možno ujsť pred otázkami , ktoré nás prenasledujú každý deň? Vyrovnať sa s existenciálnymi otázkami znamená pritakať tomuto životu. Neschovávať sa , povedať aj týmto otázkam svoje bezpodmienečne áno. Otvoriť sa všetkému ,čo príde. Len tak nájdeme svedomité odpovede. Každý sa môže rozhodnúť, sám za seba. Otvorím svoje srdce existenciálnym otázkam súčasného sveta? Pokúsim sa nájsť niečo dobré aj v náročnej situácii bez jednoduchého riešenia alebo sa rozhodnem pre strach? Možno, že práve toto je ten najväčší strach dnešnej doby. Strach otvoriť vlastné srdce. Ak otázky s ktorými pracujeme v existenciálnej analýze uchopujeme len kognitívne, sme manipulovateľní. Sme zvyknutí veľa o tom hovoriť, analyzovať skutočnosti okolo , ale ide o to, čo cítime ako správne, nie len o to čo si o súčasnej situácii myslíme hlavou. V súčasnej utečeneckej kríze ide práve o to- o schopnosť otvoriť svoje srdce.

Eva Eckhardt, splnomocnenkyňa rady rakúskych obcí pre osoby na úteku hovorila o tom, aké sú strachy, ktoré prežívajú bežní Rakúšania, keď majú byť cudzinci ubytovaní ich bezprostrednom okolí. Eva v súčasnosti pracuje v meste Graz v projekte Zebra. Snažia v jeho rámci zlepšiť spolužitie medzi domácimi a utečencami. Hovorí: „Pred pol rokom sa väčšina bežných ľudí v Rakúsku obávala, koľko nás utečenci budú stáť, kto to zaplatí? V poslednom čase sa tieto strachy dostali do úzadia. Ľudia sa obávali, že islam sa stane hlavným náboženstvom Európy a ľudia sa budú cítiť ako cudzinci vo vlastnej krajine. Pán nejakej dedinky mi s hrôzou rozprával nezmysly typu, že v školách sa budú musieť zložiť kríže zo stien a podobne. Pritom opak je pravdou. Väčšina s utečencov, s ktorými som hovorila majú záujem spoznať naše hodnoty a zvyky. Strachy bežných Rakúšanov, ktorí nevedia nič o utečencoch sú pochopiteľné. Ale ako sa im postaviť? V existenciálnej analýze hrá veľkú rolu pojem „stretnutia“. Tam kde sa ľudia naozaj stretnú, môžu si porozumieť. V stretnutí vzniká šanca , že to čo naháňalo strach, stratí svoju „strašidelnosť“. Konkrétni ľudia, ktorých spoznáme namiesto abstraktných davov opisovaných v sociálnych médiách, sú uchopiteľní. Na to aby sme sa otvorili cudziemu treba odvahu, ale aj sebaistotu ohľadom vlastnej identity. Na informačnom stretnutí s občanmi asi pred mesiacom, som bola dojatá. Prihlásila sa miestna pani a porozprávala ako vidí situáciu. Najprv bola ostro proti tomu, aby do Rakúska prišli utečenci, protestovala proti tomu , aby boli umiestnení v jej dedine. Mala strach o deti. Lebo na sociálnych sieťach čítala, že mladí arabskí muži ženy znásilňujú. Kamarát ju prehovoril, aby ho sprevádzala, keď pôjde ako dobrovoľník Červeného kríža do táborov s utečencami. Keď v ten deň rozdávala balíčky s jedlom, po prvý raz videla utečencom do tváre. Prvý raz ich zažila zblízka. Strach z nej spadol. Teraz chápe strašnú situáciu tých ľudí a tento jediný deň stačil na to, aby sa jej názor radikálne zmenil. Príklad ukazuje akú moc má priame stretnutie s tými, ktorých sa bojíme. Keď chceme, aby sa miestni Rakúšania a utečenci stretávali, organizujeme spoločné výlety miestnych ľudí a utečencov. Počas spoločného vzájomného sprevádzania sa predsudky roztápajú. Taktiež organizujeme spoločné brigády. Keď pracujú, spoznávajú sa, učia jazyk a obojstranne začínajú rozumieť , čo cítia. Celú spoločnosť možno prirovnať ku klientovi, ktorý bol dlhé roky vystavený manipulácii a strachu a keď sa túto situáciu snaží opustiť, vždy má poruke barličku strachu, po ktorej je siahnuť najľahšie. Strach je najjednoduchšie (a pritom falošné) riešenie. Človeka nikam neposúva.“

Z obecenstva prišla otázka , či vzťah voči utečencom by nemal byť opatrnejší. Veď si so sebou prinášajú fanatické náboženstvo a to ich vedie k zvláštnemu správaniu. Eva Eckhardt, hovorí, že takú skúsenosť s utečencami nemá. Ľudia ktorí si zachránili život a ušli z neznesiteľných podmienok, sú vďační, že sú v systéme, kde sú uznávané viaceré náboženstvá. Nie sú to žiadni fanatici, veď väčšina z nich práve ušla pred fanatizmom. Len ak by boli zneistení, a nik by im nedal žiadnu oporu, potom by možno hľadali oporu v nejakom náboženskom systéme. Dr. Probst sa pridáva , že to očo sa máme pokúšať je aj „konštruktívna konfrontácia“. Jasne si máme povedať , čo si myslíme ,aj v prípade rozdielnych názorov- „to je to, čo myslím tým odvážnym srdcom. ... A ja som skoro neznesiteľný optimista- my všetci sme schopní ustať dialóg aj s tým, čo je nám blízke , aj s tým čo je nám cudzie. Viete v Rakúsko-Uhorsku sme mali dosť komplikovanú monarchiu. V nej bolo veľa národov a Viedeň bola centrom, kde sa to všetko miešalo. Vďaka tejto skúsenosti verím, že aj v budúcnosti budeme mať tú schopnosť, ustáť to.

Klinická psychologička a riaditeľka českej SLEA Dana Krausová sa v príspevku venovala strachu zo smrti. Z teórie hodnôt vieme , že medzi hodnotami a potrebami je rozdiel. Naše hodnoty tvoria nejaké osobnostné opory, naproti tomu potreba nás tlačí a ak nie je naplnená, vyvoláva úzkosť. Úzkostný pacient hľadá vzťah k životu. Niekedy ho strach zo straty života ovláda tak silne, že nie je schopný žiť. Naopak, depresívny pacient nevie naviazať vzťah k životu, až natoľko, akoby život vôbec nepotreboval. Ale obaja - úzkostný aj depresívny jednotlivec cítia, že im chýba vzťah k životu ako k hodnote. Ak je život hodnotou ,potom ho dokážeme žiť v slobodnom odstupe ,v plnom prežívaní života ako hodnoty. Strach zo smrti môže byť zástupným fenoménom. Otvára dôležité témy: aká je základná hodnota života, aký máme vzťah k sebe, ako prijať neistoty života, kde hľadať životné opory... Podstatou pomáhajúcej práce v terapii je potom práve symbolická konfrontácia so smrťou . Používa sa napríklad technika zvaná „Brána smrti“. Fantáziami dovedieme pacienta k prežitku – čoby sa stalo ak by ste naozaj prežili to, čoho sa najviac bojíte? Keď sa bojíte, čoho konkrétne sa najviac obávate? Keď si predstavíte to, čoho sa najviac obávate, čo by sa stalo, keby k tomu došlo, keby sa to naozaj stalo? A čo by ste v tom prípade robili ďalej? Čo je tou hodnotou, ktorá premostí ten strach? Čo by bolo to dno strachu, konfrontácia s tou hrôzou? Dovedieme človeka až na jeho samotné dno, keď je konfrontovaný so smrťou. Zisťuje, že je schopný to “udýchať“, prežiť. Tam sa aktivuje schopnosť osoby vztiahnuť sa k nejakej hodnote. Čo by vám nakoniec ostalo ako možnosť? Vychádzame zo zásady , že úzkosť sa rozplýva, nie ak sa jej vyhýbame , ale ak sa s ňou konfrontujeme. Ak sa niečoho bojíš, tak sa na to pozri . Uplatňuje sa myšlienkový princíp, že pokiaľ vo svojej predstave „neviem zomrieť“, tak ani nedokážem plne žiť. Bezzmyslovosť smrti vyvoláva strach a úzkosť. V zaujatí iného postoja, hľadáme nejaký zmysel. Pre koho má zmysel toto utrpenie? To niekedy pomáha zmeniť postoj k smrti. Strach môže dostať iný význam. Možno nemám len strach, ale tá ohrozujúca situácia vyjadruje napríklad moju lásku k deťom. Učíme sa, že so strachom nemusíme bojovať, učíme sa s ním žiť. Napriek tomu, že tu strach ostane, môžeme ho riadiť. A hodnoty, ktoré sme si uvedomili nám dávajú silu navzdory obavám. To vedie k aktivácii osobnosti.

Veľmi zaujímavú kazuistiku s názvom „V 80-tych rokoch by som bol šťastný“ ponúkla Lucka Kubinová. Opísala príbeh a proces terapie s klientom, ktorý sa stiahol a “schoval“ do minulosti. Celé dni sedával zavretý v malom tmavom byte. Púšťal si hity Helenky Vondráčkovej a Danky Rolincovej, z časov „keď ešte všetko bolo čisté a úprimné“, z časov, keď sa skutočnosť neupravovala fotošopom a v ilúzii o bezpečných a úprimných časoch, keď ešte nežil, sa dokázal vyhnúť konfrontácii s nárokmi dneška. Vypestoval si a v päťročnej terapii veľmi ťažko zbavil patologickej identifikácie so svetom, ktorý v tejto podobe vlastne nikdy neexistoval.

Taktiež výborný bol príspevok psychoterapeuta Zoltána Mátyusa, ktorý sa venoval strachu z blízkosti. Na trefných príkladoch ukázal, že dnešná doba živí strach z blízkosti. Dnes je možné študovať na diaľku, chodiť s niekým na diaľku, mať sex na diaľku , vychovávať deti na diaľku (cez mobil)... Pritom všetci vieme, že sa rodíme s potrebou blízkosti. Dokonca laboratórne pokusy ukázali, že aj keď potkany mali zabezpečené všetky fyziologické potreby (vodu, jedlo, teplo...), ak im chýbala možnosť dotyku a pritúlenia, nevydržali a hynuli. Avšak blízosť je nevyspytateľná, riziková, ohrozujúca. Znamená zložiť si masku, ukázať , akí naozaj sme. Cesta do blízkosti je cestou do rizika. A nie každý sa dokáže odvážiť. Časť mladých ľudí odmieta blízkosť. Obávajú sa, že dôverovať znamená vystaviť sa riziku, že ma niekto môže ovládať. Pomôcť im nie je také jednoduché. Navyše platí to, čo vieme zo všetkých príprav a vzdelávaní ľudí, ktorí pôsobia v pomáhajúcich profesiách, že „ľudí dokážete doviesť len tak ďaleko, kam ste sami došli“.

Dobrý a aktuálny seminár to bol, oplatí sa sledovať, čo bude robiť SLEA v budúcnosti.

Dušan Ondrušek
PDCS

                                                                       * * * 



Čítať 4021 krát