Blog

Požehnanie 2-

30. november 2015,

Americká psychologička Wendy Mogel ponúka svoj pohľad, ako posilniť odolnosť (resilience) detí mladých ľudí v dobe, keď rodičia majú tendenciu k prehnanej ochrane. Kým v prvej knihe Blessing of a Skinned Knee (Požehnanie odretého kolena) sa venuje výchove mladších detí, v druhej - Blessing of a B- (Požehnanie 2-) - sa pozerá na výchovu dospievajúcich.

Osviežujúcim a niekedy prekvapujúcim spôsobom nastavuje rodičom zrkadlo, ako pod vplyvom truizmu, že svet sa zmenil, prestávajú hľadať pochopenie v skúsenostiach minulých generácií (autorka vychádza z myšlienok židovskej tradície) s dôsledkom, že mladí ľudia sú nakoniec zraniteľnejší.

Nasledujúci text je prekladom vybraných myšlienok z kapitoly 6 v Blessing of a B-.   

Požehnanie problémov, ktoré treba riešiť: Nechajte vaše dieťa, nech sa poučí zo zlého úsudku a stresujúcich situácií  

Ako sa vyhnúť tomu, aby sme chránili naše deti tak veľmi, až sa dostanú do nebezpečného stavu zraniteľnosti? Ak chceme vychovať mladých ľudí, ktorí vedia, ako riešiť problémy, musíme ich nechať problémy riešiť, kým sú ešte mladí. Napriek tomu je čoraz ťažšie a ťažšie nájsť rodičov ochotných vystaviť svoje deti ťažkostiam. Rodičia častejšie nechávajú svoje dospievajúce deti vykonávať aktivity, ktoré prebiehajú pod dohľadom – aby nemali možnosť dostať sa do problémov, alebo sa sami rýchlo vrhajú na riešenie problému bez toho, aby jeho riešenie nechali v neistých rukách svojho dieťaťa.

Ak si mama myslí, že priateľ Karly nie je pre ňu dosť dobrý, začne dávať nevyžiadané rady a dokonca sa možno začne rozhliadať po meste, aby našla lepšieho. Ak sa Juraj bojí zdvihnúť ruku na matematike a požiadať učiteľa o vysvetlenie pojmu, ktorému nerozumie, jeho rodičia radšej najmú človeka na doučovanie po škole.

Od rodičov by bolo príliš kruté nechať svoje dospievajúce deti napospas skúškam dospievania úplne bez ochrany. [1] Ale tiež je neférové viesť deti k tomu, aby si mysleli, že sú príliš slabé alebo príliš jemné na to, aby zvládali emócie, riešili spory, vysporiadali sa s neznámymi situáciami, a dokázali prejsť byrokratickými postupmi. Ako nájsť správnu rovnováhu medzi vhodným vedením a obmedzeniami? Príbeh odchodu Izraelitov z egyptského otroctva nám ponúka určitý návod. 2. kniha Mojžišova opisuje Božiu prítomnosť pri ich putovaní ako „stĺp oblaku vo dne ... a stĺp ohňa v noci“. Tento krásny obraz je vzorom pre rodičov, ktorých deti putujú púšťou/divočinou dospievania. Ako Boh, aj vy stojíte poblíž, ak treba, tak poskytujete tieň a svetlo, ale zväčša stojíte bokom. Nezapájate sa. Čakáte, či vaše dieťa zvládne problémy vyriešiť samé bez vášho zásahu; necháte ho, nech si zažije prirodzené dôsledky svojich zlých rozhodnutí; a dáte mu slobodu robiť chyby - aj tie veľké.

 

Doprajte im to „správne“ utrpenie 

Ak chceme, aby deti získali zručnosti potrebné pre samostatný život a vybudovali si dobrý úsudok predtým, než odídu z domu, potrebujú zažiť „dobré utrpenie“ už teraz. To znamená, že rodičia by ich nemali chrániť pred nepríjemnými, ale normálnymi problémami dospievania. Keď sa ma rodičia, ktorým poskytujem poradenstvo, pýtajú: „Čo mám robiť s tými hroznými dievčatami na hodinách dejepisu, kam chodí moja dcéra? A s učiteľom biológie, ktorý dáva príliš veľa domácich úloh? A trénerom, ktorý vylúčil môjho syna z tímu? A s panikou, ktorú má dcéra z koncoročnej písomky?“, tak zvyčajne odpovedám: „Bezprostredne nerobte nič. Nechajte, nech sa problém prirodzene rozvinie; dajte svojmu dieťaťu šancu vyriešiť si to samé.“ Pre dospievajúcich je dobré, nudiť sa, cítiť sa osamelý, sklamaný, frustrovaný, a nešťastný. Je pre nich tiež dobré, mať podráždeného, nudného, neinšpiratívneho učiteľa dejepisu. A pre dievčatá je dobré mať plytkú,  despotickú, flirtujúcu najlepšiu kamošku. Niekedy je pre nich dobré, sedieť na striedačke a dokonca si zažiť aj zlomené srdce. Prečo? Pretože si môžete byť istí, že na vysokej škole budú mať plytkú, despotickú, flirtujúcu spolubývajúcu, alebo že jedného dňa budú mať podráždeného, nudného, neinšpiratívneho profesora alebo šéfa. Pretože ako dospelí budú zažívať vážne sklamania, pracovné aj osobné. Pretože chceme, aby sa čím skôr naučili vychádzať s náročnými ľuďmi a ťažkými emóciami. Pretože skôr, než odídu z domu, chceme, aby sa zoznámili so vzorcom emočných zmien: Cítil som sa mizerne, ale teraz, keď som sa porozprával s priateľom / šiel si zabehať / hovoril so svojím profesorom / dobre sa vyspal / otvorene som povedal spolubývajúcemu, ako mi vadí prespávanie jeho priateľky / spísal si plán, ako sa zlepšiť vo futbale / zašiel lekárovi / skutočne dokončil svoju domácu úlohu, tak som si všimol, že sa cítim lepšie, a rodičia s tým nemajú nič spoločné. Keď zasahujeme, aby sme zabránili bolesti ťažkej situácie, vytvárame podmienený reflex: Vždy, keď dieťa pocíti akýkoľvek smútok alebo zmätenie, frustráciu či sklamanie, verí, že ten pocit nezvládne. Ak tínedžeri nedostanú možnosť spoznať svoje nepríjemné pocity alebo problémy a naučiť sa ich zvládať, odídu na vysokú školu a vyhľadávajú rýchle a overené spôsoby, ako bolesť odstrániť – teda namiesto skutočného riešenia problému volia popretie, alkohol, drogy, sex, dramatické vzťahy, zbesilú prepracovanosť, alebo každodenné telefonáty domov. Samozrejme, že tínedžeri vám nijak neuľahčia, aby ste ich nechali zažiť si problémy na vlastnej koži. Správajú sa tak, akoby chceli byť nezávislí, ale majú tendenciu zo svojej dilemy vyrobiť krízu, aby ich mama a otec ochránili.

 Ak rodičia vykazujú úzkosť v reakcii na normálne zážitky dospievania – „To je hrozné! Myslel som, že Milan je kamarát, ktorému môžeš veriť!“ „Ako sa pán dirigent opovažuje priradiť ti v orchestri až tretie husle, keď vie, že na konkurze si mala ťažkosti len preto, že si bola unavená?“. Takéto reakcie naznačujú, že v živote nie je priestor na prirodzené svetlé a temné chvíle. Príliš nervózna reakcia z vašej strany môže vyslať tínedžerovi signál, že nezvládate vlastnú úzkosť, zmätenosť, alebo zlé rozhodnutia – tak bude nabudúce opatrný, kým sa vám otvorí.

 

Majte empatiu, ale nenechajte sa vtiahnuť do problému

Keď vám dieťa povie o svojich problémoch, nemali by ste vibrovať ako emocionálna ladička, ale vyhnite sa aj opačnému extrému, teda odmietnutiu jeho emócií. Keď som sa spýtala dvoch devätnásťročných dievčat, ako im rodičia mohli pomôcť vo veku štrnásť rokov zvládnuť zlomené srdce, povedali mi: „Nehovorte: ‚V skutočnosti nie si aj tak zamilovaná. Na to si príliš mladá.‘“  Rodičov tiež varujem, aby nehovorili veci ako: „Prestaň sa sťažovať, že si sa nedostal do tímu. Futbal aj tak nebol pre teba dobrou aktivitou. Vyjdi z izby hneď teraz, a ja ti vysvetlím prečo.“ Namiesto toho ukážte empatiu, ale nenechajte sa vtiahnuť do ich sklamania. Buďte zvedaví a láskaví, ale nepanikárte. Môžete povedať „Ach, vidím, ako veľmi ťa to naštvalo. Aký si z toho zneistený.“ Z väčšej časti počúvajte a dajte vášmu dieťaťu šancu ventilovať a zložiť problémy z pliec. Ak vás priamo požiada o pomoc, použite otázky, ktorými dáte najavo, že veríte v jeho schopnosť zmobilizovať svoje sily: Ako to chceš riešiť? Alebo Čo chceš vyskúšať urobiť? Čo si už vyskúšal? Ako to zafungovalo? Čo bude ďalej? Nechajte, nech nájde vlastné odpovede. Čo ak vaše dieťa zjavne niečo trápi, ale nechce to s vami zdieľať? Niektorí dospievajúci, často chlapci, reagujú na sklamanie okázalým stoicizmom. Ťažko sa na to pozerá -  niekedy ťažšie než na dramatický plač dievčat – a rodičia môžu mať tendenciu zabezpečiť, aby sa ich syna už žiadne sklamanie v budúcnosti ani nedotklo. Skúste menej priamy prístup k tejto zronenej duši. Svojho syna nemôžete prinútiť, aby o probléme otvorene hovoril, ale môžete mu pripraviť jedlo, ponúknuť mu odvoz do mesta, alebo robiť domáce práce spolu s ním v jednej miestnosti, takže ak vám nadhodí loptičku konverzácie, budete pripravení ju chytiť. Potom môžete ponúknuť rovnakú kombináciu empatie a dôvery, ktorú by ste dali zdielnejšiemu dieťaťu.

Výchova tínedžera, aby si vybudoval životné zručnosti a dobrý úsudok pre každodenné situácie – vlastný systém GPS – si vyžaduje obrovské množstvo bitachon [hebr. dôvera] - dôvery v Boha a dôvery vo vlastné deti, ktoré sú od Boha. V tomto kontexte bitachon znamená, že aktívne a zodpovedne urobíte svoj podiel s poskytnutím rady [2] a pomoci dieťaťu, ale tým to končí. Znamená to tiež to, že ak vaše dieťa problém nevyrieši tak dobre, ako ste dúfali, odoláte pokušeniu vykladať si to ako boží trest za vaše zlyhané rodičovské zručnosti. Majte vieru, že vaše dieťa si z tejto skúsenosti vezme cenné poučenie a radu do budúcnosti.

Kým pre tínedžerov je bežná prax, pokúsiť sa vykorčulovať z nepríjemných dôsledkov vlastnej prokrastinácie či nepozornosti, je zodpovednosťou rodiča takýmto taktikám nepodľahnúť. Ak budete hrať úlohu obhajcu svojho dieťaťa, môžete ho pripraviť o proces, ktorý je pre neho užitočný. Zahodíte príležitosť na zamyslenie, ľútosť, výčitky svedomia, a poučenie o tom, čo nabudúce nerobiť. Otec môjho priateľa hovorieval svojim piatim deťom: „Vidím, že si sa dostal do celkom slušnej šlamastiky. Zaujíma ma, ako sa z nej dostaneš.“ Šlamastiky aj ich riešenia patria našim deťom, nie nám, rodičom. Ak si udržíme úctivý odstup, rešpektujeme základné ľudské právo dospievajúceho - učiť sa z vlastných chýb, kým sú ešte doma a skôr, než sa vydajú do šíreho sveta.

 

Ale to je príliš nebezpečné! 

Mali by sme sa vyhnúť tomu, aby sme okamžite zachraňovali deti pred problémami. Musíme im dať dostatočnú slobodu na to, aby urobili chyby, dokonca aj tie veľké. Na svojich prezentáciách sa preto často pýtam publika na ich skúsenosti z dospievania: Keď ste boli mladí tínedžeri, koľkí z vás mali povolené zostávať vonku až do zotmenia, bez toho, aby vaši rodičia vedeli, kde ste? Takmer všetci sa prihlásia. A koľkí z vás ste robili veci, o ktorých vaši rodičia nevedeli? Takmer všetci sa prihlásia. Publikum sa smeje. A nevedia o nich doteraz? To isté.

Vidím, že ste to prežili. Bol to dobrý zážitok? Ľudia prikyvujú a usmievajú sa. Potom sa ich spýtam, koľké z ich dospievajúcich detí majú povolené ísť niekam bez toho, aby rodičia vedeli, kde sú. Neprihlási sa nikto. Dnes sa pozeráme na pitky, malé rebelstvá, a nebezpečné dobrodružstvá vlastnej mladosti ako na vec minulosti. Hovorím s rodičmi o ich dobrodružstvá počas dospievania a s pýchou mi opisujú, ako si líhali na železničné koľaje, rezali sklo, klamali o tom, kde sú, alebo nechtiac podpálili roh garáže ... a potom nasleduje niečo ako: „Iste, tie veci boli v poriadku, lebo svet bol vtedy jednoduchší. Dnes to tak nie je. Dnes je svet oveľa nebezpečnejší!“ Je tu tendencia zbaviť deti slobody, aj keď ide o slobodu robiť hlúposti za vaším chrbtom, ako napríklad líhať si na koľajnice alebo niečo vyhodiť do vzduchu. Naše deti tak prichádzajú nielen o vzrušenie a dobrodružstvo, ale aj o zásadnú možnosť vytvoriť si zdravý úsudok.

 

Chvála skúsenosti

Keď mi rodičia hovoria, „Svet sa zmenil. Kedysi bol bezpečnejší; teraz už nemôžeme nič riskovať“, tak im rozpoviem vlastný príbeh z mladosti: V jeden letný augustový deň som bola mladšou vedúcou v tábore a s priateľkou Patríciou sme stopovali na vidieckej ceste. Čakali sme dlhšie než zvyčajne, kým nám niekto zastavil a tak sme len krátko zaváhali, keď nám zastavil chalan tínedžer. Vadilo nám, že s ním boli v aute ďalší traja chalani? Nie, nevadilo. Zobrali sme do úvahy, že pivo sme cítili až von z auta? Veľmi sme na to nemysleli. Bol to náš voľný deň. Bolo horúco a tešili sme sa na studený mliečny koktail v meste. Odvoz bol odvoz. Keď vodič zamieril na osamotenú kľukatú cestu, Patrícia sa ho spýtala na trasu. Povedal: „Je to skratka“ a všetci chalani sa zasmiali. Sklonila som Patríciinu hlavu do svojho lona a povedala som „Ach, už je to tu zas. Otvorte naplno všetky okná. Niekedy vzduch pomôže. Keď ju začne napínať, väčšinou je už príliš neskoro. To je kvôli tej kľukatej ceste. Vždy je jej na vracanie. V otcovom aute je doteraz cítiť zápach, ktorého sa asi nikdy nezbavíme.“ Chalani nás okamžite vysadili a odišli. Som si istá, že celú cestu domov hovorili o tom, ako oni unikli o vlások. Do tábora sme sa vracali peši a celú cestu opakovali „Bože, Bože“. Ako tím sme sa zachránili pred potenciálnou nočnou morou. Patrícia je dobrá navigátorka – ja som nemala tušenie, ktorá cesta vedie do mesta - a ja som dobrá v improvizovaní. V skutočnosti Patrícii v aute nikdy nebýva nevoľno. V ten deň sme spojili svoje schopnosti a trochu sme dospeli. Keď sme do toho auta nasadali, boli sme naivné a neopatrné,  a keď sme z neho vysadli, boli sme do života skúsenejšie. Dostali sme lekciu v teréne. Neprihováram sa za to, aby ste obohatili leto svojho dieťaťa stopovaním. Ak by o tom bol vedel ktokoľvek dospelý z môjho okolia, určite by mi to nebol dovolil. Ale Patrícia a ja sme dostali to, čo väčšina dospievajúcich dnes nedostane -- slobodu urobiť veľkú chybu, ocitnúť sa v nebezpečnej situácii, rýchlo spojiť sily a bystro premýšľať.

Áno, svet sa zmenil, ale nie tak veľmi. Keď sme boli s Patríciou vedúce v tábore, žiadni rodičia nekontrolovali neustále e-maily kvôli správam o sexuálnych násilníkoch žijúcich v blízkosti tábora, ani si neposielali celý deň SMS s deťmi o programe. [3] Rodičia nás jednoducho vysadili v tábore na šesť týždňov, s niekoľkými inštrukciami, aby sme poslúchali a užili si to. To bol bitachon v praxi.

Ľudia, ktorí na vysokých školách dávajú prvákom prednášky o tom, „ako sa správať bezpečne“ mi povedali, že najväčšie obavy majú o študentov, ktorí boli na strednej škole pod prílišnou ochranou. Dekan na súkromnej vysokej škole mi povedal: „U koho je najväčšie riziko všetkých možných problémov? U študentov, nad ktorými niekto celý život bdel, ktorí nikdy nepili alkohol, nikdy neporušovali predpisy, a nikdy nemali povolené vyjsť z domu bez mobilu.“ Práve oni majú tendenciu ísť do rizika, ktoré je bláznivé a nebezpečné, pretože sa nikdy nenaučili, čo sa stane, keď idú do menšieho rizika.

 

Syndróm zlého sveta

Mnohí rodičia, ktorých stretávam, v princípe súhlasia s potrebou väčšej slobody, ale paralyzuje ich strach z nebezpečenstiev dnešného sveta. Argumentujú, že dnes tínedžerka, ktorá po zotmení na chvíľu vykročí z domu, môže zmiznúť navždy a skončiť v rukách úchyla; z chlapcov, ktorí radi hrajú násilné videohry, sa stanú zabijaci; stredoškoláčky so zníženými džínsami majú orálny sex pod stolom s chlapcami; a všetky cesty v lese vedú priamo k borelióze. Každý z týchto scenárov je možný, ale nie je pravdepodobný. Je ťažké nerobiť si starosti z vecí, ktoré sú málo pravdepodobné, ale vyvolávajú senzáciu, pretože o nich existuje toľko šťavnatých príbehov v médiách. Čím ľahšie predstaviteľný, krvavejší, viac sexy, či potenciálne smrteľný je vírus, aktivita, alebo hrozba, tým viac ľudí to vníma.

Strach je silný a kvôli týmto obrazom a príbehom sa nebezpečenstvo zdá byť reálne a nablízku. Cenu, ktorú platíme za to, že toľko pozornosti venujeme strašidelným možnostiam, nazýva výskumník George Gerbner z University of Pennsylvania „syndróm zlého sveta.“ Gerbner zistil, že čím viac človek sleduje médiá alebo televíziu, tým viac má prenikavý pocit neistoty a zraniteľnosti, tým viac je zdržanlivejší v tom, ako vychádza von na ulici, najmä v noci, a tým viac má strach z cudzincov a stretnutí s inými ľuďmi. Je to ako infekcia. Správy prestávajú byť oknom do sveta, a stávajú sa samotným svetom. Televízia nie je jediné médium, ktoré nás vybičováva do šialenstva prehnanej ochrany. Časopisy, rozhlasové vysielanie, internet, aj nervózni príbuzní a priatelia nám všetci dávajú informácie, vďaka ktorými si vieme živo predstaviť nebezpečenstvo ohrozujúce naše deti.

V jazyku jidiš je špeciálny výraz pre osobu, ktorá šíri klebety o tom, prečo si robiť starosti: sorgenmeister. Tí, ktorí dokážu nakaziť ostatných strachom, mi pripomínajú biblických vyzvedačov, ktorí hlásili, že je nebezpečné vstúpiť do Zasľúbenej zeme – príbeh, ktorý zmieňujem aj v knihe Blessing of a Skinned Knee. Po putovaní v púšti Mojžiš vyslal dvanástich špiónov, aby preskúmali územie pred nimi. Špehovia sa vrátili a oznámili, že áno, krajina oplýva mliekom a medom, ale z každej strany ju obklopujú nepriatelia. Keď začali rozprávať, nebezpečenstvo začalo rásť - nepriatelia boli veľmi vysokí a strašne silní: „Vyzerali sme pri nich ako kobylky!“  A tá krajina! „Požiera svojich obyvateľov!“ Niet divu, že všetci ľudia sa obrátili k Mojžišovi a zvolali: „Chceme sa vrátiť do Egypta“. Keď vediete deti z detstva do dospelosti, vstupujete na nové územie. Súčasne sa lúčite so svetom detských vysielačiek, bezpečnostných nožníc, a (väčšinou) stolových hier – svetom, ktorý si vyžadoval neustále zapojenie rodičov. Vaše dospievajúce dieťa musí zažiť veľkú časť tohto nového sveta dospievania bez vás, a kvôli tejto zmene územia  sa môže budúcnosť javiť zradná. Ísť vpred si vyžaduje odvahu. Pozrite sa na rodičov, ktorí už vychovali niekoľko detí do mladej dospelosti. Ak sa obávate či je určitá činnosť bezpečná pre dieťa, opýtajte sa niektorého z týchto skúsených rodičov. Majú za sebou mnoho míľnikov a kríz a vidia veci z odstupu. Ako Židia na púšti – aj oni sa sťažovali, trpeli, prežili to, a dokonca to aj oslávili. Spýtajte sa týchto expertov, v akom veku nechali svoje dieťa:

  • vstupovať na internet bez kontroly
  • prejsť z bodu A (obchod) do bodu B (cukráreň), bez toho, aby ste im zavolali
  • ísť na návštevu do rodiny, ktorú nepoznali (a zavolali najskôr rodičom?)
  • zostať vonku do polnoci, alebo do dvoch ráno, alebo celú noc
  • ísť na výlet autom
  • ísť na koncert alebo festival bez doprovodu.

Vo svojej knihe Addiction Proof Your Child, Stanton Peel brilantne definuje závislosť ako opakovanú činnosť, pri ktorej sa cítite lepšie, ale v skutočnosti vám škodí; ako spoliehanie sa na zážitky, ktoré prinášajú „rýchle, isté a ľahké uspokojenie“, ale „chránia nás pred ťažšími životnými skúsenosťami a bránia nám v raste.“ Závislosť rodičov na svojom tínedžerovi dáva zmysel, pretože máme vo zvyku od rána do večera starať sa o neho, obávať sa o neho, tlačiť ho, aj obdivovať. A to až do takej miery, že naše ďalšie životné zručnosti začnú odumierať. Ale tak, ako starne tínedžer, s pribúdajúcim vekom starneme aj my. Keď vidíme, ako sa osamostatňuje, pripomína nám to vlastnú smrteľnosť. Lepší pocit máme vtedy, keď je na nás závislý. A práve preto je také dôležité nechať ho ísť.

 

Buďte sprievodcom, nie sluhom 

Ako rodičia máme úlohu posilňovať milujúcu väzbu s veľkodušným tínedžerom a jeho ťažko skúšanou dušou, ale pritom zostať tak trochu v odstupe od jeho každodennej drámy. Ak chceme mať odstup a zároveň si udržať blízky vzťah, bude to od nás chcieť odvahu a jemnosť. Rytmy vo vzťahu rodiča a dospievajúceho dieťaťa sa menia každým dňom, čo znamená, že dnes uspejete, zajtra výrazne zlyháte. Je to dvojnásobne ťažké, pretože máte silného súpera: okolie vám hovorí, že máte rýchlo predísť katastrofe, a vaše dieťa buď volá o pomoc, alebo na vás vrčí, aby ste ho nechali na pokoji práve vtedy, keď viete, že potrebuje poradiť. Pripravte sa na to, že budete zmätení. Pripravte sa na to, že nebudete môcť spávať. Nech sa snažíte akokoľvek, bude ťažké získať láskyplný odstup, ak pritom budete mať pocit, že svoje dieťa opúšťate alebo ono opúšťa vás. Ak treba, denne si pripomínajte, že dospievajúcim poslúžime najlepšie nie, ak ich budeme aktívne ochraňovať alebo riešiť problémy za nich, ale ak ich budeme jemne a súcitne počúvať. Vo svojej knihe z roku 2001 Glimpses of Mahayana, budhistický učiteľ Trungpa Rinpoche varuje pred tým, čo nazýva „idiotský súcit“. Pri ňom sa staráme o ľudí, pretože nedokážeme zniesť ich utrpenie. Ak budeme pre naše deti to, čo chcú (sluha), a nedáme im to, čo potrebujú (múdru radu), len ich oslabíme a vytvoríme v nich závislosť.


 

Poznámky prekladateľa

[1] Na Slovensku rodičia však často nahrádzajú reálnu vlastnú prítomnosť pri deťoch čipom, ktorý sleduje školskú dochádzku a mobilom na kontrolu, či je všetko v poriadku.

[2] alebo aspoň vlastnej skúsenosti

[3] Pozri aj vtipnú nedávnu skúsenosť českého učiteľa na túto tému.

 

Čítať 3158 krát