Blog

Najsilnejší pocit je zodpovednosť

Napísal(a)
21. jún 2018,

Študentka, ktorá je jednou z hlavných organizátorov a zároveň tvárou celoslovenských zhromaždení Za slušné Slovensko, ktoré dostali na námestia desaťtisíce ľudí. Na konferencii Face to Face sme sa s Karolínou Farskou porozprávali zoči-voči nielen o tom, čo cíti, keď stojí na tribúne, ale aj prečo sa tam vôbec rozhodla postaviť.

 

 

Prečo sa podľa teba toľko ľudí zúčastnilo občianskych protestov?

Situáciu, v ktorej sa dnes na Slovensku nachádzame, odštartovali udalosti z konca februára 2018, keď sme všetci uvideli v médiách, že mladý investigatívny novinár a jeho snúbenica boli zavraždení. Tento zločin bol útokom na našu demokraciu. Bolo na nás ako na občanoch našej krajiny, ako budeme na to reagovať. Týchto niekoľko týždňov ukázalo, že naša mladá demokracia, máme len 25 rokov, sa stala dospelou demokraciou. Ešte sa len učíme, čo to presne znamená mať demokraciu, mať práva, že ich musíme stále chrániť. Práva nie sú tu ako niečo permanentné a samoudržateľné. Ak chceme žiť v demokracii so všetkými právami, musíme sa vedieť za ne postaviť. Ľudia dávajú najavo, že nechcú žiť v krajine, kde zabíjajú novinárov pre ich prácu, kde ľudia sa musia báť, kde sú ohrozovaní farmári, a kde postoj politikov je len ukážkou arogancie moci a nie prácou pre ľudí. Kľúčom k tomu, prečo ľudia prišli na všetky tie zhromaždenia, (a že to bola najväčšia udalosť na Slovensku, nikdy predtým toľko ľudí nevyšlo do ulíc) bolo, že pochopili, v akej fáze našej histórie sa práve nachádzame. Že to záleží len na nás čo tu nakoniec chceme mať a ako sa za to postavíme.


Keď stojíš na tribúne zoči-voči tisícom ľudí, čo vtedy cítiš?

Najsilnejší pocit je asi zodpovednosť. Že ľudia prišli kvôli myšlienke, nie kvôli nám ako ľuďom. A zodpovednosť nielen počas zhromaždenia dokým sa skončí, ale aj potom aby sme to urobili najlepšie, ako vieme. Niekedy sa stanú aj vtipné situácie. Raz sa stalo, že tam bol v dave jeden človek, bolo to dosť blízko pri tribúne, keď sme vyšli, Juraj mi ho ukázal. Držal transparent s našimi menami, akože my sme skorumpovaní. To sme teda nečakali. Bolo to rovno pred našimi očami. No ale čo? Je to ich názor, bohužiaľ, lebo nie je založený na ničom reálnom. Sú to silné emócie, a veľká zodpovednosť pripravovať vystúpenia, celú tú dramaturgiu, je v tom zapojených veľa ľudí, no a tiež sú tu tieto vtipné momenty...

 

Veľa ľudí ti stále hovorí, že nie je vhodné pre mladú ženu, aby sa venovala politike. Prečo si sa rozhodla to robiť?

Položila som si otázku: V akej krajine chcem žiť? Chcem žiť v krajine, kde sa stávajú takéto veci? Alebo či chcem, aby sa niečo zmenilo. Ak chcem zmenu, kto by ju mal pre mňa urobiť? Nikto, iba ja. Takže by som mala niečo urobiť. Chcem žiť v krajine, kde zabíjajú novinárov, chcem tu vychovávať raz svoje deti? A ak nie, kto by to teda mal zmeniť? Za toto cítim zodpovednosť. Ak chcem mať krajinu, ktorá je iná, ja sama sa musím snažiť o tú zmenu.

 

Protesty sa organizujú najmä cez sociálne siete. Myslíš si, že má stále význam stretávať sa a rozprávať zoči-voči?

Žijeme vo svete informatiky a smartfónov. Každý komunikujeme väčšinou cez fejsbúk, správy, cez všelijaké aplikácie. Ale keď riešite veľa vecí, ako keď sa organizujú zhromaždenia po celom Slovensku, dialóg zoči-voči je najdôležitejší, lebo vám umožní spoznať tých ľudí skutočne osobne, ich skutočné pocity v tom celom, ako vidia tie problémy. Na Slovensku neboli protesty iba v Bratslave, bolo to celonárodné, takže sme mali niekoľko stretnutí s organizátormi zhromaždení v rôznych miestach na Slovensku a hoci s nimi komunikujeme denne hlavne cez fejsbúk, tieto stretnutia sú niečo úplne iné. Riešime problémy, snažíme sa pochopiť názory jeden druhého, a to je najproduktívnejšie práve v rozhovore zoči-voči.

 

Apríl 2018

 

Pozrite si ešte:

- Záznam z panelovej diskusie na konferencii Face to Face DECENT PUBLIC PROTESTS

Čítať 1276 krát