Blog

„Žiaden cieľ nie je hoden prelievania krvi nevinných.“ Mustafa Džemilev na konferencii PDCS

Napísal(a)
17. apríl 2017,

Predstavte si Moskvu, Červené námestie v lete 1987. Obrázok ako zo starej bonboniéry. Pre mladších – to bol ešte Sovietsky zväz, Gorbačov, železná opona. Tam, kde sa v máji vždy robili prehliadky vojenskej moci, v samom centre impéria, pred mauzóleom Lenina, toho leta počas niekoľkých týždňov stanovali stovky mužov a žien. Krymskí Tatári sa vpísali do moderných dejín najúspešnejším nenásilným bojom o právo na návrat do svojej domoviny. Celé týždne okupovali Červené námestie a ani KGB, ani žiadne policajné zložky ich neboli schopné odtiaľ dostať. Predstavte si ľudí, ktorí sa narodili v exile v Uzbekistane, mohli tam ostať slušne žiť a napriek tomu sa v deväťdesiatych rokoch „bez dovolenia“ vrátili domov. V ich domoch však bývali cudzí ľudia...
So zatajeným dychom si účastníci konferencie Value-Based Conflicts and Violence vypočuli rozprávanie muža, ktorý je lídrom tohto nenásilného boja malého moslimského národa. Muža, ktorý opäť žije v exile, dnes ako poslanec ukrajinského parlamentu. Muža, ktorý svojou neuveriteľnou charizmou dokázal poraziť radikálov zo všetkých táborov. Muža, ktorý spája, ktorý stále predstavuje nádej, nielen pre Krymských Tatárov, ale aj pre všetkých tých, ktorí chcú vidieť Ukrajinu v demokratickej Európe. Muža, ktorý zosobňuje nenásilie a ktorý sa ani po vstupe do veľkej politiky nespreneveril svojim hodnotám.

 Mustafa Džemilev

Kto sú Krymskí Tatári?

Považujú sa za pôvodné etnikum Krymu, kde sa sformovali z rôznych turkických kmeňov na politický národ už v stredoveku. Až do 19. stor. tvorili väčšinu krymskej populácie, ktorá sa vďaka cielenej politike cárskeho Ruska zredukovala na menšinu. „Vedú sa diskusie, že by sme sa nemali volať Krymskí Tatári, ale Krymčania, podľa našej vlasti. Tak ako ste na Slovensku Slováci, vo Francúzsku Francúzi, tak my sme na Kryme Krymčania. Ale už dlho nás poznajú pod názvom Krymskí Tatári, tak už to dnes nemá zmysel meniť,“ povedal Mustafa Džemilev vo svojom príspevku na konferencii. Podobne ako mnohé iné neslovanské národy postihla Krymských Tatárov ešte počas druhej svetovej vojny násilná a brutálna deportácia. V máji 1944 bol doslova celý krymskotatársky národ v počte takmer 200 tisíc ľudí vyvezený prakticky za jednu noc do odľahlých oblastí Strednej Ázie, na základe kolektívneho obvinenia zo zrady Sovietskeho zväzu a kolaborantstva s nacizmom. Deportácie neobišli ani rodiny tých, ktorí bojovali v Sovietskej armáde, veď väčšina mužov bola na fronte (30 tisíc vojakov). Drsne to vykresľuje film Chajtarma, ktorý vyšiel na plátna kín na jar r. 2013 a dnes je jeho premietanie zakázané v Ruskej federácii.

Trailer k filmu Chajtarma

Vo filme vystupuje vyše tisíc štatistov, Krymských Tatárov. Tí najstarší z nich prežili tieto hrôzy na vlastnej koži vo vlastnom živote, keď boli deťmi. V prvom roku po deportácii zomrela na následky ťažkých životných podmienok približne polovica národa. V ďalších rokoch čelili politickým represiám, zákazu pohybu či štúdia na vysokých školách. Napriek tomu sa v exile sformovalo silné národné hnutie odporu, ktoré si za svoj cieľ postavilo návrat krymskotatárskeho národa do vlasti. Vykryštalizovali sa osobnosti ako Mustafa Džemilev, ktoré boli ochotné sedieť v sovietskom väzení a riskovať život preto, aby tento cieľ uskutočnili. Ich boj mal však veľmi jasné pravidlá.


Nenásilie, zákonnosť, solidarita

Toto boli hlavné piliere boja za slobodu a návrat do vlasti. Podľa slov Mustafu Džemileva, nenásilie možno vnímať dvoma spôsobmi. Jednak ako filozofický princíp, napríklad Gándhího satyagraha, ale aj ako politickú stratégiu. „My sme potomkovia Zlatej hordy, usmieva sa Džemilev, „nedá sa povedať, že by sme mali nenásilie v krvi. Sme bojovný národ. Nenásilie však chápeme ako politickú stratégiu. Žiaden politický cieľ nie je dosť vznešený na to, aby bol hoden preliatia krvi nevinných ľudí. Ak násilím aj niečo získate, nikdy to nebude trvalé a ľudia nebudú šťastní. Sme moslimovia a Korán nám zakazuje prelievať krv nevinných ľudí.“ Tým, že sa Krymskí Tatári aj v najťažších chvíľach dištancovali od násilia, ľahko získavali sympatie celého sveta pre svoju vec. „Pozrite na Čečenov. Som si istý, že keby sa neuchýlili k násilnému boju, boli by úspešnejší. Ľahšie by bolo udržať si podporu svetovej verejnosti i politikov. Bojovať násilím proti násiliu nemá zmysel.“ Keď sa v 90-tych rokoch Krymskí Tatári postupne začali vracať domov, miestna vláda im nebola ochotná poskytnúť pozemky. Na ich pôvodných pozemkoch žilo prevažne ruskojazyčné obyvateľstvo dovezené sem vo viacerých vlnách plánovanej imigrácie. Nuž začali nelegálne zaberať štátnu či kolchoznú pôdu a stavať na nej domy. To sa nepáčilo miestnej moci, ani obyvateľom, ktorí sa báli, že Krymskí Tatári budú chcieť pomstu. Nepovolené obydlia im rúcali, vyháňali ich z novovybudovaných osád. Dosť bolo síl, ktoré chceli vyprovokovať násilie. Nepodarilo sa. Vďaka šikovnému politickému vedeniu, ale aj odvahe a zomknutosti bežných ľudí nakoniec tieto osady či obce zlegalizovali, dotiahli tam inžinierske siete, infraštruktúru. Krymskí Tatári získali politické zastúpenie nielen na Kryme, ale aj vo Verchovnej rade Ukrajiny. „Bolo to ťažké, ale môžeme sa hrdiť tým, že náš boj nestál ani kvapku krvi. Ani našich nepriateľov, ani nevinných ľudí. Veď oni za to nemôžu, že ich umiestnili do našich domov,“ povedal mi v rozhovore, aj keď sme sa s úsmevom zhodli na tom, že nejaká tá facka v napätej situácii za tie roky určite padla.

"Ako je to teda s tým násilím?" O čom sa asi rozprávali títo dvaja v uliciach Bratislavy...

Druhým pilierom národného hnutia bola úcta k zákonom a právam. Krymskí Tatári sa od začiatku odvolávali na medzinárodné ľudsko-právne dokumenty a zmluvy, z ktorých odvodzovali svoje práva. Navyše často citovali sovietsku ústavu a odvolávali sa na práva v nej zakotvené, čím samozrejme upozorňovali na nezákonnosť a formálny charakter týchto práv, zároveň však kultivovali úctu k právu a zákonom. Jeden z úsmevných paradoxov, ktorým vedeli napáliť sovietsky režim, bolo odvolávanie sa na dekrét V. I. Lenina, ktorý im udelil autonómiu v r. 1921. Aj slávna demonštrácia v Moskve bola úspešná vďaka tomu, že sa demonštranti aj ich politické vedenie striktne pridŕžalo sovietskych zákonov a chcelo rokovať s politickým vedením ZSSR. Druhou nemalou výhodou boli kamery a mikrofóny spravodajcov z celého západného sveta namierené na Červené námestie, čo už v čase glasnosti chránilo demonštrantov pred ľubovôľou moci.

Tretím, a pre nás Slovákov mimoriadne zaujímavým prvkom národného hnutia bola a je solidarita. A to nielen solidarita dovnútra komunity vo forme podpory rodín väznených a zadržaných, ale predovšetkým solidarita s inými národmi a ich bojom za svoje práva. „Nemôžeme hovoriť o svojich právach a mlčať, keď sú potláčané práva iných.“ A tak Mustafa Džemilev a iné vedúce osobnosti krymskotatárskeho národa vystúpili napríklad proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v r. 1968, proti invázii sovietskych vojsk do Afganistanu v r. 1979, či proti zneužívaniu sovietskej psychiatrie pre politické účely. Maličký podrobený národ v exile sa zaujímal o dianie na celom svete a aktívne vystupoval na obranu iných, hoci jeho vlastní lídri (a líderky, k tým sa ešte dostaneme) sedeli vo väzniciach a lágroch. Za toto gesto Džemilevovi poďakoval aj prezident SR Andrej Kiska na ich spoločnom stretnutí.

Stretnutie s Prezidentom SR Andrejom Kiskom 5. apríla 2017

 

Veľký líder malého národa 

Mnohým nielen na našej konferencii vŕtalo hlavou, kde sa berie taká sila a charizma v drobnom tele muža, ktorý celý svoj život zasvätil boju za ľudskú dôstojnosť a slobodu. Mustafa Džemilev mal len zopár mesiacov, keď prežil stalinskú deportáciu. Vyrástol v Uzbekistane, kde kvôli zákazu študovať mohol vykonávať len remeselné povolania. Od rannej mladosti bol zatýkaný, súdený a väznený za protisovietsku činnosť – šírenie letákov, organizovanie mládežníckych hnutí, šírenie historických informácií. Vo väzeniach, lágroch, a vyhnanstve strávil veľkú časť svojho života. Drží rekord v politickej hladovke (303 dní vďaka násilím podávanej výžive), ktorú ukončil len na prosbu sovietskeho akademika a disidenta Andreja Sacharova. Vo vyhnanstve v Jakutsku sa cez listy zoznámil so svojou manželkou Safinar, ktorá za ním odišla a rozhodla sa zdieľať s ním jeho trest. Ich príbeh by bol hoden romantického seriálu, avšak veľmi „nemoderného“ – o vernosti, oddanosti a úcte.

V r. 2014 po anexii Krymu Ruskom bol Džemilevovi zakázaný vstup na Krym – formálne ruské územie. Pre svoju otvorenú kritiku ruskej politiky voči Ukrajine sa nachádza na zozname hľadaných osôb v Rusku. Podobne ako mnohí iní krymskotatárski politici, či verejní činitelia, žije v exile na území Ukrajiny, hoci časť rodiny a blízkych ostala na Kryme. Držiteľ mnohých ocenení, niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru, dnes pokračuje vo svojom boji za oslobodenie Krymu. Mladí novinári vydali celkom nedávno knihu jeho aktuálnych rozhovorov o tom, aká je situácia na Kryme a ako vidí jeho budúcnosť.

Napriek (alebo možno práve vďaka) svojmu pohnutému životu je pán Džemilev známy svojím trochu čiernym nenápadným humorom, ktorý často pochopíte až po pár sekundách pohľadu na sotva badateľný potmehúdsky záblesk v jeho očiach. Tu je pár vtipov zo života, ktoré som nazbierala počas jeho dvojdňovej návštevy Slovenska:

Vtip pre feministky: „Hnutie Krymských Tatárov je známe tým, že v ňom zohrávali aktívnu úlohu aj ženy. Demonštrovali, sedeli vo väzení, robili politickú prácu. Ste ale moslimský národ, máte silne zakorenené hodnoty tradičnej rodiny, ako to ide dokopy?“
„Keď sa naše hnutie rozdelilo na viac politických strán, mali sme takú jednu malú stranu, ktorá presadzovala mnohoženstvo. Snažili sa dostať to na hlasovanie Kurultaja, ale sa im to nepodarilo. Keď sme o tom neskôr rozprávali jednému priateľovi, ten sa pýtal, prečo sme to zmietli zo stola. Môj kolega Refat Čubarov vravel, že však to je jasné, sme civilizovaný európsky národ... Ja vravím nie, chybou bolo, že to hlasovanie malo byť tajné. No ako ja môžem zahlasovať za mnohoženstvo, keď moja žena, ako jeden z mojich zástupcov sedí oproti mne v lavici? Veď ja sa potom ešte chcem domov vrátiť! Krymskí Tatári sa veľmi boja svojich žien.“

Vtip (zdôrazňujem, vtip!) pre konšpirátorov: Na parkovisku letiska vo Viedni, pri prvej cigarete po lete z Kyjeva: „Pekné mesto, táto Viedeň, už sme to tu raz dobývali, so sultánom Sulejmanom, veľmi nám to vtedy nevyšlo. No a už sme zasa tu.“

Vtip pre slniečkárov: „Keď sme boli pozvaní ako bývalí sovietski disidenti k prezidentovi Havlovi, vtedy ešte neboli všade tieto fašistické zákony proti fajčeniu. Pani z protokolu nám povedala, že v celom paláci sa nesmie fajčiť. Ja som Havla poznal, vedel som, že ťahá jednu za druhou. Tak som sa spýtal, či aj svojmu prezidentovi zakazujú fajčiť. No jasné že nie, veď on chudák sedel vo väzení, znela odpoveď. No tak nám nebolo viac treba, veď Havel sedel iba tri roky a my mnohí aj po 15-20 rokov. Čo sme my horší? Vytiahli sme dobré sovietske cigarety a zafajčili sme spolu s prezidentom celý palác na zopár rokov dopredu.“

Vtip pre pamätníkov: „Počas politického školenia v lágri sa jeden kolega spýtal nášho školiteľa, že veď Aljaška bola predaná Amerike cárom Alexandrom len na istý čas, kedy teda Amerika plánuje tú Aljašku vrátiť? Z auditória sa ozvalo pohoršené: ´Vandrák jeden, Sibír mu nestačí, ešte by sa chcel aj na Aljaške vyvaľovať.´“

 

Na Slovensku a pre Slovensko 

Málokto u nás pozná príbeh Krymských Tatárov a príbeh Krymu mnohí reprodukujú v jeho „upravenej podobe“. Na rozdiel od Poliakov, ktorí v 90-tych rokoch politicky aj spoločensky výrazne podporovali nenásilné hnutie krymskotatárskeho národa, my sme sa na Slovensku borili s vlastnými problémami. Zahľadenosť do seba, ale aj predsudky („čo si Tatár?“) nám vtedy, ako aj dnes, bránili vidieť inšpiráciu, ktorú pre Slovákov predstavujú Krymskí Tatári v oblasti vedenia dialógu (aj s ťažkým súperom), v oblasti nenásilia, ale aj jasného čítania dobra a zla v minulosti a súčasnosti. Sajeda Shawa, rešpektovaná humanitárna odborníčka pracujúca v OSN, pôvodom z Jordánska, sa pred prednesením svojho príspevku o dôsledkoch násilia v Sýrii uklonila smerom k pánovi Džemilevovi a povedala: „Ste veľkým vzorom nielen pre Strednú Európu, ale aj pre moju generáciu na Blízkom východe.“ Jeho manželka Safinar o ňom v už spomínanej knihe napísala slová, ku ktorým sa pripájame aj my v PDCS: „Aby sa dostal domov, prešiel Omsk, Magadan, väzenia, vyhnanstvá a dokázal sa vrátiť na Krym nielen on sám, ale aj vrátiť tam aj všetkých krymských Tatárov. A teraz je opäť v sedle, opäť cvála do vlasti, dňom i nocou cvála – povolávajúc na pomoc štáty aj vlády, občianske organizácie aj medzinárodné inštitúcie, klopkajúc na všetky dvere – akokoľvek je to teraz preň ťažké. Daj mu Alah silu docválať. A uvidieť znovu rodný dom...“

 

 

V slovenských médiách o súčasnej situácii na Kryme:

TASR: Krym sa môže oslobodiť len diplomatickou cestou, tvrdí vodca krymských Tatárov

Denník N: Z Krymu ho vyhnal Stalin, teraz ho tam nepustí Putin. Začne sa to pasmi, končí tankami, hovorí Mustafa Džemilev

Aktuality.sk: V Moskve sa ľudia radšej nepriznávajú, že sú z Krymu

Aktuality.sk: Haló, tu je Putin. O čom chcel hovoriť s lídrom Krymských Tatárov?

Parlamentné listy: Čudoval som sa, ako je možné, že píšu takto prorusky, hovorí o slovenskom médiu vodca krymských Tatárov Džemilev

Prezident Andrej Kiska prijal Mustafu Džemileva

Sebavedomé Slovensko: Mustafa Džemilev: Na Kryme vládne stalinská totalita

 

Apríl 2017

Čítať 2756 krát