Blog

Klebety z Kirgizska

27. január 2014,

Pásy s batožinou na letisku v Bishkeku sa sunú už 25 minút. A môj kufor nikde. Nad pásom je logo letiska a vedľa obrovský nápis v ruštine: PRACOVNÍCI LETISKA NEVEDIA, KDE JE VAŠA BATOŽINA. NEPÝTAJTE SA ICH.

21. januára 2014, Bishkek

Pásy s batožinou na letisku v Bishkeku sa sunú už 25 minút. A môj kufor nikde. Nad pásom je logo letiska a vedľa obrovský nápis v ruštine: PRACOVNÍCI LETISKA NEVEDIA, KDE JE VAŠA BATOŽINA. NEPÝTAJTE SA ICH.
Dobre to majú vymyslené. Nápis by sa ešte dal vylepšiť. Napríklad: TO, KDE JE VAŠA BATOŽINA VIE LEN NAJVYŠŠÍ. A TEN VÁM TO AJ TAK NEPOVIE.

Pre zrelých, zenovo mysliacich pasažierov by som navrhoval nápis: JE BATOŽINA SKUTOČNE TO NAJDȎLEŽITEJŠIE VO VAŠOM ŽIVOTE?
Pre rozvojových pracovníkov by mali vyhradiť samostatný pás. Ten by sa posúval veľmi pomaly. Vždy by bol úplne prázdny. Nad ním by sa hodil nápis: ĎAKUJEME, ŽE ZMIERŇUJETE MAJETKOVÚ NEROVNOVÁHU VO SVETE.
Letiskové PR oddelenie by do nápisu mohlo zapracovať aj prvky viny, napríklad v podobe: BATOŽINA (KTORÁ VÁM V MINULOSTI PATRILA) BY SA MOŽNO NAŠLA... KEBY STE SA NEPÝTALI.
Alebo by nápis mohol byť súčasťou zdravotnej informácie: PRI HALUCINAČNÝCH SYMPTÓMOCH, AK POČUJETE ALEBO VIDÍTE SVOJ DOMNELÝ KUFOR, OKAMŽITE VOLAJTE 155.
Svoj kufor som nakoniec našiel na druhom konci haly, na páse z iného letu. Napriek varovaniu som sa spýtal vedľa stojaceho zamestnanca, prečo môj kufor emigroval medzi batožinu na cudzom páse z iného letu. Odpovedal nezvratnou logikou: „A prečo by nemal byť na inom páse?“

Vyzdvihol si ma ázijsky vyzerajúci šofér s nezapamätateľným menom. Neviem ho zopakovať, ale započul som „kh“, grh“ a „sl“. Premenujem si ho. Práve čítam Šťastného muža od fínskeho autora Arto Paasilinna a tam taktiež vystupuje postava s nezapamätateľným menom – Pyőrähtälä. Takže tohto taxikára budem volať Pyőrähtälä. Podľa genetických výskumov predkovia Kirgizov pochádzajú čiastočne z Iránu a čiastočne zo Sibíre, tak aj to aj trochu hodí. Pyőrähtälä pozerá na vyprázdnenú cestu do Bishkeku, okolo sú len rozostavané domy, akoby tam boli nedostavané ešte zo sovietskych čias. Hovorím Pyőrähtäläovi, že som tu bol pred 5 a 15 rokmi, či sa odvtedy niečo zmenilo. Dlho nerozmýšľa a hovorí : „Nič.“ Nič sa nezmenilo, overujem si, medzitým ste mali troch prezidentov a tri revolúcie. Pyőrähtälä pokyvuje hlavou... no- nič sa nezmenilo. Vezie ma do „kvartiry“ - bytu v centre, ktorý zvonku vyzerá trochu sovietsky. Vo vnútri objavujem päť miestností. Dávno som nemal toľko priestoru – zriadil som si spálňu, obývačku, jedáleň, pracovňu a začal rozkladať veci do všetkých miestností. (To sa ukázalo ako sprostosť, lebo teraz celý deň chodím medzi miestnosťami a hľadám veci.) Pri piatej miestnosti som zaváhal- nazvem ju tančiareň, meditačná komnata, prijímací salónik, sušiareň, IMAX, čitáreň? Skončila ako prezliekáreň, do ktorej postupne sťahujem veci z ostatných štyroch miestností.

Trénujem spoločne s Erkynou a Bakytou, obe sú sympatické štyridsiatničky s ázijsky prižmúrenými očami, hruškovitými bokmi a nohami kratšími ako trup. V jednom cvičení si účastníci majú vybrať tričko s nápisom, ktorý by akceptovali. Bakyta chystá kirgizský preklad a pri niektorých sloganoch sme narazili na hranice prekladu. (Jej prekladu.) Napríklad veta: „Procrastinators are the future leaders“. Snažím sa jej vysvetliť, že ten slogan je asi trocha aj  irónia, ale jej to nedáva zmysel a čím viac si to vysvetľujeme, tým väčšia absurdita vzniká. Bakyta leští „preklad“, aby zapadol do jej sveta. Tak ako mi vysvetľuje, jej prekladom do kirgizštiny vznikla nejaká pseudomoralita typu „čím viac robíš strategické plány, tým viac si získavaš u ľudí autoritu.“ Jednou ranou sme zabili dve muchy- aj pointu aj vtip. Vlastne je to jedno, aj keď si to niekto vyberie, vypočujeme si prečo by sa radšej stotožnil s touto než s inou blbosťou.

22. januára 2014, Bishkek

Na námestí je ohlásená demonštrácia proti vstupu Kirgizska do colnej únie s Ruskom. Erkyna navrhla na hodinu prerušiť tréning a pozrieť si ju. Na tréningu budeme hovoriť aj o občianskej advokácii, tak sa to aj trochu hodí, môžeme rozoberať živý príklad tu a teraz. Na mieste je balónikmi vyzdobená dodávka s megafónom a reproduktormi, asi 15 organizátorov, zo 30 policajtov a našich 23 účastníkov. Takže až do konca demonštrácie sme vo väčšine.  Pohybujú sa tu aj nejakí civilne vyzerajúci ľudia, ktorí sa prechádzajú, všetko fotia  a počas prejavov netlieskajú. Erkyna hovorí, že to sú KGB-áci, naštvaní, že musia hrať občanov a byť v práci aj v takejto zime. Asi pred hodinou polícia rozprášila prvú vlnu organizátorov demonštrácie,  vzala im letáky, reproduktory a transparenty, toto je druhá vlna. V letáku sa píše, že „colná únia je ako kokain zabalený v červenej mašličke“ a ruskí díleri ju šíria, aby vyvolali colnú závislosť, ktorá potom naruší celý nervový systém krehkého štátu. Na stolíku je Kirgizská zástava a výstavka tovarov. Televízor, mikrovlnka a džínsy majú ceduľky so súčasnými cenami a zvýšenými cenami, ktoré podľa organizátorov nastanú po vstupe do colnej únie.
Maxam je najsympatickejší zo všetkých účastníkov. Nespĺňa môj stereotyp Kirgizca. Vysoký, s britským pohotovým humorom a nohami ako chodúle. Vyzerá skôr ako tréner basketbalu. V jeho tvári alebo vystupovaní nevidím nič špecificky kirgizské. Ale Maxam hovorí, že keď boli minulý rok vo Viedni, mlčky sa pristavil pri pouličnom portrétistovi. Ten na neho pozrel a prihovoril sa mu kirgizsky. Ošský maliar, žijúci vo Viedni, na prvý pohľad spoznal krajana. Netuším aký rys tam rozpoznal a možno by to ani ten maliar nevedel povedať slovami. Dobrí výtvarníci, fotografi a plastickí chirurgovia vidia v tvári, čo my ignoranti – nevidíme.

Maxam sa angažoval v projekte namierenému proti krádeži  neviest. Týmto je Kirgizsko známe odnepamäti. Zvyk kradnúť nevesty bol aj na Kaukaze, Laose a v Mexiku, ale nikde nie je natoľko rozšírený a natoľko sa nedarí zastaviť ho ako tu. V južných regiónoch  Kirgizstanu sa storočia považoval za niečo normálne. Keď si mladík zmyslí, že sa mu nejaké dievča páči, nikoho sa nepýta. Vyčíha ju a v príhodný moment ju sám alebo s pomocou kamarátov prepadne, unesie a znásilní. Po tejto „svadobnej noci“ to oznámi rodičom dievčaťa aj vlastným a v drtivej väčšine prípadov dievča ostáva v dome mladíka a považuje sa to za akceptovanie manželstva. Kirgizské príslovie hovorí, že šťastné bude len manželstvo, ktoré začína slzami nevesty. Unesené dievčatá majú spravidla 13-18 rokov, ale vo väčšine ony ani ich rodičia po únose neprotestujú. Po svadobnej noci sa totiž prudko stráca vydaja schopný potenciál „nevesty“ pre vzťah, ktorý by si sama vybrala. A nevydané dievča po dvadsiatke už označujú za starú dievku. Bolo by zhanobením dievčaťa a jej rodiny odmietnuť hoci aj ponižujúcu „svadbu“ lebo po tejto udalosti už nik nechce použitú „nevestu“. Debilný zvyk, ale udržuje sa. Kedysi sa únosom a znásilnením „uzatvárala“ väčšina manželstiev, dnes je to asi polovica, pričom v dvoch tretinách sa to deje proti vôli ženy. Maxam pracoval v skupine, ktorá roky presadzovala, aby sa únos neviest posudzoval a trestal zákonom ako obmedzovanie slobody a znásilnenie. Ľudové súdy zložené zo starešinov –„aksakal“ (dosl.  „bielobradí) dovtedy posudzovali krádež neviest ako voľnočasovú kratochvíľu a ľudovú tradíciu, ktorá zabezpečí udržiavanie tradičnej rodiny, stav, keď žiadny mladík neostane na ocot. A ženy sa s tým zmieria, tak ako sa zmierili ich sestry, matky a babky. Po mnohoročnej kampani Maxamov tím presadili schválenie zákona, ktorý kvalifikuje únos neviest ako trestný čin, vyhlasuje manželstvo za neplatné (ak sa nevesta spamäta, vie písať a na druhý deň v časovom limite oficiálne podá žalobu (aj keď ju celé okolie za takú drzosť opľuje) a navyše vedie k odsúdeniu hyperaktívneho „ženícha“ na 3 až 7. rokov. Maxamovmu tímu sa to zdalo málo, lebo napríklad pastieri dostávajú za krádež oviec 11 rokov (a to ich pritom ešte neznásilňujú), ale tvrdší trest za im zatiaľ nepodaril. Ako sa uplatňuje tento zákon? „Je to bieda“, hovorí Maxam: „Väčšina neviest únos neohlasuje, znamenalo by to spoločenskú samovraždu. Počet nahlásených krádeží sa zvyšuje, v minulom roku ich bolo 14 000, ale pred súd sa dostáva len niekoľko sto a po vytáčkach, stiahnutí prípadov pod nátlakom, nedostatku svedkov a právnej negramotnosti skončil vo väznici z tisícov obvinených len jediný mladík. A narastá počet samovrážd „neviest“, hlavne ak mali v tom čase iný vzťah a iné predstavy o svojom celoživotnom mužovi. Samotné čísla nemusia vystihovať skutočnosť- narastá aj počet dohodnutých únosov. Existujú chudobné dediny, kde mladíci nemajú žiadnu šancu získať obrovské peniaze na niekoľkodňovú svadobnú oslavu pre 150-300 hostí. Inokedy rodičia nesúhlasia so svadbou. Vtedy sa mladík i dievča dohovoria na únose. Ide o obojstranne dohodnutý „únos“, lacnejšiu verziu svadby. Pýtam sa Maxama, či nová doba nepriniesla aj inverznú verziu únosu, kde by nevesty unášali ženíchov, ale Maxam vedel len o jednom takom prípade. Spomenul som nedávny prípad ruskej kaderníčky- vrcholovej športovkyne, ktorá na mladíka v holičskom kresle vytiahla britvu. Predviedla niekoľko džudistických chmatov, zviazala ho, a odtiahla ho na tri dni do svojho príbytku. Na súde potom mladík vypovedal, že ho tri dni zviazaného držala v byte, nedala mu nič jesť, iba ho dopovala Viagrou. Nepomohol jej argument, že mu na konci sľúbila, že sa mu odmení a kúpi mu džínsy. Tie mu asi nevynahradia celoživotný strach z návštevy holičstva.  

23. januára

Pýtam sa, či je mäso, ktoré máme v reštaurácii na obed - halal. Samozrejme, prikyvujú všetci. Zisťujem ako to vedia a dostávam stále chaotickejšie odpovede. „Halal“ znamená , že mäso je v súhlase s islamskými pravidlami, bez bravčového a zvieratá boli zabité prísne podľa pravidiel islamu. Dočítal som sa, že v Kirgizsku sa teraz bijú dva halalové štandardy. Malajzijský, ktorý si osvojilo aj gulášoidne pomenované Kirgizské Islamské Centrum pre náboženské, vedecké a medicínske výskumy. Druhým je Muftiát – duchovná administratíva muslimov, ktoré presadzuje Euráziské halalové štandardy. Tí majú špeciálne predpisy o konskom mäse, ktoré je v iných moslimských krajinách zakázané  a v Kirgizstane sa nepovažuje za „haram“ (nečisté), ale neodporúča sa vyvážať ho do iných islamských krajín. Obe halalové spoločenstvá sa obviňujú, že tí druhí nespĺňajú štandard. Jedných nachytali, že dali licenciu aj firme, ktorá produkovala párky z amerických masovo zabíjaných kurčiat, u druhej našli v produktoch aj kúsky bravčoviny. Za úplatok dostane halalovú pečiatku na stehno aj prasa. Po jednom z takýchto korupčných škandálov, muselo odstúpiť 6 úradníkov, čo dávali halalové schvaľujúce pečiatky. Ale nie je to tak hrozné. Do neba sa môže dostať aj človek , ktorý nevedomky schrúmal „halalové“ prasa, pokiaľ o tom nevedel a myslel si že prežúva opečiatkovanú ovečku. Najlepšie nevedieť. Keby sa bitúnky inšpirovali letiskom, už dávno tam majú nápis: HALAL-NEHALAL, PREŽÚVAJTE A NEPÝTAJTE SA.

24. januára 2014

Podarilo sa mi pokračovať v každodennom rannom behu. Bál som sa ako sa zorientujem a aj som trochu zablúdil. Bál som sa poľadovice a áut, ktoré vedia že semafor je len dekorácia. O šiestej ráno je úplná tma. Na chodníkoch ani človiečika. Sneh sa mieša s blatom a na stenách sú povzbudivé nápisy „Astaróžno - sasúľky (Pozor, padajúce cencúle.) Biškek bolo - po Kyjeve - druhé nazelenšie mesto Sovietskeho zväzu. V zime sú zo stromov len pahýle, okolo výkopy a hladné mačky. Spoločne so mnou bežalo aj päť báb zo Zap Mama (dve mi cez sluchátko trilkovali do ľavého ucha, tri do pravého). Obával som sa či sa v šestici zmestíme na tie úzke chodníky. Šlo to. Včera ma sprevádzali len dve baby z Čokovoko. Po celej ulici Isanova naplno rapovali svoje masturbačné fantázie, aj som sa trochu hanbil a červenal. Ale možno boli tie červené líca len od zimy. Počas zajtrajšieho behu vyvenčím ešte Milesa Davisa. V Bishkeku počas života nebol. Mrholí a sneží, celý som mokrý a pripadám si ako kirgizský zberač ópia.  

Kirgizstan produkuje najkvalitnejšie ópium na svete a tradičný zber ópiovej hmoty vyzerá tak, že jazdci sedia na koňoch nahí a veľkou rýchlosťou sa premávajú po poliach pomedzi makovice. Ako keď včely zbierajú peľ. Pri dotyku s nahým telom sa z makovíc uvoľňuje ópiová hmota lepšie než pri lisovaní. Po jazdách medzi makovicami ju škrabkami sťahujú z tiel jazdcov a ich koní.

Účastníci si opakovane a neveriaco vyjasňujú, či sa po rozdelení Československa hranica vyjasnila za niekoľko mesiacov. Ako je to možné? Po rozpade Sovietskeho Zväzu im určenie hranice (demarkačnej línie medzi Kirgizstanom, Tadžikistanom a Uzbekistanom trvá už 23 rokov a riešenie je v nedohľadne. Obe a na niektorých miestach všetky tri etniká žijú pomiešane na oboch stranách pomyselnej hranice. Kirgizi pri hraniciach stavajú cestu. Keď sa pred týždňom cestári a vojaci priblížili k miestam obývaným Tadžikmi, Tadžici zabránili prejazd bagrami. Nato   jeden z Kirgizov zakričal (podľa neho) mierny vulgarizmus na označenie človeka na druhej strane a tí spustili paľbu. Kirgizi paľbu opätovali a šesť zranených odviezli do nemocnice. Inokedy bývajú aj mŕtvi. „Prečo neurobíte miestne referendum a nespýtate sa obyvateľov, na ktorú stranu hranice má patriť ich dedina“, pýtam sa ľudí z prihraničných regiónov. „No ale... ale ...ale ... to by potom ľudia rozhodli... a čo štát?ˇ“ Štát by im vyhovel. Účastníci krútia hlavou a nechápu. Ja krútim hlavou a tiež mám problémy pochopiť, prečo musia rozhodnúť prezidenti a nie ľudia, čo tam žijú.

Ajsol, žena s vysoko sčesanými čiernymi vlasmi, ktorá má dikciu ako riaditeľka materskej škôlky vysvetľuje: Darmo my robíme desiatky programov pre Kirgizov z našej strany. Oni už sú tolerantní. Aj konflikty vedia riešiť. Ale tí Tadžici nie sú tolerantní. Tak načo? Pred niekoľkými rokmi som takmer identické slová počul, keď Tadžici opisovali Kirgizov.
 
25. januára 2014, Bishkek

Objavil som nový časopis pre mladých Kirgizov s názvom „BURŽUJ“ s podtitulom: Mesačník pre tých, čo sa neboja (zmien). Najprv som si myslel, že ide o satirický zábavný časopis, ale nie – myslia to vážne. Časopis zodpovedne vedie mladých k tomu, aby si osvojili pravé hodnoty. Vo vnútri sú články, ako usporiadať správnu svadbu s cadillacom, 100 litrami vodky, 30 litrami koňaku, zabitím ovce a koňa a ich Halal prípravou doplnené profesionálnou svadobnou show za 6000 dolárov. Je tam dobrý článok ako sa správny buržuj správa na lyžiarskych svahoch a tiež edukatívny článok o tom, prečo je väčšina „neburžujskej“ spoločnosti parazitmi a ich snaha nechať sa zaopatriť štátom („iždivečestvo“) je ich premysleným biznisom. V odbornom článku s názvom LOVE IS...je fotka páru na moste , v pozadí Tan-šan, obaja majú poloprivreté oči, paralený pohľad do budúcnosti, okolo lietajú mydlové bubliny. Podtitul článku hovorí: "Slzy nevesty prinesú šťastie do manželského života..." Kapitalistické hodnoty sa tak prirodzene kombinujú s láskou k vlasti, uznávaním tradičnej rodiny a feudálnych tradícií, ktoré by mladý buržuj nemal meniť. V tréningovej skupine sme mladých buržujov nemali, tak neviem.

Na letisko ma vezie iný, asi päťdesiatročný taxikár. Tohto budem volať Kääriäinena. Je druhogeneračný Kórejec, ktorého rodičia sa do Kirgizstanu dostali cez Kazachstan, pri medzištátnych dohovoroch o výmenách obyvateľov počas stalinských presunov. Keď zistí, že som zo Slovenska, pochváli sa, že má typické slovenské auto- Kiu. „Vás teraz tiež rozdelili“, začína konverzáciu. „Myslíte Česko-Slovensko? ...to už bolo pred 20 rokmi“, hovorím. „Američania!“ zvolal Kääriäinena. „To bol ich záujem – rozdeľ a panuj – aj Československo, aj Juhoslávia, aj Sovietsky Zväz, aj Líbia, aj Sýria...“ Narazil som na konšpirátora, skúšam oponovať. Prečo by Gorbačov hájil americké záujmy a delil ZSSR kvôli nim? Navyše svet nebude dlho unipolárny, Amerika nebude mať kontrolu...v hre je Čína, India ... Na hrboľatej ceste, pomedzi výmole a blato, v kapustovom odóre vedieme geopolitické analýzy. Ale Kääriäinena opakuje betónovo jasnú konšpiráciu: „Američania vedeli, že Rusko nikdy neporazia vojensky, lebo keď Rus vezme fľašu vodky a skočí do tanku, všetko je mu jedno a nikdy sa nevzdá... Preto ich museli poraziť ekonomicky.“ Pri hlbokej štrukturálnej analýze kvality výzbroje a étosu sovietskej a postsovietskej vojenskej sily, mi puchnú uši, ale s Kääriäinenom sa mi hádať nechce. A po chvíli Kääriäinena ubral razanciu, zmenil tón a začal byť osobnejší: „Viete, ja žijem sám a... nemám kam ísť. Tu žijem celý život , ale ma neberú, lebo nie som Kirgiz, ani kirgizsky nehovorím...bez kirgizčiny ma nezamestnajú...do Ruska ani do Kóreje nepatrím. Taxikárčim, ale práca nie je, nik nemá peniaze. A Kirgizov nechcem voziť, to sú primitívi. Divokí sú, aj keď sú triezvi, čo je málokedy... A kto tu príde, keď nebude stabilita? Kirgizsko sa už nikdy nepozviecha a nedá sa ísť inam.“ Tak robím posledný pokus: „A nechcete predsa len skúsiť, a naučiť sa kirgizsky?“ „A načo by mi to bolo?“ hovorí Kääriäinena. Asi na nič, pomyslel som si. Škoda. Ale mohol by sa aspoň inšpirovať od letiskovej služby a dať si do auta veľký nápis: NÁŠ VODIČ NEMÁ V NÁPLNI ÚVAHY O ZMYSLE SVOJHO ŽIVOTA. NEPÝTAJTE SA HO.

Čítať 3806 krát