Blog

Klebety z Iraku

07. máj 2015,

28.marec 2014, Erbil
„Nebudeme ich volať ISIS, oni by to tak chceli. Hovoria si štát. Islamský štát, predzvesť celosvetového kalifátu... ale zatiaľ nedokázali nič. Len zastrašovať ľudí, demonštratívne odrezávať hlavy, ničiť hudobné nástroje a sochy, zabíjať pubertiakov len preto, že v televízii pozerali futbal...vypaľovať obchody s vínom a vraždiť ich predavačov. To je všetko čo vedia. To nie je štát, to sú barbari....“ vysvetľuje mi Hasan, organizátor tréningu pre humanitárnych pracovníkov, ktorí pracujú s utečencami z oblasti, ktoré kontroluje ISIS. A ako ich teda mám volať počas tréningu, pýtam sa. “My ich voláme DAESH. Jednak je to prepis skratky ISIS do arabčiny, ale hlavne to slovo znamená niečo ako „kazisveti“, tĺci, babráci... a hlavne - oni to označenie špeciálne nenávidia. Dobre, budem ich aj ja volať „Daesh“.

Začal tréning. „Na 30 sekúnd prosím zavrite oči a ukazovákom zamierte na sever... výborne... teraz môžete otvoriť oči... a... čo vidíme.... vidíme, že takmer každý ukazujete iným smerom...Takže , čo s tým urobíme? Ako zistíme, kde je naozaj sever?“ Začal som tréningový deň odskúšanou rozohrievačkou. Čakal som, že odpovede budú tak ako vždy. Že sa skupina zasmeje. Potom niekto navrhne, aby sme urobili väčšinové hlasovanie a že sa hneď opraví, lebo pri zisťovaní severu je to blbosť. Čakal som, že potom niekto povie, že by sa nám zišiel kompas alebo buzola, že niekto iný bude vychvaľovať nejakú aplikácii v mobile, ktorá sa venuje svetovým stranám, že ľudia budú hovoriť o slnku a hodinkách, o tieňoch a o machu..., že sa nakoniec spýtajú, či medzi nimi náhodou nesedí nejaký expert – geofyzik alebo orientačný bežec... To sa doteraz dialo vo väčšine skupín, s ktorou som vyskúšal toto diskusné cvičenie. Nakoniec sme skoro vždy dospeli k tomu, kedy je v rozhodovacích situáciách potrebné využívať expertov, kedy participatívnu diskusiu. Kedy sa musíme zhodnúť sa na tom, čo budeme považovať za zdroj expertízy, kedy vystačíme s indexovaním alebo púhym losovaním. Čo robiť keď je akékoľvek rozhodnutie je dôležitejšie, ako nikam nevedúce nerozhodnuté a neukončené váhanie. Ale odpoveď tejto skupiny má úplne šokovala. Dušan, nerozumieme prečo sa pýtaš tak ľahkú otázku, však v tejto skupine všetci vieme kde sú svetové strany, veď sa päť krát denne natáčame k Mekke. Mierne som zaoponoval. "Dobre, ale napriek tomu ukazujete každý iným smerom...takže kde je sever?" Alyaa okamžite odsmečovala. "To je jasné, že ukazujeme každý iným smerom, lebo každá sedíme natočená inak, sedíme v takom tvare "účka" , takže pre mňa je sever tu a pre Ilham je to tam. Mal si povedať, že chceš, aby sme ukázali, kde je sever pre teba. Waw... dobre tomu rozumiem? Vysvetľujú mi nejakú severoirackú verziu solipsizmu? Alebo čo to je? Nadýchol som sa, potlačil svoj sklon akceptovať univerzálny a až ultrarelatívny relativizmus. Zaoponoval som: "Ale predsa existuje nejaký spoločný sever, na ktorom sa ľudia dohodli? A ak sme v jednej miestnosti a tá miestnosť nemá rozmery zemegule, mali by sme ukázať približne jedným smerom, nie?" Ale Alyaa pritvrdila: "Prečo by sme mali užívať nejaký spoločný systém určovania svetových strán?" Skúsil som pritvrdiť aj ja: "Jasne, jasne, ak budeme vychádzať z rámca väčších územných celkov, tak Amerika bude pre niektoré krajiny na západe a pre niektoré na východe - to je v poriadku. Ale ak sme v jednej miestnosti a nesedíme na milimeter presne na južnom póle (tam by bolo ukázanie ktorýmkoľvek smerom zamierením na sever), tak asi by sme mali ukázať rovnako, či nie?"  "Samozrejme, že nie...", pokračuje Alyaa- "sever závisí od toho, kto si ako natočí mapu. A keď si ju ty natočíš inak, tak budeš mať sever inde." Rozmýšľam ako sa budeme dohodovať, ak prijmeme tézu, že žiadna dohoda neplatí spoločne. Akákoľvek odpoveď je správna pre toho človeka a nik nemá možnosť vzťahovať tú odpoveď na niečo, na čom sa dohodneme viacerí. Každý budeme fungovať v bubline svojich presvedčení a hodnôt, nik nebude komentovať bublinu toho druhého a každý si bude istý, že vo svojej bubline má na 120% pravdu. Obrázok ako z nejakej science fiction Stanislawa Lema.

Vo svojej hotelovej izbe som našiel koberček na modlenie a na ňom zvláštny kompas. Po obvode kruhu má vyznačené 360 stupňov a na jednom mieste výstupok v tvare šípky. Tam je nakreslená Mekka tým výstupkom by si to mal človek natočiť k Mekke aby nepoplietol smer modlenia. Je to taký Mekkakompas. Poprosil som hotel či ho môžu predať, že ho fakt veľmi potrebujem a oni mi ho s úsmevom venovali. Teším sa, že až prídem domov, ručička kompasu bude oproti Erbilu ukazovať trochu inde a aj Mekka bude z Bratislavy trochu inde. Mekkakompas ukazuje Mekku správne iba na spojnici Mekka-Erbil. Všade inde mimo tejto spojnice je smer neplatný. Toto by sa oplatilo ukázať Aylaae. Hoci poznanie, že v Bratislave Mekkakompas nefunguje musí byť zdrvujúce.



29. apríl, Erbil
Mal by som ráno behať. Bez behania, bez endorfínov, budem mať počas dňa menšiu výdrž a menšiu toleranciu počúvať tie hrôzostrašnosti o tom čo sa deje na obsadených územiach. Doma a v iných krajinách je to jednoduché. Keď ráno šmochtavo pobehujem, každému je to jedno. V Istanbule a Katare ma okoloidúci dokonca povzbudzovali, tiež som ich ukazoval palec hore a hudba v sluchátkach zapadla. Bolo to výborné. Ale tu som na uliciach nevidel ani jedného joggera. Dokonca som nevidel ani jedného cudzinca. Pýtal som sa miestnych či je behanie na verejnosti nebezpečné. Všetci ma posielal do hotelového fitnes, vytrepať sa na bežiace pásy. Nakoniec som sa odhodlal. Čo sami môže stať, prinajhoršom urýchlene odšprintujem do bezpečia. Nasadil som sluchátka, tenisky, šortky a ...niečo sa mi nezdalo. Moje trojfarebné šortky obsahovali široký červený pás, biely pás, čierny pás. Do prdele! Červená-biela-čierna! Však to je iracká štátna vlajka. V skorých ranných hodinách sa budem premávať s akoby irackou zástavou okolo zadku. To nevysvetlím. Stiahol som sa do útrob hotela a schovaný pobehoval vo fitnese.  

5. apríl, Erbil
Siyar sa nikdy neusmieva. Aj keď znejú vtipy a vzájomné podpichovanie. Má asi 2 metre, je hladko oholený, opálený, v padnúcom obleku. Vyzerá ako basketbalový tréner pri dôležitom zápase. Bez úsmevu, bez mimiky, bež živého prejavu. Teda, za tri dni som ho nevidel usmiať sa ani raz. Vyštudoval jazyky a, okrem kurdštiny, hovorí arabsky, farsí, turecky, nemecky, anglicky, španielsky, žil v Jemene, Nemecku a teraz je tu. Mladosť strávil v Mosule, kde majú dodnes obrovský dom. Nebol v ňom takmer desať rokov, nemá kontakt na susedov. Nevie, či v ňom niekto žije, či ešte stojí. "Z toho domu sme museli ujsť. A nikdy sa tam už nevrátim, to je pasé prišiel som o dom, prišiel som o domov, celý dovtedajší život je preč, nevrátim sa aj keby mi sľubovali nebo na zemi. Musel som ujsť. Robil som ako tlmočník, tlmočil som aj pre cudzincov. Takže som nepriateľ. Horšie ako diabol.  Pre Al-kajdu a pre Daesh som zapredanec, zradca, temná sila, nebezpečný element, bezverec, čiže stelesnené zlo. Každý čo nie je Sunnit je pre nich bezverec, to je jedno či je Šiít, Kresťan, Jezíd, Chadeánec, Assýrčan, Kurd... V Iraku nie je žiadna nádej. Dobre... raz bude Daesh porazená, ustúpia, stiahnu sa do nejakých zón, pôjdu do podzemia a odtiaľ budú robiť útoky kým ich všetkých nevyzabíjajú. Ale čo bude potom. Prídu Šiíti, príde "Ľudová mobilizácia"? Budú iní ako Daesh? Daesh pri ústupe ničili domy a pálil polia. A čo je horšie...Keby len spálili dom... dom sa dá postaviť a začať odznova. V domoch ale zanechali svoje pozdravy pôvodným majiteľom a ďalšej generácii. Na miesta, ktoré opustili, nastražili skryté míny. Ešte roky budú vybuchovať. Čo z toho, že časť územia po Daesh bola oslobodená. Vrátiť sa tam nedá. Ak sa utečenci vrátia, ako budú žiť spolu s ľuďmi, pred ktorými ušli? Myslíš, že utečenec  príde a povie človeku, ktorý sa rozťahuje v jeho dome, že už je to za nami. Síce si mi zabil brata a znásilnil matku, ale to bola taká doba... teraz budeme opäť dobrí susedia a kamaráti? Mojím previnením bolo už aj to, že som mal suseda kresťana. Mal dom sto metrov od môjho. To je samo o sebe hriech. Keď je môj sused „neveriaci“ a ja dokážem žiť vedľa neho, tak som pre nich rovnaký diabol ako on. Nikdy sa tam nevrátim!" Hľadal som, či viem úprimne Siyarovi povedať niečo pozitívne. Nenašiel som nič. Len sme tak mlčali. Sú to svine.

Sardr, Jusufov kamarát nás pozval na masdoufa. Masdouf je veľká sladkovodná ryba. Opekajú ju pred tvojimi očami a podávajú s lahodnými šalátmi z manga v škorici a zaváraného truffle. Myslel som, že preháňajú, ale bola to najlepšia ryba v mojom živote. Masdouf sa opeká v kruhovej sieťke tak, že sa pozdĺž rybacej kosti nareže a roztiahne do asi širokého kruhu s priemerom 60 cm. Najprv z diaľky, aby oheň tak nesálal a na konci sa dopečie na žeravých uhlíkoch. Sardr je bohatý biznisman. Do Iraku importuje parfémy a voňavú kozmetiku z celého sveta. Patrí do tradičnej kurdskej rodiny, kde jeho otec a mama majú 10 dospelých detí. Všetci žijú spolu v komplexe siedmich obrovských domov, ktoré sú pospájané dokopy. Zdieľajú spolu obrovský dvor s mešitou, ktorú si postavili len pre seba. Každý deň okrem nedele je spoločná večera a aj s deťmi je ich tam vyše 50. Nik nesmie meškať, lebo otec sedí za vrchstolom, Sardr dnes dostal povolenie večerať mimo dom. Predstavujem si to, ako taký malý pioniersky tábor. Len namiesto trubača je tam muezzín. Pýtam sa Sardra, či im vyhovuje byť takto spolu, u nás sú mnohé rodiny rozlezené po svete. Sardr vysvetľuje, že on tiež cestuje. Miluje Bayern Mníchov, takže keď majú dobrý zápas oblečie si ich dres a na otočku letí do Mníchova. Lebo to je dôležité. Tie parfémy – to je dobrý biznis. Zjavne.
 
6. apríl, Erbil
Tréning skončil, teda kolegovia ešte budú robiť jeden blok, ale ja mám doobeda voľno. Po tej záplave smutných historiek potrebujem niečo osviežujúce, kľudné, pozitívne. Skončil som v parku Sami Abdulwahad Rahmana, najväčšom parku v Iraku. Je to niekoľko kilometrov štvorcových, ktoré s zatrávnené, sem tam sa udržia aj stromy, všade plno ruží, fontány, lavičky. Slnko páli a za normálnych okolností by tu všade bola len prach a vyprahnutá pustatina. Neviem ako sa im to podarilo a v týchto podmienkach to musí byť mega úsilie, ale park neustále polieva hádam aj sto ľudí. Všade sa udržala zeleň a ruže nevyschýnajú. Asi to robia opačne ako my. Predávajú ropu a nakupujú vodu. Park je venovali bývalému vicepremiérovi Sami Abdul Rahmanovi. Zomrel pri jednom z desiatok bombových útokov 1. februára 2004. Dvojičkový útok bol nasmerovaný na oboch najvyšších predstaviteľov vládnych strán, Kurdskú  Demokratickú stranu (KDP) a Patriotickú Úniu Kurdistanu (PUK). Útočníci sa nekašlali, darmo mali obaja lídri početnú osobnú stráž, vpáli do budov s takými náložami, ktoré pozabíjali všetkých okolo, vtedy výbuchy neprežilo 99 obetí. Dostali sa do budovy lebo lídri sa pokúsili otestovať novú kampaň, že politici by sa nemali obávať ľudí a aspoň raz ročne na mierový sviatok Eid al-Adha sa porozprávať s bežnými ľuďmi lebo dialóg je cesta. Dialóg bol cesta z ich strany, druhá strana dialógu nepotrebuje rozprávať lebo vie že má pravdu a to tak silne, že tá pravda odôvodní aj vyzabíjanie všetkých, ktorí to nepochopili. Po Rahmanovi vstúpila do kurdskej politiky jeho dcéra. Tá odvaha pokračovať v nekonečnom pokuse o dialóg je fascinujúca. Do parku Sami Rahmana postavila Kórejská vláda knižnicu. Študentov je tam málo, ale sú. Kým tá knižnica vydrží, kým sa ten park bude zalievať, stále existuje nádej. Zo strany Kórejcov je to mimoriadne elegantný krok. Symbolický krok- proti výbušninám možno postaviť hradbu z knižiek. Z mnohých pestrofarebných knižiek. A nedá sa povedať, že jedna z nich je určujúca a nad ňu niet. Čím viac ľudí to pochopí tým menej bômb bude potreba. Odchádzal som z toho parku vysušený od slnka, ale povznesený. A geniálne to zaklincovala posledná bodka z taxikárom.

Z parku som nastupoval do rozpadajúceho sa taxíku so všedne vyzerajúcim, plešatým a trochu rozgajdaným taxikárom. Z arabčiny som sa naučil len "muškele", "šukran džažíla" a "jalla-jalla", z kurdštiny nič. Jeho angličtina tiež obsahovala len niekoľko slov. To bude bohatý rozhovor. Jeho prvá otázka bola samozrejme – odkiaľ som. "Slovááááákia", vravím. Zopakoval som dvakrát. Zdalo sa, že sa zorientoval. Vraví : "To je Russííja...?". "Nie...Slovááákia, nie je Russííja...teda... zatiaľ nie ..." Rukami som mu ukazoval „tu sú veľké krajiny, tu je Alemááánija ... tu Ukrajíína... a medzi nimi maličká Slovááákija, my to tam vyvažujeme..."  Druhá otázka bola rovnako ťažká. A zneisťujúca. Taxikár ukázal prstom na mňa a pýta sa: "Moslim?" Trochu som sa zľakol. Doma je to zatiaľ sranda, ale tu sú tie kádrujúce otázky občas nebezpečné. Hlavne či rozpoznám, čo je správna odpoveď. A tiež by bolo dobré zistiť, či nemá zbraň. Tak som len tak zavrtel hlavou a povedal: "Neeee... eee....eee". Taxikár opäť ukázal prstom do stredu môjho brucha a rovnakým tónom sa pýta: "Kresťan?" Opäť som zakýval hlavou a povedal: "Neee....eeeeeee". Opäť sa pozrel na mňa. Priamo. Opäť prst zamieril do stredu brucha a dokončil svoju "multiple choice" otázku: "Dobrý človek?" Takmer som podskočil nadšením. Ako dokázal uhádnuť moje náboženstvo? "Ááááno... áááá..." Tak som hneď namieril prstom do stredu jeho brucha a pýtam sa: "A ty? ... Dobrý človek?" Jednoznačne pritakal. Smiali sme sa zvyšok cesty. Ach, koľko radosti prináša spoločné náboženstvo!  


_______________________________
Pozn. : Niektoré mená sú pozmenené.

Čítať 3659 krát