Blog

Klebety z Hammamet

05. júl 2014,

„A keď nevidíš jej tvár pod skrytú pod závojom, ako vieš, že na skúške máš práve tú študentku, ktorej index držíš v ruke?“, pýtam sa Brahima, ktorý na vysokej škole učí dizajn. „No, to práve neviem...“ mrmle Brahim a krúti hlavou... Vidím niqab a počujem hlas, ale žiadny muž, nemá právo dotknúť sa ženy a nadvihnúť jej šatku z tváre.


Tunis, 22.jún 2014

„A keď nevidíš jej tvár pod skrytú pod závojom, ako vieš, že na skúške máš práve tú študentku, ktorej index držíš v ruke?“, pýtam sa Brahima, ktorý na vysokej škole učí dizajn. „No, to práve neviem...“ mrmle Brahim a krúti hlavou.. Vidím niqab a počujem hlas, ale žiadny muž, nemá právo dotknúť sa ženy a nadvihnúť jej šatku z tváre. Ani učiteľ, ani lekár. A aj keď má len hidžáb a v uchu strčené sluchátko od mobilu, ktorý jej šepká odpovede, nemám právo odkryť jej šatku prikrývajúcu ucho. Predtým sa niquab takmer nenosil, dnes musia školy zamestnávať špeciálnu pracovníčku. Tá si pred skúškou odvolá študentku vedľa – za zástenu, aby ju žiadny muž nevidel. Tam študentka vytiahne občiansky a na chvíľu odhalí tvár. Možno by sa študentkám mohli odoberať odtlačky prstov alebo DNA, aby hriešný pohľad na odhalenú dievčenskú tvár nespôsobil profesorovi šok. Tak si to predstavujú salafisti. Pribúda ich na škole, v úradoch, chcú kontrolovať súdy, parlament, médiá. Radikálny islamizmus sa šíri aj v Tunisku, hovorí Brahim. V Sýrii bojuje asi 20 000 naverbovaných mladých Tunisanov. Tam odchádzajú s vierou v džihád, nechajú sa naverbovať do ISIS (L), vracajú sa ako žoldnieri. Sú nenápadní, ale čo tu budú robiť, keď nemajú vzdelanie, nemajú prácu a jediné čo vedia – je islamistická guerilla. Pred rokom radikáli úkladne zavraždili dvoch vrcholových opozičných politikov. Na pohreb Chokriho Belaida vtedy prišlo milión ľudí, tam bolo vidieť tú koncentrovanú nespokojnosť. Besma, vdova po ňom povedala, že kriminálnici zavraždili Chokriho telo, ale nezavraždia Chokriho boj. Po piatich mesiacov tou istou zbraňou zavraždili aj šéfa Ľudového hnutia Mohammeda Brahmiho. Po roku sa samozrejme nič nevyšetrilo, nenašli sa vrahovia ani objednávatelia. Krajina sa blíži k prvým slobodným voľbám parlamentu a prezidenta, ale ľudia sú nespokojní a rezignovaní, že sa to skončilo takto.

Spomenul som si na tréning spred roka keď sme navštívili galériu v La Marsa. La Marsa je príťažlivé oddychové miesto, kde majú celebrity z Tunisu svoje biele paláce a turisti útulný pokoj. Biele kocky domov zdobia mreže a rámy okien v parížskej modrej. Hľadali sme Palác Abdelia a predstavovali si „palác“ - veľkú budovu uprostred parku, vznešenú, pohľadnicovú. Našli sme zastrčenú bielu kocku s kupolou a trepotajúce sa natrhnuté plagáty oslavujúce nejakého muža s fezom. To je galéria Abdelia? Vychytený turistický klenot v La Marsa? Dvaja trochu zafúľaní zriadenci postávali a pozerali do neznáma. Žiadne davy turistov. V „paláci“ bola jediná výstava – miestnosť so zašlými fotkami o lekárovi Slimane ben Slimane, ktorý v minulom storočí odišiel z la Marsa, aby bojoval za tuniskú nezávislosť. Opustená Abdelia s jednou trochu nezmyselnou výstavou. Nič nenaznačuje drámu, ktorá sa tu odohrávala pred necelým rokom.

Vtedy tu bola výročná výstave tuniských výtvarníkov. Medzi nimi sa objavil aj banálny motív muža s bradou, ktorý má otvorené ústa a v nich biele tesáky. Bez salafistickej reakcie by si nik obraz nevšimol. Šlo o paušálny obraz tváre bez zaujímavej kompozície, farby či štruktúry. Pri obraze sa zastavila dvojica salafistov a začala vykrikovať, že tu urážajú proroka Mohameda a obraz treba okamžite zničiť. Organizátori ich vyhodili, ale po čase sa objavila 15 členná skupina a v noci do sály vtrhla salafistická čata a obraz zničila. Keby ich nezastavila 200 členná komunita výtvarníkov, ktorí sa zbehli, aby bránili výstavu, zničili by všetky. Podľa vizuálnej umelkyne Eryel Lakhdar, ľudia, čo zažili desaťročia diktatúry, nechápu koncept umeleckej slobody. V minulosti nám ničili obrazy oni, dnes ničíme my. Pre primitívov prináša sloboda ničenia väčšiu slasť než sloboda tvoriť. Podľa salafistov by mal Mohamed z jeho obrany radosť. Výstavu so zbytkami obrazov vtedy zatvorili. Útočníci dostali mesačný trest a ostatné galérie sa odvtedy rozhodli neukazovať nič, čo by čímkoľvek mohlo podráždiť salafistov. Ale čo nedráždi? Čím viac zákazov vymyslíme, tým viac kultivujeme umenie náznakov, metafor: Paranoiditou obmedzíme slobodu , ale nezničíme tvorivosť. Len ju odsunieme do sfér zakázaného a kontrolovaného. Vytvoríme priestor pre komplikovanejšie metafory a rafinovanejšie náznaky.    

 

  

Hammamet, hotel Imperial Aquapark, 22.jún 2014

S Táňou a Katkou robíme ďalší zo série tuniských tréningov pre mladých lídrov. Pokúsime sa rozprávať o demokracii, líderstve a riešení konfliktov, keď sa v sparnom lete „arabská jar“ mení na „arabskú zimu“. Nepodarilo sa nájsť zariadenie, kde sa nerušene zmestí dvadsať ľudí s garantovanou elektrinou, wifi a klimatizáciou.  Takže nakoniec sme skončili v hoteli s honosným názvom Imperial Aquapark. Je uprostred turistickej sezóny, do hotela sa zmestí 400 hostí, ale okrem arabčiny tu počuť ruštinu a sem-tam zaznie angličtina, poľština, nemčina. Centrálnou časťou hotela je jedálenská veľkovýkrmňa a bar, vonku okrúhly bazén, dlhé chodby na troch poschodiach a v strede centrálny výťah, ktorý nevypočítateľne funguje a nefunguje. Miestni zamestnanci a turisti vôbec nerozumejú konceptu školenia, takže nechápu prečo by nemali vyrušovať skupinu, ktorá sedí v jednej miestnosti v kruhu a len tak klábosí. Do pootvorenej miestnosti každú chvíľu nakúkajú alebo vbiehajú mokrí turisti alebo deti v plavkách, obzerajú si flipchart a zisťujú, či sa tu deje niečo zábavné, k čomu sa dá pripojiť. Diskopop 80-rokov ide na plné pecky okolo bazéna, v bare, na chodbách a samozrejme aj v našej „tréningovej miestnosti“, diskopopový repertoár sa v slučke každých 40 minút opakuje. Pomohli by štuple do uší, ale celý výklad by musel bežať len neverbálne. Už po prvej hodine je nám jasné prečo sa hlasitý celodenný a celonočný pop z reprákov v Guantanáme používal ako účinný mučiaci nástroj.

Doteraz som nepoznal atmosféru full-service zájazdov turistických agentúr. Napriek odlišnému jazyku, koloritu, času, mám deja-vu. Full-service turizmus mi pripomína organizované odborárske dovolenky zo 70-tych rokov. Podobnosť je fascinujúca. Ľudia si platia za retro-transfer do socialistického múzea. S červenou kožou polihujú na lehátkach okolo bazéna. Okolo duní Madonna, DJBobo, Kool & the Gang, Kim Wilde a ABBA. Ľudia čakajú na raňajky, večeru a v tráviacich prestávkach medzi jedlami si švihnú 3 džinfizy alebo vodky, ak majú zelený náramok a 3 limonády so zriedenou kyselinou citrónovou, ak majú žltý náramok. Dokonca majú aj zábavný servis. ROH-ácke zájazdy tú funkciu volali „kultúrny referent“, tu sa volá „animateur“. Mladí chlapci v červených tričkách- animátori- majú za úlohu za každú cenu dostať ľudí do zábavného módu. Ich úlohou je celý deň tancovať pred turistami polihujúcimi v oparoch z alkoholu a opaľovacieho krému a pokúšať sa, aby vstali z lehátiek a podobne ako oni, predstierali tanec. Pred niekoľkými dňami Japonci nasadili do televízie prvých robotov – moderátorov z vosku a penovej hmoty, ktorá sa podobá pokožke. Keď roboti-moderátori čítajú správy, pohybujú perami a hlavou rovnako ako živí moderátori, dokonca zrkadlia pohyby počúvajúceho. Dajú sa rozoznať len podľa toho, že nerobia brebty. Dúfam, že títo moderátori nepreniknú príliš skoro aj do našich televízií, hoci som si nie istý, či ich Japonci už pokusne nenasadili tu- do Aquaparku. Miestni animátori majú výborné baterky – dokážu tancovať, znovu a znovu sa usmievať a výskať pomedzi svoj spev a tanec, opakovať nekončiaci refrén zložený z pozývania k tancu, lichotiacich fráz a kŕčov nadšenia. Hrajú „autentickú“ radosť od neskorého rána do skorého rána. Rozmýšľam, či sa ten softvér- program prejavov animátora- po nahraní do jeho pamäte nezvykne ukladať aj nastálo. To by bolo prekliatie: človeku by animátorské úsmevy, zábavné frázy, bodrosť, pohyby bokov a žoviálny klaunský repertoár ostal už doživotne. Zdržiavať sa blízkosti ľudí s týmto postihnutím by potom malo byť upravované vyhláškou. Počas všetkých prednášok, diskusií a cvičení máme lepkavý podmaz Babie Girl a Michaela Jacksona. Mali by sme pozerať smerom na flipchart, ale okolo okien nám poskakujú animátori v červenom tričku, tanečne rozhadzujú rukami a pútajú pozornosť.

Najprv ma napadlo, že animátora by som nechcel robiť. Nikdy. Aj za cenu, že by som musel ostať na podpore. Ale potom ma napadlo, či trénerský džob, to- čo robíme nie je tiež nejakou obdobou intelektuálneho animátorstva. Nie sme - ako lektori, tréneri, facilitátori len nejakí sofistikovanejší klauni, showmeni a intelektuálni gigolovia? Zhrozil som sa tej paralely, ale nie... Nie, nie, nie sme. Boli by sme, keby to, čo rozprávame, trénujeme , školíme- bol iba odosobnený obsah, ktorý si môže ako hotový program načítať a osvojiť si hocikto. Boli by sme, ak by to, čo rozprávame bolo každý deň rovnaké, pre každú skupinu. Boli by sme, ak by sme celkom neverili tomu čo hovoríme, nemuseli to každý deň nanovo obhajovať, meniť , dotvárať. Pochybovať o tom, či je to pravda a meniť to , ak nás účastníci presvedčia , že to už pravda nie je. Boli by sme animátori tohto typu, ak by sme tréning ponímali ako hotovú vec, ktorú sa možno naučiť a verklíkovať. Boli by sme- ale potom by nás mohli nahradiť japonské roboty.

Hammamet, 24.jún 2014

Nálada je pred-ramadánová. Koncom týždňa po zotmení sa veľký muftí Othman Battikh pozrie na oblohu. Keď zistí, že mesiac už začína pribúdať, vypukne mesačný Ramadán. Ľudia sa už nevedia dočkať. Nefajčiť, nejesť a nepiť v tejto horúčave bude kruté, ale to všetko vyvážia noci s hostinami a návštevami a pochúťkami, ktoré si počas roku nedoprajeme. Horšie je, že v „tréningovej“ miestnosti vypadla klimatizácia. Cítim pot, ktorý zo mňa steká. V poobedňajších cvičeniach sa pozornosť oslabuje, netrpezlivosť a napätie stúpa. Prekladateľky sa snažia, ale, čo sa neprepasíruje cez ich pochopenie, do prednášok neprechádza a ostáva vo vzduchu ako odpad s dlhým polčasom rozpadu. Účastníkmi sú „decká“, vysokoškolskí študenti, väčšina nemá prax dlhšiu ako tri roky. Príklady, ktoré prinášajú zo svojej praxe sú trochu plochejšie. Analýza im moc nejde, zaujímajú ich hlavne hrátky a cvičenia s pohybom. Opačná skúsenosti ako s minule s tuniskými poslancami. Tí sa nechceli pohybovať, pohŕdavo sa pozerali na hrátky bavila ich hlavne analýza. Nemali to mládežnícke nadšenie, že všetko bude v budúcnosti fajn, ale ich skepticizmus sa mi zdal zdravší.

 

Zvláštnym obohatením tréningu je Rafik- mladý režisér, ktorý z toho tréningu vyrába asi 20-minútový dokument. Rozhodol sa, že bude prítomný na väčšine diania v skupine a kameru niekedy nevypína ani počas prestávok, strká ju až do tváre a aj keď sa snaží nerušiť, ruší. Trvá deň, než ho ľudia „vygumujú z pozornosti“ a prestávajú sa štylizovať. Navrhli sme mu, že sa s ním večer porozprávame o čom a s akým zámerom bude film. Súhlasí, ale s podmienkou, že si aj naše otázky a celú vysvetľovaciu diskusiu nasníma. Diskusia vyzerá ako záber z parnej sauny. Štyri červené ksichty rozháňajú cícerky potu a komáre vejárovitými papiermi. Do toho chaotická zmeska francúzštiny, arabčiny a angličtiny o tom, prečo robíme tento kurz, prečo sme v hoteli, čo si myslíme o projektoch účastníkov, o Tunisku, o natáčaní... Najzaujímavejšia sa mi zdá Rafikova otázka, či veríme v nejaké zmeny po tomto kurze, či si myslíme, že to nejako zmení účastníkov. Rozprávam vtip o rybárovi, ktorý po katastrofe zbiera polomŕtve ryby z brehu a po jednej ich hádže do mora. Zastaví sa pri ňom okoloidúci a pýta sa ho či si nemyslí, že je to nezmysel, veď po ekologickej katastrofe nemá šancu zachrániť stotisíce polo otrávených rýb vyplavených na brehy mora. Má vôbec zmysel pachtiť s takýmto úsilím. Rybár zdvihne rybu, hodí ju do mora a povie- pre túto konkrétnu rybu to určite zmysel má. Nebol čas, ale rád by som sa s Rafikom porozprával, či má zmysel robiť filmy. Či má zmysel mať deti, keď vieme, že nezmenia tento svet. Či má zmysel chodiť do práce. Raz za čas by sme si mali túto otázku položiť všetci.

Robíme cvičenie „dnu-von“. Jednu polovicu skupiny postavíme pred otvorené dvere miestnosti zvonka a druhú polovicu oproti nim vo vnútri miestnosti. Polovici skupiny, ktorá stojí vonku pošepkáme, že ich úlohou je presvedčiť všetkých členov druhej polovice, aby vyšli von, druhej polovici skupiny – tej vnútornej – pošepkáme, že má vonkajších ľudí presvedčiť, aby prišli do miestnosti dnu. Keď toto cvičenie robíme na Slovensku, niekedy sa na nás skupiny nechápavo pozrú, čo je to za nezmyselná hrátka a v pokoji si vymenia miesta. Iné skupiny sa chvíľu dohadujú o poradí a zárukách a potom jedna polovica na chvíľu vyjde von, vráti sa a druhá na chvíľu príde dnu a vráti sa. Iné skupiny sa trochu doťahujú a potom sa nejako dohodnú, usadíme ich a potom komentujeme, čo je myslenie typu win-win. Táto skupina z toho urobila kovbojku. Najprv prišlo obojstranné líškanie sa, presvedčovanie, uplácanie, ale v momente keď slovenské skupiny idú na kompromis alebo vyjednávanie čo-za-čo, jeden z „mačov“ z vonkajšej skupiny sa začal trhať o vnútorných členov. Pár džudistických chvatov a jedna z vnútorných účastníčok preletela dverami ako vykývaná stolička po zubárskom zákroku. Yussef a Farah tvoria pár, neviem ako dlho spolu chodia, ale zhodou okolností sa jeden z nich ocitol vo vonkajšej skupine a druhá vo vnútornej. Najväčšia slovná potýčka sa rozbehla medzi nimi, kričia na seba a netvária sa, že žartujú. „Keď nevyjdeš von... večer sa nestretneme... keď okamžite nevojdeš dnu, nebudem s tebou rozprávať, ani sa na teba nepozriem... keď nevyjdeš von nevezmem si ťa za ženu... keď nevojdeš dnu , tak ťa za muža ani nechcem... keď nevyjdeš von, tak si ťa nevezme ani nik iný, to zariadim... Do toho sa zamieša vždy tichá Mona zabalená v hidžábe „Youssef, ak nevojdeš dnu, nedostaneš sa do neba, Allah to zariadi, fakt... Začalo byť jasné, že Allah musí riešiť dosť veľké sprostosti, asi má zle zostavenú pracovnú náplň, ešte treba vyriešiť u koho by sa mal Allah sťažovať.

Zajatí účastníci, ktorí boli vytrhnutí zo skupiny fyzickou silou, nezmenili farbu. Sú absolútne nelojálnou korisťou a v nestráženej chvíli sa vytrhnú zo skupiny, obehnú celý areál Imperiál Aquaparku, vrátia do miestnosti a cez dvere sa zvnútra vyškierajú bývalým únoscom. Vďaka tomuto zážitku získali oveľa silnejšiu identitu a lojalitu k pôvodnej skupine. Skupiny zamrzli v neriešiteľnom spore. Máme materiálu na niekoľkohodinové analýzy. Z tejto situácie sa dá naučiť tak veľa. Dalo by sa hovoriť o Guantanáme, o Zimbadrovskom syndróme väzňa, o sile násilnej a nenásilnej komunikácie, o posilňovaní a rozpúšťaní stereotypov, o koloniálnej mentalite o globalizácii a glokalizácii, o tom čo je presvedčivý argument, kedy sa hráme s argumentmi a kedy „len“ s emóciami a vzťahmi. Ale na hlbšiu diskusiu nie je čas a u časti účastníkov ani analytická kapacita. Youssef si z tejto hry vzal poučenie, že keď má pravdu , musí si ju presadiť aj keď to protistrana nepochopí. Ach jo.

Tunis, 25.jún 2014

Veľký muftí sa pozrel na oblohu... a nič. Všetci čakajú, či niečo povie. V Libanone je to jednoduché. Nakŕmia počítače astronomickými dátami a tie určia začiatok Ramadánu. Ostatné krajiny sa počúvajú lokálnych muftíov. A tí sa nemusia zhodnúť. Nie je to len záležitosť zraku (hoci krátkozraký muftí môže narobiť paseku na celé roky), ale tiež otázka, kto je tou najvyššou autoritou – najsvätejšou vznešenosťou, „muftí grande“. Niekde ho volí rada starších, inde je to kolektívny orgán, v Tunisku ho menuje prezident. Zajtra sa veľký muftí pozrie na oblohu opäť. S napätím budeme sledovať, čo povie.

Tunis, 26.jún 2014

Pred týždňom Tunisko prijalo rozhodnutie o zriadení Komisie pravdy a dôstojnosti. Pridalo sa tak k štyridsiatke krajín, kde tento mechanizmus tranzičnej spravodlivosti už zafungoval, lepšie alebo horšie. Obdobie, ku ktorému sa budú verejne vracať a vyrovnávať sa s porušeniami ľudských práv- je od roku 1955 až doteraz., že obdobie s týmto Časové ohraničenie pre mechanizmus odpustenia a znovuzmierovania je fajn a dobré je tiež, že existujú garancie prístupu k informáciám o zneužívaní moci v minulosti. Pozdáva sa mi, že v názve komisie nehovoria o spravodlivosti (tak ako to bolo v mnohých iných komisiách „pravdy a spravodlivosti“) , ale „iba“ o dôstojnosti. Akoby si od začiatku uvedomili, že napriek sympatickému procesu sa takto nedosahuje spravodlivosť- alebo ak tak len právna spravodlivosť. S Jaspersovskou psychologickou a metafyzickou vinou sa nakoniec budeme musieť vyrovnať všetci a doživotne.

Veľký Muftí je ticho.

Bardaw, 27.jún 2014

Ahmed je vysoký, tichý, snedý mladík. Stelesnené sympatično. S Táňou sa poznajú z polročného programu pre komunitných lídrov v USA. V Tunisku rozvíja program participatívneho rozpočtovania. Robí v inovatívnej organizácii, ktorá oživuje zdevastovanú vidiecku komunitu v nenápadnom údolí asi 20 minút autom z Tunisu. Pozval Táňu na návštevu jeho organizácie a my s Katkou sme sa zviezli popri nej. Ahmed má rád, to čo robí. Je to cítiť z každej vety. A je to nákazlivé. Vynikajúci zážitok. Za deväť rokov postavili z ničoho prekrásnu botanickú záhradu s altánkami, ružovými alejami, kvetmi od výmyslu sveta. Do hĺbky 150m vyvŕtali studňu, takže zavlažujú park a záhradu. Okolo sú domy z hlinených tehál, keramických dlaždíc a kameňa. Asi dvadsiatka dobrovoľníkov, ktorí kultivujú tento areál, tu aj žijú, spoločne varia a diskutujú o krajšom svete. Asi tretina sú pôvodne cudzinci, hlavne z Francúzska, Belgicka. Dali si povedľa pôvodných mien aj arabské. Thierry z Belgicka sem prišiel pôvodne na 14 dní a ostal tu už 9 rokov. Stále je čo robiť, stále to má zmysel.

Čítam knižku o post koloniálnom myslení a v nej kapitolu Stuarta Halla, britského kulturológa s jamajskými koreňmi. S identitou, globalizáciou, koloniálnym myslením, je všetko inak ako sme si mysleli. Keď sa stretáva globálny sever a globálny juh nejde o hierarchický koloniálny vzťah. „Severania“, ktorí na „juh“ prichádzajú objavovať prirodzenosť a svojej korene nenájdu nejaký pôvodný čistý svet, ktorý je návratom k prirodzenosti. Obrázok zachytený v momente návratu vyzerá inak. Identita sa tvorí nanovo. Nie je to tak, že existovala nejaká uzavretá nekomplikovaná identita. V novoutvorených komunitách ju objavujeme a vynára sa nekompletná otvorená nekončiacej sa zmene.    

Tunis, 28.jún 2014

Je to tu. Veľký Muftí sa objavil v televízii. Pozrel na oblohu. Videl. Začal Ramadán. Čas ísť domov.

Dušan Ondrušek

 

Čítať 3550 krát