Blog

Klebety z Granady

19. september 2012,

No, dobre to začína... Zložil som sa v prenajatej izbe v byte seňory Cármen, kde budem 6 alebo 10 týždňov bývať. Byt je starý, pôsobí tmavo. Po stenách sú fotky širokého príbuzenstva v postriebrených okrúhlych rámoch. Trochu muzeálny sklad.

Granada, 30. jún 2012

No, dobre to začína... Zložil som sa v prenajatej izbe v byte seňory Cármen, kde budem 6 alebo 10 týždňov bývať. Byt je starý, pôsobí tmavo. Po stenách sú fotky širokého príbuzenstva v postriebrených okrúhlych rámoch. Trochu muzeálny sklad.  Pred mojou izbou bola rozheganá knižnička, v nej plno starých kníh, orámované fotky na podstavcoch a plaziaci sa kvet. Na boku trčala najhrubšia knižka so žiariacim menom „Spain“ na modrom chrbáte. Edícia Fodor´s. Siahol som po nej, stačila sekunda a... katastrofa! Najprv som počul rachot. Ťah knižky uvoľnil poličku z rozheganých pántov a skôr než by som urobil čokoľvek, na zem leteli desiatky kníh, jedna cez druhú, cez ne polička a kochlík a hlina a rodinné fotky so v postriebrených rámoch. A ako čerešnička na tortu, sa na vrchol tej kopy zapichol kvet. Teda zbytok kvetu s hľuzou oblepenou zvyškami čiernej zeminy. Ako zázrakom sa hlinený kochlík nerozbil, ale moje nohy boli obsypané knihami a všade naokolo sa usádzal čierny hlinený prach. Na zem, na knihy, na mňa. Všade. Vystúpil som z toho bordelu, rýchlo oprašoval knihy a zbytočne zhŕňal hlinu na jedno miesto. To neschovám! Ani nevysvetlím. Seňora Cármen je v kuchyni. Určite počula ten buchot, za chvíľu tu bude, mám len pár minút, aby som v slovníku vyhľadal najdôležitejšie slovíčka: ľúto = „triste“, polička = estante alebo „plataforma“, padla= „cayó“. Takže idem za seňorou Cármen do kuchyne. Je jasné, že najviac vysvetlím neverbalitou. Výraz „cayó“ som po ceste zabudol. Ukazujem dozadu a vyvetľujem: „Ja veľa-veľa ľúto, ...ľúto veľa. Plataforma bum-bum... ja kniha a bum-bum... plataforma bum, kvet bum, foto bum... Tam bordelo... Bordelo veľká, veľká. Ja – bordelo, ja ľúto, veľká.“ Seňora Cármen mi niečo dlhšie vysvetľuje, nerozumiem ani slovo, ale podľa tónu som si preložil, že nevadí.

Granada, námestie Bibarrambla 1. júl 2012

Večer bude finále futbalového turnaja medzi Talianmi a Španielmi. Po meste sa šíri nedočkavé vzrušenie. Bary sú od rána otvorené. „Normalmente“ mesto spí celé doobedie. Dnes po rohoch postávajú hlúčiky. Do prázdna sa občas sa ozve osamelé zakvílenie vuvuzely alebo futbalový pokrik: „A la bin, a la ban, a la bin bon ba, obladi, oblada, obladi, da-da... „ Pouliční predavači, väčšinou Maročania, čo mali vždy na zemi rozložené tašky, náušnice a vejáre, dnes predávajú červeno-žlté dresy s menami hráčov a je jasné že najviac ide 12-tka, 14-tka a 21-tka. Uvažoval som, kde sa zhromaždia fanúškovia v čeveno-žltých dresoch, s červeno-žltými zástavami,  červeno-žltými vuvuzelami a červeno-žltými pásikmi nakreslenými na lícach. Určite na najväčšom námestí v meste – na Plaza Bibarrambla.

Bibarrambla mi zneje ako masová bojová scéna, hlavne to rr-rr- rrambla. Zo slov bib (brána) a rambla (prameň) by sa dalo usúdiť, že tam kedysi stála brána k rieke, ale to už muselo byť veľmi dávno. Z rieky je plytko a pomaly čúrajúci potôčik, aspoň teraz v lete. Po bokoch sedem metrové kamenné steny a v strede iba niekoľko centimetrov hlboký prúd – ako z vytekajúcej vane. Z námestia dýcha temný ale aj hravý stredovek a v jeho strede trčí Fontána obrov (Fuente de los Gigantones). Nie som si istý, či sa autori snažili o grotesku a paródiu na prímorskú vznešenosť, alebo to len tak vypálilo. Na vrchole fontány je biely Neptún, v jednej ruke má trojzubec, druhá je v strede amputovaná a tým zlomeným pahýľom ukazuje do diaľky, akoby hovoril – tam bývavalo more. Tradičné morské sochy obyčajne podopiera kulturisticky vypracovaný Titan alebo Atlas. Ale na tejto podopierajú chudáka Neptúna štyria „mermóni“. Mermón je mužská obdoba morskej víly. Morská víla býva zvodná, ale mermón je podsaditý bruchatý dedko s ovisnutými prsiami. Medzi nohami vlečie hrubý šupinatý chvost, má zelené zuby, visiace líca, prasačie oči, bradu a horné aj dolné ochlpenie z rias. Stredozemskí mermóni sú slizkým hybridom čerta a vodníka a sú nebezpeční, zvádzajú ženy... Jedine fínski mermóni sú – v ich legendách- vysokí magickí krásavci. Objektívne vysvetlenie prečo je tomu tak nechávam na nejakých Fínov. Takže štyria odpudiví mermóni majú už tristo rokov vyplazené kamenné jazyky a na štyri svetové strany chŕlia a niekedy len prerušovane pľujú prúdy vody. Rozľahlé námestie lemujú kamenné lavičky, taverny, kafetérie a bary. Vždy to bolo miesto určené na kultúrne vyžitie.
Kedysi tam boli rybie a konské trhy, v 17. storočí ich vytlačili býčie zápasy, ale nie také nerovnocenné, ako dnešná corrida del torros. Bojovalo sa bez zbraní a sily torreadora a býka boli vyrovnané. Torreador smel bojovať len holými rukami, musel chytiť býka za roky a hodiť ho o zem takou silou, že býk už nevstal. Býk mal rovnakú šancu ako človek a keď vyhral býk, diváci tlieskali býkovi. Tiež to bolo krvavé divadlo, ale do dlažby námestia sa vpíjala rovnako krv býkov ako toreadorov. Kroniky uchovali bilanciu jedného augustového dňa v roku 1609, keď býci zabili 36 toreadorov a zranili 60 divákov. Uchoval sa aj počet porazených býkov z toho dňa. Dvadsať. Bojovali statočne, jeden býk prežil. Skóre 36:19 pre býkov.

Námestie pamätá ešte staršie kultúrne podujatia pre masy. Počas španielskej inkvizície sa na Birarramble vo veľkom pálili knihy, hlavne arabské rukopisy a korány. Odhaduje sa, že v Granade sa za jasotu davov spálilo asi milión kníh. To už je nejaká energetická stopa. Pretavená energia sa určite nestratila. Aspoň si tak vysvetľujem transformáciu fyzikálneho zákona o zachovaní energie do oblasti kultúry. Môžme ho volať zákon o zachovaní ideologickej energie. Birarramble bolo obľúbeným miestom na inkvizičné kultúrne podujatia „auto-da-fé“ (dosl. akt viery). Auto-da-fé boli celodenné podujatia pre cirkevnú vrchnosť a ľudové masy. Mali podobu oslavného festivalu a konali sa spravidla po nejakom dobyvateľskom úspechu. Hlavnými vystupujúcimi boli heretici, najčastejšie židovskí susedia, ktorým bolo čo konfiškovať. Obzerám si námestie, spomínam, čo o tom píšu historici a predstavujem si ako to asi vyzeralo. Podľa záznamov námestie postupne zapĺňali dve procesie, jedna smerovala pomalým krokom od väznice a v jej čele šli ľudia obvinení z herézy. Druhú spievajúci skupinu vyvádzali kňazi z blízkeho kostola. Procesie sa stretli na námestí, ľudia stáli proti sebe, videli si do očí. Tí spievajúci mávali krížmi, kvetinovými obrazmi a sviecami a tí v reťaziach asi len mlčali a snažili sa pochopiť, čo sa to udialo s ich bývalými susedmi. Nasledovali dlhé procedúry. Nekonečné reči na páliacom slnku. Sudcovia krok po kroku analyzujú obvinenia z bohorúhačstva. To sa takmer vždy potvrdilo nezvratnými dôkazmi. Nasledovala omša s množstvom ceremónií. Dlhé cyklické reči v rovnakom ryme boli potrebné, aby sa prekonali prirodzené zábrany zo zabitia iného človeka. Bolo treba navodiť silné presvedčenie, že tí, čo sú v reťaziach, nie sú ľudské bytosti. Potom sa až do obeda čítali a dopodrobna vysvetľovali podlé akty odrodilcov. Monotónne hodiny hlasitého čítania obvinení na slnkom rozpálenom námestí asi ľudí privádzali do tranzu, podobne ako dervišské kruhové tance alebo extázou podfarbené technopárty. Brainwashing potrebuje vymakané pracie programy – predpranie, intenzívne rotácie, uvoľnenie, horúce pranie, plákanie, opäť pranie, opäť plákanie a záverečné žmýkanie... Na obed sa súdny ceremoniál prerušil a inkvizítori si vychutnali množstvo jedla a pitia, banket priamo pred očami obvinených. Po obede sa dlho v zrýchľujúcom sa rytme čítali rozsudky. Okolostojaci podávali odsúdených na hranicu a spievali im a sebe Te Deum. Z horiacej hranice si odchádzajúci pripálili pochodne a s plameňom vysoko nad hlavou, odkráčali späť do kostola. Teda, odkráčala už iba jedna procesia, dym z tej druhej sa do noci vznášal k nebu.

Obzeral som si  Bibarramblu a tešil na večer. To je správne miesto na davové akcie. Myslím, že večer tu budú projekčné plátna a tisíc fanúškov v červených dresoch bude päsťami smerom na plátno hroziť Talianom v modrých dresoch a spievať „Viva Espaňa, viva el rey, viva el orden y la ley“ (Nech žije Španielsko, nech žije kráľ, nech žije poriadok a zákon.)
Márne som sa tešil. Na Bibarrambla sa masovka nekonala. Fanúškovia s blčiacimi červenými dvojčiarkami na lícach sa v podskupinkách trúsili k barom a reštauráciám. Čašníci natáčali  obrazovky televízorov tak, aby ich videli aj ľudia na ulici a okolo každej obrazovky sa zhromaždil hustý roj červenožltých povzbudzovačov. Bibarrambla sa nezaplnila. Dav sa rozbil do stoviek rojov bzučiacich okolo televízorov. Plný polčas som sedel v Tapas bare, padli dva španielske góly a po každom sa spustil individuálny aj kolektívny tanec. Bolo úžasné byť súčasťou toho chumla a za chvíľu som začal prežívať každú červenú prihrávku, každý náznak posunu dopredu k talianskej bránke. Rozhodol som sa, že druhý polčas si pozriem „doma“. Tam boli pri televízore dvaja zapálení diváci. Seňora Cármen a druhý nájomník – Newyorčan Mark. Seňora Carmen sa ma na začiatok spýtala komu fandím a ja som si spomenul na svoje domnelé španielske korene z maminej strany spred 350 rokov a povedal som, že samozrejme Španielsku. To je dobre povedala Cármen, lebo tuto Mark má otca Taliana a fandí Taliansku. Takže fanúškovsky sme na druhý polčas boli 2:1, ale atmosféra bola úplne iná než predtým keď to fanúškovsky bolo 45:0. Úplne, úplne iná. Talianoameričan Mark hovorí perfektnou španielčinou, študuje ju už 4 roky a komentoval celý zápas v španielčine. Celý čas robil „Oy, oy...ouch, oy, oy.“ Pri každej vydarenej prihrávke pred taliansku bránu, sme my s Cármen skoro vyskočili nadšením, ale Mark si práve v tom momente zakryl tvár a bolestne vzlykol „Ooy“... Španieli dali postupne tretí gól a po ňom sa rozozvučalo úžasné trúbenie a krik zo všetkých okien naokolo. A potom štvrtý gól. Ten sprevádzal nadšený rachot naokolo, vuvuzely a objímanie na balkónoch. Ale my sme sa neobjímali. Začalo byť hlúpe ukazovať nadšenie tak otvorene, keď práve tie momenty, ktoré Carmen a mne spôsobovali nadšenie, vyvolávali u Marka stále väčšiu depresiu a beznádej. Tá priama konfrontácia nadšenia na jednej strane a bolesti z prehry o meter vedľa mi pokazila celý zážitok. Už som sa nedokázal tak tešiť ako v tej krčme, kde boli samí Španieli a najbližší Taliani boli len na obrazovke v ďalekom Kyjeve. Turnaj je hra s nulovým súčtom. Jednoducho je to tak. Víťazstvo jedného znamená prehru druhého. Rukolapná pravda. Ale oveľa ľahšie sa dá stotožniť s tým fantastickým pocitom, keď prehrávajúceho nevidno. Po zápase ulice Granady burácali až do rána, ale v našom byte bolo také rozpačité ticho.

7.júl 2012, Sacromonte

Pomedzi arabské obchodíky v úzkych uličkách som vyšliapal až na kopec Sacramonte. Sú tam diery vydlabané v kopci – slávne sacramontské jaskyne. Kedysi ich obývali orientálni nomádi, potom Arabi a Moriscovia (pokresťančení Múrovia, ktorí v 15 storočí utekali z Granady) a od 19. storočia Gitanos – andalúzski Cigáni pomiešaní s Moriskami. Frederico Garcíja Lorca romantizoval Gitanos vo svojich básňach a piesňach, vďaka návštevám Cigánov v ich jaskyniach,  pozbieral a spropagoval ich balady. Nevedel som, čo má čakať- sú Gitanos a chudobné ešte stále v tých jaskyniach. Boli. Niektorí nemali nič, len psa, smrad, stenu plastov a odpadového plechu, ohnisko. Iní mali jaskynku vybielenú, normálne vydláždenú, niekde dokonca so sporákom, kvetinkami, satelitom  a kobercami. V niektorých jaskynkách bývajú hippíci a umelci. Tie najluxusnejšie majú wi-fi a letnú kuchynku a hoteliéri ich pod názvom „Biele jaskyne“ draho prenajímajú pre turistov, čo si chcú užiť pokoj a romantickú jaskynnú turistiku. Turistický biznis denne priváža stovky turistov, aby sa na pár minút usadili do bielej kobky, trošku podobnej moravským vínnym sklípkom. Gitanos im za 12eur na osobu zahrajú a zatancujú sacromontské flamenco. Tých jaskyniek už nie je 3600 ako pred 60 rokmi. Po záplavách v 65-tom ich pár stoviek zavreli, ale stále ešte je tá hora deravá ako syr. Legenda hovorí, že prvé kobky začali rýpať čierni otroci, ktorých tu pri úteku počas krucifikácie ponechali ich páni. Otroci vedeli, že páni niekam zakopali ich bohatstvo, po ktoré sa raz chceli vrátiť. Ani po 400 rokoch kopania sa nič sa nenašlo. Skôr bude pravdou, že vykopané príbytky sú lacnejšie, je tam zime teplejšie a lete chlad, možno ich obývať rýchlo a poskytujú pocit bezpečia. V Múzeu sacromontských jaskýň sa premieta film, ktorý porovnáva podobné príbytky s obývanými jaskyňami vo Francúzsku, Maroku, Jordáne, Číne, Mali. Ešte dnes takto v jaskyniach a vykopaných kobkách býva viac ako 60 miliónov ľudí. V jaskyniach sme začínali, možno sa tam raz vrátime.

Cestou medzi biele domčeky s visiacimi chuchvalcami zelene som objavil keramickú dielničku REEZ. Jedna dlhá miestnosť s modrou tabuľkou a hneď pri dverách desiatky zrezaných hrdiel zo sklenených fliaš, ktoré vytvárali naberačky, náušnice, cinkajúce lampy. Veľa nich misky na olivy vytvorené z preliačených zelených fliaš od vína. Preliačené fľaše vyzerali ako vedľa seba naskladané telá rýb ležiace na rybnom trhu. Roztopené sklenené objekty ako z Dalího obrazov. Majiteľ a umelecký sklár je bradatý mladík Juan s ktorým som si porozumel okamžite. Vedel, že nič nekúpim, ale pocítil moje nadšenie a presun do iného sveta. Do toho skutočného. Začal som otázkou v mojej päťlekciovej španielčine „Cuanto es posible, qué las botelas ... son diferente mucho...tú trabajas...mucho-mucho con caliente?“ (Ako je možné že fľaše...sú odlišné veľa...ty pracuješ... veľa-veľa s horúcim?) Juan ma zaviedol k prístroju, ktorý vyzeral ako moderný dvojradový sporák s vaničkou a trčiacim horákom. Na konci horáka je koncentruje teplo vyše 500°C. Sklo sa tvaruje troma technológiami, pri nižších teplotách len okolo 593–677°C nastáva „slumping“ (vyťahovanie, strúhanie) pri vyšších tavenie a miesenie. Juan vlastne recykloval sklo do pôvodnej podoby. Tam kde mu iní sklári komplikovaným dúchaním vtláčali tvar štandardizovanej fľaše, ju on po nahriatí vypúšťal a rezal tak, aby mala opäť tvar nevyfúknutého skla, ale s novým poslaním. Bývalé masovo produkované sklenené fľaše sú opäť jedinečnými ozdobami, unikátnymi kúskami umenia. Juan ma odporučil na ich webstránku a tá má doviedla k citátu Julia Cortazára, že „Človek už dosť dlho menil zem. Nastal čas, aby zem menila človeka...“ Juan sa taviacou recykláciou pokúša nachádzať pôvodný zmysel vecí, roztápať schizofrenický dualizmus človeka a prírody, tela a duše. Vedľa fliaš boli aj desiatky keramických a sklenených šperkov Juanovej ženy Celiny. Jeden z nich má prekrásnu štruktúru, ktorej inšpiráciou bola fotografia mnohoposchodového domu s oknami a balkónmi. Šperk v sebe nesie akoby obraz domu, ale je pretvorený do škrupiny, ktorej povrch vyzerá ako lesklá mnohofarebná ulita. Juan a Celina vysvetľujú, že sa inšpirovali mäkkýšom Nautillus. Hlavonožec Nautillus je oveľa inteligentnejší než ulitníky, či lastúrniky. Niektoré hlavonožce rozoznávajú geometrické obrazce a rozpoznajú jednotlivých chovateľov. Nautillus svoj príbytok buduje tak, že okolo seba vytvára dekoratívnu škrupinu a keď sa rozvíja do inej životnej fázy, svoje dielo opúšťa. Svetu ponecháva malý dekoratívny kontajner, svedka svojich minulých ambícií, záznam vlastnej životnej histórie. Po ľuďoch tiež ostávajú takéto kontajnery- knižnice, príbytky, osobné a kolektívne katedrály. A nie je celkom jedno aké schránky po nás ostanú. Celinine šperky majú pripomínať takéto schránky. Vo vnútri nesú koncentráty obrazov bývalých príbytkov.

19. júl 2012, Granada

Miramar je učiteľka konverzácie, o ktorej neviem, čo si mám myslieť. Je tak strelená alebo tak výborná učiteľka? Oboje. Tridsiatnička s dlhými kučeravými vlasmi, nízka, výrazne a milo obézna. Zo nadbytočných kíl si obdivuhodne nič nerobí, tancuje a natriasa sa tak svižne, že obezitu človek prestane vnímať. Živá, celý čas v pohybe. Vlní sa celé hodiny, pred tabuľou a väčšinou aj posediačky, stoličky dostávajú zaberať. Každá hodina vyzerá ako dvojhodinové mimické predstavenie, kombinované so Zumbou. Je krásne zrozumiteľná, lebo všetko, čo hovorí, sprevádza  pantomímou. A keďže najradšej vysvetľuje nočný život, andalúzske flamenco a „kultúru tapas“, spravidla viac ukazuje, než hovorí. Vystiera ruky, mihá prstami, vytáča kolená, vlní bokmi, predvádza čašníkov, ospalých psov, gitanos, hasičov, platenie v reštaurácii, sprchovanie, autobusy, holubice a blesk... Všetko komentuje rýchlou a pritom zrozumiteľnou španielčinou.  Pohybmi, očami, zápästiami dokáže predviesť aj náročné pojmy typu: východ slnka, operácia lakťa, švagriná, kamión, devalvácia, Kolumbus, rodová nerovnosť a baskická nátura, Sancho Panza. Do pohybov pri učení sa slov nútia aj nás a nech je to akokoľvek smiešne, pri súčasnom predvádzaní vyslovovaného sa učíme rýchlejšie. Trieda vyzerá ako materská škôlka - predvádzame ako sa budíme, sprchujeme, šoférujeme.. Počul som, že podľa výskumov si mozog lepšie osvojuje slová, ak si ich spája s príslušným pohybom a zachytil som, že dnes jazyk učí takto, ale na vlastnej koži to zažívam prvý raz. Nepoužívame slovník, ale obrázok nezrozumiteľného slova sa okamžite vygúgli a počas vyslovovania sa dívame na farebné obrázky na plátne. Minule sme väzbu ME GUSTA... precvičovali tak, že sme celú hodinu spievali pesničku Manu Chao „Me gustas tu“ (me gusta los aviones, me gustas tu, me gusta viachar, me gustas tu, me gusta la már, me gustas tu, me gusta la maňana, me gustas tu... )
    Niekedy tá filozofia sprevádzania pohybmi nefunguje. Minule sme poobede mali ukážku tradičnej španielskej meriendy -  poobedňajšieho olovrantového rodinného posedenia. Poobede - to je medzi štvrtou a siedmou večer- je zvykom mať olovrantové stretnutie, pri ktorom sa niečo poje, časť ľudí sa prebúdza po poobedňajšej sieste, klebetí sa, spieva a nezáväzne klábosí. Miramar nám rytmicky predspevovala rôzne typy detských, slávnostných a futbalových rečňovačiek a pokrikov. Väčšina skupiny má okolo 25, ja 55 a Miguel 69. Uprostred tretej detskej vyčítanky Miguel zaspal. Na foteli zvrátil hlavu dozadu a začal pochrapkávať. Pôvabné bolo, že to nehral. Naozaj, prirodzene zaspal. Zjavne nevyužil poobedňajšiu siestu, tak ako sa má. Po niekoľkých minútach ho prebudilo rytmické odpočítavanie : “…Quién es el tonto que da la palmada? Tú, tú, tú, yo, yo, yo, sí, sí, sí, no, no, no...“ Miquel sa strhol a nechápal, kde je. Miranda, mu povedala, nech nespí, že sa mu to môže zísť. Miguel sa zatváril strašne previnilo a anglicky hovorí: „Ja viem, je to strašne dôležité. Ale musím sa priznať, že posledný rok mi tieto rečňovanky so synom nejako nejdú. Nerozumiem prečo, ale môj syn to pred spaním fakt už nechce so mnou spievať. Hlavne od tohto roku. Keď dovŕšil 47. Ale ešte to skúsim s mladším synom, ten má len 43. Potom sme si mali vybrať virtuálny hudobný nástroj a predvádzať ho počas ďalšej rečňovačky. Ja som si vybral „trumpeta“, lebo to bol jediný názov nástroja, ktorý som poznal, Miquel si vybral triangel. Držali sme rytmus a virtuálne hudobné nástroje sme si mali po ukázaní na človeka vymieňať, ale to on nepochopil, takže na svoj virtuálny triangel podriemkávajúc hral až kým sme neprešli na futbalové pokriky. Tam ho neprebralo ani „Que viva Espaňa!’“, ani “O por ellas oé”, až keď Miramar spomenula, že mnohí fanúškovia sú „borracho“ (opitý), rozpoznal známe slovo, potešil sa a opakoval – „borrrrááčo, ke borrrrááččo, doonde borrrráččo, toódos son borrrráčos...“
    Pri detských hrátkach sa teším sa, že sa môžem uvoľniť, ale mám aj zábrany – občas je mi to nejako trápne. Kedysi som oveľa ľahšie blbol len tak. Tu mi vadí byť tým najpomalším, iguel je pre mňa požehnanie. Oproti prvému týždňu sa to ale nedá porovnať. Tam som bol v triede sám, nebolo dosť študentov na tak nízkej počiatočnej úrovni. Nedávno, keď španielsky minister školstva Ignacio Wert ohlásil ďalšie tentoraz 3-miliónové škrty vo vzdelávaní, prepúšťanie učiteľov a rušenie tried a škôl, Španieli opäť vyšli do ulíc. Keď Wert ohlásil, že v triede môže byť podľa novej normy 36 až 42 žiakov, demonštrovali s transparentmi, na ktorých je zobrazená pootvorená konzerva s natesno uloženými sardinkami a na nich nápis: „Wertove sardinky : 36-42ks“. Ja som mal naopak chuť postaviť sa pred školu s transparentom, kde bude smutne plávať jedna osamelá sardinka.

26. júl 2012, Palacete Marques de Mondejar

Na miestnej budove kultúrneho centra som objavil plagátik, ktorý sľuboval večerný koncert. Čakal som decká, ktoré chodia do nejakého miestneho krúžku a tešil sa, že uvidím obyčajných ľudí. Začiatok bol od 21.30, ale pol hodinu sa nedialo nič. Schádzali sa zaujímavé typy, zjavne všetko ľudia zo susedstva. Väčšinou starší než ja, skromne oblečení, sympatickí. Posúvali a natáčali stoličky k sebe. Bolo jasné, že sú tu hlavne kvôli susedskej podpore a pocitu blízkosti. Z úvodného príhovoru som nerozumel nič. Uvádzač hovoril ako raketa a andalúzsky, ale z reakcie publika som vyrozumel, že sa ide diať niečo nevídané. Tlieskali ešte skôr ako bolo čokoľvek predvedené, pri úvodných rečiach oceňujúco pokyvovali hlavou. Začal so sa tešiť spolu s nimi. Nerozumiem, čo sa deje, ale niekto niečo dosiahol, čo stojí za uznanie. Na pódium vyšlo sedem postarších žien. Ak by niekto chcel vybrať typy, ktoré sa vizuálne najmenej hodia na flamenco, vybral by si presne takto. Vlasy mali vyčesané dohora, na boku hlavy veľké biele kvety, v ušiach obrovské biele oringle z plastu. Jednoduché šaty viseli na neforemných postavách a aj tie vejáre aj šatky držali nejako šrégom.. Spustilo sa gitarové flamenco a ony začali tancovať. Snažili sa zo všetkých síl, ale keď mali robiť razantné sekané pohyby, neladili v rytme. Flamencovsky lúskali prstami, dupali podpätkami, točili bokmi a pri pohadzovaní dlhými sukňami bolo na sekundu vidieť biele vychudnuté alebo aj macaté celutitídové stehná, natriasajúce sa bruchá a trhané pohyby. A súčasne v očiach a v lícach bola energia a radosť a snaha a drajv. A v citových pasážach sa tanečnice roznežnili. A meter pred nimi tancovala Ana Maria Ruiz, prekrásna asi o 30 rokov mladšia a mimoriadne zvodná žena s bojovne červeným kvetom vo vlasoch.  S dokonalými pohybmi, rytmom, ponad vejár pozerala flirtujúco a tajomne. Snažil som sa pochopiť, čo sa to tu deje – nie, nemohol to byť obyčajný tanečný krúžok, kde cvičiteľka predvádza, čo nacvičila so ženami, ktoré si len tak chodia zatancovať. Vyzeralo to akoby na rannú rozcvičku na psychiatriu omylom zavítala národná umelkyňa. Súčasne z tanca tých 7+1 žien vyžarovalo niečo strašne sympatické. A dojemné. Po každom tanci som tlieskal s väčším a väčším nadšením. A pridal som sa, tak ako všetci, do vytlieskavania flamenca, až som to cítil v dlaniach. Po hodine koncert skončil a susedia išli objímať ženy z pódia, ktoré boli po tanci úplne vyšťavené. Ľudia sa scukli do krúžkov a do stredu vyložili flaštičky piva, tinto verano a sangríje. Na internete som vyhľadal, kto je tá tajomná krásavica  s menom Ana Maria Ruiz a čo to bol za happening s tými siedmimi ženami. Tušil som správne. Tanečnica flamenca Ana Maria Ruiz vedie tzv. flamencoterapiu. Flamencoterapia je určená pre ľudí s depresiou, ľudí trpiacich samotou, Alzheimerom a stareckou demenciou. Nutnosť pamätať si kroky udržuje čulú myseľ, správne držanie tela posilňuje chrbticu a panvové svalstvo, čo pomáha pri problémoch s nervami a inkontinenciou. Ale hlavne to dáva pravidelnosť a životné „krokovanie“ vo vyrovnávaní sa so starobou. Granada ponúka rôzne typy flamenca – originálne cigánske flamenco, ľudí z flamencovských akadémií, komercionalizované flamenco...Toto alzheimerovské flamenco malo najväčšiu šťavu. Možno sa k nemu raz prepracujem. Ale v tom čase by som o tom rád ešte vedel.


27.júl, 2012 Alpujara, Trevélez

Dedinská reštaurácia s drevenými lavicami vonia (a chvíľami páchne) ťažko, mastne, slaninovo. Sedíme v teple pod stovkami šunkových stehien. Vyzerajú ako stalaktity. Ak by sa šunková lavína utrhla z hákov, neviem, neviem...Topiaca sa masť, ktorá z nich steká, nám kvapká na hlavy. Za chvíľu aj z nás razí slaná mastnota, taký veľkonočne-šunkový odór. Spomínam si, že ako dieťa som zbožňoval čundrácky rituál opekania slaniny. Hlavne moment, keď kúsok slaniny na konci palice otáčaš nad ohňom. Nájdeš to najsprávnejšie miesto nad vrcholom plameňa, kde je teplota najvyššia. Kúsok slaniny prská a hnedne a  keď už rozpálený tuk začína kvapkať do ohňa, palicu odtiahneš a slaninu necháš jemne odkvapkať na pripravený krajec chleba, ktorý tým olejom postupne sfarbuješ do okrova. Škoda každej kvapky, čo padne mimo krajca. Slanina bola príťažlivo nezdravá, s rakovinotvornými  obhorenými končekmi, spomienka na socialistické blaho. Odvtedy sa k opekaniu slaniny na priamom ohni dostávam len občas. A nikdy ma nenapadlo, že ten zážitok spoznám aj z druhej strany. Na vlastnej koži zažijem všetko, čo prežíva ten krajec chleba, keď je postupne okvapkávaný a neskôr impregnovaný ťažkým mastným olejom. Kusiská šunkových stehien videli všade. Natesno, v radoch, ako terakotoví čínski vojaci. Kvapkám sa nedalo vyhnúť. Tí čo majú na temene vlasy, sa najprv o to pokúšali. Povedal som, že to kvapkanie budem považovať za organický bio opaľovací krém s faktorom 38, unikátnou slaninovou arómou a výživovými doplnkami špeciálne určenými zmastnenie citlivej pokožky na plešine.

Súčasťou exkurzie je aj návšteva reštaurácie a fabriky, kde sa pripravuje symbol miestnej prosperity- značková ibérijská šunka zo špeciálne vyšľachtených čiernych prasiat. Teda prasatá sú pôvodne belgickej rasy, ale chované na andalúzskych pastvinách. Najkvalitnejšie prasatá sú chované voľne, žiadny stres z ohrád a umelého dokrmovania. Sú dobre vyšportované, pastieri im zabezpečujú niekoľkofázový tréning. Maratóny a orientačný beh, ktorý absolvujú, nakoniec vedie k väčšej miere svaloviny v stehnách aj inde. Znakom najvyššej kvality je šunka, v ktorej biela (slaninová) časť natoľko prerastá s bordovou (mäsovou) časťou , že červená a biela nemajú jasnú hranicu. Stehná sa neúdia, ale zasypú ich soľou. Po niekoľkých týždňoch ich vyhrabú a vyvesia na 210 dní, aby v chlade dozreli. Nikde inde nemá horský vzduch presne tú mieru potrebnej vlhkosti, tepla a riedkosti ako v Sierra Nevade. Preto sa vyše 4 miliónov stehien ročne spracúva v Andalúzsku a väčšina z nich práve tu. Každé z lahôdkových značkových stehien sa potom v obchodoch v Španielsku a v celej Európe predáva asi za 100 eur. Tú šunku jedia denne a všetci. Čašníci, kuchári a kuchárky, náš šofér aj sprievodca a aj ľudia na ulici v Travélez, všetci voňali šunkovo a mali aj bacuľatý tvar tela, podobný tým šunkám. Takto sa šunky pripravujú už stovky rokov a v menšej miere sa to dialo, aj keď tu 800 rokov vládli moslimovia. Tí považovali bravčovinu za nečistú, ale nezakazovali ju jesť kresťanom. Ale keď sa Reyes católicos (katolícki králi) po „la reconquista“ (opätovnom dobytí) ujali moci, šunka sa stala jedným z viacerých ukazovateľov lojality. Správna rodina mala vo dvore výklenok so sochou panny Márie a vedľa zavesený veľký mastný kus kvapkajúcej šunky. Moriscovia, ktorí ju tam nemali, boli podozriví z nelojality a slabosti viery. Nechcel som to veriť nášmu sprievodcovi, tak mi potom ukazoval ako vyzeral správny moslimský, židovský a kresťanský dvor a ako sa menilo chápanie konfesijnej dôležitosti, od obdobia keď spolu príslušníci rôznych náboženstiev bojovali, cez obdobie symbolických bojov, až po opätovné presadenie sa jedných na úkor druhých. Ale ak spolu dokázali žiť v relatívnom mieri skoro 800 rokov, bez vzájomného ničenia pamiatok a vynucovania si jedinej vedúcej alebo správnejšej viery alebo ideológie, možno je to tá najväčšia lekcia pre budúcnosť.

Dostal so sa do skupiny, ktorú svojimi vtípkami a extrovertnými nápadmi neustále oživujú taliansky študent Márco a francúzsky začínajúci právnik Benjamin. Cez prestávku ich napadlo, že prekvapíme učiteľku španielčiny Nasrízu. Naučíme sa španielsku hymnu a keď Nasríza, vstúpi do miestnosti. zborovo ju spustíme. Hymny ma nenadchýňajú a v škole už vôbec nie, takže som bol pasívny, ale Marko a Benjamín nás postupne zblbli všetkých. Dirigovali ostošesť a slová boli na plátne, takže na štvrtý pokus už bolo naše karaoke celkom dynamické. Nasríza vstúpila do miestnosti, Marco spustil YouTube, postavili sme sa do pozoru, nasadili decibely a spustili falošne, ale s dobrým rytmom:
„Viva Espaaaaaňa,
alzad los brazos,
del pueblo espaňol,
que vuelve a resurgíííííííííííííííííííír.........“
Čakali sme, že Nasríza sa pridá, ale ona šokovaná ostala stáť vo dverách. Vyjavená oveľa viac, než sme čakali. Zmrzla a s otvorenými ústami a vytreštenými očami. Po prvom verši sa zobudila, začala mávať rukami a nohami, celá sa roztriasla a len opakovala, že „No, no,... no está...“ , rozbehla sa k internetu a vypla ho. Vysvitlo, že to, čo sme jej pripravili ako naše vymakané karaoke, nie je súčasná, ale stará hymna „La marcha real“ (Kráľovský pochod). Tá sa hrávala 40 rokov počas Frankovej diktatúry. Asi ako keby sme si na Slovensku pripravili odhodlané číslo s gardistickou pesničkou „Rež a rúbaj do krve...“  Na budúci týždeň má prísť na školu inšpekcia a hodnotiť či táto škola spĺňa kvality siete Inštitútu Cervantesa. Nasríza si asi predstavila, čo by na našu hymnu povedala inšpektorská návšteva.

30.júl 2012, Granada

Rubén nám vysvetľoval aký je rozdiel medzi rôznymi mierami nápojov (copa, caňa, tubo, jarra, botelín...) a potom prišiel s pojmom, ktorý nepoznal nik - „botelón“ („obrovská fľaša, fľašisko“). A nasledovala storka. Koncom osemdesiatych rokov sa blatantne zväčšili rozdiely v cene alkoholu v obchode a v podniku, rozdiely boli úplne „horribile“. V  Španielsku sa žije večer a mládež sa - logicky -grupovala nie v podnikoch, ale vonku. Od 11-tej večer, do 7-ej alebo 8-ej rána si skupinky popíjali „calimocho“ (zvané tiež „cocavino“- červené víno, s kolou), vino tinto, tequillu a pivo. Popíjali väčšinou mierumilovne, pri gitare, na lavičkách. Fajčili cigarety, ale aj „porro“. (Užívanie a pestovanie marihuany je v Španielsku v podstate legálne, trestá sa len predaj a výroba vo veľkom). V 90-tych rokoch sa skupiny začali rozširovať, už to neboli desiatky, ale stovky a tisíce mladých na rovnakom mieste. Najväčší „botelón“ býval každý týždeň v piatok a v sobotu. Mládež, rovnako chicos aj chicas, najčastejšie vo veku 13-20 rokov sa zvolávala SMS-kami. Krúžili po meste ako vtáčie roje. Stále väčšie a väčšie. SMS-ky uľahčili koordináciu, rozosadenie, rotáciu roja a jeho stále hlasnejšie čvirikanie. Pribudli decibely z reprákov na kolesách, vandalizmus, otravy alkoholom, zničené verejné priestranstvá. Mestá začali súťažiť o najväčší „botelón“. Pravidelne vyhrávala Granada s rojom 20-25 000 ľudí popíjajúcich na jednom mieste. Granada mala najväčší botelón, ale najväčšiu devastáciu niektorých štvrtí v nasledujúce ráno. V Granade ešte nebola najväčšia nezamestnanosť mládeže, ako je teraz, ale pomohla 80 000-ová univerzita, obrovské parky, neprítomnosť dažďov a andalúzska nátura. Polícia ani mestská rada nevedeli, čo s tým. Susedia besneli. Pri vyrevujúcich deckách sa nedá spať ani s antibotelónovými štupľami v ušiach. Botelón mali chtiac-nechtiac všetci. Po čase problémy prevážili nad spontánnou radosťou. Ráno sa mesto menilo na masovú záchytku. Nezletilé „botelónové štolverky“ nešli domov. Dospávali a na obed sa preberali sa z kocoviny medzi črepinami v ogrcaných parkoch. Opilci vysoko prečísľovali políciu a okruh bezpečných miest sa každý víkend zužoval. Mestské rady najprv vytvorili špeciálne upratovacie čaty. Tie každú nedeľu vyčistili mestá. Na štyri dni. A potom čistili znova. Čaty nevstupovali na súkromné pozemky a obyvatelia, ktorí mali smolu, že nežili na mestských pozemkoch, dostávali každý pondelok výzvy, aby si to opätovne upratali sami. Ministerstvo zdravotníctva publikovalo štúdiu, že asi polovica tínedžerov má skúsenosť s opitím sa do nemoty, hoci pred desiatimi rokmi to bola len štvrtina. Pod tlakom médií mestské rady nakoniec vydali zákaz piť alkohol na verejnom priestranstve, mimo reštaurácií, kaviarní, barov, klubov a diskoték. Mládež na protest zvolala „macro-botelón“, najväčšiu španielsku žúrku vôbec. 17.marca 2006 vstúpil do dejín macro-botelón, ktorý bežal naraz v Madride, Barcelone, Seville, ako aj mestách Oviedo Murcia, Vitoria, Malaga, Cordoba, Jaen a samozrejme Granada. Tento makrobotelón ukončil slávnu históriu španielskych botelónov. Zákaz pitia alkoholu na verejnosti nezafungoval hneď. V prvé týždne si mládež s opileckým úsmevom hromadne nosila vodku v plastových fľašiach od minerálky. Mestská rada v Seville sa zbláznila a v zúfalstve vydala zákaz nosiť po ulici akýkoľvek nápoj, aj fľašu minerálky. V andalúzskych horúčavách je toto nariadenie  zjavným nezmyslom a policajti túto zhovadilosť v podstate nekontrolujú. Neoficiálne botelóny sa dejú aj v súčasnosti, ale vždy je tam pocit, že policajti by mohli zakročiť a zďaleka už nemajú masový charakter.

Iné mestá na to išli permisívnejšie a vytvorili tzv. „botelodromy („botellódromo“) –ostrovčeky lacnej alkoholickej slobody pod šírim nebom. Ohradené miesta v opustených fabrikách, ďaleko od ľudí. Vzdialenosť vytvára jednoúčelové výjazdy na ktoré sa jazdí autami a motorkami. Polácia nie je schopná skontrolovať všetkých, takže na ceste späť pribudli rozbité motorky a mŕtvi. V nefungujúcich fabrikách, tam, kde dedovia a otcovia v časoch prosperity hrdlačili od rána do večera, môžu ich synovia a vnuci dnes - v zatvorených fabrikách- bez práce a bez peňazí popíjať a vyspevovať od večera do rána. Majú botelodrómovú slobodu. Môžu sa upiť aj k smrti, len nech ich nik nevidí a nepočuje.

Botelón je aj úžasnou prípadovou štúdiou konfliktového cyklu. Postupné hľadanie najlepšieho spôsobu ako sa vysporiadať s javom, ktorý sa vyvíja, môže byť pre časť ľudí obohacujúci, ale časom pre stále väčšiu skupinu aj spoločensky nebezpečný. Priamy zákaz stretávania je proti slobode jednotlivca, nevšímať si nepriaznivé dôsledky pôvodne neškodnej aktivity, obmedzuje slobodu ostatných. Krásne je pozorovať ten vývoj – od neškodného zvyku vyvolaného rozdielom v cene alkoholu, k masovej zábave a neskôr masovému zlozvyku. A krásne je pozorovať aj tie rôzne stratégie, z ktorých každá môže byť vhodná pre iné vývojové obdobie meniaceho sa javu. Od nevšímania si, cez tichú toleranciu s upratovacími čatami, (ktoré platí mesto z verejných peňazí) , cez pokusy o kontrolu a represiu (policajtov tiež platí mesto z verejných peňazí) až po mierumilovné permisívne kroky so zapojením neziskoviek, médií a škôl do preventívnych a výchovných programov. A nakoniec zabudovanie ostrovčeka odlišnej kultúry do systému- vyčlenenie miesta, kde platí výnimka z všeobecného pravidla, miesta, kde sa neželateľné aspekty javu dajú lepšie kontrolovať a časť ľudí odpadne už len preto, že botelodrómy sú ďaleko.
Podobným spôsobom Granada pracuje aj s inými javmi, kde sa do krížku dostáva záujem a sloboda menšiny alebo subkultúry s inými záujmami voči väčšine alebo iným subkultúram. Sprayeri, ktorí desaťročie pred botelónmi hyzdili mesto (podľa nich ho poľudšťovali a skultúrňovali), sa po boji o priestor v meste, postupne dopracovali k tichej dohode, že na vybrané historické pamiatky sa „netaguje“. Mesto ich neprenasleduje, ani by to nezvládli a dokonca im občas, z verejných peňazí, financuje nákup sprejov, pre vybrané skupiny sprejerov organizuje súťaže a o výnimočných sprejeroch vydáva kunsthistorické analýzy a knihy.
Neviem aký problematický jav vlastnej sebarealizácie si zvolí ďalšia generácia. Ťažko je predpovedať, ktorá z pôvodne nenápadných aktivít sa stane „in“ a v nejaký moment sa začne nekontrolovateľne rozrastať, ale som si skoro istý, že z hľadiska ostria rozporov a hľadania dorozumenia sa bude vyvíjať podobne ako sa to dialo v generácii sprayerov a generácii organizátorov „botelónov“.

11. august 2012, Granada

Môžem čítať noviny a zväčša rozumiem. ?Fantástico! ?Increíble! ?Perfecto! ?Qué bonito! Keď ľudia na ulici alebo v televízii rozprávajú normálnou rýchlosťou (a nie sú to naši učitelia, ktorí kvôli nám spomaľujú ako lemúri) tak im ešte nerozumiem. V pokusoch čítať novinové články som veľmi „tiquismiquis“ (vyberavý). Zaradím najnižšiu rýchlosť a písaný text začne dávať zmysel. Svet sa mi zväčšil aspoň trojnásobne. ?Magnífico! ?Olé!

Dúfam, že tou ďalšou prípadovou štúdiou riešenia konfliktov nebude príbeh siedmich andalúzskych Jánošíkov z minulého týždňa. V novinách sa pretriasa prípad rabovania obchodov S krízou sa vyrovnávajú ľudia rôzne. Mládež zažíva najväčšiu nezamestnanosť v histórii. Podľa El País dosiahla oficiálna nezamestnanosť 53,28% španielskej mládeže, v Andalúzii to bude vyššie, v júni nemalo prácu 5,6 mil. Španielov. Najživotaschopnejšia časť mládeže hľadá prácu v zahraničí, emigračná vlna smeruje hlavne do Francúzska, Nemecka, Argentíny, len z Malagy sa minulý rok odsťahovalo 2500 mladých.
V meste Ecíja pri Seville sa sedem odborárov z najvplyvnejšieho odborárskeho syndikátu SAT pod vedením Juana Gordilla, rozhodlo konať. Odborári zo SAT (Syndicato Andaluz de Trabajadores) takmer každý deň niekde pochodujú s červenobielo -zelenými zástavkami, vuvuzelami a obrovskými maketami nožníc. Tentoraz vtrhli do dvoch supermarketov, 10 vozíkov vrchovato naplnili potravinami, bez zaplatenia ich vyviezli z obchodu a potraviny rozdali chudobným v Seville.  Odborársky líder Juan Manuel Sánchez Gordillo, který zastupuje ľavicu v andalúzskom parlamente, stál s tlampačom pred obchodom a dirigoval akciu. Z tlampača sa ozývali pokyny „Len cícer a fazuľu! Nenakladajte kávu, cigarety ani sladkosti – len to čo pracujúci potrebujú najviac: mlieko, chlieb, syry. Gordillo vyzerá trochu dedinská verzia Che Guevaru a Ernesta Hemingwaya. Usmievavý s veľkou šedivou bradou, odborárskym šálom okolo krku a na hlave čiernobiele sombrero. Popri poslancovaní je dedinským starostom a vo svojej dedine zaviedol komunizmus. Ľudia domy nevlastnia, ale dostávajú od ich od starostu, prispievajú potravinami a prácou do spoločného rozpočtu dediny a od starostu každomesačne dostávajú rovnaký mesačný príspevok na rodinu. Gordillo tvrdí, že je to ideálne usporiadanie a ako poslanec presadzuje rozšírenie tohot modelu pre celú Andalúziu, Španielsko a svet. Len nie je jasné prečo si pracujúci ešte potrebujú bez zaplatenia nabrať cícer a fazuľu. Godillo sa média nechal počuť, že je to v poriadku, lebo v čase krízy banky a supermarkety využívajú ľudí. Ľudia si len berú späť čo im inštitúcie zobrali inou cestou. A v tomto prípade nejde o krádež, lebo pracujúci vozíky nenakladajú pre seba , ale pre dobročinnú neziskovú organizáciu, ktorá potom cícer a fazuľu spravodlivo rozdá tým najpotrebnejším. Polícia a majiteľ supermarketu boli úplne popletení. Kto je tu poškodený a kto porušuje zákon?  obeť a kto  ´Gordillo s tlampačom riadil nákupné vozíky, akoby dirigoval osemveslicu a keď sa polícia pýtala, kto tú rabovačku organizuje, Godillo ukazoval prstom na banky a parlament. Za organizovanú krádež sú v Andalúzii spravidla 2 roky, ale Gordilla polícia nezatkla, lebo zamával papierom o poslaneckej imunite a po mediálnej show, súd na kauciu prepustil celú jánošíkovskú sedmičku. Zadržiavaní vychádzali z väzenia ako hrdinovia mávajúci rukami nad hlavou, vítali ich davy a televízne kamery. Televízne zábery spustili diskusiu, o tom kde je spravodlivosť. Sedmičke súd zakázal priblížíť sa k supermarketu bližšie ako je 300 m, ale oni vedia, že to supermarket už nie je cieľový benchmark, najdôležitejšie je teraz približovať sa ku kamerám. Jeden zo zadržaných - Néstor Salvador - všetkých potešil výrokom, že keď bol zadržaný, inšpiroval svojich spoluväzňov a tí mu hovorili, že keď sa dostanú von, tiež sa budú s vozíkmi vrhať do supermarketov. Odborár Gordillo medzitým ohlásil, že sa chystajú aj na okupovanie bánk a ďalšie akcie, kľudne obsadia aj majetok najbohatšieho človeka v Španielsku- vojvodkyne z Alby. Vyzval na odstúpenie ministra vnútra, ktorý je podľa neho „frankista skrz na skrz“. Gordillo najviac u verejnosti najviac zabodoval „argumentom“, že komu a na čo slúži zadržiavať robotníka ak vzal vozík s potravinami nie pre seba, ale pre druhých, ktorí trpia hladom? Navyše keď ide o sybolické gesto? Rozpúšťanie hranice medzi legálnymi a nelegálnymi formami protestu ma nijak nenadchýna. Som zvedavý čo bude nasledovať..

Čítať 4820 krát