Blog

Klebety z Iraku II

16. jún 2015,

Pýtal som sa Aalya, prečo im tak záleží na tej divadelnosti, na fyzickom potrestaní tela? Veď to je stredoveký rudiment, tak ako ho opisoval Foucalt. 

11. jún, Erbil

Stretávam tlmočníkov Syiara a Amina. Pýtam sa, čo nového za posledný mesiac. Tvária sa kyslo. Ááále boli sme tlmočiť na vládnej konferencii. To bol teda zážitok! V Sulaymanii, v príšerne drahom hoteli, sa mali stretnúť všetci gubernátori s premiérom. Každý mal vypracovať bilanciu a odreferovať, čo sa za posledné roky udialo v jeho provincii a aký rozvojový plán pripravil na najbližších päť rokov. Takže to mal byť hustý deň plný dôležitých faktov, kde záleží na každej minúte. Program mal začať o 9-tej, tak sme boli nastúpení v našich búdkach od 8.30.

O 9.00 nebolo v konferenčnej sále nikoho. Do 10-tej parkovisko pred hotelom zaplnilo 300 mercedesov. Prišli gubernátori a každý si dotiahol svojich 5-6 televíznych štábov z krajských satelitných televízií. O 10-tej sa nedeje nič. Ani o 10.30...Čo myslíš, kedy začala tá slávna konferencia, kde záleží na každej minúte? O jednej hodine poobede! A my sme boli nastúpení v tlmočníckych búdkach, ako na šprintérskej štartovej čiare. A čakali napnutí jak struny, lebo v hociktorú minútu to môže začať. A keby premiér zistil, že začínajú, a my tam nie sme, tak v tú sekundu letíme. Ani na záchod sa nedalo odskočiť. A gubernátori zatiaľ – štyri hodiny- dávali nekonečné rozhovory svojím televíznym štábom. Lebo na médiách záleží, nie na práci. Najdôležitejšie je zblbnúť voličov v našej gubernii. Keď konečne začali, každý mal mať príspevok na 15 minút a do mikrofónu mal dať svoj koncízny dobre premakaný odpočet. Začali frázy, frázy, frázy, hrdinské slogany, vzájomné obviňovania a frázy. Nik nemal svoj odpočet ani plán pripravený na papieri, hoci to bola podmienka konferencie. Nik nemal power point alebo čísla. Nik neuviedol nejaké dáta, graf alebo rozpočty. Len rečnícke zvolania a majestátne omáčky o veľkolepej budúcnosti Iraku. A my sme tie bláboly prekladali. A neodvážili sa pozrieť do očí zahraničným veľvyslancom, čo tie lepivé omáčky dostávali do sluchátiek. Určite, si večer dobre vyumývali uši, hovorím. Však sú zvyknutí.  

12. jún, Erbil

„Tínedžeri sú najnebezpečnejší. Keď im vymelú mozog, nemá zmysel s nimi hovoriť. Ten chalan mal asi 16, v ruke samopal... že mám deti v aute ho nezaujíma. Keď má človek 30-40, zažil aj zodpovednosť za niekoho iného. Možno sa vie vžiť do pocitov rodiča, nebude páliť hlava-nehlava... Ale vymletý tínedžer nepočuje, necíti, nevidí...“, pomaly a ustarostene hovorí Hussein. Je trochu pri tele, v tvári vráskavý, má možno 30 alebo 40 rokov. Alebo viac? Nie, nie, určite je mladší, len vyzerá staro. Životná skúsenosť sa mu vpísala do tváre. To, čo on, si iní nezažijú ani za niekoľko životov. Iračania, aspoň tí, ktorých stretol doteraz, málo hovoria o sebe. Mlčia o tom, čo bolo pred Saddámom, čo bolo po Saddámovi. Možno je priskoro, možno nie je bezpečné hovoriť o tých, ktorí mi ublížili, možno sami v tých situáciách zlyhali. Nehovoria o tom. Ale vlastne, prečo by mali rozprávať svoje trápenia niekomu neznámemu. Rozmaznanému čudákovi z ďalekej krajinky niekde v Európe. Z čudnej krajiny, kde nie sú konflikty a kde si všetci nažívajú v nudnom a skazenom prepychu. Z krajiny kde im nechcú pomôcť a nechcú o Iraku a utečencoch ani počuť. Hussein má pravdu, že naše konflikty sú inej váhovej kategórie. Nejde pri nich o život. Mlčky som si obzeral Husseinovu tvár. Tvár zostarnutého dieťaťa. Mlčali sme spolu dlhé minúty. Bez slov som si predstavoval, čo by som robil na jeho mieste. A nejako sme si porozumeli. Hussein sa rozrozprával: „Žili sme v Tikríte so ženou a dvoma deťmi - dcéra mala 5 a syn 3. Pracoval som v nemocnici a mali sme všetko: dom, úspory, prácu, deti, auto, obchodík. Dobre bolo. A potom sa v meste začali objavovať ľudia z ISIS. Nik sa ich nebál, však nič nerobili. Normálni ľudia boli trochu podozrievaví a nejako sa neangažovali. Ožili lemry, čo nikdy nič nedokázali. Tí sa k nim hlásili. Zrazu mali nejakú životnú náplň. Začali rozprávať o tom, ako málo čítame Korán, o tom že ISIS prináša mier, poriadok a čistotu do tohto skazeného sveta. A mladí sa toho chytali. Ešte nemajú skúsenosť, že tí, čo hlásajú jedinú pravdu, končia organizovaním popráv. Bude tu krásne, ľudia sa budú modliť k Alahovi, Islamský štát dá ľuďom istoty. A všetko zlé skončí. Svetový kalifát odstráni chudobu a útlak zo strany Američanov a Židov. Oni bránia šťastiu pre všetkých, oni sú stelesnením satana na zemi. A všetci, ktorí s nimi spolupracujú- polícia, vláda, armáda. Stačí ich odstrániť a ISIS prinesie spravodlivosť pre všetkých. Teda pre všetkých okrem neveriacich a tých, ktorí sa stýkajú s neveriacimi . A neveriaci sú všetci okrem ISIS.

Chlapci od susedov celé dni posedávali na rohu. Nemali školu, nemali prácu, nemali peniaze. To znamená, že sa nikdy neoženia, nebudú mať sex, celý život budú poznať len peklo, čo sa tiahne odnikadiaľ nikam. Občas sa pri nich zastavilo auto. V ňom milí ľudia – nie z Tikrítu - rozprávajú sýrskym, líbijským, tuniským prízvukom a sú jediní, ktorí sú ochotní počúvať a zaujímajú sa ako pomôcť. A občas zaznie: poď s nami, budeš mať prácu, budeš mať peniaze a tvoj krok raz Alah ocení. Takto naverbovali aj chlapcov od susedov. A potom sa iracká postavila na kontrolné stanovištia v meste, lebo ich už bolo veľa. A ISIS verbovali aj medzi políciou. V jedno ráno sme sa dozvedeli, že pred najväčšou tikrítskou bankou zastavila dodávka. Ozbrojenci nepustili nikoho dnu ani von a za hodinu vyprázdnili všetky trezory. Tak sme prišli o všetky úspory. Ale mali sme ešte dom, obchodík, prácu, auto, deti... O týždeň bolo počuť streľbu a zavolali ma, že treba do nemocnice odviezť policajtov z check-pointu pred mestom. Naložili sme mŕtvoly do sanitky a odviezli ich do chladničky. Ale ceste už lemovali iné mŕtvoly. O chvíľu do nemocnice vtrhli ISIS, že kto nám dovolil odpratať mŕtvoly. Mierili samopalmi, tak sme im vydali preukazy z vreciek tých policajtov. Kým som došiel domov, všetky check pointy už boli vymenené – namiesto policajtov tam stáli decká z ISIS. A začali verejné popravy. Každý deň našli nejakých nepriateľov kalifátu, ľudí, ktorí pracovali pre Američanov, pre vládu... Mali kompletné zoznamy ľudí, s adresami, telefónmi, išli naisto. Popravy boli na verejnosti, tak aby ich videlo čo najviac ľudí. A medzi divákov vždy nahnali aj deti. Chcú, aby si to decká zapamätali na celý život. A potom prišli na rad majitelia obchodíkov s alkoholom, tabakom a obchodov hudobnými nástrojmi a nemorálne ženy a ktokoľvek, koho niekto udal. A potom sme z okna videli, že sa blíži streľba a ľudia na ulici hromadne utekajú. Schytil som deti, zakričal na ženu, že ideme, nahodili sme cennosti do auta a vyrazili. Po ceste som videl obraz, na ktorý nemôžem zabudnúť. Pri beznohej mŕtvole otca stál malý chlapček, asi 5-ročný. Plakal, v ruke držal odtrhnuté otcove nohy, snažil sa mu ich nasadiť a opakoval „báaba...báaba...báaba (otec...otec...otec...), ideme domov“. Žena sedela vzadu v aute s deckami a zabávala ich, aby si nevšímali streľbu a nepozerali, čo sa deje vonku. Ale oni nás čítali dobre. Vycítili, že sa niečo deje. Na prvom check pointe nás zastavil mladík v šatke. Hlaveň samopalu strčil do bočného okienka a hovorí: „Pekné auto... vystúp... všetci si vystúpte. Natočil som sa dozadu a ponad sedadlo videl tú hrôzu v očiach detí. A na sekundu zaváhal, či je lepšie vystúpiť alebo nevystúpiť. Vyskočili sme z auta a bežali od cesty preč. Mladík si sadol za volant, naštartoval a odišiel. Po vojne bude mať desiatky takýchto áut a rozprávkové bohatstvo. A ak bude veľmi bohatý pobije sa s ostatnými mladými boháčmi o najvyššie posty v budúcom kalifáte. Ak prežije. Lebo prežijú len tie najbohatšie a najväčšie svine z najväčších. Tí dajú pokyny ako prepísať históriu. To budú čelní predstavitelia Islamského štátu.

Potom sme sa dva dni skrývali v lese. V priebehu hodiny som prišiel som o prácu, dom, obchodík, auto, ale ostali mi ešte žena, deti a nejaké doláre vo vrecku,. Za Tikrítom bolo územie bez zurvalcov z ISIS. Ale bolo to za riekou a most odpálili. Dva dni sme sa schovávali v lese a potom našli prievozníka, ktorého prosili o pomoc všetci. Dal som mu posledné peniaz. Všetky, čo som mal. Ostali mi žena a deti. Zdržujeme sa Kirkúku, nemáme peniaze, nemáme bývanie, ale žijeme. Chceli by sme nový začiatok. Ale ISIS príde aj do Kirkúku, kde sa už teraz pohybujú mladíci, ktorí zbierajú informácie. Odtiaľ už nie je kam utiecť. Po Tikríte už ISIS neponecháva nič na náhodu. Keď obsadí mesto, nedovolí ľuďom ujsť. Živí obyvatelia v uzavretom meste sú omnoho užitočnejší. Tam, kde boli len bojovníci ISIS, zhadzovali Američania z dronov bomby. V Mosule si ISIS drží obyvateľov ako živé štíty. Drony lietajú ponad mesto a pozorujú, ale nik z Američanov nemá odvahu bombardovať mesto s civilmi. Civilné obete- to by bol mediálny poprask.“

Potom zasa dlho mlčíme.A Hussein pokračuje: „Vieš, Dušan... chcem sa spýtať ... ty si psychológ...mne sa ten obraz toho chlapčeka, čo tam stojí s otcovými nohami a opakuje „„báaba...báaba...báaba...“, mne sa to zdá každú noc ... odvtedy prešiel skoro rok a neviem sa toho zbaviť. Vždy znovu cítim tú hrôzu a zhnusenie a neistotu a hnev a bezmocnosť ako vtedy...Už som skúšal všeličo... a nedá sa to zabudnúť. Myslíš , že sa toho obrazu nezbavím do konca života?“ Nooo...hmm.... asi nezbavíš,odpovedám. Také veci sa nezabúdajú. „A ten chlapček s tými nohami...pokračuje Hussein, ...“ myslíš, že aj on si to bude pamätať do konca života?“ Neviem... asi takisto, to už je vek, ktorý sa pamätá. Ale možno bude mať šťastie a mozog mu to zresetuje a prekryje niečím iným. Ale to prekrytie býva jemný povlak, ktorý môže opätovne spustiť traumatické spomienky pri akejkoľvek inej príležitosti. Časť ľudí sa snaží tie traumy vygumovať alkoholom alebo drogami alebo prácou, to je ako čistiť škvrny na obruse kyselinou a karbobrúskou.

 

13. júna 2015, Erbil

Vonku je 42˚C v tieni, na izbe, keď sa zapne klíma - asi 16 ˚C. Klíma sa nedá regulovať, takže chvíľu mám v izbe chladničku a keď ju vypnem, tak teplota okamžite ide hore. Vonku je to zvláštny pocit – ako keď niečo pečiem v sporáku, otvorím dvierka a príde závan horúčavy rovno do tváre. Na chodníku je občas tieň, ale všade na slnku je to nový a nový závan horúčavy do tváre. Až mám pocit, že sa mi pripáli obočie a fúzy. Na obed sa na slnku nedá ísť viac ako niekoľko sto metrov. Ak sa nablízku nenájde tieň, mám pocit, že odpadnem. Takže celý deň, keď som na izbe vypínam a zapínam klímu. V noci sa intervaly vypínania a zapínania predĺžia na hodinu, ale každú hodinu sa budím na to, že mi je stršne zima alebo strašne horúco. Doteraz som vždy v saune vydržal tak hodinu. Tu mám saunu celých päť dní, 24 hodín denne. Koľko si platia za drahé saunové procedúry a ja to tu mám zadarmo. Niekto sa má! Len cievy to nekonečné rozširovanie a zužovanie neznášajú. Vlásočnice v nose mi popraskali, celý čas smrkám krv z nosa. Ešte dva dni to musím vydržať a potom si nos oddýchne. Fakt neviem, čo robia tí, čo tu nemajú klímu. Všetky mestá, čo tu nemajú elektrinu, žijú v pre mňa nepredstaviteľných podmienkach. Elektrina tu v hoteli vypadáva asi tak raz alebo dvakrát za hodinu, ale vždy len na niekoľko minút. Keď sa to stalo prvýkrát, video sa prerušilo, svetlá zhasli. Do tej hlbokej tmy som povedal, že práve zaznela, tak hlboká myšlienka, že odstavila generátor. Tlmočník vyskočil z búdky a preložil to tej tme aj bez mikrofónu a elektriny. Nebolo vidno jeho ani mňa, naše hlasy zneli ako filozofovanie v tuneli. Všetci sa zasmiali a ujalo sa to ako rituál. Zhruba raz za hodinu, vždy keď vypadne elektrina a svetlo, pomenujem v tej niekoľko minútovej tme, čo za hlboká myšlienka tentoraz odpálila všetky poistky. Navrhol som aj spoločné spievanie arabských ľudových tematicky zameraných na chvíle temna pod názvom „nočné zbory“, ale to sa neujalo.

V Kurdish Globe som si prečítal, že ISIS v Mosule verejne popravil ďalších troch Kurdov. Obvinil ich, že donášajú pre Peshmerge a vymysleli popravu betónovými blokmi. Na fotke bolo vidieť, že obvineným zviazali ruky za chrbátom, položili hlavu na betónový panel a ďalšou betónovou kockou ju rozpučili ako orech. To najodpornejšie na tejto poprave/vražde   je ten priamy fyzický akt so striekajúcou krvou, to sadistické divadlo, kde je cieľom, aby vraždu vykonal konkrétny človek, nie nejaký anonymný mechanizmus (ako je tomu napríklad pri smrtiacej injekcii). ISIS dlho pripravuje tieto popravy, nacvičujú ich ako divadelný výstup. Popravy natočené na video, majú prepracovaný scenár, dramatickú hudbu, vymakaný strih a čo najdetailnejšie zábery. Gayov ISIS zhadzuje z najvyšších budov v meste, zlodejov pripúta na s roztiahnutými rukami a nohami na ploty na križovatke a nechá ich po niekoľkých dňoch upražiť na slnku. A hucká okoloidúce deti, aby sa im posmievali. Kresťanom odrezávajú hlavy ako ovciam počas svätej púte hadždž, jordánskeho letca upálil v oleji... Pýtal som sa Aalya, prečo im tak záleží na tej divadelnosti, na fyzickom potrestaní tela? Veď to je stredoveký rudiment, tak ako ho opisoval Foucalt. O to im ide, vysvetľuje Aalya. Oni si myslia, že zážitok priamej konfrontácie s fyzickou bolesťou vyvolá väčší strach a skoršie podrobenie. Že sa tá zvesť rýchlejšie šíri a má väčší efekt. Ale oni nevedia, že ak je dieťa svedkom násilia, neznamená to, že bude morálnejšie, ale presne naopak. Násilie sa banalizuje a obete alebo svedkovia  fyzického či psychického týrania, sa častejšie stávajú tyranmi. Tresty smrti a odsekávanie rúk neodstrašujú pred kriminalitou, ale otupujú citlivosť na ňu. Hej , ale to sú racionálne argumenty, hovorí Aalya. Ale bojovníci ISIS nerozmýšľajú, oni veria. A ešte – všetky veľké ríše, ktoré tu boli v minulosti –Mezopotámci, Assýrčania, Babylončania –mali prepracované jedno starodávne umenie. Umenie mučenia.

 

14.júna 2015, Erbil- Viedeň

Včera tréning skončil. Pred návratom do Viedne a ďalšou tréningovou šnúrou, mám poldeň voľno. Včera som bol tak odrovnaný, že po tréningu, som pofotil flipcharty, zbalil veci, každému povedal, že sa ešte možno niekedy stretneme inšalllááááh a dokydal sa o pol šiestej na izbu. Padol som na posteľ ako podťatý strom a na hodinu a pol zaspal. Zobudilo ma až trasenie od zimy. Vypol som klímu, lebo ďalšia fáza sauny práve začína. Takto vyšťavený som už dávno nebol. Nechcel som si to pripustiť. Došlo mi, že celý tréning bol na mne. Na rozdiel od predchádzajúcich tréningov neprišiel nik z Amíkov, skoro nik z Jordáncov, iba vcelku chápavá kontrola zo State department. Aj minule som trénoval sám, ale okolo pobehovalo 6 organizátorov z podporného staffu. (To im musím napísať do správy). Teraz mi to celé viselo na krku a nemal som ani jednu prestávku. Vždy som naháňal niekoho, kto hovorí arabsky a kurdsky, aby sa postarali o elektrinu, o dataprojektor, o frflavých účastníkov, ktorí chcú iné termíny konzultácií a iné požiadavky pre deti a manželky, ktoré mali niektorí so sebou. Takýto tréning je ako výstup na Nanga Parbat. A tá sauna pred hotelom to neuľahčuje. Ale dnes je chvíľu voľno! Ide sa na kultúru!

Podľa internetu tu nie sú galérie, kiná, divadlá ani koncerty. Ľudia sú väčšinu času doma, ženy takmer stále a ak idú von, tak chodia na rodinné návštevy , do bazáru alebo do mešity. Na Slovensku je fantasticky! Kým tu ešte nemáme celosvetový kalifát, treba využiť, že na Slovensku je možno vidieť živú hudbu a divadlo na uliciach, že sú miesta, kde sa tancuje, že sú miesta, kde možno fotiť a filmovať, že život je viac než len Korán. Sme blbci, že si to nevážime, že nechápeme umŕtvujúcu hrozbu náboženských fundamentalizmov všetkého druhu. Podceňujeme dôležitosť slobody. Nedochádza nám , čo je to za radosť, že môžeme žiť plnohodnotný život. Užívať a rásť v slobode. A nie iba nasledovať knihy, o ktorých autority povedia, že to je jediné správne a dovolené učenie. Ešte viac si uvedomujem, aké fantastické je, že na Slovensku zatiaľ máme slobodu myslenia. Ešte viac si uvedomujem, že by som nechcel žiť v spoločnosti, kde by som nemal túto slobodu. A ešte viac než v minulosti si myslím, že by sme si mali chrániť a byť hypercitliví na akékoľvek ohrozenie hodnôt slobody a toho, čo sa u nás dosiahlo už v čase osvietenectva.

Zistil som, že jediná fungujúca kultúrna ustanovizeň (ak nepočítam svadobné sály a reštaurácie) je Národné Múzeum civilizácií, múzeum, kde sú umiestnené archeologické vykopávky z asi desiatky najstarších civilizácií, o ktorých zatiaľ máme nejaké stopy. Pýtal som si bližšie info na recepcii a ukazoval im adresu na mape. Nikdy o tom nepočuli. Volali nejakým známym, ale ani z nich nik nepočul o múzeu a nikdy v múzeu nebol. Načo by aj – však žijeme tu a teraz. Taxikár síce podľa adresy vedel , kde to miesto asi je, ale tiež nikdy nepočul o múzeu. Nevedel , čo je to múzeum, tak som mu vysvetľoval, že je to taká budova, kde sú staré veci. Niečo ako bazár? Áno, niečo ako bazár, ale tie staré predmety tam ľudia väčšinou nekupujú, ale si ich obzerajú. A zamestnanci múzea ich triedia a skúmajú. To mu nedávalo žiadny zmysel. Načo držať staré veci, ktoré už nemožno používať? Blúdili sme s taxíkom okolo adresy múzea, ale nič také tam nebolo. Nepomohli záchytné body ako štadión a hypemarket… Tie poznali všetci, čo sme sa pýtali, ale nik nepočul o múzeu. Zrazu som ho uvidel. Vyzeralo ako ošuntelá verzia fotky z internetu, ale bolo to ono! Tri sály v nedobre osvetlenej budove. V knihe návštevníkov niekoľko tureckých a možno kórejských a amerických podpisov a zápisov. Bolo jasné, že dnes som tu jediným návštevníkom, Vysvetil som im, že nikoho nehľadám, len som si prišiel obzrieť exponáty. Je to dosť zvláštny nápad – len tak si obzerať exponáty v múzeu. Ľudia - a zahraniční turisti špeciálne- sú exotic, Majú všelijaké bizarné požiadavky. Pokývali hlavou, akože chápu a sú za každú zhovadilosť. Ukázali, ktorým smerom sú vitríny. Postavil som sa pod značku so zákazom fotenia, vytiahol foťák neisto naznačil, či môžem fotiť. Ukázali, že samozrejme, prečo by som nemohol fotiť.

Muzeálne vitríny pripomínajú skôr vidieckú pamätnú izbu, ale exponáty sú fantastické. Sú tam paleolitické úlomky z jaskýň Shanidar a Hezar Merd, spred 45-80 tisíc rokov p.n.l., hoci dnešné náboženstvá vedia, že ľudia boli stvorení pred len asi troma tisíckami rokov (niektoré pripúšťajú 10 tisíc rokov), takže je to nejaké čudné. V ďalšej sále sú misky, brošne, sošky zvieratiek a bôžikov z časov Urartiánov, Churritov, Nových Assýrcov, Seleucidov, Parthiánov. Striedajú sa tú bôžikovia a ozdoby z veľkých a najstarších známych civilizácií. Niektoré aj spred 7000 rokov- z Mezopotámie, Sumerskej ríše, Asýrie, Akkadianského impéria , Babylónie… Na konci sú pamiatky kurdských stredovekých dynastií z islamských čias: Hasawayhidi, Marwanidi, Šaddádidi, a panovníci Ajubskej dynastie...
Až sem raz dorazí ISIS alebo niekto im podobný, je jasné, že musia prísť so semtexom a buldozérom. Tie vázičky a sochy bohov nemohli existovať, veď sa nespomínajú v Koráne. Ak by to múzeum navštevovali ľudia, niekoho z nich by mohla napadnúť rúhačská myšlienka, všetky že tieto staré veľké civilizácie a ich náboženstvá zanikli. Niekedy k tomu došlo aj po tisíckach tisíckach rokov. Mohlo by ich napadnúť , že rovnako zanikne aj islam, kresťanstvo a iné dnešné náboženstvá a ideológie. A že časť ľudí bude veriť zas v nejakých iných bohov. Ak sa dovtedy ľudia nevyzabíjajú navzájom.

Taxikár, čo ma viezol na letisko vyzeral ako taký bežný človek. Ke´d som si sadal na zanésedadlo všimol som si, že pod nohami mám poloýenú asi 40cm štvorcovú devenú kravicu. Posunul som ju nohami nabok, Bola ťažká, ale netikala. Asi tam má niečo taxikár a viac som jej nevenoval pozornosť. Pred letiskom nás, tak ako všetky autá, zastavili na check-pointe. Jeden z policatov obehol naše auto so zrkadlom na palici, aby skontroloval podvozok. Preklepali nás, prehmatali, pes nás ochuňal , všetko vyzeralo ok. A potom prišiel iný policajt, nasúkal sa do auta a vytiahol z neho drevenú krabicu. Vyzvali šoféra, aby ich nasledoval, zdiaľky som videl, že pred ich kukaňou s ním asi 2-3 minúty rozprávajú, ukazujú prstom na krabicu a on tiež. Odobrali mu krabicu a bez otvorenia ju položili na lavičku pri ich office. Šofér sa pomaly vrátil k autu , nevedel som z jeho výrazu vyčítať nč. Naštartoval a keď asi 3 minúty noč nepovedal, začal som sa vypytovať zo zadného sedadla:…”hm….zobrali vám krabicu?” Hej. (Dal mi presnú odpoveď s informačne nulovou hodnotou.) Bolo tam niečo vzácne?”, pýtam sa ďalej. A šofér nič. Neodpovedal. Po ďalších troch minútach sa pýtam: “Boli tam cigary? …. Alebo cigarety? …. A šofér nič. Akoby ma nepočul. Pochopil som, že sa už nikdy nedozviem, čo bolo v krabici. Prečo mu ju vzali? Prečo neprotestoval? Záhada na záhadu. Raz dožijem svoj život. A mlčiaci šofér. Pre mňa je mimoriadne ťažké zmieriť sa s myšlienkou , že niektoré tajomstvá sa asi nikdy nedozviem. Veci , ktoré I nedávajú zmysel ma znepokujujú, Asi som zatiaľ nedozrel.

 

                                                     * * *

 

_______________________________

Pozn. : Niektoré mená sú pozmenené.

 

Dušan 0ndrušek

Čítať 3451 krát