Blog

Plasty v mori, umelá inteligencia, chudoba, pomalá móda, Afrika, a ako “mať na háku”. Globálne výzvy očami študentov.

Napísal(a)
22. február 2019,

„V rámci predmetu Globálne výzvy, ktorý som tento semester absolvovala, som ako všetci moji spolužiaci dostala za úlohu vyjadriť sa k nejakej aktuálnej globálnej téme a neskôr moju myšlienku vo forme blogu zverejniť na sociálnych sieťach. Klimatické zmeny, udržateľnosť, chudoba, sociálna, ekonomická či rodová nerovnosť, bezpečnosť a konflikty, ale aj extrémizmus a radikalizácia mládeže. Tie a mnohé iné fantastické témy boli súčasťou nášho predmetu a debát, ktoré sme medzi sebou viedli. Predmet sa mi páčil najmä preto, že jeho cieľom nebolo sedieť dlhé hodiny v miestnosti a prijímať obrovské a hlavne nezapamätateľné množstvo informácií, ale naučiť sa rozmýšľať v súvislostiach a hľadať pôvod problému, nie len jeho riešenie.“ Takto začala svoju úvahu Alžbeta Hamráková, jedna z dvadsiatich študentiek a študentov Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK, ktorí u nás v zime 2018 absolvovali tento výberový predmet a zhodou okolností aj naša stážistka. Ako každý rok prinášame vám ukážky niektorých zaujímavých prác ilustrujúcich ich vnímanie globálnych výziev. Ich spoločným prvkom, pre nás v PDCS veľmi potešujúcim, bola angažovanosť. Mnohé obsahujú návody na to ako každý môže svojim správaním, konaním, či samovzdelávaním prispieť k tomu, že niektorým výzvam budeme na Slovensku čeliť úspešnejšie.

 

Foto: Woman in the aftermath of an earthquake, Indonesia, Jorge Silva/Reuters 

Zuzana Mičianová sa vo svojom texte venuje chudobe a odvážne spochybňuje slovenský stereotyp chudoby: “Drahé autá, nové mobilné telefóny, luxusné oblečenie. Sú chvíle, kedy sa začíname sťažovať, že nemáme dosť peňazí na veci, ktoré chceme, ale v živote nie nevyhnutne potrebujeme. Nevieme však, ako sa žije chudobným ľuďom. Aby sme si to uvedomili, je veľmi dôležité porovnať sa s ľuďmi, ktorí sú v skutočnosti v zúfalej situácii a bojujú o uspokojenie základných ľudských potrieb.

Napríklad, keď žijete na Slovensku a vaša mesačná mzda je okolo 700 €, ste medzi špičkou 8% najbohatších ľudí na svete. Zarábanie 1000 € mesačne znamená, že patríte medzi 3% najbohatších ľudí na svete. Ak zarobíte 1500 € mesačne, zaradí vás to do top 1% najbohatších ľudí sveta. (Globalrichlist.com) Na porovnanie, takmer 10% svetových pracujúcich žije so svojimi rodinami za menej ako 1,67 € na osobu a deň. Okrem toho žije viac ako 800 miliónov ľudí z menej ako 1,10 EUR na deň. Mnohým z týchto ľudí tiež chýbajú veci, ktoré sú bežnou súčasťou nášho každodenného života, ako čistá voda, jedlo alebo správna sanitácia. Väčšina z nás je veľmi bohatá v porovnaní so zvyškom sveta. Stále cítite chudobu a nemáte dostatok peňazí?

Milióny ľudí po celom svete žijú v extrémnej forme chudoby. Očakáva sa, že toto číslo porastie najmä preto, že chudoba vyplýva z nedostatku potravinovej bezpečnosti, zmeny klímy a tiež je dôsledkom konfliktov. Chudoba neznamená iba nedostatok príjmov a ľudských zdrojov, ale čo je dôležitejšie, znamená hlad, podvýživu, nedostatočnú zdravotnú starostlivosť, nerovnosť, diskrimináciu a napríklad aj sťažený prístup k vzdelaniu. Extrémna chudoba je navyše každodenne príčinou predčasných úmrtí. Skončenie chudoby je prvým a možno aj najzložitejším a ťažko dosiahnuteľným cieľom trvalo udržateľného rozvoja. Prečo by sme sa o to mali zaujímať?”

Nasleduje šesť zdôvodnení, ktoré Zuzana uvádza. Od humánnych a etických odvolávajúcich sa na ľudskosť a spolupratričnosť, až po pragmatické ako súvislosť medzi chudobou a šírením nákazlivých ochorení, či prepojenie na migráciu, extrémizmus alebo terorizmus.

Foto: Morning in a cattle camp, South Sudan, Stefanie Glinski/AFP

Michaela Hrevušová sa rozhodla urobiť recenziu knihy Juraja Mesíka Obor a trpaslík:
„Pokiaľ sa zaoberáte alebo aspoň trochu venujete témam ako rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc, určite ste sa už stretli s názorom, že peniaze, ktoré posielame do tretieho sveta, sú zbytočné, že ich ekonomika je vďaka nám rozvrátená a nikdy nebude fungovať opäť práve kvôli finančným príspevkom zo Západu. Omyl. Odpoveď na tento mýtus s mnohými zaujímavými faktami je jednou z tém, ktorým sa Juraj Mesík v knihe venuje. Pokiaľ vás odpoveď na túto „obohranú rozprávku“ zaujíma a pokiaľ si chcete na ňu sami spraviť názor, odporúčam vám siahnuť práve po tomto skvostnom kúsku.

Téme rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc som sa venovala už predtým ako som absolvovala tento kurz, čo znamená, že pôvod a podstatu Miléniových rozvojových cieľov či Agendy 2030 som už poznala. Nikdy som sa však nezamyslela nad otázkou, prečo nebola Afrika tá ktorá sa rozhodla dobyť Európu? V knihe som sa dozvedela odpoveď aj na túto otázku, pri ktorej ma vôbec nenapadlo, že geografická poloha a klimatické podmienky boli a stále aj sú jednou z hlavných príčin súčasného rozdelenia sveta na vyspelý a zaostalý. Ďalej sa v knihe dozviete čo taký rebel v Kongu potrebuje na to, aby zostavil armádu a uskutočnil prevrat, alebo akým spôsobom prispieva či naopak škodí kresťanská viera v rozvojových krajinách. V knihe autor popisuje fakty, ktoré na konci zhrnie do stanoviska a je len na čitateľovi, ako sa nad tým zamyslí a ktorý uhol pohľadu zaujme.“


Michal Nemček si vybral tému znečistenia svetových oceánov plastmi. Vo svojom článku uvádza množstvo údajov o tonách znečistenia, ako aj o jeho negatívnom vplyve na život v oceánoch. Pekné je najmä vyústenie do praktických výziev pre každého z nás: „Ako môžeme pomôcť zachrániť naše oceány, moria, jazerá, či rieky? Podľa môjho názoru existuje v súčasnosti sedem spôsobov, ako znížiť ich znečistenie plastmi.

- Po prvé, kdekoľvek žijeme, najjednoduchším a najpriamejším spôsobom ako môžeme začať, je obmedzenie vlastného používania jednorazových plastov, medzi ktoré patria igelitky, slamky, fľaše na vodu a pod. Najlepším spôsobom ako to urobiť, je nepoužívať jednorazové plasty a tým pádom už nové nekupovať, alebo jednoducho kúpiť opätovne použiteľné "eko" verzie týchto výrobkov.
- Po druhé, je veľmi potrebné správne recyklovať. Recyklácia pomáha udržať plasty mimo oceánu a znižuje množstvo "nového" plastu v obehu.
- Po tretie, zapojenie sa je tiež veľmi dôležité. Pomôžte odstraňovať plasty z oceánu a zabráňte tomu, aby sa tam dostali predovšetkým tým, že sa zúčastníte alebo sami zorganizujete vyčistenie vašej miestnej pláže alebo vodného toku. Je to jeden z najpriamejších a najdôležitejších spôsobov boja proti plastovému znečisteniu oceánov.
- Po štvrté, existuje mnoho iniciatív na celom svete, ktoré pomohli zákazu plastov na jedno použitie. Mnohé krajiny, ako napríklad Taliansko (zákaz plastových slamiek), sa tiež zaviazali k týmto iniciatívam. Môžete podporiť prijatie takýchto politík aj vo vašej krajine.
- Po piate, vyhnite sa výrobkom, ktoré obsahujú mikrovlákna. Tie sa v posledných rokoch stali rastúcim zdrojom znečistenia oceánov. Pokúste sa prejsť na nejakú udržateľnú náhradu za takéto výrobky. Existuje ich veľa.
- Po šieste, opäť buďte aktívny a šírte informácie o tomto probléme. Je potrebné informovať ľudí o hrozbe znečistenia plastmi. Snažte sa povedať svojim priateľom a rodinám, ako môžu byť súčasťou riešenia, alebo zorganizujte doma spoločné pozeranie niektorého z dokumentárnych filmov zameraných na plastové znečistenie oceánov.
- A nakoniec, podporte organizácie pracujúce na odstránení plastového znečistenia oceánov. Tieto organizácie sú závislé na daroch od ľudí ako vy, aby mohli pokračovať vo svojej dôležitej práci. Dokonca aj malé dary môžu znamenať veľký rozdiel!“

Foto: Sea of plastic waste, Panggang island, Indonesia, Laurent Weyl/Panos Pictures

Netradičnú tému si pre svoju úvahu zvolil Donald Wertlen. Píše o výzvach týkajúcich sa morálky v súvislosti so zbraňami vybavenými umelou inteligenciou: „Až donedávna bola automatizácia a robotizácia väčšinou spojená s modernizáciou výrobných procesov. Avšak v poslednom desaťročí robotika a umelá inteligencia zažila nebývalý vývoj a rozptýlila sa do všetkých možných aspektov ľudského života a aktivít. Napríklad doprava, zdravotná starostlivosť, domácnosti a pracoviská sú sférami, ktoré sú postupne ovplyvňované novou robotikou/ umelou inteligenciou (AI) s cieľom pomôcť ľuďom a uľahčiť im život. Existuje však jedna konkrétna oblasť, kde existuje mimoriadna úroveň rizika a kvantum (nielen) etických výziev – armáda. ... Pravdepodobne jedna z najťažších výziev pre dizajnérov autonómnych vojenských robotov je programovať etiku, normy, hodnoty a morálne správanie, ktoré sú potrebné pre ich relatívne bezpečné využitie. Možno ste počuli (aspoň z popkultúry) o Asimovových troch zákonoch robotiky, ktoré v podstate uvádzajú, že ´robot nemôže zraniť ľudskú bytosť´, ´robot musí poslúchať príkazy, ktoré mu dali ľudia´ (s výnimkou prípadov, v ktorých by to bolo v rozpore s prvým zákonom) a ´robot musí chrániť svoju vlastnú existenciu´ (pokiaľ to nie je v rozpore s prvým alebo druhým zákonom). Avšak v prípade využitia robotov vo vojenskej oblasti sú tieto zákony v čase vojny dosť irelevantné. Na riešenie tejto otázky preto treba preskúmať ďalšie prístupy.

Existujú dve metódy ako aplikovať tzv. umelé morálne činitele (AMA). Prvý z nich je prístup zhora, ktorý v podstate znamená programovanie súboru pravidiel, ako by mal robot za daných okolností konať. Robot by mal byť schopný vypočítať morálne najvodnejšie dôsledky a podľa toho upraviť priebeh danej akcie. Hlavným obmedzením tejto metódy je, že robot môže naraziť na situáciu, ktorá nebola predvídaná programátormi (čo sa pravdepodobne stane) a môže to viesť k nešťastnému rozhodnutiu robota. Na druhej strane existuje (ako asi predpokladáte), prístup zdola. Pri tejto metóde sa robot učí praxou, kedy je odmenený za eticky prijateľné správanie a potrestaný za neetické. Ani táto metóda však nie je bezchybná. Problém je opäť s novými situáciami, kde sa roboty nemôžu spoliehať na žiadne pravidlá, ale len na svoje vlastné skúsenosti (morálku, ktorú sami vytvorili), čo môže viesť ku katastrofálnym následkom.

Táto debata o morálke robotov však vyžaduje aj posúdiť otázku o morálke ľudí, pretože pri robotoch hovoríme o "morálke otroka", keďže si síce môžu voliť prostriedky na dosiahnutie cieľa, ale nie sú schopní stanovovať si svoje vlastné ciele.“ Ďalej Donald načrtáva niekoľko základných morálnych dilem pri používaní robotov vo vojenských zásahoch, ako napríklad: nejasná zodpovednosť za dôsledky konania robota, neposlušnosť robota súvisiaca s jeho autonómiou, rozlišovanie vojenských cieľov, povstanie robotov, asymetria vojny z hľadiska dostupnosti robotov pre jednotlivé strany konfliktu, sebaobrana a práva robotov. Nakoniec odporúča populárne spracované zdroje k tejto téme vo forme podcastov: The AI Ethics Challenge: BBC Radio 4, Law and Ethics of Artificial Intelligence: Future of Life Institute, Ethical Artificial Intelligence?: Stitcher. Odkazuje aj na dva filmy: I, Robot (2004) a Ex Machina (2015).

Foto: Child soldier, South Sudan, Stefanie Glinski/AFP

Alžbeta Hamráková sa venovala udržateľnej móde a globálnym výzvam, ktorým čelí a ktoré aj spôsobuje módny priemysel: „Výroba oblečenia zanecháva nesmiernu ekologickú stopu o čom svedčí aj fakt, že textilný priemysel sa stal druhým najšpinavším priemyslom po ropnom a okrem toho je aj veľmi náročný na spotrebu prírodných zdrojov. Aby si to človek vedel ľahšie predstaviť, malá ukážka. Na výrobu jedného obyčajného bavlneného trička je potrebných až 2 720 litrov vody, čo sa odhaduje, že je množstvo vody, ktoré by sme vypili za obdobie 3 rokov. Alebo napríklad na výrobu jedného páru rifľových nohavíc sa použije také množstvo vody, ktoré zodpovedá počtu 285 spŕch.

Okrem toho, že obchodné reťazce čelia kritike zo strany módnych domov, akými sú napr. Chanel, Dior a i., že dizajn novej kolekcie je len ich kópiou, v posledných rokoch sa dostáva do popredia oveľa hrôzostrašnejšia strana módneho priemyslu. Spúšťačom bola udalosť pádu továrenského komplexu na výrobu ´lacného´ oblečenia Rana Plaza v Bangladéši, ktorú verím, netreba veľmi opisovať, nakoľko obletela celý svet. Odvtedy sa však s prácou v textilnom priemysle spájajú pojmy ako detská práca, nízke mzdy, nedodržiavanie bezpečnostných a zdravotných opatrení, degradácia životného prostredia a iné. Hlavným dôvodom, prečo sa výroba oblečenia presunula do krajín Ázie je potreba znižovania nákladov na samotnú výrobu, ktorá častokrát vedie k práci v neľudských podmienkach. Znie to zvláštne, nie, bavlna vypestovaná v Uzbekistane či v Indii, prevezená dopravou niekam ďalej na spracovanie, produkcia oblečenia prebieha v Bangladéši či vo Vietname a následne ho opäť prevezú loďami či letecky cez polku sveta do Európy. Okrem toho novodobé značky sa stali priekopníkmi vo výrobe odevov. Potreba novej kolekcie každé dva týždne zvýšila produkciu a za posledných 20 rokov narástla takmer o 400%. Spolu s ňou sa samozrejme zvýšil aj podiel produkcie odpadu. Myslím si, že z tohto je úplne jasné, že takéto tempo sa nedá držať do nekonečna, ľudsky ani environmentálne, a už vôbec nie za danú cenu.

Ľudia sa častokrát ohradzujú, že toto nie je ich problém, a že si za to môžu ľudia v daných krajinách sami, najmä preto, že daný problém je odrazom nefungovania politického systému v krajine. Okrem toho počuť aj názory, že vo veľa prípadoch je to pre ľudí jediná možnosť, ako si zabezpečiť jedlo a strechu nad hlavou, či v prípade žien (dievčat) ujsť pred núteným sobášom. Samozrejme, nie je to jednoduchý problém a nevyrieši sa z jedného dňa na druhý, no faktom zostáva, že zodpovednosť nesieme všetci.“

Všetky tieto témy, a tiež ďalšie v ostatných prácach, nenapĺňajú čitateľa optimizmom. Potešiteľné však je, že práve ľudia ako naši študenti im venujú pozornosť a uvedomujú si urgentnosť týchto výziev. Niekedy sa však treba aj uvoľniť, a to dokázala dokonale Zuzana Holéczyová, ktorá sa pustila z ľahkosťou do nie úplne ľahkej témy. Vo voľnom preklade by to mohlo znieť, ako „mať na háku“: „Rozhodla som sa recenzovať (alebo lepšie povedať reagovať na) knihu nazvanú: Subtle Art of Not Giving a F*ck, od Marka Mansona. Či som sa zbláznila? - Iste, ale to je na inú debatu. Bestseller New York Times ľahko upúta vašu pozornosť vďaka krikľavo oranžovému obalu a provokatívnemu názvu. V časoch čítania statusov a postov na Instagrame treba prísť s niečím lacným a chytľavým, ak chceme presvedčiť ľudí, aby siahli po nejakej knihe. Kniha má označenie ako motivačná literatúra, ale prosím nemyslite si, že je jednou z tých kníh, čo tvrdia, že prdy krásne voňajú a že budete miliardár(ka) s krásnym manželom či manželkou, stačí ak len urobíte limonádu z citrónov. Naopak povie vám, že niekedy je život hrozný, že nemôžete byť celý čas šťastní a že všetci ľudia na tejto planéte (alebo možno aj na nejakej inej) majú nejaké svoje problémy. A prečo je to vlastne globálna výzva?

Úzkostné poruchy a depresie ovplyvňujú podľa WHO.org a adaa.org 18,1% populácie USA (40 miliónov) a 25% európskej populácie (180 miliónov). Nielenže nás to stojí okolo 200 miliárd EUR ročne (vždy ide o peniaze), polovica týchto prípadov sa vôbec nelieči. Psychologické časopisy (APA, BPS) označujú mileniálov za najvystresovanejšiu generáciu, aká kedy existovala - a to sme tu prosím mali sme dve svetové vojny, dámy a páni - a štatistiky ukazujú, že v budúcnosti veci budú ešte drsnejšie. Výsledky postov v sociálnych médiách, ktoré ukazujú fantastický život celebrít alebo obyčajných ľudí, filtre na každej fotografii, modré svetlá v displejoch našich telefónov a notebookov, ktoré používame 24 hodín denne, 7 dní v týždni, bezsenné noci strávené na zariadeniach, to sú očakávania spoločnosti, že budete mať napĺňajúcu a pritom skvele platenú prácu, pritom vyzerať nádherne, cvičiť v posilňovni, variť, piecť a vyzerať pritom ako supermodelka (samozrejme bez make-upu) a pýšiť sa na Instagrame stabilným vzťahom ako #happycouple. Iste, existujú ľudia, ktorí možno majú niečo z tohto zoznamu. Ale priznajme si: každý má niekedy zlý deň. Nič sa nestane, ak si 26 krát nevyfotíte porciu svojho jedla, nenaložíte tam 4 filtre a neuverejníte ho online a NIE, nemusíte mať svoj život presne naplánovaný už v štyroch rokoch. Niekedy sa všetko kazí, niekedy zlyháme a pocit smútku či zlosti je nevyhnutný a aj potrebný.

Takže keď nabudúce budete mať zlý deň, pustite si smutnú pesničku, precíťte to a potom to nechajte tak ... a nezabudnite ... príspevky v sociálnych médiách nie sú skutočné ... a aj tak raz zomriete.“

Foto: California wildfire: ‘Oh my gosh bro, this is crazy’, Stuart Palley/Zuma Press/eyevine

 

Január 2018
Redakcia a preklad z angličtiny: Zuza Fialová

Fotografie prevzaté z článku https://www.theguardian.com/media/2018/dec/27/best-photographs-2018-and-stories-behind-them 

 

 

Čítať 251 krát