Blog

Gaslighting v politike, médiách a vo virtuálnom svete

21. november 2019,

 

Oheň a síra smerovaná na gayov, závislých a menšiny

V minulom blogu sme sa venovali tomu, čo spôsobuje gaslighting v blízkych vzťahoch, v rodine, partnerských vzťahoch a v práci. Gaslighting sa ale posledné desaťročie žiaľ začal uplatňovať aj v politike, médiách a vo virtuálnom svete.
Manipulatívnu techniku „gaslighting“ vo verejnom pôsobení častejšie využívajú ľudia, ktorí majú moc a vplyv. Celebritné postavenie a viditeľnosť v médiách im umožňuje pracovať so širokou verejnosťou. Ovláda ich sila osobného presvedčenia a patologická závislosť na tom, že musia mať pravdu. Aj proti všetkým. Tento vývoj ich nevyhnutne vedie k vzťahovej slepote a stále extrémnejšiemu správaniu. Spomeňme niekoľko príkladov ľudí z posledných rokov, ktorých preslávil ich veľký vplyv a výrazne patologické správanie: David Matheson, Rush Limbaugh, Ted Haggard, William Bennett...

Tento príbeh sa opakuje tak často, že sa už stáva takmer pravidlom. David Matheson (na obr.), prominentný mormónsky terapeut z Utahu, ktorý väčšinu svojho života presadzoval uletenú teóriu o tzv. „gay konverzii“, teda, že homosexualitu možno a treba liečiť (oba návrhy sú úplne mimo), po rokoch chŕlenia ohňa a síry proti „homosexuálnym hriešnikom“ o 180° zmenil názor. V médiách zverejnil svoj coming-out. Po 34 rokoch fundamentalistického boja proti gayom oznámil, že on sám je gay. Rozviedol sa a informoval, že od teraz žije v páre s iným mužom a je šťastný že už nemusí nič predstierať. Veľmi sa ospravedlnil všetkým, ktorým ublížil svojou pomýlenou „konverznou terapiou“ a aj celej LGBT komunite za svoju neochotu pozrieť sa pravde do očí. Predsudky a neschopnosť prijať svoju prirodzenosť niektorí ľudia hyperkompenzujú tak, že svoje potláčané prežívanie viny transformujú do boja voči iným. To sú poučné príbehy a škoda, že aj keď sú časté, málo sa o nich hovorí (Hayley Coyle, 2019).

Agresívna rétorika a až fundamentalistický dôraz na čistotu, ktorou niektorí celebritní psychopati bombardujú verejnosť sa často spája s ich osobnou neschopnosťou vyrovnať sa s problémom, ktorému sa tak intenzívne venujú u druhých. Často ide o jav dissociácie, kde sa títo psychopati postavia k vlastnému osobnému problému tak, že ho oddelia od seba a projikujú do druhých. Veľmi slávnou novinárskou celebritou je konzervatívny komentátor Rush Limbaugh, ktorý vedie najpočúvanejšiu rozhlasovú show The Rush Limbaugh Show, ktorú každý týždeň počúva 14 miliónov poslucháčov v USA. Limbaugh útočí na liberalizmus, feminizmus, rodovú citlivosť, zosmiešňuje globálne oteplenie a menšiny. Výraznú pozornosť vždy venoval boju proti drogám, kritizoval dekriminalizáciu drog a pre drogovo závislých požadoval čo najtvrdšie tresty. Vytváral „gaslighting“ voči všetkým, ktorí sa snažili o pochopenie, liečbu a permisívne postupy voči drogovo závislým pacientom, keďže bol presvedčený, že Amerika musí byť na „feťákov“ tvrdá. Všetkých, ktorí si myslia niečo iné, treba zosmiešniť a potrestať. To sa dialo až do roku 2003, keď ho polícia zatkla za nelegálne držanie 30 000 tabletiek drog z látok oxycodone a hydrocodone.  

Podobne Ted Haggard, prezident strešnej organizácie evangelikálnych kresťanských cirkví, reprezentujúcej 30 miliónov veriacich, roky plamenne útočil na homosexuálov a v hlavách veriacich rozohrával „gaslighting“ zameraný na masírovanie nenávistných postojov voči gayom a výrazne sa angažoval v tom, aby v Colorade znemožnil prijatie zákona o manželstvách ľudí rovnakého pohlavia. V roku 2006 vyšlo najavo, že udržiava sexuálne vzťahy s mužským prostitútom. Haggard to najprv poprel zmobilizoval najvyššie cirkevné autority, aby to tiež popreli a poukazovali na neférové útoky na cirkev. Po dôkazoch homosexuálne vzťahy priznal a odstúpil z vedenia National Association of Evangelicals.

Podobne aj minister školstva počas prezidentúry Ronalda Reagana, William Bennett, vystupoval na verejnosti pokrytecky. Sám seba prezentoval ako stelesnený morálny štandard. Jeho obľúbenou podobou „gaslightingu“ voči mládeži, ktorej venoval prejavy a knižku s názvom „Kniha cností“, boli opisy skazenej mládeže a vyvolávanie viny za podliehanie substančným závislostiam ako aj gamblingu a závistiam na internete. Ukázalo sa, že je gamblerom a jeho hráčska závislosť v posledných rokoch obrala jeho rodinu o 8 miliónov dolárov, ktoré prehral v kasínach. The New Yourk Times napísalo: „Neoblomný morálny križiak je aj neoblomným gamblerom“ (Katharine Seelye, 2003).

Donald Trump ako prototyp gaslightera v politike

Žiaľ , viacero súčasných vrcholových lídrov v geopolitickom rámci používa ťahy, ktoré možno označiť ako gaslighting: Vladimír Putin, Narendra Modi, Recep Tayyip Erdogan, Rodrigo Duterte, Viktor Orbán, Marine Le Pen, Geert Vilders, Nigel Farrage... Ale skutočným majstrom gaslightingu, politikom, ktorý aj v súvislosti s gaslightingom v ére sociálnych sietí a postpravdivej spoločnosti, vojde do histórie 21. storočia je - Donald Trump. Na ňom možno najlepšie ilustrovať neférové ale prekvapujúco účinné postupy práce s davmi prostredníctvom sociálnych sietí.

Vo o filme o Donaldovi Trumpovi jeho spolupracovníci vysvetľujú aké je desatoro Trumpho receptu na úspech. Erik Tabery (2019) v komentári k filmu, uvádza desať najdôležitejších bodov, ktoré tvoria tieto zásady:

  1. Kandidát musí byť všeobecne známy. Politik tohto typu si pripravuje pôdu roky, ľudia ho musia vídavať v médiách, rozpoznávať ho ako niekoho, kto sa v médiách už pohyboval. Nie až tak dôležité, či to to hovoril malo hĺbku, ale či to bolo zrozumiteľné a uchopiteľné. Má byť celebritou , niekým, kto bol na očiach, koho všetci poznajú.
  2. Musí mať "“killer instict“ (zabijácky inštinkt), ktorý sa okrem iného prejavuje pravidlom, že keď ťa niekto udrie raz, rozflákaj ho dvakrát. (Bývalý premiéri Fico hlásal podobnú „filozofiu“: „V reálnej politickej praxe sa nebudeme riadiť biblickým, ´kto do teba kameňom, ty do neho chlebom´. Kto pôjde po nás kameňom, my pôjdeme dvoma...“ .
  3. Nesmie mať ani závan pochybností o sebe, o svete, o svojom poslaní. Môže naznačovať, že má vyššie poslanie, ktoré na neho zoslal boh, osud, globálna zodpovednosť.
  4. Fakty nehrajú žiadnu úlohu, dôležité sú len emócie. Ľudia sa s ním nesmú nudiť. Prejavy majú byť úderné, ale súčasné zábavné. Jacob Bobgage (2016) zisťoval čím je Donald Trump v mediálnom vystupovaní pritiahnuť pozornosť divákov. Spomína výskum neurovedca Ryana McGarry. Ten si všimol, že neurologické ukazovatele miery akú vyvolávajú jednotlivé podnety bývajú často iné, než to čo ľudia vedome referujú. Nechával divákov sledovať videoreklamy a politické diskusie vrcholných politikov hlavne v predvolebných súbojoch. V priamom kontakte, počas sledovania týchto podnetov, Sledovali neuroaktivitu rôznych častí mozgu, produkciu slín, kožnogalvanický reflex. Ukázalo sa, že prejavy Trumpa v reakciách, z hľadiska atraktívnosti a miery pozornosti, dosahovali úroveň tých najlepších komerčných reklám. Donald Trump vyvolával vzrušenie na úrovni 7 bodov z 10 (jeho protivníčka Hillary Clinton dosahovala na tejto škále v priemere 4 body z 10.) To, čím udržiaval túto pozornosť boli neočakávane nekorektné poznámky, priamy útok a zosmiešňovanie protivníkov v diskusii, poznámky, ktoré sa spájajú skôr s repertoárom ľudových rozprávačov, „sedliacky rozum“ - zjednodušené tvrdenia podávané ako samozrejmá pravda. Pozornosť sa udržiava cez miešanie žánrov – zábavno v spravodajstve, narušovanie diplomatickej kultúry, útoky na ženy, ľudí inej rasy, ľudí so zdravotným postihnutím, zapájanie prvej signálnej sústavy, masívne využívanie gýča a gýčovitých symbolov, ktoré masírujú vkus estetického primitivizmu.
  5. Podstatné je nepatriť k politickému establishmentu. „Mainstream“ treba označiť za zlé slovo, mainstream je to , čo podľa gasleightera nereprezentuje obyčajných ľudí, to dielo „tých zlých“ elít a ich sluhov, lebo každá sa dá kúpiť a tí čo píšu proti nám sú „kúpené presstitútky“. Takýto líder môže byť tým najbohatším človekom v krajine, ale musí hovoriť a konať ako niekto, kto v krčme nadáva na tých hore.
  6. Slušné správanie je prekážkou, pretože zaváňa elitárstvom a slabosťou. Aj keď sa zdá, že mačizmus a priamočiara agresivita poslucháčov znechucuje a odrádza, ukazuje sa, že existuje rovnako početná skupiny ľudí, ktorým práve takéto správanie imponuje, aj keď by si ho sami nedovolili. Sú radi, že sa niekto odváži povedať to tak, ako by si oni nedovolili. V predvolebnej kampani sa našlo staré video, kde Trump poučujúco chŕli rôzne primitivizmy. Napríklad poučuje mladého kolegu o tom, že ženy možno zneužívať, lebo sa im to vlastne páči. Hovorí: „Keď si celebrita, môžeš si dovoliť všetko. Chyť ju za rozkrok... “ (1) (https://bit.ly/2oACiLF) Odozva zo strany médií aj viacerých feministických organizácií bola mimoriadne kritická, očakávali že tieto prejavy vulgarizmu a mizogýnie ho vyradia z volebného boja. Stal sa opak a ukázalo sa, že aj tento typ mačizmu mu naopak prinášal body.
  7. Pravidelná lož a porušovanie pravidiel pri ceste nahor (neplatenie daní, bankroty ...) neprekážajú, sú dôkazom, že v tom kandidát vie chodiť. U Trumpa analytici počítali momenty, keď zaklame od začiatkov jeho politickej prezidentskej kampane. Keď sa dostali nad 10 000 dokázateľných momentov keď jeho výroky nezodpovedali realite, prestali ich počítať.
    Donald Trump v prejavoch hovorí lož (falošné fakty alebo tvrdenie bez akejkoľvek opore vo faktoch), napríklad v prejave, ktorým zdôvodňoval potrebu múru na hranici s Mexikom, použil klamlivé tvrdenie priemere každých 34 sekúnd (https://www.youtube.com/watch?v=r_IaLJdOxoY).
    Trump cielene vytvára svet, kde na pravde nezáleží, pravdivé a nepravdivé výroky sa miešajú dokopy, tak, že po čase sa už nedá povedať kedy človek klame a kedy nie, pretože na tom nezáleží. Keď sa ho reportéri a analytici snažia pritlačiť k múru a konfrontovať s vyslovenou lžou, neospravedňuje sa, iba zopakuje tú povedanú lož bez argumentovania alebo ju nahradí nejakou inou. V kontexte spolupracovníkov a susedov sa okolie s takýmto človekom prestane rozprávať, v prípade jedného z najmocnejších mužov sveta, sú ľudia väčšinou zmätení, pretože mu jednoducho nemôžu nasadiť zvieraciu kazajku, vypnúť twitter, stopnúť mediálnu pozornosť.
  8. Takýto politik potrebuje veľa peňazí. Časť moci si udržuje a rozvíja cez finančnú kontrolu politicky vplyvných síl, médií a biznisu.
  9. Sociálne siete musia byť jeho druhým domovom. Kedysi sa vplyvný politik musel do médií prepracovať cez veľmi filtrujúce mediálne kanály v TV a kľúčových denníkoch, dnes sa tam dotáva okamžite, bez akéhokoľvek filtra, cez Twitter a v blízkej budúcnosti budú hrať dôležitú rolu techniky deepfake.
  10. Vyberie si jednu veľkú, komplikovanú tému a jej riešenie zjednoduší do dvoch slov - niečo ako "postavím múr".

 (1) Trump používa na označenie slova „rozkrok“ vulgárny výraz „pussy“ 

 

Gaslighting na slovenský spôsob

(Obr. Tomasz Kaczynski, 2014)

Po príklady gaslightingu u politikov nemusíme chodiť až za oceán. Aj na Slovensku sa niektorým politikom darí manipulovať verejnosť a robiť dymové clony v mediálnych vystúpeniach, pri ktorých nie je jasné či je lepšou obranou smiech, nadávky alebo zamrznutie s otvorenými ústami.

Predseda parlamentu Andrej Danko bol prichytený pri plagiátorstve v „tvorbe“ svojej rigoróznej práce. Keď bol priamo konfrontovaný výrokom o podvodne získanom titule zo strany špeciálne zostavenej akademickej komisie, neodstúpil zo svojho postu a neospravedlnil sa, tak ako to urobili iní politici v podobnej situácii. Naopak- roztočil podivnú sériu pokusov o mediálne masáže, konšpiroval o zosnovaní podraze zo strany jeho politických protivníkov a dokonca začal rozprávať o potrebe nanovo formulovať pravidlá citovaní iných v akademických textoch. Aj keď to vyzerá neuveriteľne, až na menšie demonštrácie, táto situácia nevyvolala masové protesty a tlak na okamžité odstúpenie. Politický gaslighting zatiaľ zjavne zabral. Podobne aj predseda inej politickej strany s nechcene ironickým názvom „Sme rodina“, Boris Kollár, sa vo svojom osobnom živote správa skôr ako bohémsky majiteľ háremu (je otcom desiatich detí s deviatimi ženami). Napriek tomu jeho gaslighting je postavený na plamenných rečiach o dôležitosti tradičnej rodiny a strašení o tom, ako by adopcie homosexuálnymi rodičmi, rozbili poctivé roduverné tradície.

Podobne odpudivým príkladom gaslightingu v praxi sociálnych médií z nedávneho času je napríklad reportáž študentky Lívie (z YouTube kanálu Kulturblog), ktorá je na sociálnych sieťach známa ako sympatizantka fašistov. Vybrala sa na košický Pride, aby zosmiešnila jej účastníkov a vykreslila „slniečkárov“ ako ľudí, ktorí sú zmanipulovaní, nerozmýšľajúci a nenávistní (https://bit.ly/2Pinbsh, pozeranosť dva dni po zverejnení 150 000, 3000 like, 17 000 dislike). Vytrhnutými citátmi sa snaží navodiť pocit, že títo ľudia sa zúčastňujú na pochode LGBTI, nevedia sa vyjadriť k základným otázkam a netušia prečo sú tam. V reportáži zastavuje pokojne demonštrujúcich ľudí a bez prípravy na nich vypáli otázku: „Koľko pohlaví existuje?“. Oslovení ľudia cítia, že otázkami je nejaký zlý úmysel, ale nevedia, na čo presne sa pýta. Lívia zjavne nerozlišuje medzi pojmami „pohlavie“ a „rod“, namiesto vypočutia odpovedí do konca, dopĺňa svoju interpretáciu namiesto odpovedajúcich a keď nepovedia to, čo by chcela počuť, nasleduje ďalšia otázka, že „...keď to nevedia zdôvodniť počet pohlaví, prečo sú teda na pochode hrdosti, prípadne – ak ľudia reagujú na nátlakový a manipulatívny štýl pýtania sa, hneď nasleduje priame obvinenie z netolerancie.“ (2) Lívia, napriek tomu, že dáva jasné znaky nedovzdelanosti, a v niektorých situáciách aj simplexného uvažovania a kognitívnych limitov, zastavuje ľudí, nálepkuje ich, zosmiešňuje aj ľudí sú zjavne skúsenejších ako ona. Manipulatívne rozdáva obvinenia na všetky strany akoby chcela demonštrovať ako vyzerá gaslighting a cloutlighting v mládežníckom prevedení. Zabraňuje im v ceste a provokuje ich, a keď ju upozornia že zavadzia a otravuje, obviní ich, že sú netolerantní. V jeden moment obviňuje staršiu cudzinku, či jej nevadí, že vystavuje svoje dve deti v predškolskom veku tomu , že sa majú pozerať na „tieto zvrátenosti“. Zmätená matka - aj kvôli Líviinej nedokonalej ponáške na angličtinu- nechápe, čo to má znamenať, tak Lívia sa vrhá na jej deti a rozpráva im, že ich matka ich núti zúčastňovať sa zvrátenostiach. Deti nechápu, čo sa im vyčíta, tak sú na pokraji plaču. Naozaj tu dochádza k zvrátenostiam, ale nie kvôli tomu, že deti vidia farebne ozdobených kamarátov, ale preto, že nič netušiace deti sú slovne napadané „redaktorkou“ Líviou, ktorá si vychutnáva gaslighting a cloutligthing v priamom prenose.

Čo spôsobuje, že ako spoločnosť sme tak málo citliví na tak rukolapné príklady politického gaslightingu? Chýbajúca politická gramotnosť? Plíživá normalita? Stav, že tí najschopnejší a najcitlivejší už zo Slovenska odišli?

(2) Technická odpoveď aj na takto nepresnú otázku - v prípade férového dialógu - nie je tak zložitá. Zjednodušene: keď sa pýtame na biologicky definované pohlavia, tak všeobecný úzus je že podľa podoby pohlavných orgánov, ďalších pohlavných znakov lekári a biológovia rozlišuje dve pohlavia, pričom mimoriadne zriedkavo (asi v jednom z 2000 prípadov) dochádza aj k situácii, že pohlavné znaky nemožno v určitom čase priradiť k čisto mužskému alebo čisto ženskému typu, takže pokiaľ lekári uvažujú o operácii, potrebujú dlhšie obdobie na diferenciálnu diagnostiku. Prichádza do úvahy napríklad pri posudzovaní zaradenia niektorých športovcov/športovkýň do súťažných kategórií.
Komplikovanejšie je to v prípade pojmu rod (gender), kde sa rodová identita odvodzuje nie len na základe biologických ukazovateľov, ale rovnako sú tu v hre psychologické ukazovatele – vyvíjajúce sa parametre vlastnej identity. Takisto sú dôležité sociálne parametre. Prežívanie identity v spoločnosti, statusové a mocenské postavenie a viacero faktorov , ktoré spoluurčujú meniacu sa identitu. Tam by odpoveď o počte rodových identít bola trocha nezmyselná, pretože ide aj o subjektívnu kategóriu, ktorú môže každý človek prežívať jedinečne. (Je to podobne „zmysluplná“ otázka ako keby sme sa pýtali, koľko farieb existuje, alebo koľko jedál existuje.
Navyše odpoveď na otázku o subjektívnom názore o „počte rodov“ nijak nesúvisí s účasťou či neúčasťou na pochode Pride, kde väčšina ľudí odpovedá, že chcú vyjadriť solidaritu a podporu, pre všetkých ľudí, aby sa na základe nejakých umelých delení necítili spoločnosťou odstrkovaní.

 

Gaslighting v on-line prostredí  

Zdá sa¸ že on-line komunikácia, ktorá nie je moderovaná býva ešte viac nekultúrna než komunikácia tvárou-v-tvár. Dôvodom je anonymita a zvláštny pocit neosobného vzťahu, akejsi umelosti situácie, keď sa človek díva do obrazovky s písmenami namiesto toho, aby sa díval do očí toho, s kým hovorí. Anonymita a umelosť pozmeňujú komunikáciu. Vedú k rýchlym reakciám bez uvažovania. Okrem impulzívnej komunikácie spúšťajú aj napätie a agresivitu. Justin Cheng et. al. (2017) zistil že k barbarskú komunikáciu za za displayom mobilu alebo PC najviac spúšťajú dva faktory: 1/ blbá nálada 2/ trollovacie vstupy v úvode diskusie. Ak si ľudia sadajú za obrazovky naštvaní, nervózni, plní pocitov napätia, ktoré nemali kam vyliať, kolektívna diskusia sa stáva hromozvodom a splachovačom, všetkého zlého, čo sa v nich nahromadilo. Takmer nezáleží na podnete, spúšťačom tohto „splachovania“ sa môže stať čokoľvek: ironická poznámka, hodnotiaci výrok o ženách, zvieratách, kvalite služby, počasí... Druhým polutantom kolektívnej diskusie je nevhodný tón , ktorý sa objaví v prvých reakciách trolla alebo nedisciplinovaného účastníka diskusie.

Gaslighting a sa presúva aj do virtuálneho sveta. V anonymnom masovom prostredí sa mu darí ešte viac než v intímnej komunikácii dvoch ľudí, keď sa celá interakcia odohrávala v priamej komunikácii a v konaní jeden na jedného.

On-line nástroje umožňujú aj nechutné javy, o ktorých sme ešte pred desiatimi rokmi ani nechyrovali. Jeden zo spôsobov , ktorým sa mileniálmi označuje mimoriadne kruté jednanie, akýsi gaslighting vo svete sociálnych sietí je tzv. „cloutlighting“. („Clout“ je slangový výraz pre facku, ranu, trefu, mocenský akt. Takže Cloutlighting by sa dal doslovne preložiť ako sadistická manipulácia s využitím mocenského ublíženia, vypálenie rany na citlivé miesto.)

Cloutlighting 

 'Cloutlighting' je novým podivným trendom toxickej zábavy pre sadististicky sa realizujúcich psychopatov. Najčastejšie má podobu krutých „vtípkov“, ktoré títo sadisti uplatňujú pre svoju zábavu a zvýšený status na sociálnych sieťach. Ako obete si vyberajú (často aj blízkych) ľudí zo svojho okolia , napr. sestra, súčasná či bývalá frajerka, spolužiak, ku ktorým sa dokážu dosta tak blízko, že ich vedia nafilmovať a strápňujúce zábery potom zdieľať pre čo najväčšie auditórium, napríklad na YouTube, Twitterr, Facebooku či Instagrame. Pokiaľ sa obeť nezmobilizuje a neoznámi tieto sadistické nápady na polícii, „cloutlighter“ pokračuje a zosilňuje agresivitu, lebo má pocit, že mu to prináša popularitu na sociálnych sieťach. Youtuber Brad Holmes sa rozhodol vystreliť si zo svojej priateľky tak, že jej tampón nenápadne potrel pálivou chilli paprikou a vložil ho späť do obalu, takže vyzeral nedotknutý. Potom sa s kamerou postavil pred záchodové dvere a čakal na moment, keď jeho priateľka Jenny vybehne zo záchoda. Nechápajúc, čo sa deje, jeho šokovaná priateľka s pálivou bolesťou v rozkroku, s krikom a plačom vybehla zo záchodu. Nerozumela, prečo si ju jej „priateľ“ namiesto pomoci filmuje na kameru a teší na to ako toto strápňujúce video zavesí na YouTube, Video dosiahlo sledovanosť niekoľko milión zhliadnutí a stovky sadistických komentárov. To posmelilo tohto cloutlightera, aby natáčal ďalšie videa, v ktorých povie svojej priateľke, že jej milované mačiatko zhynulo, aby jej po čase ukázal, že to bol vtip, lebo mačiatko ešte žije. Cieľom je dosať na kameru silné emócie a zbierať lajky na úkor obete. Pár sa rozišiel a Brad Holmes zbiera lajky v nových videách, kde partnerke počas jej spánku prdí do tváre, vytešuje sa z toho, že nafilmuje partnerkinu zúrivosť, keď zistí, že jej zjedol sendvič, ktorý si nachystala a na ktorý sa tešila. Holmes je týrajúcim sociopatom, ktorý vo veľkom množstve produkuje podobné scestné videá. (Godwin, 2018) V porovnaní s klasickými sadistami, novou črtou tejto patológie je, že cloutlighterom nestačí mať slasť z toho, že robia ľuďom zle. Pri svojich výčinoch potrebujú mať stotisícové až miliónové obecenstvo, ktoré im tlieska, zdieľa túto patologickú radosť a povzbudzuje ich, aby pokračovali a svoje výčiny eskalovali. Najmasívnejšou časťou divákov tohto typu videí sú deti vo veku 12-15 rokov. A treba dodať, že niektoré z nich z toho nevyrastú a svoju patológiu si budú masírovať i v dospelosti.

Povedzme si o najčastejších podobách manipulácie a sofistikovaných útokov, ktoré sa označujú odborne znejúcimi menami: Pretexting, Doxing, SWATing.

 

Pretexting
Pojem „pretext“ možno preložiť ako falošnú zámienku. Útočník využíva zväčša anonymný priestor sociálnych sietí, aby sa dostal k citlivým dátam vyhliadnutej obete. Predstiera nejaký pochopiteľný dôvod, prečo má adresát uviesť svoje rodné číslo, číslo účtu v banke, password pre nejakú stránku, ap.) Pod nejakou zámienkou sa snaží vyprovokovať reakciu čiateľa, ktorý si neuvedomí, že v dotazníku alebo pri vstupe na nejakú stránku uvádza dáta, ktoré možno zneužiť.

Doxing
Doxing je slangový výraz označujúci vešanie dokumentov (dropping docs). Ide o zverejňovanie citlivých údajov a fotografií bez súhlasu osoby, ktorej sa tieto údaje týkajú (napríklad telefónne číslo vyhladnutej osoby, nahé alebo kompromitujúce fotografie) Občas to robievajú nezrelí partneri po rozchode, hysteroidní pracovníci, ktorí sa chcú pomstiť. Takýmto spôsobom sa snažia znemožniť adresáta alebo vydierať hu/ju.

SWATing
SWAT je skratka na označenie elitnej jednotky v policajných silách , ktorá býva nasadená vo výnimočných situáciách (Special Weapons and Tactics team) Swating je falošný poplach alebo falošné udanie na políciu . Susedia alebo kamaráti si „vystrelia“ z obete tak, že anonymne zavolajú alebo pošlú oznam na políciu, že na udanej adrese sa deje niečo nezákonné. (Polícia vtrhne do domu počas party a prehliada ľudí v mieste udania, robí prehliadku na mieste , kde bolo udanie, že sa vyskytujú drogy, prichádza utíšiť hlasnú hudbu na zábave u susedov, ktorá sa nediala a nikoho nerušila. Ide o špecifický typ pomsty a otravovanie života u vyhliadnutej obeti.


Technológie priniesli do podôb manipulácie:
- širšiu cieľovú skupinu , vďaka technológiám možno manipulovať oveľa početnejší dav;
- väčšiu anonymitu a možnosť skryť sa, ale súčasne, väčšiu dohľadateľnosť útočníkov;
- posun z “tu a teraz” na “hocikde a hocikedy”.

To, čo sa nezmenilo a asi navždy ostane rovnaké, je ľudská schopnosť využívať to dobré a obdivuhodné alebo to zlé a odporné vo vzťahoch a každodennej komunikácii. Motivácie ľudí sa až tak závratne nemenia. Napokon na poznanie a pochopenie ľudí nepotrebujeme “raketovú vedu”, vystačíme s pozorovaním a vcítením sa.

 

Prečítajte si aj blog Gaslighting - manipulatívna technika „blikajúcej plynovej lampy“.

 

Literatúra:
Sarkis: 11 Warning Signs of Gaslighting. Gaslighting is a manipulation tactic used to gain power. And it works too well. Psychology Today, Posted January 22, 2017. https://www.psychologytoday.com/us/blog/here-there-and-everywhere/201701/11-warning-signs-gaslighting

Stephanie Moulton Sarkis: Gaslighting. Da Capo Press, 2018

Stephanie Sarkis : Donald Trump is a classic gaslighter in an abusive relationship with America , USA Today Oct 3, 2018

Hayley Coyle: Gay conversion therapist comes out as gay and ends 34-year marriage. Mirror, 24. januára 2019, https://www.mirror.co.uk/news/us-news/gay-conversion-therapist-comes-out-13902545?fbclid=IwAR3pPqBsR82AYwuPxB8xOVnRDDR5XW-NwrNHlRbnPGPrQx7EbOIEvNe9or0

Bryant Welch: State of confusion: Political manipulation and the assault on the American mind. Thomas Dunne Books; 2008 (1st. ed.), 2018 (2nd. adopted ed.), 304 pp. ISBN-10: 0312373066.

Peter Pomerantsev The Disinformation Age: Revolution in Popaganda. Guardian, July 25, 2019, https://www.theguardian.com/books/2019/jul/27/the-disinformation-age-a-revolution-in-propaganda?fbclid=IwAR21gg3Mb-itS_kn9uQJMLTXw0_pWZZRAszz_M0TUqoL1p7r5-WNqEJEQqg

Seth J. Gillihan: When Is It Gaslighting and When Is It Not¸Psychology today, Nov 14

Katharine Seelye: Relentless Moral Crusader is Relentless Gambler, too. The New York Times. May 3, 2003. https://www.nytimes.com/2003/05/03/us/relentless-moral-crusader-is-relentless-gambler-too.html

Hayes S, Jeffries S. Romantic Terrorism: An Auto-Ethnography of Domestic Violence, Victimization and Survival. (Macmillan, 2015 Davis AM, Ernst R. Racial gaslighting. Politics, Groups, and Identities. www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/21565503.2017.1403934. June 17, 2019

Victor Calef & Edward M. Weinshel (1981) Some Clinical Consequences of Introjection: Gaslighting, The Psychoanalytic Quarterly, 50:1, 44-66, DOI: 10.1080/21674086.1981.11926942

Katy Waldman: „From Theater to Therapy to Twitter, the Eerie History of Gaslighting“, Slate, April 18, 2016, https://bit.ly/2UqIhU1

Frida Ghitis : Donald Trump is 'gaslighting' all of us, January 16, 2017

Jeremy Sherman: How to Tell Gloataholic Gaslighters Off10 tips for dealing with know-it-alls. Psychology Today , Posted Aug 10, 2019¸ https://www.psychologytoday.com/us/blog/ambigamy/201908/how-tell-gloataholic-gaslighters

Erik Tabery: Kdo po Zemanovi (edoitorial). Respekt, 11. 8. 2019

Christian Fuchs: Digital Demagogue. Authoritarian Capitalsm in the age of Trump and Twitter. Pluto Press, London, 2018.

Fico, Robert: „Premiér Fico: Kto do nás kameňom, my do neho dvoma“. Noviny sk, 09.12.2017 Noviny.sk

Jacob Bogage: Whom are you voting for? This guy can read your mind.The Washington Post. June 23, 2016, https://www.washingtonpost.com/news/the-switch/wp/2016/06/23/whom-are-you-voting-for-this-guy-can-read-your-mind/?noredirect=on

 

Čítať 1132 krát