Blog

Čo s participáciou?

19. apríl 2015,

Posledné číslo štvrťročníka Intersections (MCC, Spring 2015. Vo.3, issue 2) je celé venované participácii v rozvojovom kontexte. Nielen preto, že participácia sa v konverzácii o komunitách stala módnou vychytávkou („buzzword“), ale aj preto, že vzniká široká škála chápania toho, čo je participácia, čo sú a čo nie sú jej nástroje. Tak široká, že sa v tom prestávame vyznať.

O čom presne hovoríme, keď spomíname participáciu v rozvojovom kontexte? Spektrum poňatí sa pohybuje od púheho zmocnenia („empowerment“), kde sa to navyše redukuje na osobnú úroveň a používa v momentoch, keď poukazujeme na dôležitosť sebaúcty a sebavedomia občianskych aktérov. Na druhom konci významového spektra je predstava o participácii ako o konfrontačnom advokačnom prístupe , ktorého cieľom je radikálna transformácia mocenských štruktúr. Po tom ako sa požiadavka participácie rozšírila ako mantra, ktorá sa stáva podmienkou akéhokoľvek komunitného úsilia, pozorujeme okrem skvalitňovania verejného dialógu aj splošťovanie a nevyužívanie potenciálu participácie. Aj preto sa príspevok Daniela Leonarda zameriava na päť návrhov, ktorými možno skvalitniť využívanie participácie v rozvojovej práci. Leonard navrhuje :

  1. Opätovne zjednodušme (re-simplify) a sprístupnime participačné metódy. Ako hovorí Luz Gomez Saavedra z Oxfamu, vymýšľame komplikované formáty, ale možno máme „najúžasneší nástroj priamo pod nohami, je medzi ľuďmi s ktorými pracujeme, stačí ho zdvihnúť...“
  2. Facilitátori participatívnych metód musia vedieť vyjednávať v kontext miestnej mocenskej dynamiky, tak aby sa mohli v miestnych projektoch zúčastňovať naozaj všetci. Metódy samy o sebe nie sú participatívne alebo neparticipatívne , spôsob akým ich využívame je viac či menej uplatňujúci participatívne prístupy.
  3. K participácii má dochádzať vo všetkých fázach projektu. Participácia sa často uplatňuje na začiatku projektov, kde je potrebné aj za pomoci širokej vlny miestnych aktérov posúdiť potreby a udržateľnosť pre jednotlivé nápady, ale len zriedka sa participácia uplatňuje, keď projekt končí a projekt hodnotia externí konzultanti , ktorí závery svojich správ často neukazujú a nediskutujú s tými, ktorých sa tieto správy týkajú.
  4. Facilitátori by mali využívať rôznorodé metódy zisťovania skutočností. Často sa však stáva, že za tie skutočne participatívne sa považujú len kvalitatívne metódy. Pritom práca participatívnou štatististikou , občianskym výskumom („citizen science“) a inými kvantitatívnymi metódami je rovnako vzrušujúca a užitočná.
  5. Stále sa ešte plne neprijala myšlienka (hlavne zo strany donorov), že má zmysel byť veľmi pružní, čo sa týka časového ohraničenia výstupov a postupov. Proces samotný je dôležitou súčasťou úspechu rozvojového projektu.

Karen Treadway píše o svojich skúsenostiach so šírením participatívnych postupov v severovietnamských komunitách Xuan Dai a Kim Thuong, kde pracovali s jednoduchými ľuďmi z etnických menšín Muong a Dao. Vo Vietname majú – podobne ako inde –problém s domácim násilím. 32% vydatých žien malo skúsenosť s fyzickým útokom v ich zväzku a 54% žien zažilo emočné zneužívanie. Po mnohých kampaniach a pokusoch o riešenie situácie posilňovaním žien sa nepodarilo systémovo zmeniť situáciu. Výsledky sa začali dostavovať až potom, keď do workshopov, diskusií , programov vtiahli aj mužov. Participácia mužov vedie k rozšíreniu uvedomovania si problému aj u decizorov v regulatíve. Niektoré z cvičení na workshope vyzerajú trochu absurdne. Napríklad účastníci stoja v dvoch radoch proti sebe, ruky majú za chrbtom nesmú ich používať ani rozprávať. Mimikou tváre, žmurkaním, grimasami ,poškľabovaním sa snažia odkomunikovať trojmiestne čísla a ich partneri sa snažia dekódovať číslo, ktoré neverbálne prichádza z tváre ich protistojaceho partnera. Účastníci kurzu po tomto cvičení diskutujú ako sa dá komunikovať, keď chýbajú základné kanály komunikácie, keď nie sú možnosti alebo vôľa porozumieť. Posolstvo participácie v tomto prípade hovorí, že sa treba pokúšať komunikovať všetkými kanálmi aj keď všetko okolo hovorí, že zdanlivo nie je šanca dorozumieť sa.

Allison Erms konštatuje historickú skúsenosť, že „development“ znamenalo uplatniť špecifické aktivity tak, že vychádzali z čisto západného konceptuálneho rámca. Financovanie z medzinárodných agentúr spravidla vyústilo do inštitucionálnych reštrikcií, ktoré ohraničujú kapacitu a zapojenie komunít a partnerov. Viacero princípov primeranej participácie sa odrazilo do zostavenia dokumentov. Túto podobu majú napríklad „Principles of Participation“ z dielne GlobalHumanitarian Platform. Tam sú ako princípy uvedené: rovnosť založená na vzájomnom rešpekte, finančnej transparetnosti a otvorenom dialógu, koordinovaný prístup orientovaný na výsledky, zodpovedné referovanie o aktivitách, a spoločná práca, ktorá zúročuje komparatívne sily rôznych partnerov. Viac o princípe vedenia miestnymi, hovorí Rosie Pinnington v knižke Local First.

Na zisťovanie rovnocennosti partnerov v rozvojových projektoch slúži hodnotiaci nástroj „Keystone Performance Surveys“ (http://www.keystoneaccountability.org/services/surveys/ngos) z roku 2010. Tie pomocou sady hodnotiacich nástrojov zisťujú mieru a podobu zapojenie oboch partnerov do rozvojovej spolupráce. Napr. „južní partneri“ anonymne hodnotia svojich „severných partnerov“ vo viacerých kategóriách :finančná a nefinančná pomoc, podpora v budovaní kapacít, administratívne procesy, vtiahnutosť a zaangažovanosť porozumieť a učiť sa aj od miestnych partnerov a z ich kontextu. „Keystone Performance Surveys“ sa požívajú na hodnotenie participácie pre siete, pre rozvojové partnerstvá, dopadové investovanie ako aj procesy Grantmakingu.

Intersection uvádzajú aj veľmi dobé odporúčanie na odborné zdroje k problematike rozvojovej participácie. Tu sú niektoré z nich:

ALNAP. Participation by Crisis-Affected Populations in Humanitarian Action: A Handbook for Practitioners.London: Overseas Development Institute, 2003.

Anderson Mary B., Brown,Dayna, Jean, Isabelle. Time to Listen: Hearing People on the Receiving End of International Aid. Cambridge, MA: CDA, Collaborative Learning Projects, 2012. Available at http://www.cdacollaborative.org/media/60478/Time-to-Listen-Book.pdf

Chambers, Robert. Who Engages with Whom? Who is Accountable to Whom? Can the Development Sector Learn from the Humanitarian Sector? (March 2014).

Cornwall, Andrea. “Whose Voices? Whose Choices? Reflections on Gender and Participatory Development.”World Development 31/8 (2003):1325-1342. Edstrom, Jerker, Abhijit Das,and Chris Dolan. “Introduction:Undressing Patriarchy and Masculinities to Re‐politicise Gender.” IDS Bulletin 45/1(2014): 1-10.

Hawkins, Kate, et al. Undressing Patriarchy: Redressing Inequalities. Brighton, UK: Institute of Development Studies, 2013.

Pinnington, Rosie. Local First in Practice: Unlocking the Power to Get Things Done. London: Peace Direct, 2014. 

Brinkerhoff, Jennifer. Partnership for International Development: Rhetoric or Results. Boulder, CO: Lynne Rienner, 2002.Organisation for Economic Cooperation and Development. Harmonizing Donor Practices for Effective Aid Delivery. DAC Guidelines and Reference Series. Paris: OECD, 2003.

Dušan Ondrušek 

Čítať 3260 krát