Blog

Čriepky z našej konferencie o násilí

16. apríl 2017,

Už tretíkrát sme pripravili medzinárodnú konferenciu o hodnotových konfliktoch a občianskych aktéroch, tento krát vo vzťahu k násiliu. Dva dni naplnilo 120 účastníkov z 15 krajín diskusiami, hraním rolí, výstavami. Videozáznamy skvelých pozvaných spíkrov pripravujeme, aby videli aj tí, ktorí sa na konferenciu nedostali. V médiách sa už objavili aj rozhovory s niektorými z nich. Ale chceme poskytnúť aj pohľad do zákulisia. Ponúkame niekoľko „čriepkov“ – postrehov od niekoľkých z nás, ktorí videli konferenciu „z vnútra“. A Zuzka Fialová pripravila aj samostatný blog o jednej z nezabudnuteľných osobností na konferencii -  Mustafovi Džemilevovi. Takže, tu je pár čriepkov od Lukáša Zoráda a Dušana Ondruška.    

Ako sa konferencia varila?

Mnoho zaujímavých momentov sa udialo už počas plánovania a prípravy samotnej akcie. Napríklad pripraviť menu na dva dni akcie pri zohľadnení všetkých typov alergií a stravovacích preferencií vyše 120tich ľudí bolo vcelku slušným puzzle. Okrem klasických vegetariánskych a vegánskych preferencií, ktoré sú už samozrejmosťou sa medzi hosťami našli alergie na mliečne výrobky, lepok, med, všetky druhy rýb, niektoré druhy mäsa, ale objavila sa aj alergia na silné chemické výpary, či cibuľu a cesnak. Cibuľa a cesnak? To je predsa v každom jedle? Menu sme v spolupráci s hotelom poskladali, nikto na konferencii neopuchol. Uf. Odreninu na tvári sme v druhý deň našli iba u sociálneho pracovníka z Berlínskej organizácie Gangway Stefana. Na otázku, „čo sa stalo?“ odpovedal „Bratislava sa stala“ a viacej nechcel prezradiť. Dobré spomienky na Bratislavu si odniesla Antonina Fonari, expertka na občiansku spoločnosť z Moldavska. Keď po večeri uvidela nedojedené jedlo, začala zháňať nádoby, do ktorých by sme ho mohli zabaliť. Chcela sa vydať do ulíc Bratislavy a jedlo rozdať. Namiesto toho kolegyne Zuzka Kamenická a Hanka Zemanová zohnali kontakt na Občianske Združenie Vagus, ktoré v Bratislave pomáha bezdomovcom. Zamestnanci hotela pomohli s balením a rozporcovaním jedla. Antonina bola nadšená. Povedala nám, že počas svojej 20 ročnej kariéry zažila už mnoho konferencií a podujatí a či už to bolo v kdekoľvek v Európe, v USA, alebo v Rusku, vždy sa vybrala do ulíc rozdávať zvyšné jedlo bezdomovcom osamote. Toto však bolo prvý krát, čo hostitelia konferencie nápad nielen uvítali, ale ho napriek únave a pokročilej večernej hodine rýchlo zrealizovali.

Invázia moslimov.

Bez toho, že by sme to zámerne plánovali, bez toho, že by sme si to vôbec uvedomovali, bez toho, že by nás to nejako trápilo až traja hostia z prvých piatich, ktorí vystúpili na konferencii boli moslimského vierovyznania. Sajeda Shawa z Jordánska, humanitárna pracovníčka OSN na blízkom východe. Bez zahalenej hlavy, s úsmevom na tvári, krásnymi bielymi zubami a vynikajúcou angličtinou. Okamžite spoznáva Dušana Ondruška a vybavuje odkaz od ďalšej Jordánky, Rashi. „Ty si Dušan? Rasha ti posiela objatie. Môžem ťa objať?“ Počas konferencie sa bez zábran objímam s ďalšou moslimkou, Sarah z Macedónska. Vlastne som o nej ani nevedel, že je moslimka. Od moslimiek by spontánne návrhy objatí asi málo kto čakal, no svet je pestrejší, ako naše predsudky. Myslím, že od krajín ako Albánsko, Macedónsko, Kosovo, Jordánsko, či Krym by sme sa mohli o rôznych podobách tohto náboženstva veľa naučiť. Naši hostia nás počas celej akcie neustále presviedčali, že ich viera nijako neohrozuje naše spoločné hodnoty. Vlastne úplne naopak, sú absolútne komplementárne. Prišli ako odborníčky na humanitárnu pomoc (Sajeda Shawa), experti na deradikalizáciu (Hanif Qadir), či dokonca nominanti na nobelovú cenu mieru (Mustafa Džemilev). Aj v Nitre žijúci Salah Melager zo Sudánu, je len šťastným otcom, manželom a podnikateľom, ktorý sa zapája do medzináboženského dialógu v snahe zvyšovať toleranciu a porozumenie medzi ľuďmi. V Nitre je šťastný a nikomu neprekáža. Podľa jeho slov, ktoré sme si na konferencii vypočuli počas abrahámovského dialógu medzi zástupcami troch náboženstiev (moslim, židovka a kresťan), je snaha našej vlády znemožňovať moslimom registráciu ich náboženstva umelým navyšovaním potrebného počtu veriacich úplne absurdná, pretože jeho viera nepotrebuje registráciu na to, aby bola úprimná a ozajstná.

(Lukáš Zorád, 12.4.)

 

Konflikt ako epidémia

Julia Roig, prezidentka siete Partners Global, má výhodu. Celosvetová sieť, ktorú pomáhala založiť, má 21 členov - centier z veľmi rôznorodých krajín. Julia zarámcovala svoje vystúpenie netradične.  Čo takto – inšpirovať sa pri riešení konfliktov z epidemiológie. Čo z epidemiologických prístupov je použiteľné (ako filozofia, či praktické kroky) v prístupe k násiliu a  transformácii konfliktov?
Julia hovorí, že jednou z inšpirácií je rozškatuľkovať si problémy analogicky, podobne ako v prístupe k epidémiám. Teda zamerať sa na 1/ otázky prevencie  2/ problém ako ohraničiť a možno aj zastaviť nákazu (containment) a napokon 3/ postupy liečby. Ako príklad prevencie dáva program starostu v španielskej Barcelone „Proyecto Anti-rumores“ (https://goo.gl/nfs3vj) To čo ničí susedské spolužitie a potenciálne môže eskalovať napätie medzi imigrantami a Barcelončanmi, sú šíriace sa klebety. Povery o tom, ako Španielsko zvýhodňuje migrantov, ako tí kradnú prácu a zneužívajú sociálny systém. Realita je úplne iná, ale populisti a zmanipulovaní ľudia nekonajú na základe faktov. V materiáli vedenia mesta sa objavil aj nasledujúci Epiktétov citát: „Uvedomme si vlastné predsudky, tých duchov, ktorých sme vytvorili pre boj s preludmi. Toto uvedomenie nám umožní stať sa slobodnými občanmi". Počas nástupu imigračnej vlny, Barcelona vyškolila 350  „proti–klebetných agentov“, začala vydávať komix o príbehoch rodilej Katalánčanky Rosity a jej peruánskej opatrovateľky Blanc-y. Tie spoločne zažívajú úskalia medzikultúrnych stretov (v zdravotníckych zariadeniach, na polícii, v barcelonských obchodoch. Komix je medzi Barcelončanmi mimoriadne úspešný. Vychádza už jeho tretí knižný diel. 

Detská cesta do neba

Hanif Qadir ponúkol silný osobný príbeh. Ako mladíka ho Al Kajda zverbovala do svojich radov bojovníkov v Afganistane. Hanif - po siedmich dňoch v radoch bojovníkov za džihád – nahliadol, čo sa deje. Pochopil, že urobil chybu. Stačilo mu uvidieť deti, ktoré opásali výbušninami, aby absolvovali svoju martýrsku cestu do neba. Povedali im, že to nebude bolieť a potom už budú šťastní, lebo sa v nebi stretnú so svojou rodinou a čaká ich šťastie na večnosť. Počas svojho príhovoru na konferencii Hanif tent moment vlastného obrátenia nerozvádzal. Snažil som sa dopátrať, či o tom viac nepíše v jeho knižke „Preventing and countering extremism and terrorist recruitment“ (2016, https://goo.gl/fD81pp ) Hanif tam opisuje šok , ktorý mu priniesla brutalita, s akou sa islamistickí bojovníci dívali na deti. Vysvetlili mu, že ide o taktiku, ktorá je odpoveďou na rakety a drony. Vysvetlenie o efektívnosti nemalo chybu. Naše deti, malí mučedníci a mučedníčky, ktoré sú vysielané do boja, nájdu terče presnejšie ako nepriateľské laserom riadené strely. Miestni džihádisti mu vysvetľovali, že prítomnosť „neveriacich“  na dostrel, je požehnaním, dáva to jedinečnú šancu uskutočniť džihád. „Allah nás požehnal s touto možnosťou. Nemáme možnosť cestovať do Ameriky a do Európy a tak nám dopravil neveriacich až  pred naše dvere.“ Väčšina bojovníkov si nemohla dovoliť mať vlastné topánky, ale každému z nich visel na pleci samopal, hoci niekedy len na spletenom povraze, namiesto remeňa. Hanif sa veľmi rýchlo zbalil a rozhodol sa vrátiť späť. Vytriezvenie bolo fakt rýchle. Otázkou ostáva, ako sa džihádistom, či iným radikálom s mazurekovsky simplexnou mentálnou výbavou darí tak ľahko oblbnúť mladých ľudí. To je fakt záhada. 

Letecký deň

V podvečer som počas konferencie krstil tretiu knižku klebiet s názom Yahoo Boys. Nekrstilo sa alkoholom či semiačkami, ale lietadielkami. Počas slávnostných rečí si prítomní poskladali niekoľko desiatok lietadiel z papiera, napísali na nich odkazy a potom, pred šampanským, všetky lietadielka vzlietli a biela papierová letka pokryla kopy kníh. Milé, dojímavé, veselé. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. A odkazy na lietadielkach tiež stáli za to. Niektoré boli dlhšie, napr. ...“Spomíname na krásne časy, ktoré sme spolu strávili v medzipriestore Terminálu 1 až 3 pri chytaní pokémonov“ ... Niektoré filozofujúce, napr. „I wish humans would see the humanity in each other“... alebo „Is Y generation different or perceived as different?“ ale potešili aj tie psychodiagnostické, napr. „Si fasa!“

Dušan Ondrušek (13.4.2017) 

Čítať 3093 krát