Blog

Bratské vojny v strednej Európe

14. marec 2019,

„Nie je to vojna, pokiaľ brat nezabije brata“ hovorí sa v silnej scéne slávneho Kusturicovho filmu Underground. Ako politika pretína rodinné stoly v strednej Európe sme sa dozvedali na študijnej ceste v Poľsku.

Moderná Varšava a modrá televízia

Dominantou hlavného mesta Poľska už dávno nie je iba Stalinov palác kultúry, ako tomu bolo ešte pred dvadsiatimi rokmi a hoci tu stále je, Varšava je už o inom. Desiatky mrakodrapov sa týčia do nebies, nad riekou vytŕča národný futbalový štadión, ulice sú plné reštaurácií, barov, kaviarní, pivární, vinární, obchodov a služieb. Množstvo vegánskych reštaurácií, okolo ktorých som prešiel, neviem ani zrátať.

Počas raňajok na hotely pozerám správy v štátnej televízií. Poľská televízia pôsobí mimoriadne profesionálne, grafikou, dynamikou a sebavedomím moderátorov pripomína britskú BBC, iba farby má iné (modré). Od rána bežia rozhovory o nadchádzajúcich Eurovoľbách. Zábery z politických mítingov pripomínajú skôr kampaň Hillary Clinton v amerických prezidentských voľbách. Blonďavá dáma v modrých šatoch rozdáva úsmevy na všetky strany a máva ľuďom, ktorí mávajú späť poľskými vlajočkami. Poliakom na Európskej únií, zdá sa, záleží.   Je ťažké si predstaviť, že od roku 2015 opustilo rady Poľskej televízie vyše 160 ľudí, prevažne z politických dôvodov. Poľskú štátnu televíziu ovládol Jacek Kurski, bývalý europoslanec a profesionálny politik s veľmi búrlivou politickou históriou. Je napríklad niekoľkonásobným členom strany PIS (viac krát bol zo strany vylúčený a viac krát sa vrátil). Štátna televízia sa pod jeho vedením stáva politickým nástrojom vládnucej strany PIS, šíri neoverené správy. Dôvera síce televízií klesla pod 50%, čím prišla o reklamu, no vláda to vykompenzovala zvýšením dotácií[1]. Všetci zástupcovia občianskych združení, ktorých stretávame počas študijnej cesty v Poľsku, hovoria o médiách to isté. Do štátnych médií chodia už len do diskusií, ktoré sú vysielané naživo, kam ich ale až tak často nepozývajú. Všetci sa vyhýbajú komentárom a nahrávkam, ktoré televízia zostrihá. Majú s tým zlé skúsenosti. Často sa videli v telke, ako údajne podporujú nové vládne návrhy, napriek tomu že v rozhovore pre televíziu ich kritizovali. Kamaráti im potom vypisujú, že sú z nich sklamaní.

Kuriozitou v poľskom mediálnom priestore sú práve bratia Kurski. Zatiaľ čo Jacek vedie štátnu televíziu, jeho mladší brat Jaroslaw vedie hlavné opozičné médium „Gazeta Wyborcza“. Podľa viacerých ľudí, sa bratia spolu nerozprávajú a verejnosť sa len dohaduje, či sa stretávajú aspoň počas štedrého večera. Vo verejnom priestore sú bratia voči sebe ohľaduplní. Otvorene a verejne sa navzájom nekritizujú. Polarizácia spoločnosti však naberá na obrátkach.

 

Spolu proti sebe

Viaceré organizácie, ktoré sme počas študijnej cesty navštívili, rozmýšľajú o tom, ako spojiť ľudí s rôznymi názormi do diskusií a vzájomného spoznávania sa. Hovoria o demokratických drinkoch, o diskusiách v knižniciach. Najďalej sa podarilo zájsť skupine novinárov, ktorí vytvorili iniciatívu piatich médií, ktoré publikujú rôzne názory z rôznych názorových prúdov v každom z piatich médií[2]. S veľkým nadšením nám o tom vyprával autor myšlienky Jedrzej Malko. Jeho cieľom bolo vytvoriť priestor pre kultivovanú verejnú diskusiu, v ktorom by svoje názory na jednu rovnakú tému písali rôzni autori z rôzneho názorového, filozofického a ideového spektra. Podarilo sa mu spojiť pravičiarov, ľavičiarov, konzervatívcov aj liberálov a niekoľko krát mesačne spoločne publikujú na rovnakú tému, ktorou môžu byť aktuálne ekonomické reformy, Eurovoľby, reforma vzdelávania, ale aj ťažšie hodnotové témy ako právo na život plodu od počatia, alebo migrácia. Podľa Jedrzeja bolo tiež veľmi dôležité, že hlavní editori zo všetkých piatich magazínov sa najprv niekoľko krát spoločne stretli tvárou v tvár aj s hlavnými redaktormi. Spoločne sa dohodli na pravidlách a už len samotný fakt, že sa stretávajú osobne kultivuje ich písanie. Je omnoho ťažšie písať osobné útoky na ľudí, ktorých poznáte a ktorým sa o pár mesiacov budete musieť pozrieť do očí. Bratia Kurski sú toho tiež dobrým príkladom. Ktovie, asi sa predsa len aspoň raz za čas musia osobne stretnúť.  

Tichšie o Helsinskej nadácií a zlé i dobré zahraničie

Problémom Poľského mimovládneho sektora je, podobne ako v Maďarsku, neustále obviňovanie z prijímania peňazí zo zahraničia, ktoré je vnímané ako zlo s nejasnými úmyslami. Sorosova nálepka už funguje aj tu. Peniazmi zo zahraničia sa myslia dokonca aj tie, ktoré sú z Európskej Únie a to napriek tomu, že EU je v Poľsku stále pomerne obľúbená a vnímaná viac pozitívne, ako negatívne. Tŕňom v oku Poľskej vlády sú mimovládne organizácie, ktoré sa venujú právnej pomoci ľuďom. Jednou z nich je aj Helsinská nadácia pre ľudské práva, ktorá má však v Poľsku veľmi zvláštne postavenie. V roku 1989 ju totiž spoluzakladal predseda vládnej strany PIS a jeden z najvplyvnejších politikov v krajine, Jaroslav Kaczyinski[3] a dodnes v nej pôsobia ľudia, ktorí ho poznajú osobne. Pravdepodobne aj preto nie je Helsinská nadácia pod takou paľbou kritiky, ako iné podobne zamerané organizácie.    

S útokmi na zahraničné financovanie sa po svojom vysporiadala novozaložená občianska nadácia Fundusz Obywatelski ktorá získáva peniaze výhradne z domácich, Poľských zdrojov. Z 1% z asignácie daní a od individuálnych darcov. Peniaze spravuje jedna platená osoba, ale nadáciu zastrešujú silné a prevažne politicky neutrálne vnímané osobnosti verejného života, medzi ktorými je napríklad aj bývalý šéf najvyššieho súdu, či rôzni profesori a profesorky. S takto nepriestrelným financovaním a krytím dokáže zatiaľ nadácia financovať aj projekty týkajúce sa pomoci utečencom, alebo právnu ochranu, čo sú témy na ktorú by od Poľskej vlády peniaze nikto nezískal. Aj napriek tomu sa v poľskej štátnej televízií objavili konšpirácie o financovaní Sorosom a tajnými spolkami. Pre nadáciu to bolo nečakané promo. Ľudia sa nahnevali. Zatiaľ čo v roku 2016 vyzbierali od Poliakov iba 100.000 €, v roku 2017 po sérií obvinení už to bolo raz toľko (Cca 200.000 €). Napriek štátnej propagande sa v Poľsku nájde dosť ľudí, ktorí jej odmietajú uveriť a ktorí sa vedia nahnevať a spojiť pre dobrú vec. Pomáha však aj to, že v Poľsku, na rozdiel od Maďarska, ešte stále existujú aj nezávislé médiá a informovanosť ľudí ostáva aspoň čiastočne pluralitná.

 

 

Foto 1: Vegánske menu a wifi heslo v reštaurácií Kuchina Konfliktu  vo Varšave

 

Maďarská depresia

V našej skupinke sú aj dve Maďarky a jeden Maďar. Tí sú zo všetkých najmenej optimistickí a po prezentáciách Poľských kolegov väčšinou len smutne skonštatujú, že to je pekné, ale že u nich už sa to veľmi nedá. Drahé vládne kampane zamerané proti mimovládnemu sektoru a všetkému zo zahraničia už dosiahli takých obludných rozmerov, že pomyselná deliaca línia pretína rodinné stoly a kamarátske kruhy, ako je tomu v prípade bratov Kurskich v Poľsku, či bratov Okamurovcov v Českej republike. Výskumníčka Fanny z maďarského think-tanku, ktorý sa venuje výskumu Európskych hodnôt hovorí o strachu rodinných príslušníkov a o tlaku na to, aby zmenila prácu, aby nerobila pre „Sorosove nadácie“. Jej nadácia pritom čerpá prostriedky prevažne zo zdrojov EU, ktorú maďarská vláda oficiálne podporuje. Ona sama tam pracuje bez nároku na honorár. Jej okruh kamarátov zase spochybňuje morálnu integritu ďalších, ktorí pracujú pre štátne inštitúcie. Medzi starými kamarátmi narastá nedôvera a neistota.

Večer pozeráme na BBC rozhovor s maďarským ministrom zahraničných vecí Péterom Szijjártó. Má výbornú angličtinu, vystupuje veľmi sebavedomo, odpovede má pripravené už od momentu, ako zaznejú prvé slová otázky, ale s veľavravným úsmevom na tvári vždy zdvorilo počká, kým redaktor otázku dokončí. Nikdy však na otázku neodpovie priamo. Napríklad, keď sa redaktor pýta na korupciu v Orbánovej vláde, pre ktorú zmizli milióny Eur z Eurofondov, ktoré musí Orbánova vláda vrátiť EU (samozrejme z vrecka daňových poplatníkov), Szijjártó odpovedá, že západniari sa nemajú do nich čo navážať, pretože Maďarsko otvorilo svoj trh západu a západné firmy z toho majú obrovské benefity: „Vedeli ste, že z každého Eura ide až 70 centov do západných zahraničných firiem?“, hovorí útočne na redaktora BBC. Ku korupcii a zmiznutým Eurofondom ani slovo. Fanny je zdesená a po pár minútach odchádza. Vraví, že už ho nedokáže počúvať. Desí ju, že jej krajinu ovládajú zruční rečníci a manipulátori, ktorí celý život nerobili nič iné, iba politiku. Sú inteligentní, výreční, prefíkaní. 

 

Foto 2: Zdroj, BBC Hard Talk: https://www.bbc.co.uk/programmes/n3ct4fbn

 

Lublin a tlstý štvrtok

Po dvoch dňoch vo Varšave sa presúvame do univerzitného mestečka Lublin, počtom obyvateľom zhruba o veľkosti Brna. Čarovné staré mesto Lublinu je plné neomietnutých a ošarpaných prázdnych budov. V hoteli nás prekvapí obrovská skupina stredoškolských študentov z Cyprusu. Je deväť hodín večer a väčšina študentiek má na sebe oblečené pyžamo, v rukách smartfóny. Decká v pyžamách sa premávajú hore dole po hoteli, navštevujú sa, diskutujú po chodbách a stále pri tom držia telefóny v ruke, akoby to bola evolučne neoddeliteľná súčasť ich fyzickej výbavy, pritom v čase, keď sa narodili, tak o smartfónoch ich rodičia ešte ani netušili. Rýchlo som nadobudol pocit, že dieťa bez telefónu by v hoteli zablúdilo, že ako náhle sa niekomu telefón vybije, alebo stratí signál, zvyšok skupiny po ňom vyhlási pátranie a nevšimnú si, že stojí vedľa nich, alebo že iba odišiel na záchod, alebo do sprchy. Akoby sa celý svet odohrával iba v týchto malých krabičkách. A ktovie, možno hrali nejakú hru. Možno dostali nejakú záludnú úlohu a v hoteli hľadali svoje nepyžamové oblečenie, ktoré im medzi tým niekto schoval. Možno hľadajú šišky, na ktoré počas tzv. „tučného štvrtku“ čakajú Poliaci v dlhých radoch pred svojimi obľúbenými pekárňami. Celé Poľsko sa v posledný štvrtok pred pôstom prejedá šiškami.  

V Lubline stretávame chaotickú dvojicu energických žien vo vlnených čapiciach z organizácie Homo Faber. Po 15tich rokoch existencie sa ich organizácia zmenila z profesionálnej na dobrovoľnícku. Každý pracovník/čka má inú robotu a filmový festival, či pomoc cudzincom s integráciou v spoločnosti robia vo voľnom čase, alebo pomocou príležitostných grantov. Od vlády už nič nechcú. Na ich posledný grant v hodnote pár tisíc Eur od ministerstva, poslali štátni úradníci kontrolu (audit) dokonca až 5x a na piaty krát našli nejakú chybu, pre ktorú má organizácia zaplatiť pokutu vo výške 2.000 €. S podobnou šikanou zo strany štátnych úradov má skúsenosti viacero organizácií, ktoré adaptačne prechádzajú na iný spôsob fundraisingu. Veľkou pomocou a oporou je právnicka komunita, ktorá sa mobilizuje v rôznych watchdog organizáciach a poskytuje pre podobné prípady pro bono právnu pomoc. Homo Faber majú šťastie. Vyzerá to tak, že súdny spor nateraz vyhrajú. Ministerstvo však svoje dosiahlo. O ďalšie granty už u nich žiadať Homo Faber, ani nikto podobný nebude. Poľská vláda si vytvára vlastnú sieť mimovládnych organizácií, ktoré podporuje. Ostatných znechucuje.

Odpoveďou sektora je podľa akademičky Julie Rybniczkej jeho fragmentácia do menších zoskupení, ktoré pôsobia viacej lokálne ako národne, silnejšia spolupatričnosť a sieťovanie, intenzívnejšia komunikácia medzi jednotlivými aktérmi. Aktivity nie sú vedené konzistentne a profesionálne, ale viac amatérsky a s nadšením. Dobrým príkladom toho sú aj obe Lublinské organizácie, ktoré sme stretli. Okrem Homo Faber aj organizácia „pre Zem“, ktorá kedysi začínala budovaním eko dediny, dnes sa venuje integrácií utečencov a Ukrajinskej menšiny. Silná bola odpoveď na otázku, či vzhľadom na ich zameranie nečelia útokom. Eva Kodrzaj hovorí: „tam, kde nás poznajú, ľudia v Lubline a ľudia, ktorí nás stretli na rôznych akciách nás podporujú. Nenávisť zažívame len v online svete od ľudí, ktorých sme nikdy nevideli a ktorí nikdy nevideli našu prácu. Je to čudný pocit a radi by sme ich pozvali na naše akcie. Určite by zistili, že im žiadne nebezpečenstvo nehrozí.“ Organizácia „Pre Zem“ nedávno vydala šlabikár v arabčine.

Politická a spoločenská situácia v Poľsku je akási dusivá, napriek tomu tu pod pokličkou a v tichosti buble nepokojná občianska spoločnosť, ktorá má jasno v tom, čo nechce, no nie celkom sa zhodne na jednotnej a spoločnej vízií toho, čo chce. Čas ukáže, kam krajinu privedie vzdušný súboj mediálnych lídrov bratov Kurskich a ako odolná je občianska spoločnosť tejto ťažko skúšanej krajiny.

 

Foto 3: Čarovný Lublin

Zdroje: 

[1] https://www.aktuality.sk/clanok/670407/polsku-statnu-tv-ovladol-kaczynskeho-pitbul-siri-hoaxy-a-nenavist/

[2] https://www.nytimes.com/2019/01/29/opinion/poland-journalism.html?fbclid=IwAR3xy2WBhs-ZVg_Sg8FVdnwWG3vLvgO3BP3MGCD6Ot_elpNKZqknvUVtniM

[3] http://www.hfhr.pl/en/foundation/statut-en/

Čítať 898 krát