Blog

Ako som stretol Miltona Nascimenta. Časť druhá.

28. marec 2019,

 

Keď som napísal o svojej príhode Marcovi Lobovi (pozri Ako som stretol nestretol Miltona Nascimenta), takmer som odpadol. Odpísal, že: “Prečo si mi to nepovedal? Mohol som Ti skúsiť vybaviť vstup do backstage-u, daj mi vedieť, kedy opäť pôjdeš na jeho koncert a niečo skúsim”. Takmer som odpadol. Lebo mi bolo jasné, že na ďalší koncert už nepôjdem. Milton má dnes 76, veľa už nekoncertuje, a pár ďalších koncertov, ktoré boli vypísané pred Vianocami, boli síce v Brazílii, ale fakt ďaleko od Ria. No nič, možno pôjde do Ria na nejakú oslavu a Marco ma zavolá, ale to už fakt konšpirujem. Asi mi nezostáva nič iné, ako sa s tým zmieriť. Mal by som byť už aj tak viac než vďačný za všetky koncerty, čo som tu videl, a hudobníkov, ktorých som tu stretol.

 

Marco Lobo je vynikajúci perkusionista, ktorého som spoznal na koncerte v TribOz v Riu, v tom istom klube, kde som ako náhradník mohol zahrať svoj prvý koncert v Brazílii. Marco hrával 10 rokov s Miltonom a okrem toho aj s hudobníkmi ako napr. Billy Cobham. Smial som sa, keď sme v škole pozerali dokument o brazílskej hudbe a hneď v úvode hral Marco na berimbau…

Keď som sa o nejaké dva mesiace vrátil do Ria zo Salvadoru, kde som bol pozrieť brata, na facebooku boli zverejnené štyri decembrové koncerty Miltona v São Paule. Dva predvianočné piatky a dve predvianočné soboty. Samozrejme sme dva dni predtým s bratom kúpili jeho letenku do Ria tak, že príde deň po poslednom Miltonovom koncerte. Vtedy ma to asi viac zamrzelo zaňho ako za seba. Ešte vtipnejšie bolo, že sa v TribOz uvoľnilo miesto pre náš druhý možný koncert Clube de esquair v Riu, dva dni predtým, ako mal brat doletieť. No nič, asi to tak má byť.

Najprv som si vravel, že veď nemusím ísť opäť na Miltona. Tretíkrát? Piatykrát na otočku do São Paula? Rozmaznanosť? Brat ma ale uistil, že či mi šibe, a že koľkokrát ešte uvidím Miltona, keď sa po Vianociach vrátim do Európy? Neprotestoval som. Starší brat má vždy pravdu. Hlavne keď váham či zobrať nejakú platňu alebo ísť na nejaký koncert. Predaj vstupeniek mal byť zahájený poslednú novembrovú stredu.

Poslednú novembrovú stredu som nie po úplne ľahkej noci utekal na presťahovanú federálnu políciu, keď sa mi konečne podarilo zistiť kam sa presťahovala. Deň predtým som totiž na webovej stránke Brazílskeho veľvyslanectva v Bratislave našiel vetu, že medzi dvomi pobytmi v Brazílii musí prejsť aspoň 180 dní. A ja som si teda po novom presunul spiatočnú letenku domov z 21.12. na 9.2., nakoľko som si povedal, že posledné univerzitné prázdniny, som v Latinskej Amerike, a hoci 30.12. mi končí študentské víza, prečo sa nepripojiť k bratovi na pár týždňov do Argentíny, keď sa dá, a potom sa len nevrátiť do Ria na spiatočnú letenku? Pekne som sa teda spotil, kým som nasledovnú otázku položil v okienku federálnej polície na migrantskom: “180 dní musí prejsť len medzi dvomi turistickými pobytmi? Keď odídem ako študent a vrátim sa o päť týždňov ako turista, je to možné?” Že áno. A ja som si teda vydýchol.

Aby som sa ukľudnil, posadil som sa opäť do čakárne, a v tom mi došlo, že je dnes prvá decembrová streda, a to mal začať predaj lístkov na Miltona! Rýchlo som otvoril web, a tam bolo napísané, že online predaj lístkov sa spustí o 13:00. Pozrel som na čas a bolo asi 12:37. Vydychoval som teda ďalej. A rovno som písal Marcovi, že 15.12. v sobotu idem na Miltona do São Paula, že či by niečo bolo možné vymyslieť. Hneď aj odpísal! Že nech napíšem pár riadkov, čo pre mňa znamená Milton, o mojich projektoch, a že to prepošle produkcii a Miltonovmu synovi, príp. poprosí samotných hudobníkov, nech ma po koncerte zoberú do backstage-u. Strašne som mu ďakoval a hneď som sa aj pochválil bratovi, ktorý povedal, že teraz sa to už podarí. A starší brat má vždy pravdu.

Bolo 13 hodín a hneď som sa aj snažil kúpiť online lístok. Akosi to ale na mojom smartfóne nefungovalo, asi som nebol jediný, ktorý chcel lístok na Miltona, a zrejme sa teda stránka preťažila. Kúpim z domu, pomyslel som si.

Z federálnej polície som išiel rovno niečo zajesť, a potom aj na nákup. Paralelne som pritom s Elenou, kamarátkou, grafičkou, uzatváral grafiku na CD debut Maringotky Poza bučky, a bolo toho teda dosť. Elena odchádzala na víkend preč a začiatkom týždňa sme mali ísť do tlače. Na poslednú chvíľu sme si navyše vymysleli predvianočnú kampaň na Startlabe, ktorú bolo treba celú vymyslieť a nahodiť asi za dva dni, tiež ideálne pred víkendom. Elena v Košiciach, tlačiar v Bratislave, časť kapely v Bystrici a ja v Riu. Do toho skúškové a zajtra záverečný test z Portugalčiny.

Večer som si spomenul, že som nekúpil lístok na Miltona. Otvoril som web a všetky štyri termíny vypredané! Sakra! Sakra! Sakra! To fakt zabolelo.

Hneď som zúfalý písal Marcovi, že ako som to pokašľal, a že či nemá nejaký nápad, príp. že kľudne prídem do São Paula a “len” sa stretnem s Miltonom, aj bez koncertu. Ten ma ukľudňoval, že vyzistí či hudobníci nemajú nejaké voľné lístky. A konečne som mu teda poslal pár sľúbených riadkov: “...som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Marco ma uistil, že niečo vymyslíme, a že sa vidíme v piatok na koncerte v TribOz.

Koncert bol vynikajúci, ešte lepší ako prvý Marcov, ktorý som videl. A nakoľko bol celkom nátresk, posadili ku mne slečnu, ktorá taktiež prišla sama. Bolo to fajn, mať s kým pokecať, do TribOz som vždy predtým chodil sám. Pauline, jazzová speváčka z Francúzska, ktorá tu učí francúzštinu, hľadá si kapelu a dumá, ako tu zostať žiť. Bol som teda prekvapený. I keď neskôr vysvitlo, že horšie kúty Francúzska sú veru horšie ako lepšie kúty Slovenska.

Marco sa po koncerte pri nás zastavil a celkom dlho sme spolu kecali, a celkom spontánne. Vravel, že určite niečo vymyslíme, aby som sa stretol s Miltonom. Pritom podotkol, že má doslova zoznam kamarátov, nie len v São Paule, ktorí ho už niekoľko rokov prosia o toto stretnutie. Že zatiaľ to urobil iba pre jedného a ja som druhý, ktorému s tým skúsi pomôcť. Cítil som sa poctený. Pauline som potom ponúkol, že ju odprevadím domov, že asi lepšie ako jednému človeku sa takto túlať v Riu po polnoci. Býva neďaleko TribOz v Lape, kde o jednej ráno ešte len začínal nočný život. Vychýrený nočný život v Lape. Pre mňa vlastne len hluk a tlačenica ľudí, opitých i zlodejov. V živote som necítil toľko rúk na mojich prázdnych vreckách počas predierania sa davom. Neviem kto vlastne na koho dával pozor teda. Bol som teda rád, keď som o štvrtej ráno došiel domov.

Na začiatku “toho” týždňa som sa pripomenul Marcovi či má nejaké nové info. Nahral mi správu. Tak to tu v Brazílii chodí, ľudia majú WhatsApp a nahrávajú správy. Z atmosféry prvej slabiky mi bolo jasné, že dobré správy pre mňa nemá. Že voľné lístky teraz nik nedostal, iba Milton, aj to iba pár. A že ak zoženiem lístok, možno, ale iba možno sa dostanem do backstage-u, ak príjme Milton pozvaných, čo ale robí iba občasne. Že by ma v tom prípade tam skúsil dostať Miltonov bubeník. To je všetko? Pomyslel som si nevďačne. Pekne som sa mu poďakoval a zúfalo povedal, že lístok asi nezoženiem, veď je vypredané.

Ako sa blížila sobota, snažil som sa vyrovnať s tým všetkým. Že asi to tak malo byť. Že nemôžem mať všetko. Že aj tak mám viac než dosť. A možno je lepšie, keď sa sny nedosnívajú. Že možno by to aj tak bolo odveci. A veď som ho už videl dvakrát, načo tretíkrát. Ale keď som o tom aj hovoril známym, akosi som sám sebe neveril. Strašne ma to vnútorne škrelo, že som vtedy nezohnal lístok, až som z toho pomaly obviňoval Maringotku, že za všetko môže to CD, kvôli ktorému teraz prepásnem životnú šancu stretnúť sa s Miltonom. Lebo povedzme si rovno, kedy sa najbližšie dostanem do Brazílie? A koľko koncertov ešte Milton odohrá? Európske turné v jeho 76-ich nehrozí. Ale ma to štvalo. Dvakrát som mal lístok a nie kontakt, teraz mám kontakt a nemám lístok. Ako naschvál. A to je všetko čo Marco vymyslí? Opäť nevďačne.

V strede týždňa som sa na rozlúčkovom stretnutí študentov a profesorov na konci semestra prihovoril koordinátorke centra zahraničných štúdií, že bolo super, že som si splnil veľa hudobných snov a videl kopu úžasných koncertov, že len škoda, že som toho Miltona nestretol. A v tom ona, že tu bol. A ja že kedy a kde? Že tu na univerzite v septembri, na nejakom podujatí, že sa to veľmi nepropagovalo, aby z toho nebol ošiaľ. A ja som takmer odpadol. Asi ani netušila, čo mi touto vetou spôsobila. Zostal som ako obarený. Ešte aspoň dva dni. A tá veta sa mi neustále vynárala z pamäti: “Bol tu v septembri na univerzite…”

Trochu som sa spamätal a začal opäť uvažovať, že by som to možno predsa len skúsil bez lístka. Že možno sa pošťastí. Možno nakoniec nejako lístok predsa len zoženiem, alebo sa dostanem k Miltonovi aj bez koncertu. Možno, ak by ma po akcii aj ochranka nepustila do areálu bez lístka, možno by som napísal bubeníkovi, že ma už nechce pustiť späť, že neviem nájsť lístok, s čím v podstate neklamem, lebo ho fakt neviem nájsť, a že možno by po mňa prišiel aj pred divadlo, pri najhoršom. A tak som všelijako premýšľal a vymýšľal varianty. Lebo ak je niečo horšie ako ísť do São Paula na otočku a nevidieť ani koncert, ani sa nestretnúť s Miltonom, a prečkať niekoľko hodín v napätí pred divadlom a potom sa s tým všetkým zmierovať, tak to je vedomie, že som sa o to ani nepokúsil. Tak som sa rozhodol, že sa na to vyspím.

Na druhý deň som si kúpil spiatočný bus do São Paula a povedal bratovi, že to skúsim aj bez vstupenky. A on, že: “Ty si blázon.” A starší brat má vždy pravdu.

Ale akosi ma začala zaplavovať nádej. Veď keby som to neskúsil, aj tak by som len ležal na posteli v tom horúcom Riu, kam už prišlo leto, hoci práve pred Vianocami, a celý deň by som iba uvažoval, prečo som to hoci len neskúsil. A začali sa mi množiť nápady v hlave. Že koľko možností vlastne ešte mám, a že som z toho nič nevyskúšal! Pozrel som fb udalosť a našiel jednu správu, že slečna predáva 3 lístky. Ok, ozval som sa jej štvrtý. Ideme ďalej. Napísal som tam tiež, ako mnohí iní, že kúpim vstupenku, ale pritvrdil som a dodal, že za hocijakú cenu. Spomenul som si, že mám vlastne dve známe v São Paule z koncertu Toninho Horta, dve fanúšičky Clube da esquina, tak som im napísal. Obe majú podľa mňa cez 60, ale to je vlastne moja hudobná krvná skupina v Brazílii. V Brazílii existuje príslovie: “Quem tem boca, vai a Roma,” v priamom preklade, že kto má ústa, ten sa do Ríma dostane.

A napísal som Marcovi, že idem do São Paula v sobotu. Že sa vrátila nádej i energia. Bol v tom, že som zohnal vstupenku. Veď nevadí. Poslal mi kontakt na bubeníka. Opäť o krok bližšie!
Obe moje známe zo São Paula mi odpísali, že už je síce vypredané, ale že sa niekedy podarí, že sa dostane aj pár ľudí bez lístka. Funguje to ževraj občas tak, že koľko pozvaných nepríde, toľko môže ešte vojsť ľudí, ktorí sú prví v rade. Oplatí sa teda prísť, podľa jednej o dve hodiny skôr, podľa druhej o štyri. Toto mi potvrdil ďalší kamarát z Ria Leucio, tiež 60-nik, ktorý mi na koncerty Clube de esquiar a Maringotky požičiaval gitary. Ok, plánoval som teda prísť o päť hodín skôr, ideálne na začiatok “radu nádeje”, ako som sa neskôr dozvedel, že to volajú: “fila da esperança”.

Bubeníkovi som sa mal ozvať v sobotu. No čo ak bude celý deň na skúške? Ozvem som sa mu radšej už v piatok, že zajtra idem na koncert (v zmysle mám už vstupenku), a dokonca rýchlo reagoval! Presne ako povedal Marco. Že ak Milton príjme pozvaných, tak povie produkcii, nech ma pustia dnu.

Nikdy mi tak rýchlo neubehla cesta do São Paula ako v sobotu. Z veľmi jednoduchého dôvodu. Takmer celú som ju prespal. Večer predtým som sa bol totiž ešte pozrieť na podujatie k 50. ročnému výročiu prvej platni hnutia Tropicália, ale keď po 3 hodinách rozprávania na ňu stále nepoložili tú nachystanú prenosku, tak som to vzdal, a aj tak prišiel domov po polnoci. Do druhej rána som robil galériu pre Maringotku, aby sme na StartLabe skúsili vytiahnuť ešte posledných 25% a na piatu ráno som si nastavil budík, aby sme našim kúpili lacné letenky, ktoré som našiel, ale oni boli ráno na preventívke a ja som už nezaspal. Takže v buse. Aspoň som konečne chytil východ slnka z izby, čo sa mi zatiaľ nikdy nepodarilo. To, do akého dňa sa budím, som ani len netušil, hoci stále dúfal.

 

 

Nakoľko už skončil semester a konečne po vyše štvorročnej snahe začínam rozumieť portugalsky, cestou som sa začítal do knihy o Miltonovi a o Clube da esquina, a pritom som objavil tento úryvok:

 

 

“Na konci Maria Célia povedala Bitucovi (Miltonovi):
- Teraz mi podpíš gitaru.
- Ale je nová, to pokazím.
- Nič nepokazíš. Vy vyhráte tento festival a budete slávni. Chcem byť prvá, ktorá bude mať tvoj autogram na gitare.
Bituca, celkom nenadšene, podpísal.”

Z autobusovej stanice som trielil celkom cielene do SESC divadla v štvrti Pinheiros, kde sa ináč natáčal úžasný film Durval Discos. Nechcelo sa mi brať veľký ruksak, lebo som nemal čas ani na hostelový check-in pred koncertom, a zase nechávať si zase všetko prehľadávať brazílskou ochrankou... Mal som iba knihu a pár protiklimatizačných búnd, tašku plnú jedla do “radu nádeje”, gitaru a pár CD Clube de esquiar Fernando Pessoa pre Miltona a príp. ďalších náhodných vhodných príjemcov.

Metro linku v São Paule už poznám akosi naspamäť. Na Námestí Republiky som ešte na skok vybehol, aby som bleskovo prešiel všetky platňové obchody, či náhodou sa niekde nenájde Nelson Angêlo e Joyce z roku 1972. Album, ktorý by asi bez kompromisu skončil aj v pätici albumov môjho života. Nemali, a to som prešiel všetkých aj osem v jednej pasáži. V jednom, že mali pred mesiacom. Neverím. V ostatných sa na mňa pozerali, akoby som buď hovoril cudzou rečou alebo si pýtal nejakú nedostupnú drogu. Veď v podstate platí oboje.

Keď som prišiel pred SESC divadlo, bolo krátko po pol piatej. Koncert mal začať o deviatej. Takže celkom podľa plánu. Pred budovou robili veľa hluku mladí s nejakým hip-hopom a tancom. Vošiel som dovnútra, našiel predajňu vstupeniek, kde už bola pekne explicitná ceduľka, že Milton je vypredaný. Opýtal som sa či ma môže napísať na ten poradovník náhradníkov pozvaných. Že si to máme zorganizovať samotní náhradníci. Tak to bude anarchia, pomyslel som si. A že kde je ten rad ľudí, opýtal som sa. A ukázala na asi 20 ľudí, čo sedeli na takom múriku pri oknách. To všetci? Vydesil som sa. Že nevie, že sa mám opýtať, a ja že aaha. Pýtal som sa teda zaradom a našiel som ževraj prvého a zatiaľ posledného čakajúceho, ktorý, som mal síce pocit, že prišiel až po mne, ale tak dobre. Chvíľu som zmätene stál a potom som si k nemu sadol. Nevyzeral veľmi priateľsky. Skôr tak, že si myslí, že je prvý, a že mu to nikto nezoberie. Začal som míňať svoje stravné zásoby.

O chvíľu prišla sympatická pani, tiež zrejme po 60-ke, s pekne šedivými vlasmi, a opýtala sa, či čakáme na Miltona. A my že áno. A že či už sa vedie zoznam. Že ešte nie. Tak, že ona zavedie. Sadla si medzi nás a vybrala pero a papier. “Ten prvý” jej dal svoje meno a tiež ešte meno nejakého kamaráta, ktorý údajne prišiel predo mnou, a že si len niekde odskočil teraz. Neveril som mu. Ale tak nebudeme sa hádať. A vlastne možno má aj pravdu.

“Žota - ú - ehi - á - žota”, nadiktoval som svoje meno. Bol som tretí. Tretí v “rade nádeje”. “Á, Žuráž?”, prečítala pani. “Juraj.” “Žuraj?” “Juraj.” “Á, Juraj!” Naučili sme sa moje meno. “Leane”, predstavila sa pani. A dali sme sa do reči. A rýchlo sme pochopili, že sa máme o čom rozprávať. Na rozdiel od toho “prvého”. Leane som odrecitoval svoje staré známe: “...som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Ale povedal som jej toho aj o mnoho viac. Tváril som sa, že som Miltonov koncert ešte nevidel, lebo som pochopil, že musím odmäkkčiť srdcia tu okolo v “rade nádeje”, aby rástla moja šanca dostať sa dnu. To znamená, že ak by som sa aj nedostal, možno by ma takto “odmäkkčení” pustili tí dvaja “prví sympaťáci”, alebo by sa ma možno Leane a ostatní viac zastali.

Leane bola sympaťáčka. Sťažovala sa na vlnu neoliberalizmu po svete. Keď neskôr zistila, že jedna žena si kúpila 4 lístky, aby videla ten istý koncert Miltona v tomto divadle počas jedného týždňa štyrikrát po sebe, označila ju jediným slovom: “Kapitalistka”. Leane bola sympaťáčka. Ako 21-ročná sa dostala na rok a pol do väzenia. V roku 1971 počas diktatúry totiž spoluorganizovala študentský proces. Že to bolo ešte celkom v pohode, že kamarátky vo väzení skončili aj niekoľko rokov. Bolo vidno, že je rozhľadená. Cestovala už aj po Európe. Čechy, Rakúsko, Poľsko. Bola navštíviť aj Auschwitz, ktorý chcela vidieť jej kamarátka, ale bála sa tam ísť sama. Tvrdila, že mnohým mladým Brazílčanom chýba, že necestujú, a potom nevidia veci v širšom kontexte. Svojmu synovi hovorila, nech ide a nech vidí, a že išiel, vrátil sa. A vidí. Dal som jej naše CD Clube de esquiar Fernando Pessoa a veľmi sa potešila. Chcela podpis. Prišla jej kamarátka, že si idú dať niečo pod zub. Leane bola sympaťáčka.

Prenechala mi zapisovanie “radu nádeje”. Už tam bolo asi 19 mien, a relatívne rýchlo pribúdali. Ináč celkom vtipné. Šialený Slovák, ktorý všetkým hovorí, že do Brazílie prišiel stretnúť Miltona, teraz do São Paula na otočku z Ria bez vstupenky, a zrazu za ním chodili všetci Brazílčania zadychčaní 60+, chtiví vidieť koncert Miltona, a že či ja som ten, ktorý má “ten zoznam”, a či ich tam môžem dopísať. “A môžete prosím dopísať aj kamarátku? Už je na ceste, bude tu každú chvíľu. Vďaka. A aké máme čísla?”

Občas som sa na mobile pozrel do fb udalosti, či náhodou niekto predsa len nepredáva lístok. Ale aj keby predával, aká je šanca? Veď po mojej prosbe v diskusii sa tam ozvalo ďalších minimálne dvadsať, že chce tiež, a ďalších minimálne tridsať to napísalo predo mnou. Povedal som si ale zo srandy, že napíšem ešte raz. Aspoň budem posledný v poradí. Aspoň na chvíľu. A pritvrdil som. Napísal som, že kúpim lístok za akúkoľvek cenu, že som kvôli tomuto koncertu prišiel až zo Slovenska. Čo je v podstate pravda, v zmysle stretnutia sa s Miltonom. A rozhodol som sa tiež, že skúsim ešte odmäkkčiť aj bubeníka. Veď čo môžem stratiť, pomyslel som si. Poprial som mu na WhatsAppe pekný koncert a dodal, že tu je môj príbeh: “...som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Čoskoro bola správa označená ako videná, ale bubeník už neodpísal.

Pokračoval som teda v odmäkkčovaní svojho okolia. Svoj príbeh som vyrozprával svojmu prísediacemu vľavo, a po chvíli aj povedal, že ak sa pár ľudí dostane dnu, že mám jeho miesto. Ok, to by bolo. Tento pán i Leane odmäkkčení, lenže obaja po mne, štvrtá a piaty. Ja som tretí. Čo ak pustia iba prvých dvoch?

“Ten prvý” nebol úplne sympatický, ale jeho kamarát “druhý” vyzeral lepšie, keď sa zjavil, a zjavil sa aj s ich ďalším kamarátom, chvalabohu “deviatym”. “Ten prvý” zrazu celkom sympaticky povedal druhému a deviatemu, nakoľko načúval nášmu rozhovoru s Leane, že tuto chalan došiel až zo Slovenska, aby videl koncert Miltona. A tak vznikol rozhovor aj s “tými predo mnou”. A hoci sa “ten prvý” nezapájal, bol to tiež veľmi príjemný rozhovor, tentokrát viac o hudbe. Z druhého a deviateho sa vykľuli celkom vážni hudobní nadšenci. Rozprávali sme sa o všeličom možnom. O Miltonovi, o jeho albumoch, o tom, že vyšla taká edícia CD všetkých jeho albumov v tvare kostola, resp. takej otváracej krabičky s dvierkami akoby do chrámu. Ale dozvedel som sa aj také, že, pre mňa jednoznačne pán bossa novy, João Gilberto býva v štvrti Leme v Riu, takže presne v tej štvrti, kde som býval prvé tri mesiace. Že s nikým nekomunikuje, ani so svojou dcérou Bebel. Že mu jedlo nosia pred dvere, kde si ho vyzdvihne, keď sa nik nepozerá. Že tam žije so svojou ženou, o ktorej sa šíria chýry, že ona je tá, ktorá predala všetky práva na Joãove albumy, takže nemôže teraz dcéra Bebel poriadne vydávať reedície.

Povedal som, že akurát zajtra odchádzam hneď nocou, keď sa vrátim do Ria, s bratom do Belo Horizonte, aby sme spoznali dôležité miesta Miltona a Clube da esquina. Ako bytovku Edifício Levy, kde mnohí bývali v 60. rokoch ale aj samotný Clube da esquina, takže “klub na rohu”, takže vlastne roh ulice a obrubník v štvrti Santa Tereza, kde sa stretávali a kde hrávali a vymýšľali piesne. (podľa čoho sme aj nazvali s bratom našu kapelu Clube de esquiar, hoci roh sme nahradili lyžovaním, teda “esquina” s “esquiar”, áno, hlavne kvôli zvukovej podobnosti, hoci lyžujeme nesmierne radi…) Ale taktiež, že budeme pokračovať aj do Diamantiny, odkiaľ nielen pochádza séria fotografií Clube da esquina z roku 1971, ako sa túlali po uliciach, a kde aj stretli vtedy už bývalého prezidenta Kubitscheka, ktorý vlastne “dal postaviť hlavné mesto Brazília”, a ktorý pochádza z Diamantiny, ale pri ktorej sa nachádzajú aj kaskády Sentinela, ktoré najskôr dali názov prvej skladbe na druhom Miltonovom albume z roku 1969, ináč s obalom s kresbou Diamantiny, a neskôr dali názov aj celému albumu z roky 1980. Čo je však nanajvýš zaujímavé, že v Diamantine sa preťali, hoci s viac ako 10 ročným rozdielom, trasy mojich brazílsky najobľúbenejších Clube da esquina i Joãa Gilberta. Práve ten tu zase medzi rokmi 1955-1956 býval u sestry sedem mesiacov, kde v kúpelke dlhé hodiny zdokonaľoval s gitarou i spevom svoju bossa novu. Áno, presne aj túto kúpelku sme chceli nájsť a navštíviť, a ani druhý, ani deviaty o nej nevedeli. Povedali, že Brazília má vlastne šťastie, že má tú hudbu. A ja som súhlasil, a dodal som ešte, že aj džús z maracujá.

Nahliadol som na facebook a opäť som takmer odpadol. Nielenže niekto zdieľal moju výzvu s komentárom, že pozrite sa, niekto prišiel zo Slovenska, aby videl koncert Miltona, ale niekto mi tam napísal, že si mám pozrieť správu. Rýchlo som si pozrel a niekto mi písal, že ak nepôjde jeho stará mama, že možno bude mať pre mňa jeden dôchodcovský lístok, ktorý by sa ale mal dať doplatiť a vymeniť na kase za dospelý. Samozrejme že beriem! Hneď som aj potvrdil a ďakoval. Že sa stretneme medzi 20:30-20:45 pred kasami. Napísal som, že mám dlhé blond vlasy a gitaru, že ma rozpozná. Nechcelo sa mi to ani veriť. Vlastne som si to nemohol pripustiť, lebo keby som si to pripustil a potom by to nevyšlo, to by bol koniec. “Ten prvý” sa tiež často pozeral na facebook a teraz podozrivo na mňa pozeral. Tváril som sa že nič. Koniec koncov, bol som tretí v “rade nádeje” a toto bol v podstate len plán B. Alebo opačne. Dnes bol práve taký deň, kedy som potreboval viac záložných plánov.

Leane sa čoskoro vrátila a opäť prebrala zapisovanie “radu nádeje”. Bolo nás už takmer štyridsať. Lenže ako to už chodí, odbilo osem hodín a začal sa vytvárať nezávislý “paralelný rad nádeje”, ktorý, kým si to Leane všimla, mal už asi desať ľudí. A pochopiteľne, za ten krátky čas stihol paralelný prvý aj paralelný desiaty uveriť v ich nádej, ktorá podľa nich nebola paralelná. Paralelný prvý už nechcel byť tridsiatyôsmy a ani paralelný desiaty už nechcel byť štyridsiatyôsmy. A tak som si povedal, že a je to tu, že mi mohlo byť jasné že tu bude z toho anarchia, že tu zbytočne čakám päť hodín, a že keď nás neorganizuje divadlo, ale my sami, resp. Leane, že to nie každý bude rešpektovať. Leane ale s kľudom organizovala tieto paralelné nádeje a celkom jej to išlo, preskúšaná väzením brazílskej diktatúry 70. rokov. Náš “ten prvý” napr. ani zďaleka nepochyboval o tom, že je prvý, a v kľude nechal celú organizáciu na Leane. A vlastne som ho aj začínal mať rád. Lebo pri ohrození “paralelným radom nádeje” jeho neoblomné presvedčenie o vlastnej prvosti dodávalo nádej a istotu môjmu presvedčeniu o vlastnej “treťosti”. Tiež som chcel radšej zostať tretím ako sa stať trinástym. S “tým prvým” sme sa vďaka “paralelnému radu nádeje”, teda spoločnému nepriateľovi, ocitli na jednej lodi.

Prešlo pár minút a Leane to všetko dala do poriadku. Vyvolávala mená zo zoznamu, a my sme sa začali stavať do radu, čakajúc s nádejou, koľkých dnes pustia. Neviem ako, ale problém s paralelným radom akosi Leane vyriešila. Pozrel som na hodinky a bolo už po pol deviatej. Zatiaľ ale môj nádejný predajca nechodil, ani nepísal, a nevidel ani moju poslednú správu. Občas sa ma ešte niekto prišiel opýtať, že mu povedali, že to tu ja organizujem, či mám ešte ten zoznam, či ho alebo ju tam môžem zapísať. Ale odvetil som, že tá pani v tej bielej košeli, že ja nie. A nie že by som nechcel Leane pomôcť. Ale dnes sa mi nechcelo organizovať. Dnes nie, dnes fakt nie.

A čo ak príde moja vstupenka? Nezradím svoj “rad nádeje”, keď z neho vystúpim? Ako k tomu ostatní prídu, že ja sa možno k vstupenke dostanem a ostatní nie? Nie Juraj, dnes ty a potom ostatní! Aspoň raz v živote. Nahováral som si.

Bolo 20:45 a moju poslednú správu označilo ako prečítanú. O deviatej mal začať koncert. V “rade nádeje” už bolo asi 50 ľudí, ale zatiaľ žiadna informácia zo strany divadla, či sa vôbec niekto z neho dnu dostane.

Pri schodoch sa zjavil mladý párik, ktorý letmo hľadel do mobilu i na nás. Žeby to boli oni? Chvíľu som dumal a potom som k ním vykročil, dúfajúc, že miesto v “rade nádeje” mi ešte stále platí. Tiež na mňa upriamili pozornosť a úsmevom naznačili, že sa nemýlim.

Odrazu sa to všetko odohralo nejako rýchlo a hladko. Dali mi lístok, zobrali 50 reálov a boli hrozne milí, že pôjdeme spolu, ak by bol problém pri výmene za dospelý. Povedal som ale že som študent, mám víza i kartu z univerzity a hádam by to mohli akceptovať, nakoľko študentský stál toľko koľko dôchodcovský. Oni že áno, asi to tak bude. Daroval som im CD Clube de esquiar Fernando Pessoa a dookola opakoval, že nechápu, čo práve spôsobili. CD sa potešili, boli hrozne milí. Ako sme tam postávali, prišlo sa ich asi ešte päť ľudí opýtať či nemajú ďalšie lístky na predaj. Nemali. Pýtal som sa, že prečo práve mne napísali. Že nevedia. Otvorili facebook udalosť a napísali prvému čo videli, takže poslednému, ktorý sa ozval.

Prišiel ich kamarát a pobrali sme sa k výťahom. Odskočil som sa pozdraviť Leane, že ďakujem za organizáciu, že som ju rád spoznal, že zostaneme v kontakte, a že sa zdá že asi mám lístok. Zdalo sa, že sa potešila aj za mňa. Výťahy nejako viazli, a tak sme zbehli vonkajškom. Pani, ktorá trhala lístky mi vraví: “A vy máte cez šesťdesiat?” Nie, ale cena je rovnaká. Asi videla, aký som zúfalý, a nechala ma prejsť. A toto sa podarilo v Brazílii. Hoci mi potom v duchu došlo, že hudobným vkusom vlastne mám cez šesťdesiat. S párikom a ich kamarátom sme vyšli na balkón, odkiaľ už bolo vidno na pódium. Stále som nechápal, že som už dnu. Párik si našiel miesta a my sme sa s ich kamarátom vybrali ma opačnú stranu balkóna. Moje nevďačné ja si pomyslelo, že ako ďaleko od pódia v poslednom rade na balkóne. S kamarátom sme prehodili pár slov a keď zhasli svetlá, pobral som si sadnúť na zem dole k zábradliu balkóna. A pomaly mi to dochádzalo. Ráno som vstal v Riu bez lístka, teraz som v São Paule na treťom a zrejme mojom poslednom koncerte Miltona Nascimenta v živote.

 

 

Na chvíľu som mal pocit, že už by som ho ani nepotreboval stretnúť. Čoskoro sa vytiahla opona, kapela začala hrať Miltonovu prvú známu vec Travessia a z ľavej strany po malých stuhnutých sedemdesiatšesť ročných krokoch vykročil smerom k stredu pódia spievajúc Milton Nascimento. Odrazu som bez akýchkoľvek pochybností chápal všetkým významom slova šťastie.

 

 

Koncert ubehol veľmi rýchlo. Špeciálne ma potešili piesne ako Idolatrada zo svetového albumu Minas, 1975 (o ktorom svet veľmi nevie) alebo Sueño con Serpientes z albumu Sentinela, 1980, ktorý aktuálne počúvam. Plynulo to až tak rýchlo, že som sa miestami sám na seba hneval kvôli svojej občasnej neprítomnosti. Jeden z mojich výpadkov prítomnosti spôsobil aj výpadok internetu na mojom mobile. Ten bol totiž nevyhnutný na moje prípadné pokoncertné spojenie s Miltonovým bubeníkom, a teda i s Miltonom. Nakoľko to bolo dva týždne pred mojím odchodom z Brazílie, zrušil som si program mobilného operátora, aby mi nenabehla aj januárová faktúra. Hoci nikto mi presne nevedel povedať, ako to už v Brazílii chodí, kedy mi presne prestane fungovať internet. Samozrejme, že som začal panikáriť a hneď aj vypisovať bratovi do Salvadoru zo slovenského čísla, či by mi dobil kredit. Ani sms-ky ale neodchádzali. Ukľudnil som sa až vtedy, keď som zistil, že divadlo má vlastné, a dokonca funkčné wi-fi. Začal som opäť vnímať koncert.

Koncert skončil asi po štyroch či piatich vytlieskaných prídavkoch, a znovuzdvihnutí opony. Na tých posledných skladbách zotrval aj akýsi mladý spevák, ktorý doprevádzal Miltona, a na ktorého som mierne, ale v skutočnosti vlastne výrazne, žiarlil. Poklonili sa všetci od Miltona cez kapelu, zvukárov, osvetľovačov až po produkciu. Zatiahla sa opona, tentokrát už definitívne, a publikom začalo opúšťať svoje vyhriate sedadlá, z ktorých ich tradične zdvihla ku koncu jedine Maria, Maria, a načo by si opäť sadali na Nada será como antes, skladbu s názvom Už nič nebude ako predtým?

 

 

 

Chvíľu som sa spamätával, a potom som začal premýšľať. Ok, takže koncert skončil, bubeník napíše alebo mu mám ja napísať? Asi by som ho mal nechať aspoň pár minút vydýchnuť. Vyšiel som medzi poslednými na chodbu a začal hľadať nejaký vstup do backstage-u. Nič podobné som však nemohol nájsť, iba východy z divadla a vstupy do sály. Bubeníkovi som napísal, že koncert bol výborný a úplne náhodne som zostal čakať pri jednom z východov zo sály na spodnom poschodí. Tam sa ináč čoskoro objavil “ten mladý spevák”, s ktorým sa začali fotiť nejaké mladé slečny, a ja som len tak nevinne rozmýšľal, či chlapec pozná aspoň jeden celý album Miltona.

A zrazu mi prišla správa na WhatsApp: “To indo aí.” Bolo 22:58, 15. decembra 2018. A zrazu Miltonov bubeník stručne napísal, že sem už ide. Nevedel som, kde je presne “sem”, a tak som naďalej ostal zamrazený na tom istom východe zo sály. Zostali tu už iba “ten mladý spevák”, slečny, sbskar, a ja. Sbskar začal dokonca zaťahovať záves, keď sa mi zazdalo, že niekto prichádza od pódia. Aj sa mi zdalo, že sa podobá na bubeníka, resp. na fotku z WhatsAppu, lebo počas koncertu by som si z takej diaľky jeho tvár nezapamätal. A zdalo sa, že i on nad čímsi premýšľa, keď na mňa zdiaľky uprene hľadí, ako sa tak približoval. Sbskar už takmer zatiahol záves, a v tom, už si presne nepamätám, ako ma oslovil, ale pamätám si veľmi dobre, ako bubeník povedal čosi v zmysle, že poď, musíme ísť rýchlo.

Nasledoval som Miltonovho bubeníka vyprázdneným hľadiskom, keď mi opäť zopakoval: “poď, musíme ísť rýchlo”, a doplnil: “dnes Milton neprijal žiadne návštevy, ani pozvaných.”

Vyšli sme na pódium, a v tom nás zastavila nejaká pani z divadla, že takto nemôžeme. Hneď mi došlo, že nie som ani pozvaný, ani VIP, ani neviem kto, a hoci to bubeník myslí dobre, brazílska štruktúra je brazílska štruktúra.

Lenže brazílska štruktúra je aj “brazílska štruktúra”. Po pár vetách sa nám pani ospravedlňovala, že nerozpoznala Miltonovho bubeníka, a pokračovali sme ďalej cez pódium do chodieb až do zákulisia.

Zastali sme pri jedných bielych dverách a bubeník, teda Lincoln Cheib hovorí, aby som tu chvíľu počkal, a on vošiel dnu. Nenapočítal som ani do päť, otvoril dvere a vraví: “Tak poď!”

Vošiel som do menšej bielej miestnosti. Vpravo pri bielom nábytku stála kapela a pár ďalších ľudí, s ktorými sa zhovárala, a čosi tuším aj zajedali a zapíjali. Vľavo na rohu stál “ten mladý spevák”. A oproti na dvojmiestnom čiernom gauči sedel.

Milton Nascimento.

Chvíľu som stál ako obarený. Cítil som všetkých pohľady, ktoré si pri najmenšom mysleli, že a to kto je alebo ten tu čo chce? Lincoln mi pošepol: “tak poď, môžeš dať Miltonovi objatie”. Lenže na to som sa úplne necítil.

Nadýchol som sa, pristúpil, sklonil sa k sediacemu Miltonovi, podal som mu ruku a spustil som: “Volám sa Juraj, veľmi ma teší, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli tomu, aby som sa s tebou stretol (v Brazílii sa nevyká) a dal ti toto CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s tvojou hudbou…” Neviem či som som sa viac usmieval alebo triasol, že mi asi nebolo rozumieť, a Milton sa priklonil tiež s náznakom, že dobre nerozumel. “Sadni si sem,” a ukázal vedľa seba na gauč.

Prisadol som si a opäť spustil, tentokrát trochu pomalšie. Zdá sa, že tentokrát porozumel a mierne začudovane odvetil: “da Eslováquia?”. Otvoril CD Clube de esquiar Fernando Pessoa. Vtedy mi po tom celodennom zhone ani nedošlo, že som mu tam nenapísal venovanie. To som mu napísal na všetky tri predchádzajúce CD, ktoré som mu poslal na predchádzajúcich koncertoch po produkcii a aj na parkovisku v São Paule na odkaze.

Povedal som niečo v zmysle, že jeho hudba pre mňa strašne veľa znamená, a že stále nechápem, že tu teraz sedím, a že na tom CD hráme s bratom vlastnú hudbu inšpirovanú ním a Clube da esquina a spievame básne Fernanda Pessou. A že na tom napálenom CD na vrchu nájde koncertné nahrávky zase jeho piesní v našom podaní. Napriek tomu, že telom pôsobil celkom 76-ročne, ak nie aj viac, svojim večným pokojným výrazom, sa zdalo, že ma celkom prítomne vníma a počúva.

Prerušil nás “ten mladý spevák”, že chce predstaviť svoju priateľku, ktorá Miltona hneď objala. Majúc stále na mysli Lincolnove slová, “že poď, ale rýchlo”, som nechcel strácať svoj čas ani príležitosť, a tak som hneď vložil mladému do rúk svoj foťák, či nás s Miltonom neodfotí. Priateľka sa hneď aj vyparila, a hneď na to vznikli dve gaučové fotografie s Miltonom.

 

 

Akosi sa mi od Miltona ale ešte nechcelo, a Lincoln bol kdesi zarozprávaný, ani mi nenaznačoval, že môj limit už vypršal. A necítil som, že by som Miltonovi zatiaľ zavadzal. Chytil som sa prvého, čo mi napadlo, a vravím mu, že budúci týždeň sa idem s bratom konečne pozrieť do Belo Horizonte na Edifício Levy i bájny roh dvoch ulíc Clube da esquina, a že pôjdeme aj do Diamantiny, aby sme trochu spoznali Minas Gerais a miesta, kam aj oni chodievali. Milton spoza slnečných okuliarov bol naďalej pousmiaty a odvetil: “Diamantina, tam keď som prvýkrát prišiel, tak som mal pocit, že toto nemôže byť Brazília.” Doplnil som, že čítam teraz aj knihu o Clube da esquina od Marcia Borgesa, do čoho Milton skočil, že existuje ešte jedna dobrá od spisovateľa, ktorého meno som nerozumel, hoci som sa tváril, že ju poznám.

Opäť nás prerušil “ten mladý spevák”, ktorý tentokrát predstavoval svoju mamu. Tá si prišla podpísať plagát ku platni Milton z roku 1970, pri ktorom som hneď rozmýšľal, že odkiaľ ho má, lebo som ho ešte nevidel, a veru tiež by som taký chcel. Čírou náhodou som ho zohnal dva týždne na to v jednom náhodnom antikvariáte v São Paule, kde mi ho nechceli predať bez platne, ktorú už mám. A tak ju mám dvakrát.

Mama mladíka i s plagátom sa opäť vyparila, Lincoln žiadne náznaky, a tak si vravím, ako v piesni Deža Ursinyho a Ivana Štrpku, že kedy ak nie teraz. Poprosil som Miltona, že ak by mu to nevadilo, či by mi nevedel podpísať gitaru, a on že samozrejme. Povytiahol som ju z puzdra a vložil Miltonovi do ruky nezmývateľnú fixku. Vravím, že už tu mám jeho kamarátov, a Milton sa podpísal nad Lô Borgesa, Toninho Hortu i Joyce. Podpis mu ale akosi nestačil a začal tam čosi kresliť.

Pod podpisom mi Milton teda aj pár čiarami načrtol tri kopce, slnko a vláčik, čo je vlastne obrázok z albumu Geraes, 1976, ktorý sa dnes graficky ustálene viaže k Miltonovi, a ktorý som naposledy videl vytetovaný na ramene jednej slečny v São Paule. Zasmial som sa a vravím, že: “aa, e o trem azul”, takže modrý vlak, čo je tiež krásna vec z albumu Clube da Esquina, 1972, a Milton len s úsmevom prikývol.

 

 

Rástli vo mne výčitky, či tu už naozaj dlho nevysedávam, hoci Lincoln ani Milton mi nedávali žiadne signály, ktoré by tomu naznačovali. Po vláčiku som už ale naozaj zostal bez slov, a tak som si povedal, že asi už pôjdem, nech pre istotu predsa len nie som neslušný, a veď Milton má 76 a má za sebou takmer dvojhodinový koncert.

Podal som Miltonovi na rozlúčku ešte raz ruku, že ďakujem veľmi pekne, a že je mi cťou. Len sa ďalej pokojne pousmieval. Lincolnovi som naznačil, že si myslím, že si myslí, že som tu bol tak akurát, a vybral sa ku mne a otvoril dvere, že mi pôjde ukázať cestu von. Vo dverách som ešte pohľadom Miltonovi naznačil pozdrav a ten si priložil CD na hruď, verím, že na znak potešenia. Až vtedy mi došlo, že tam hrá Miltonova skladba Francisco z albumu Raça, 1976, jeden z mojich objavov počas pobytu v Riu.

S Lincolnom som opäť vyšiel na pódium, kde mi ukázal, že nejakým výťahom B sa dostanem von. Veľmi som sa mu poďakoval a išiel som. Výťah akosi nefungoval, ale vedľa sa nejaký otvoril, tak som nastúpil doň. Cestoval v ňom akýsi pán, zrejme sbskar už prezlečený do civilu, ktorý sa ma opýtal, čírou náhodou, že koľko má Milton rokov. Odvetil som, že 76, že je 42-ka. Pán sa začudoval. Ja v duchu tiež.

Vyšiel som pred divadlo na čerstvý vzduch, kde som zistil, že sa celý trasiem, keď som sa foto snažil rýchlo poslať bratovi. Potom som utekal rýchlo pred polnocou na check-in na hostel, kde som asi ešte dve či tri hodiny nevedel zaspať, hoci som už bol asi 22 hodín hore.

Brat povedal, že sa to už teraz podarí, a starší brat má vždy pravdu.

O dva týždne po takmer šiestich mesiacoch opúšťam Brazíliu.

Už môžem. A teším sa domov.

 

autor: Juraj Havlík

Čítať 280 krát