Blog

Lásku nik negarantuje, moc si nekúpime a smrti sa nevyhneme

16. september 2016,

Čo sa skrýva pod pojmom "abundant communitry". Prinášame komentáre ku knihe autorov John McKnight a Peter Block „Abundant Community“ (Berret-Koehler Publishers, Inc. 2010)

 

 

Peter Block patril pred dvadsiatimi rokmi k chýrnym menám vo svete manažérskeho konzultovania a koučovania. Vždy som ho uznával. Preslávil ho bestseller „Flawless Consulting“ (Pfeifer 1999) o tom, že aj v biznise sa dá konzultovať s otvoreniu hlavou, skromne a ľudsky. Neskôr presedlal k témam so širšou perspektívou. Zaujímajú ho komunity a zmysluplnosť života (napr. knižka „Community: The structure of belonging“, San Francisco 2008). Aj vo vzťahu ku komunitám je veľmi kritický voči mechanistickým predstavám. Provokuje nezvyčajnými nápadmi a súčasne ostáva chápajúci  a tolerantný k omylom. Oproti biznisovému obdobiu,  začal používať trochu metaforický a duchovnejší jazyk, ale stále to má hlavu a pätu. Stále je to veľmi iné, než to, čo hovoria a píšu jeho vrstovníci. Veľmi šťastné je spojenie so sociológom Johnom McKnight, ktorý do komunitnej témy priniesol koncept o „rozvoji komunity zvnútra-von“ (napr. v knižke „Building Communities from the Inside Out: A Path Toward Finding and Mobilizing a Community Assets“). Spoločne kombinujú vznešene znejúce tézy s odporúčaním praktických  krokov. Blockov idealizmus a vízie sa prelínajú s McKnightovými konkrétnymi príkladmi a „pikoškami“ z komunít, kde majú mimoriadne osvietenú samosprávu. Alebo aspoň majú šťastie na „koťuhu“ starostu a obyvateľov, ktorí nie sú len konzumentmi a platičmi daní, ale skutočnými občanmi. Ľudí, ktorí sa cítia ako zodpovední spoluvlastníci komunity.

Čo majú autori na mysli, keď hovoria, že dobre fungujúca komunita je „abundant community “ (teda doslova – komunita plná hojnosti, komunita, ktorá má obrovské prednosti na rozdávanie, životodarná, plnohodnotná  alebo poskytujúca komunita...)? Za komunitu nemožno považovať akékoľvek zoskupenie ľudí.  Autori rozlišujú tri úrovne a hovoria o asociáciách, susedstvách a komunite. Asociáciou je akékoľvek spoločenstvo, kde sa traja alebo viacerí ľudia zoskupia, lebo im to efektívnejšie umožní realizovať spoločný záujem. Susedstvami sú zoskupenia viazané na miesto alebo teritórium, uskutočňujú sa tam, kde žijeme a spíme. U komunity je to komplikovanejšie, lebo nie je určená len inštitúciami alebo systémami. Dochádza k agregácii ľudí, ktorí majú spoločné niečo viac. Majú schopnosť rámcovať to, čomu veria a venujú sa tomu nie len z pragmatického účelu. Zameriavajú sa nie na to, čo potrebujeme teraz, ale na budúcnosť, na to, čo využijú tí ďalší. Dokážu spolupracovať, rozvíjať sa a vzájomne sa podporovať, aby vytvárali kapacitu, ktorú nezabezpečí jednotlivec, nech je akokoľvek osvietený. Kapacitu, ktorá sa nedá dosiahnuť bez spolupracujúcej komunity. 

Spoločnosť sa špeciálne za posledné storočie uzavrela. Samostatní nezávislí občania sa zmenili na konzumentov. Nech požívame akékoľvek názvy – klient, pacient, spotrebiteľ, kupujúci, študent, opatrovaný – zmenil sa charakter toho, ako sa dívame na seba navzájom. Menej vidíme človeka, ľudskú bytosť, suseda, na ktorom nám záleží. Do popredia sa dostáva vzťah platiaceho a poskytovateľa služieb. Tam, kde každodennú pomoc zabezpečovali ľudia na základe neformalizovanej vzájomnej výpomoci, bez predpisov, ale s plným nasadením a autentickým záujmom, dnes prichádzajú platení experti, ktorí nemajú žiadny vzťah k adresátom pomoci. Sú to pre nich konzumenti, ktorí – priamo alebo prostredníctvom daní a verejných inštitúcií –  platia za službu. 

Spotrebiteľská spoločnosť presviedča ľudí, že šťastný život si zabezpečia, ak si ho kúpia na trhu služieb. Hovoria im:  Chcete sa cítiť bezpečne? Kúpte si bývanie v bezpečnej štvrti. Chcete zdravie? Zaplaťte si najlepšieho lekára a komplexné zdravotné poistenie. Chcete, aby vaše deti boli úspešné? Všetko závisí od toho, či ich pošlete do najlepších škôl a či začnete so vzdelávaním v dostatočne skoro. Chcete sa dobe cítiť? Nájdite si drahého a vysoko profesionálneho terapeuta, rodinného poradcu a komfortnú opatrovateľskú službu pre posledné roky života. Znepokojuje vás stav životného prostredia? Kupujte iba bio-eko-natural , jedine vo food-markete a  environmentálne hodnoty zabezpečte tak, že zaplatíte príspevky pre nejakú zelenú iniciatívu. Chcete podporiť ekonomiku vlastnej krajiny? Vyberte sa nakupovať do najväčšieho hypermarketu. Za desiatky rokov fungovania trhu sa ľudí podarilo presvedčiť, že zdravie je to , čo sa kupuje v nemocniciach, múdrosť to, čo sa kupuje v školách a šťastné manželstvo to, čo sa kupuje v manželských poradniach.  Náplň voľného času sa dá aj do zásoby nakúpiť v TV a vo svete on-line hier. Poznanie je to, čo v podobe predžutých ľahko stráviteľných polotovarov poskytujú alternatívne média. Niekto iný sa stará a poskytuje služby, my len platíme. Známe africké porekadlo zdôrazňovalo, že na výchovu dieťaťa treba celú dedinu („It takes a village to raise  a child,“) a americkí komunitní lídri to v minulosti radi pripomínali. Ale súčasná realita je, že väčšinu detí nevychováva celá dedina, ale batéria profesionálnych špecialistov, z ktorých každý je špecialistom na nejaký výsek expertízy. Je dobre plateným expertom, ktorý sa nemusí starať o vzťah k jedinečnému dieťaťu, lebo na všetko čo robí, má štandardy, metodické pokyny, šablóny predpísaných postupov. Dieťa sa dostáva do profesionálnej opatery zástupu certifikovaných pracovníkov s deťmi a mládežou, mimoškolských koučov, voľnočasových koučov, life-koučov, juvenilných terapeutov, kolíznych opatrovníkov, výživových a pohybových špecialistov  a napokon do rúk koordinátorov rôznorodých špecialistov, ktorí sa predtým neskoordinovali... Deti sú obklopené väčším počtom špecialistov, ale sú častejšie osamelé a nesamostatné, než boli ich rodičia, keď boli v ich veku.

Autori upozorňujú, že súčasťou konzumerizmu nie je iba zvecnenie vzťahov a odtrhnutie od prirodzeného uspokojovania potrieb, strata schopnosti kultivovať prirodzené vzťahy v rodinách a susedstvách. Ľudia strácajú aj schopnosť vyrovnávať sa s neistotou. Prijať to, že nemôžeme mať všetko. Šíri sa presvedčenie, že existuje nejaká možnosť celoživotne si udržať si všetko, čo dosiahneme. A to aj do budúcnosti – pre našich potomkov. Garantovať kontrolu nad vecami, bez nutnosti námahy, ktorú potrebujeme na zmeny. Mať garantovanú konzistentnosť našej každodennosti, spoločenstiev, ktoré nás obklopujú, preddefinovaný životný štýl. Mať zaručené nemenné podmienky, v ktorých budeme celoživotne fungovať, “mať istoty“. Stále vo väčšej miere potrebujú kontrolovať všetky vonkajšie podmienky, v ktorých žijeme. Kvôli lákadlám istoty a predikovateľnej budúcnosti sa niektorí ľudia bez problémov vzdávajú aj vlastnej slobody a suverenity. To, čo niektorí vidia ako ideál – teda úplná kontrola a predpovedateľnosť života – v skutočnosti neprinesie šťastnejší život. Len ešte väčšiu precitlivelosť, zhýčkanosť a neschopnosť vyrovnať sa so záťažou neistoty. McKniht a Block píšu: „To, že budete mať o pätoro párov topánok viac, z vás neurobí úspešnejšieho človeka. Mať najnovší model auta neutvorí vašu identitu. To, aké auto máte, nehovorí o tom, kým ste. Lásku vám nik negarantuje, moc si nemôžete kúpiť a smrti sa nevyhnete...“ (s. loc 802). 

Za jednu z kľúčových charakteristík zmysluplnej komunity autori považujú „pohostinnosť“. Zdôrazňovanie pohostinnosti nadobúda nové aktuálne dimenzie, ktoré (v našich podmienkach) priniesol nedávny diskurz o migrácii a o tom, ako sa stavať k prišelcom. Ako sa postaviť k ľuďom z iného kultúrneho kontextu, ktorí potrebujú pomoc, lebo ušli z miest, kde sa nedá žiť. A ako sa stavať k tým, ktorí sa rozhodli žiť inde nie kvôli ohrozeniu života, ale v presvedčení, že si môžu vybrať podmienky, v ktorých chcú žiť . Že si môžu vybrať spoločenstvo, ktorému budú dôverovať. Prijať iných, preukazovať skutočnú pohostinnosť, znamená nie meniť prichádzajúcich, ale ponúknuť im priestor, v ktorom môže dôjsť k zmene. Neznamená to, že musia prejsť na našu stranu, že sa musia vo všetkom prispôsobiť a akomodovať  do existujúcich podmienok a zvyklostí. Hľadáme riešenie, ktoré umožní skutočnú slobodu pre všetkých. Slobodu, ktorú nenarušia deliace čiary, ktoré medzi nami a „prišelcami“ prirodzene existujú a niektoré možno aj zotrvajú. Autori citujú Henriho Neuwena a vysvetľujú, že pohostinnosť „nie je metódou ako zabudovať nášho Boha a naše kritériá šťastia [do ich sveta]. Pohostinnosť je aj otvorenie možnosti pre ostatných, aby si našli svojho Boha a svoju cestu. Paradoxom pohostinnosti je, že pohostinnosť znamená vyprázdňovať priestor, do ktorého môžu cudzí vstupovať a rozvíjať sa v ňom ako slobodné bytosti, slobodne spievať vlastné piesne, hovoriť svojimi jazykmi, tancovať vlastné tance, a slobodní aj odísť. Nasledovať vlastné poslanie, ak sa tak rozhodnú. Nie je to ohrozujúci vyprázdnený priestor, je to priateľská prázdnota, ktorú cudzinci môžu vyplniť... “ Takéto poňatie žiaľ nepreniklo do nášho verejného diskurzu, kde pre cudzincov a prišelcov do našej komunity nepočítame s „ponúknutím nezaplneného priestoru“. Automaticky predpokladáme, že keďže oni prichádzajú do niečoho, čo tu už bolo, sú to oni ktorí sa majú prispôsobiť a osvojiť si jazyk, potreby i Boha, v ktorého verí hostiteľ. Ale hostia by nemali byť len trpení, tolerovaní. Zmysluplná komunita proaktívne hostí vyhľadáva a víta, lebo oni sú tí, ktorí môžu priniesť niečo nové. Autori spomínajú pojmy, ktoré sú podmienkou zmysluplnej komunity ako „otváranie dverí“, „pozývanie“, „spojenie“. Pripomínajú aforizmus  írskeho  básnika Williama Yeatsa, že „tí neznámi ľudia, tam vonku, nie sú cudzinci. Sú to priatelia, ktorých si ešte nestretol.“
Chápanie „abundant community“ sa šírilo asi pred desiatimi rokmi v niektorých častiach USA. Prečo je to tak aktuálne dnes a tu (v podmienkach, ktoré sú tak ďaleko)?

Dušan Ondrušek

Bratislava 17.9. 2016

 

                                                                       * * * 



Čítať 4366 krát