BLOG

Drobná nenápadná školáčka v kockovanej košeli, s copíkmi a pohľadom upreným do seba. Vystupuje na svetových fórach, sedí na zemi pred švédskym parlamentom a hovorí o Zemi ako našom dome v plameňoch. Svetoví lídri nie sú schopní pozrieť sa jej do očí. Ženy skrývajú slzy, muži odvracajú zrak. Greta Thunberg – zrejme budúca laureátka Nobelovej ceny svojím príkladom spustila zatiaľ pomalú, ale rastúcu vlnu protestov detí, ktoré už prišli aj na Slovensko. Otvorila tým hneď dva hodnotové konflikty, ktoré doteraz len ticho tleli prehlušené reklamami na blahobyt. Prvým je konflikt o to, či a akou je príroda hodnotou. Je iba zdrojom pre ľudstvo a jeho rozvoj, či je sama osebe dôležitejšia ako naše spokojné životy? Druhou je bolestná otázka, kto má právo tvoriť politiku. Majú deti právo štrajkovať za opatrenia na zmiernenie klimatickej zmeny? Mali by sme zmeniť volebné právo, či umožniť deťom väčšiu politickú participáciu, alebo je to tak, že im detská naivita bráni v rozumnom úsudku a rozhodnutia majú prijímať výlučne dospelí?

Sériu šiestich otázok odpovedal úplne opačne ako ja. V opise toho, čoho sa najviac obáva uviedol, že prisťahovalcov z nebielych krajín. Stretol som sa s 25 ročným Nikom, ktorému v Rakúsku niektorí ľudia nadávajú do náckov.

Z vlaku na stanici v Hainburgu vystúpil drobnejší ryšavý chalan v okuliaroch. Ospravedlnil sa, že bude mať čas iba hodinu a pol, prvým možným vlakom musí odcestovať naspäť do južného Rakúska na rodinné stretnutie, pretože mu umrel starý otec. Pôvodne to mala byť oslava narodenín. Do konverzácie o našich rozdielnych odpovediach v dotazníku sme sa teda pustili ihneď.

12. apríl 2019,

 

(O zákonitostiach radikalizácie mládeže)

Bravčové párky nie sú „halal“

Osemročný Maajid Nawaz si - tak ako ostatné deti - vzal tácku a postavil sa do radu v školskej jedálni. Kuchárka mu na tanier naložila párky. „Čo to je?“ spýtal sa malý Maajid. „Čo by to bolo? Párky. Vezmi si a posuň sa ďalej“, ozvalo sa z druhej strany okienka. „Ale ja párky nejem“, hovorí Maajid. Ani vlastne nevedel prečo, ale pamätal si, že otec jemu i bratovi hovoril, že v škole môžu jesť všetko a výnimočne ani nemusia sledovať, či je to halal, len nech nejedia bravčovinu, napríklad párky. Maajid opakoval, že on párky neje, ale kuchárka zvýšila hlas, aby nevymýšľal a privolala službukonajúcu učiteľku. Tá zopakovala, že musí jesť, čo mu naložia a bude nad ním stáť, kým si nedá aspoň kúsok. „Nebudeš vymýšľať. Zješ všetko, čo máš na tanieri.“ Po piatich minútach dohovárania a nátlaku vynervovaný Maajid otvoril ústa, aby pod dohľadom učiteľky, kuchárky a detí okolo, prehltol kus párku. Ale párok sa mu zastavil v krku. Cítil, že krk sa mu zovrel a žalúdok dáva iný povel. Katastrofu nemohol zastaviť. Maajid ogrcal celú tácku i stôl. Učiteľka i kuchárka sa zhrozene pozerali na ten žalúdočný galimatiáš a po chvíli jedna z nich hovorí: „...si mal povedať, že máš alergiu na párky...“ Toto bola jedna z prvých Maajidových spomienok na základnú školu v britskom mestečku Southend-on-Sea v roku 1985.

 

Pred niekoľkými rokmi Tyler Vigen, doktorant na Harvarde, objavil zaujímavý jav. Dokázal, že čím viac japonských áut sa v Amerike predá, tým častejšie páchajú Američania samovraždy tak, že naštartujú svoje vozidlo a v plnej rýchlosti s ním narazia do múru, stromu, prípadne úmyselne zletia z útesu.

Tyler Vigen dokonca zostrojil graf, ktorý dokazuje, ako úzko spolu oba fenomény súvisia. Napokon, pozrite sa sami.

 

Vnímať a zdôrazňovať to, čo nás v spoločnosti spája, v čom je naša spoločná človečina? Alebo sa ponoriť do názorovej pestrosti a snažiť sa pochopiť (žiaľ niekedy nielen slovné) prestrelky medzi názorovými tábormi, prúdmi, ktoré sa sami radi vymedzujú a vyhľadávajú perspektívu „buď my, alebo oni“?

28. marec 2019,

 

Keď som napísal o svojej príhode Marcovi Lobovi (pozri Ako som stretol nestretol Miltona Nascimenta), takmer som odpadol. Odpísal, že: “Prečo si mi to nepovedal? Mohol som Ti skúsiť vybaviť vstup do backstage-u, daj mi vedieť, kedy opäť pôjdeš na jeho koncert a niečo skúsim”. Takmer som odpadol. Lebo mi bolo jasné, že na ďalší koncert už nepôjdem. Milton má dnes 76, veľa už nekoncertuje, a pár ďalších koncertov, ktoré boli vypísané pred Vianocami, boli síce v Brazílii, ale fakt ďaleko od Ria. No nič, možno pôjde do Ria na nejakú oslavu a Marco ma zavolá, ale to už fakt konšpirujem. Asi mi nezostáva nič iné, ako sa s tým zmieriť. Mal by som byť už aj tak viac než vďačný za všetky koncerty, čo som tu videl, a hudobníkov, ktorých som tu stretol.