BLOG
12. apríl 2019,

 

(O zákonitostiach radikalizácie mládeže)

Bravčové párky nie sú „halal“

Osemročný Maajid Nawaz si - tak ako ostatné deti - vzal tácku a postavil sa do radu v školskej jedálni. Kuchárka mu na tanier naložila párky. „Čo to je?“ spýtal sa malý Maajid. „Čo by to bolo? Párky. Vezmi si a posuň sa ďalej“, ozvalo sa z druhej strany okienka. „Ale ja párky nejem“, hovorí Maajid. Ani vlastne nevedel prečo, ale pamätal si, že otec jemu i bratovi hovoril, že v škole môžu jesť všetko a výnimočne ani nemusia sledovať, či je to halal, len nech nejedia bravčovinu, napríklad párky. Maajid opakoval, že on párky neje, ale kuchárka zvýšila hlas, aby nevymýšľal a privolala službukonajúcu učiteľku. Tá zopakovala, že musí jesť, čo mu naložia a bude nad ním stáť, kým si nedá aspoň kúsok. „Nebudeš vymýšľať. Zješ všetko, čo máš na tanieri.“ Po piatich minútach dohovárania a nátlaku vynervovaný Maajid otvoril ústa, aby pod dohľadom učiteľky, kuchárky a detí okolo, prehltol kus párku. Ale párok sa mu zastavil v krku. Cítil, že krk sa mu zovrel a žalúdok dáva iný povel. Katastrofu nemohol zastaviť. Maajid ogrcal celú tácku i stôl. Učiteľka i kuchárka sa zhrozene pozerali na ten žalúdočný galimatiáš a po chvíli jedna z nich hovorí: „...si mal povedať, že máš alergiu na párky...“ Toto bola jedna z prvých Maajidových spomienok na základnú školu v britskom mestečku Southend-on-Sea v roku 1985.

 

Pred niekoľkými rokmi Tyler Vigen, doktorant na Harvarde, objavil zaujímavý jav. Dokázal, že čím viac japonských áut sa v Amerike predá, tým častejšie páchajú Američania samovraždy tak, že naštartujú svoje vozidlo a v plnej rýchlosti s ním narazia do múru, stromu, prípadne úmyselne zletia z útesu.

Tyler Vigen dokonca zostrojil graf, ktorý dokazuje, ako úzko spolu oba fenomény súvisia. Napokon, pozrite sa sami.

 

Vnímať a zdôrazňovať to, čo nás v spoločnosti spája, v čom je naša spoločná človečina? Alebo sa ponoriť do názorovej pestrosti a snažiť sa pochopiť (žiaľ niekedy nielen slovné) prestrelky medzi názorovými tábormi, prúdmi, ktoré sa sami radi vymedzujú a vyhľadávajú perspektívu „buď my, alebo oni“?

28. marec 2019,

 

Keď som napísal o svojej príhode Marcovi Lobovi (pozri Ako som stretol nestretol Miltona Nascimenta), takmer som odpadol. Odpísal, že: “Prečo si mi to nepovedal? Mohol som Ti skúsiť vybaviť vstup do backstage-u, daj mi vedieť, kedy opäť pôjdeš na jeho koncert a niečo skúsim”. Takmer som odpadol. Lebo mi bolo jasné, že na ďalší koncert už nepôjdem. Milton má dnes 76, veľa už nekoncertuje, a pár ďalších koncertov, ktoré boli vypísané pred Vianocami, boli síce v Brazílii, ale fakt ďaleko od Ria. No nič, možno pôjde do Ria na nejakú oslavu a Marco ma zavolá, ale to už fakt konšpirujem. Asi mi nezostáva nič iné, ako sa s tým zmieriť. Mal by som byť už aj tak viac než vďačný za všetky koncerty, čo som tu videl, a hudobníkov, ktorých som tu stretol.

„Nie je to vojna, pokiaľ brat nezabije brata“ hovorí sa v silnej scéne slávneho Kusturicovho filmu Underground. Ako politika pretína rodinné stoly v strednej Európe sme sa dozvedali na študijnej ceste v Poľsku.

26. február 2019,

14. februára 2019, Viedeň - Edinburgh

Holanďania sú vysokí, ale nikdy som nevidel tak vysoké letušky, ako v tomto lietadle spoločnosti KLM. Dve štíhle panie tak okolo 55 rokov s modrou letuškovskou čiapočkou sa presúvali po chodbičke lietadla a trochu sa kývali na stranu ako topole. Nový zážitok. Obzeral som si ich a tešil sa, že v KLM zjavne nepestujú žiadnu vekovú ani výškovú diskrimináciu, možno ich vyberali v nejakom basketbalovom klube. Prvá tlačila vozík so sendvičmi a nasledovala ju druhá, ktorá mala na starosti vozík s nápojmi. Ku každému hosťovi si čupli, aby mohli s pasažierom rozprávať s pohľadom v jednej výške. Inak by pasažieri vykrúcali hlavy dohora a KLM by muselo riešiť sťažnosti na kŕče v krku. Prvá mi dala do ruky sendvič, a kým sa zastavila druhá – to bola asi minúta – tak som ten sendvič expresne zožral. Druhá si čupla ku mne a namiesto otázky, aký nápoj si želám, sa vciťujúco pýta: „Prajete si ešte jeden sendvič?“ Zakýval som s plnými ústami, že nie a ona pokračuje: „Naozaj? ... V živote sa musíme o seba starať.“ Prikývol som a ona zmenila tón na taký skôr sestričkovský a pokračuje: „...A staráte sa? O seba?“ To ma prekvapilo. „No, starám... určite...“ Na to sa sestrička natočila, v tvári zrazu mala nadšenie, prestala pridržiavať vozík a na oboch rukách vystrčila palce, ktoré mi ukazovala, akože som jednotka. (Teda dve jednotky.) Toto mi urobilo náladu na niekoľko hodín. Ešte táto cesta nezačala a už som dve jedničky. Uaw!