Prečo si teda často nerozumieme? Rôzne prístupy vzťahu človeka a prírody siahajú veľmi hlboko do základov našej západnej európsko-americkej kultúry, ktorá stavia na ľudskej nadradenosti voči prírode a ktorej dnešnou modlou sa stal ekonomický rast založený na bezbrehej spotrebe. Popísanie roly náboženstva či filozofie nemá za cieľ kultúrne „sebabičovanie“ a odsúdenie kresťanstva, skôr pochopenie toho, aké podobenstvá, prirovnania, či príbehy rámcujú náš postoj k prírode, často bez ohľadu na to, či sme a či nie sme veriaci a k akému európskemu náboženstvu sa hlásime.
Boh na nebesiach a diabol v prírode
Americký psychológ Ralph Metzner skúmal spiritualitu prírodných národov a podrobne popísal vývoj vzťahu človeka k prírode v našej časti sveta. Tvrdí, že súčasný stav prírody je spôsobený filozofickým a psychologickým odcudzením človeka od prírody, ktorý sa začal prejavovať najmarkantnejšie približne v stredoveku spolu s rozmachom kresťanského vnímania sveta. Mnohí obviňujú kresťansko-judaistickú tradíciu z prílišného antropocentrizmu, teda vyzdvihovania človeka ako privilegovanej bytosti, ktorej má príroda a Zem slúžiť. „V stredovekom kresťanskom myslení je božský svet, civitas dei, vysoko na nebesiach, ľuďom neprístupný. Naopak, spodný svet prírody, zeme a vody, zvierat a rastlín, mäsa a krvi, vnemov a zmyslového potešenia je skazený a padlý, je to svet hriechu a diabla, ktorého meno znie ´Pán tohto sveta´.“ (Metzner 2011,s. 133) Toto rozdelenie na duchovné a prírodné, dobré a zlé, sväté a diabolské, sa prenáša aj do čias, keď sa o slovo vo vykladaní sveta začali hlásiť prírodné vedy. Vedci ako Galilei, Kopernik, Newton, Kepler, Bacon, či Descartes priniesli tzv. mechanistický pohľad na svet, ktorý sa v predstavách ľudí začal podobať Bohom skvele skonštruovanému hodinovému stroju, ktorého hodinárom je človek.
Koruna tvorstva či nevydarená halúzka
Keď Darwin prišiel so svojou teóriou, bola fackou ľudskej sebaláske a pocitu výnimočnosti, nakoľko sa z „koruny tvorstva“ posunul k „najdokonalejšej z opíc“. Podľa populárneho chápania evolúcie sme však boli ako najzložitejší organizmus stále na vrchole, ako dokazujú nákresy „stromu života“ z 19. storočia. Skutočná podstata evolúcie je však pre človeka oveľa nepríjemnejšia. Evolúcia totiž nesmeruje k superzložitosti organizmov, ale k prežitiu a prispôsobeniu sa. Organizmy, ktoré v nej zlyhávajú, vymierajú. Nový strom života, ktorý biológovia zobrazili nedávno, umiestňuje človeka dolu, na bočnú halúzku. Šampiónmi evolúcie sú baktérie, ktoré nás pravdepodobne aj prežijú „pokiaľ homo sapiens uspeje vo svojej snahe o premenu planéty v neobývateľné miesto pre všetky takzvané vyššie formy života.“ (Metzner 2011, s. 130)
Jill Banfield/UC Berkeley, Laura Hug/University of Waterloo, článok uverejnený v New York Times 2016
Oslava práce a boj s prírodou
Na rozdiel od ranného kresťanstva, ktoré do seba vstrebalo staré európske pohanské kulty napr. uznaním starodávnych sezónnych osláv prírody za kresťanské sviatky a prijatím niektorých starých bohov a bohýň za kresťanských svätých, protestantské cirkvi svojím bojom proti modlám a oslavou práce pretvárajúcej prírodu ešte viac „prehĺbili odcudzenie mestského obyvateľstva od duševnej obrody prístupnej v prírode cez spiritualitu.“ (Metzner 2011, s. 131)
Boj s prírodou sa v istom zmysle prejavoval aj v honoch na čarodejnice, aj keď tie sa dajú skúmať z rôznych hľadísk. „Čarodejnicami“ však boli zväčša ženy, ktoré svoje liečiteľstvo a spiritualitu opierali na poznaní a blízkom kontakte s prírodou, čo mužov moci nesmierne dráždilo, a to nielen v stredoveku. Konflikt medzi prírodným liečiteľstvom – „čarami“ a mocou v komunistickom Československu magicky popísala historička Kateřina Tučková v románe Žítkovské bohyně.
Ďalším krokom smerom k upevneniu viery v opanovanie sveta bol kolonializmus, sprevádzaný závratným ničením prírody „nových svetov“ a vyvražďovaním národov, ktorých život a spiritualita bola úzko spätá s prírodou. Napríklad v Severnej Amerike sa vzťah k zemi a prírode premietal aj do kultúrneho stretu Starého a Nového sveta (Lewis 1995).
Kresťan: správca, pastier, súrodenec
Aby sme však neboli ku kresťanstvu nespravodliví a nezostali na povrchu zjednodušenej nálepky „najantropocentrickejšie náboženstvo sveta“, pozrime si súčasné kresťanské výklady vzťahu človeka k prírode, ako ich opísala sociologička Hana Librová (2016). Metafora človeka ako správcu prírody pochádza zo starozákonných veršov, ktoré zdôrazňujú jeho výnimočnosť a zároveň zodpovednosť voči prírode. Nebezpečenstvo takejto roly človeka spočíva v tom, že napriek rozvinutému vedeckému poznaniu človek robí malé aj veľké rozhodnutia najčastejšie na základe bezprostredných zmyslových vnemov, krátkodobého plánovania a empatie k malému okruhu ľudí a geografickému okoliu. To potom, ako uznáva aj Librová, môže vysvetľovať aj nechuť k prijatiu nebezpečenstiev klimatickej zmeny a teda v podstate neschopnosť „spravovať“ prírodu, ktorej zložitosť a previazanosť nie sme schopní plne reflektovať.
Podobne antropocentrická – teda uznávajúca človeka za stredobod sveta, je aj druhá rola vychádzajúca z novozákonnej analógie s Ježišom Kristom. Ide o poetickú metaforu pastiera, ktorá „oproti rozumářské správcovské a ekopragmatické cílevědomosti zdůrazňuje spontánní dobrotu, laskavost a věrnost.“ (Librová 2016, s. 64) Typickým predstaviteľom takéhoto prístupu je Albert Schweitzer. Tento prístup zdôrazňujúci vľúdnosť, zhovievavosť a blahosklonnosť k slabej prírode, ktorú musíme chrániť, je aj dnes vlastný mnohým ochrancom prírody, ktorí sa snažia napríklad o záchranu trpiacich zvierat. Keďže príroda väčšinou nemá ako obetavému ochranárovi poďakovať (výnimkou sú možno zachránení týraní psi, ale to nie je ochrana prírody v pravom zmysle slova), tento postoj musí byť zákonite nezištný.
Mohli by sme spomenúť ešte celý rad mysliteľov a praktikov, ktorí prispeli k rozvoju environmentálnej etiky a pokúšali sa vykresľovať vzťah človeka a prírody v inom svetle. Z mnohých spomeňme amerického lesníka Alda Leopolda, priekopníka v ochrane „divočiny“ (angl. wilderness) presadzujúceho pokoru voči prírode v kontraste s dobývaním a podrobovaním, hlbinnú ekológiu Arneho Naessa, ktorý prepájal lásku k prírode s gándhíovským prístupom nenásilia, či Gaia Jamesa Lovelocka, ktorá uvažovala o Zemi ako o vyváženom superorganizme. Zaujímavý je tiež odkaz českého ekofilozofa a emeritného profesora Bostonskej univerzity Erazima Koháka. Apeluje na to, aby sme našu spoločnosť systémovými zmenami zbavili jej konzumnej toxikománie – predovšetkým ilúzie, že všetko, čo nás trápi, samo o sebe zmizne, a šťastie vypukne, len keď si „ešte niečo kúpime“ – ako nás presviedča reklama.
Významná metafora vzťahu človeka a prírody je reprezentovaná encyklikou pápeža Františka Laudato Si´, v ktorej pápež upozorňuje, že ochrana prírody nie je nejakým sekundárnym alebo voliteľným zadaním, ale podstatou cnostného života. Encyklikou oslovuje nielen „svojich“ veriacich, ale všetkých ľudí na Zemi. Svojou filozofiou pápež prichádza k podobnému postoju ako väčšina antropológov a biológov. Človek nie je až taký výnimočný, ako sme si namýšľali. Hranica medzi ním a inými tvormi nie je až taká ostrá. Je súčasťou prírody, ktorá ho svojou komplexnosťou, krásou či významom ďaleko presahuje. Je teda súrodencom iných živých stvorení, je od nich závislý a nemá žiadne právo zaobchádzať s prírodou len ako s vlastným zdrojom. František hovorí o utrpení prírody ako o utrpení božom a nabáda ľudí k uvedomeniu si svojich chýb a hriechov voči prírode a k snahe o nápravu. „Ekologická kríza je tiež výzvou na hlbokú vnútornú konverziu. Treba povedať, že niektorí angažovaní a zbožní kresťania, ospravedlňujúc sa realizmom a pragmatizmom, majú tendenciu posmievať sa prejavom záujmu o životné prostredie. ... Takže všetko, čo potrebujú, je ´ekologická konverzia´, pričom výsledky ich stretnutia s Ježišom Kristom sa prejavia v ich vzťahu k svetu okolo nich.“ (preložené z portálu Global Catholic Climate Movement)
Ochrana prírody ako boj proti zlu mocných
Na Slovensku bola v 70-80. rokoch 20. storočia ochrana prírody a kultúrnych pamiatok spôsobom, akým sa ľudia aktívne začali stavať proti komunistickej moci. Symbolickým sa stal najmä dokument bratislavských ochranárov Bratislava/nahlas, ktorý, hoci nebol jediným prejavom odporu voči komunistickému „rozkážeme vetru-dažďu“, sa z jednoduchého svedectva o devastácii prírody a mesta a o zlých životných podmienkach ľudí na Slovensku stal manifestom doby so silou veľmi podobnou Charte 77. Bola to správa o stave mesta, ktorá sa tajne kopírovala, pre ktorú sa odpočúvalo, zatýkalo, vypočúvalo. Skupina odborníkov a aktívnych dobrovoľných ochrancov prírody poukázala v nej na neschopnosť vtedajšej moci zabezpečiť ľuďom dôstojné životné podmienky. "Degradácia hodnôt, plytvanie, poškodzovanie zdravia ľudí a hromadenie problémov, ktoré zasiahnu budúce generácie - je nemorálne, deje sa však každodenne pred zrakmi občanov, nik nie je volaný na zodpovednosť a nekonajú sa všetky kroky potrebné k náprave." (Bratislava/nahlas, 1987, s. 1)
Mnohí z autorov tejto slávnej brožúry neskôr vstúpili do aktívnej politiky a bohužiaľ niektorí sa neskôr stali symbolom bezbrehého kapitalistického „developmentu“. Už v 90. rokoch ochranári bili na poplach, že demokratické myšlienky ukotvené v ochranárskom hnutí sa rozplynuli v honbe za materiálnym blahobytom, ktorý bol pre pospolitý ľud i väčšinu politikov oveľa atraktívnejší, než dobrovoľná skromnosť a tolerancia ochranárov.
Ladislav Dolán, Ochranca prírody 1/1988
Biofil, ekopragmatik a biofób: tri typy vzťahu k prírode
Hana Librová v knihe Věrní a rozumní (2016) zhrnula výsledky unikátneho časozberného kvalitatívneho výskumu českých rodín, ktoré sa v 90. rokoch, v čase boomu konzumerizmu, rozhodli žiť skromne. Vyberala si rodiny, ktoré k tomuto postoju neviedla žiadna konkrétna ideológia. Navštívila ich trikrát: na začiatku 90. rokov, na prelome milénia, a nedávno, pred pár rokmi. Zmapovala nielen ich spôsob života, ale aj myšlienky, ktoré ich k nemu viedli. V tretej zo série správ z výskumu ich nazýva „vernými“ v kontraste k „rozumným“. V teoretickom úvode svojej knihy ich rámcuje ako ľudí, ktorí sú verní prírode a snažia sa napĺňať svojim správaním biofilnú podstatu seba ako ľudskej bytosti. Librová verí, že biofilná podstata človeka – teda láska a sympatia k prírode, je daná nielen biologicky, ale aj mnohotisícročným kultúrnym vývojom, ktorý sa až moderná doba pokúša zvrátiť. Librovej respondenti rozmýšľajú o svete a prírode, sú aktívni v komunite, často dobrovoľne pracujú pre iných, majú viac detí a žijú z hľadiska spotreby jednoduchý život, ktorý sa snažia vychutnať. Ich deti, ktoré chodili peši do školy celé kilometre a nosili oblečenie zo second-handu, sú už dnes dospelé a prekvapivo, hoci nie vždy striktne nasledujú životný štýl rodičov, hodnotovo stále stoja na pozíciách vernosti prírode.
Druhým typom vzťahu k prírode podľa Librovej je ekopragmatizmus. Je to dnes asi najrozšírenejší postoj medzi mestským obyvateľstvom. Ekopragmatik vidí prírodu ako vzácny zdroj pre prežitie ľudstva. Verí v nadradenosť, ale aj v zodpovednosť človeka. Nie je ochotný sám sa vzdať svojho životného štýlu pre dobro prírody. Verí v silu ľudského rozumu, v ekologické technológie, ktoré vyriešia omyly s nesprávnym hospodárením s prírodnými zdrojmi. V prírode nenachádza spiritualitu, len potešenie a zdroje. Ekopragmatik nereviduje základné predpoklady svojho života, spolieha sa na inštitúcie a prioritou preňho je človek a jeho dobré životné podmienky. Tento prístup je pokračovaním antropocentrickej línie uvažovania a dnes býva okorenený aj obhajobou kapitalizmu a jeho globalizovanej etiky permanentného rastu.
Tretím typom, zdanlivo vzácnym, je biofób, teda mestský človek otvorene neznášajúci prírodu. Nejde ale o výmysel počítačovej éry posledných 10 rokov, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Biofób stavia na pradávnych inštinktoch strachu a odporu voči prírode, ktorá je krutá voči sebe aj voči človeku svojím terorom prirodzeného výberu a nebezpečenstvami smrti, ktoré obsahuje. Odrazom biofóbie môže byť hysterický rodič zakazujúci dieťaťu pohyb v prírode zo strachu pred nákazou prenášanou kliešťom. Biofób nechce a „nepotrebuje“ prírodu, jeho svetom je mestské prostredie, kino, kaviareň, klub, wifi a notebook. Paradoxne ale svojím životným štýlom často škodí prírode menej než ekopragmatik, ktorý si užíva exotické výlety, extrémne športy, či biopotraviny z druhého konca sveta.
Klíma ako mainstream?
Greta Thunberg spustila domino, ktorého výsledkom je aj klimatická zmena ako téma posledných eurovolieb. Možno naozaj klíma bude tým rezom, ktorý bude definovať hodnotový konflikt nasledujúcich desaťročí. Máme zachrániť planétu pre ňu samu, alebo len pre seba? Greta sama prezentuje postoj jasne proprírodný, aj keď jej obľúbenou metaforou je Zem ako náš domov, ktorý sme si podpálili. Slovensko zvolilo do europarlamentu jedného ekológa a jedného environmentalistu. V našej krajine je však stále legitímny a v praktickej politike presadzovaný postoj, že ochrana prírody je akýmsi luxusom, ktorý si v našej chudobnej (sic!) ekonomike nemôžeme dovoliť. Nový európsky poslanec, vedec Michal Wiezik to ale vidí takto: „Máme ochranu prírody a dokonca štátnu, ale príroda ochranu nepotrebuje. Obrazne povedané, keby tu boli iba baktérie, bude to fungovať miliardy rokov. Život ako taký nepotrebuje ochranu prírody pred človekom. Keď to tu zničí a zostanú len baktérie, život bude fungovať. Ochrana prírody je ľudský výmysel. Ochrana prírody, aj keď sa to nezdá, lebo jej predmetom sú rôzne druhy biotopov, je pre človeka, aby sme zachovali podmienky života, z ktorých sme vzišli, od ktorých sme bytostne závislí.“
Ťažobná veža v Novákoch, protest 2018. Zdroj: SME
Pokračovaním ochranárskej tradície osemdesiatych rokov je v istom zmysle aj aktuálna kampaň My sme les zameraná proti ťažbe dreva v chránených oblastiach Slovenska. Ochranári zdôrazňujú nielen užitočnosť lesa pre človeka, ale aj krásu prírody ako takej a domova pre iné tvory. Les totiž nie je len miestom na oddych, ale garant rovnováhy vody v prírode a teda prežitia slovenskej prírody, ako ju poznáme. Na druhej strane však znejú argumenty o ekonomickej potrebe využitia lesa ako zdroja vzácnej suroviny. Iným aspektom je transparentnosť a účelnosť predaja majetku, ktorý patrí všetkým obyvateľom Slovenska. Siahodlhý zoznam vedcov, ktorí podporujú túto kampaň neprekáža fejsbúkovým diskutérom obviňovať jej autorov z nedostatočnej informovanosti. Svedčí to o tom, že uprednostňovanie prírody je stále pre mnohých ťažko stráviteľný argument. Málokto však vie, že ochrana lesa ako zdroja života mala svojich osvietených zástancov na Slovensku už v 19. storočí. Príkladom je bystrický lesník Jozef D. Matejovie.
Ľudia v rôznych lokalitách sa po prelome milénia zmocnili prostredníctvom viac či menej úspešných kampaní proti environmentálne nebezpečným investičným zámerom. Asi najznámejšou z kampaní bola tzv. Pezinská skládka, ale bolo aj množstvo menších napr. proti ťažbe zlata v Detve či v Kremnici. Vďaka mobilizácii občanov sa v mnohých prípadoch podarilo zámery investorov zastaviť. Pri oslavovaní úspechov týchto kampaní však nedá nezamyslieť sa nad tým, či ľudia, ktorí protestovali a podpisovali petície, naozaj úprimne bojovali za ochranu prírody, alebo išlo skôr o na Slovensku čoraz častejšie NIMBY (not in my back yard – nie v mojom dvore). Je to naozaj tak, že sme schopní mobilizovať sa kvôli skládke pri svojom dome, ale už nás nezaujímajú dažďové pralesy, hoci ovplyvňujú aj našu klímu? Alebo ešte ďalej: Radi podpíšeme petíciu, či zamanifestujeme si proti skorumpovaným politikom, ale pokojne si k tomu kúpime hamburger z fast-foodu z kvázi mäsom z Brazílie a zapijeme to globálnou malinovkou v plastovom pohári so slamkou. Prídeme pomôcť upratať les v okolí svojej obce, ale nevadí nám, že oslavný guláš sa podáva z plastových misiek a že sme sa na miesto stretnutia doviezli 1 km dízlovým autom. Na druhej strane sú aj ľudia, ktorí si myslia, že individuálna snaha stačí. Ak budeme dôsledne recyklovať a zodpovedne spotrebovať, klíma sa vyrieši a štát nemá čo ľuďom a firmám zakazovať. Na tento argument si treba pozrieť dáta o množstve emisií, ktoré produkujú zaoceánske lode či tepelné elektrárne a rýchlo zistíme, že aj keby sme sa všetci „ubyciklovali na smrť“, spomalenie katastrofy vyžaduje aktivitu vlád a medzinárodných organizácií. Individualizmus, propagovaný neoliberálnym kapitalizmom nás necháva osamote aj voči klimatickej zmene, čo sa neukazuje ako ten najzodpovednejší prístup.
Klimatické protesty na Slovensku. Zdroj: Aktuality.sk
Skromnosť nie je jednoduchosť
Greta Thunberg nielen štrajkuje, ale snaží sa zanechať čo najnižšiu ekologickú stopu svojím štýlom života, na ktorý naviedla aj svojich rodičov. Uvedomujú si deti, ktoré po celom svete zdvíhajú hlavy proti dospelým, že zmeny, ktoré požadujú, ich budú stáť veľkú porciu vlastného komfortu a pohodlnosti? Chceme veriť, že áno, ale s istotou to povedať nevieme. Benjamin Barber vo svojej slávnej knihe Consumed (2008) pomenoval globálne ťaženie konzumerizmu ako snahu o infantilizáciu spoločnosti. Aby spotreba pokračovala, korporácie nielen oslovujú deti, ale robia deti aj z dospelých tým, že ich lákajú na okamžité uspokojovanie krátkodobých potrieb, čo odúča jednotlivcov a celé spoločnosti od reflexie, plánovania, odriekania si pre neskorší úžitok. Dospelí sa menia na deti. Žeby sa naopak deti vďaka klimatickej zmene menili na dospelých?
Konzumný prístup k životu spolu s nezlomnou vierou v inovácie a silu ľudskej vynaliezavosti stále bráni väčšine ľudí v prijatí faktu, že blahobyt nebude pokračovať. Problémom ale zostáva, že naše spoločnosti už nemajú veľa duchovna. Ani hlas pápeža Františka, ani hlasy tisícov vedcov neprehlušia hlas politikov a lobbystických skupín, ktoré sa vysmievajú všetkému, čo sa nedá vyčísliť v peniazoch. Ultimatívnym cieľom politiky stále zostáva spotreba a materiálny blahobyt. Librová opisuje svojich respondentov ako „pestrých“ – ľudí rôznych vyznaní a filozofií, povolaní, spôsobov života. Spája ich dobrovoľná skromnosť, rozmýšľanie o budúcnosti a nízka spotreba. Napriek tomu (alebo práve preto?) sú šťastní a úspešní v spoločnosti, v ktorej žijú. Je to ale príklad možný a hodný nasledovania? Máme my ostatní silu a charakter vzdať sa (aspoň čiastočne) auta, rôznych prebytočných spotrebičov, kozmetiky, oblečenia, či dovoleniek v zahraničí? Librová sa bráni výrazu voluntary simplicity (dobrovoľná jednoduchosť). Skromný život totiž nie je jednoduchý. Nie je jednoduché nenakupovať, ale si uvariť, napiecť zavariť, zašiť, opraviť. Nie je jednoduché kráčať a stihnúť autobus či vlak. Nie je jednoduché ustáť tlak spoločnosti mať nové SUV. Dobrovoľná skromnosť je na míle ďaleko od módnych veľkohubých kampaní propagujúcich „správne nakupovanie“: štýlové fľaše na vodu, biokoláč z kiwi či manga, fairtrade makadamové orechy, kompostovateľný papierový kelímok na polievku. Ak bude Greta Thunberg úspešná, nič z toho už mať nebudeme a namiesto štýlových doplnkov budeme šetriť na slamené zatepľovacie panely, fotovoltaiku či filtre na vodu.
A čo s tým má spoločné krtko?
Zdeněk Miller bol veľký vizionár. V rozprávke o krtkovi, ktorá porazila aj Hollywood, priniesol deťom aj dospelým veľa ekologických otázok. Najmä dve z nich, dlhšie než klasické večerníčky (Krtek ve snu, Krtek ve městě) prinášajú obraz ekologickej apokalypsy spojenej s beznádejnou byrokraciou a surovosťou. Nie, nehovorím o akčnom filme – je to Krtko. V jednom večerníčku sa však udeje premena uja záhradníka, ktorý sa najprv naštvaný a nahuckaný televízorom rozhodne pomocou jedu „zničiť krtka“.
Aj my plánujeme „zničit krtka“ – stále bojujeme s prírodou: postrekujeme hmyz, trávime hraboše, odháňame lastovičky z pobrání, kosíme trávniky na ježka a betónujeme si dvory. Stromy vidíme len ako ohrozenie pre autá, zdroj špiny a lístia v meste. Príroda je nepohodlná, lebo bzučí, štípe, smrdí, rastie a hnije. Asi nie je natoľko dôležité, aký prístup k prírode máme, aj biofil aj biofób, nehovoriac o ekopragmatikovi, môžu mať svoju zodpovednú aj nezodpovednú verziu. Práve v zodpovednosti ako známke individuálnej aj spoločenskej zrelosti asi tkvie kľúč. V schopnosti vzdať sa krátkodobých potešení pre vyššie dobro. Ak budú naše deti ako Greta Thunberg, možno nás raz naučia, ako milovať krtka, aj keď neposlúcha.
Na našom kurze Bez odpadu v hlave aj v koši sa spolu učíme klásť si správne otázky (nielen) o klimatickej zmene.
P.S.
V brožúre Bratislava/nahlas sa nachádza odporúčanie „znížiť znečistenie z automobilovej dopravy ... rozšírením peších zón a zón vyhradených len pre MHD. Zavedením bicyklových trás. S tým súvisí: - budovanie záchytných parkovísk (poschodových) pri vstupoch do mesta.“ Písal sa rok 1987.
Zdroje spomenuté a citované v texte:
Ralph Metzner: Zelená psychologie, Triton, Praha 2011
Hana Librová: Věrní a rozumní, Masarykova univerzita, Brno 2016
Ján Budaj a kol: Bratislava/nahlas. Samizdat 1987
David Rich Lewis: Native Americans and the Environment: A Survey of Twentieth-Century Issues. American Indian Quarterly, Vol. 19, No. 3 (Summer, 1995), pp. 423-450,
https://www.jstor.org/stable/1185599?seq=1#page_scan_tab_contents
Benjamin Barber: Consumed: How Markets Corrupt Children, Infantilize Adults, and Swallow Citizens Whole. W. W. Norton & Company, 2008do mesta.“ Písal sa rok 1987.
