Zmýlili sme si krízu

Migračná kríza sa stala nie len realitou migrujúcich, ale aj domácich obyvateľov Európy, spoločnosť sa polarizovala, politická klíma radikalizovala, zistili sme, že pravicový extrémizmus nezomrel, iba drieme a toto všetko sa dialo za denno-denného mediálno-politického utvrdzovania stavu krízy. Heslo migračná kríza dnes dokonca nájdete na Wikipédii v rozsahu prepracovanejšom ako mnohé vojny, vynálezy alebo tie najznámejšie osobnosti a udalosti sveta. Čo nie je na webe, ako by neexistovalo, pozor ale, že nie všetko, čo je na webe, je pravda.

Cudzí a cudzejší

Bezpochyby máme čo s príchodom migrantov robiť. Európa vynaložila obrovské ľudské úsilie a kapitál, aby ukočírovala masu príchodzích, objavujeme nedostatky v legislatíve, v systéme evidencie, v sociálnom zabezpečení a v neposlednom rade v našej schopnosti a vôli prijať do našich životov cudzincov. Sú pre nás cudzejší než cudzí, nie sú to cudzí z vedľajšieho mesta, cudzí v novej práci, cudzí zo susednej krajiny. Sú pre nás takí, ako píše Zygmunt Bauman, sú strange, sú zvláštni, sú iní. Sú dokonca omnoho viac. Nezapadajú do spôsobu, ako uvažujeme, a to len preto, že ich nepoznáme a nevieme na nich uplatniť vzorce správania, ktoré sme od narodenia pozorovali u všetkých, s ktorými sa identifikujeme ako so svojimi. Máme radi predvídateľný a ľahko uchopiteľný svet, v ktorom vieme identifikovať príčinu a následok. Reprezentujú všetko kedysi tak vzdialené a všetko, čo nechceme vidieť. Hoci sa v týchto riadkoch nechcem venovať príčinám súčasnej hromadnej migrácie do Európy ani len okrajovo, sú práve oni pre nás mementom. Sú stelesnením chudoby, vojny, nízkej vzdelanosti, náboženstva, pred ktorým máme obludné predsudky... Všetko, čo bolo kedysi tak vzdialené, klope zrazu na naše dvere.

Ocitáme sa teda tvárou v tvár následkom, a ako Bauman hovorí, poslom toho, na čom sami máme neodškriepiteľný podiel viny, a fascinujúci je náš postoj. Neexistuje cena, ktorú nie sme ochotní zaplatiť za zachovanie vlastného komfortu nevedomosti. Zostali by sme radšej do konca života slepí, len aby sme nemuseli priznať a diskutovať o našej ľahostajnosti k tomu, čo sa už nedá nevidieť. Nič výstižnejšie ako slová Zygmunta Baumana spochybňujúceho koncept migračnej krízy ako novej globálnej výzvy v tomto prípade neexistuje. V kríze sme, netrvá ale od roku 2015 a nie je ani migračná. Je to kríza ľudskosti a humanity.

"Zvykli sme si na utrpenie iných: netýka sa ma to, nie som toho súčasťou, nie je to moja starosť!" Pápež František, 8.7.2013

V bezpečí strachu

Problém je tak veľký, akým veľkým si ho pripustíme, problém je to, čo si za problém určíme. V politike dvojnásobne. Náš životný komfort sme zúžili do konceptu bezpečnosti. Tá sa stala súčasťou každej jednej oblasti života, prevenciu sme posunuli k preempcii, určili sme stupnicu pohotovosti čo do kompetencií posilnených bezpečnostných zložiek, ktorým podvedome dokážeme tolerovať radikálne zásahy a za každým otvorením dverí vidíme trójskeho koňa. Sme v stave permanentného strachu, čo z tohto koňa vyskočí a súčasne si pochvaľujeme koncept novej bezpečnosti – boj proti cudziemu, boj proti terorizmu.

Bezpečnosť je ale pavučina a nie jednoduchý štít proti terorizmu. Pretína sa v nej a tvorí ju prosperita, stabilita, rozvoj, ľudské práva a mnoho ďalších sfér života. My sme si spomedzi všetkých týchto rovín ale vybrali inak. Bojujeme vojnu proti neviditeľnému nepriateľovi a bojíme sa ho oveľa viac než toho, že ak nebudeme na pavučinu bezpečnosti dávať pozor, roztrhá sa, či už za prítomnosti terorizmu alebo bez neho. Bezpečnosť postavená na udržaní atmosféry strachu je udržiavaná umelo, udržiava ju politický boj, pre ktorý predstavuje v posledných takmer dvadsiatich rokoch esenciu.

Slovenské politické body horúceho gaštana a hnedá pravica

Všetci prahneme po istotách. V slovenskej politickej realite vyznieva táto veta veľmi smutne, je to ale najstručnejšie vyjadrenie túžby vyplývajúcej z našej podstaty. Musíme sa zaradiť do spoločnosti, v ktorej vieme úspešne žiť, máme vzostupy a pády, menšie a väčšie ciele ale koniec koncov, suma sumárum po všetkých strastiach musíme niekam patriť a identifikovať sa ako súčasť spoločnosti. Tá nám má v ideálnom prípade poskytovať útočisko, pocit tej najširšej možnej spolupatričnosti.

Problém nastane vtedy, ak identifikácia človeka v spoločnosti zlyhá. Pády prevýšia vzostupy, nedarí sa mu naplniť svoje ciele, ale hlavne neudrží tiahu nového druhu individualizácie. Na človeku ležia problémy, ktoré vytvorila spoločnosť, ale pasovať sa s nimi musí sám. Ľudia sa síce naďalej cítia byť súčasťou spoločnosti, tá je ale miesto záruk plná rizík a jeho nacionalita sa mu začne javiť ako univerzálna záruka a garant istôt. A že si má dnes z čoho vyberať! Politické strany sa predbiehajú v tom, kto lepšie využije tento vzostup národniarstva. Na Slovensku dokonca vidíme niečo nevídané, liberáli hrajú svoju politickú pieseň na národnej strune rovnako často ako ľavý stred.

Zygmunt Bauman

Ak sa vám tento krátky text nezdal byť nezmyslom, venujte pár večerov Baumanovým knihám. Nepíše s mladíckou vervou, vzdorom a túžbou byť protiprúd, ale s rozvahou starca (mysliac najlepší možný význam tohto slova), z jeho slov cítiť rešpekt voči človeku, ľudstvu, nevtieravý humanizmus a verím, že hoci by ho mnohí nazvali dnes tak populárnym termínom „slniečkár“, nie je ani zďaleka voči človeku a ľudstvu zhovievavý. Ukazuje naše slabosti, naše obavy a čo všetko sme ochotní urobiť, aby sme v dobe extrémneho individualizmu plávali a neutopili sa.

Autorka je študentkou Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Text vznikol v rámci predmetu Globálne výzvy, ktorý vedie Zuza Fialová.