Zlo v očiach (o polarizácii v spoločnosti)

O imaginácii vnúčat

Asi sa zhodneme, že príbeh s chlapcami z Derry/Londonderry je niečo, čo nepoteší. Vytváranie si predsudkov, nenávisť, vymedzovanie sa voči „tým druhým“. Tak, že si časom zdôvodníme aj nutnosť zasiahnuť proti “tým druhým“, uveríme, že násilie je v takejto situácii potrebné. Nakoniec  akceptujeme myšlienku, že nie všetci občania majú mať rovnaké práva. Že aj bez ohľadu na to, či ľudia hlásajú násilie alebo nie, je dobré deliť ich na „tých našich“ a tých druhých, na „my“ a „oni“. Na nás, ktorí „sú tu doma“ a na tých druhých, ktorí majú iné hodnoty,  a teda - samozrejme - majú typické „zlo v očiach“, ktoré pozná už aj dieťa.

Polarizáciu v komunitách čo v celej spoločnosti  niekedy opisujeme ako čisté zlo, ako niečo, čomu sa treba vyhnúť. Niečo, čo treba od začiatku rozložiť a rozpustiť, nedopustiť polarizáciu postojov v spoločnosti. To je trocha nedorozumenie. Polarizácia v spoločnosti, (podobne ako konflikt), sama o sebe nie je zlá alebo dobrá. Je to – niekedy nevyhnutný- proces, prostredníctvom ktorého sa súčasti spoločenstva vymedzujú, ideovo sa od seba vzďaľujú a vyjasňujú si svoje postoje. Pripomína to nestálu pružinu, ktorá sa rozťahuje a sťahuje. Pod skupinovou polarizáciou rozumieme proces, v ktorom sa členovia skupiny názorovo,  alebo postojmi, vzďaľujú od stredu. Jednotliví členovia skupiny sa - na pomyselnej názorovej škále – presúvajú k pólom. Podobne ako kovové piliny, ktoré sú magnetom priťahované alebo odpudzované na dve strany a postupne vyprázdňujú stredové pozície. Pomaly či rýchlejšie sa posúvajú do krajných polôh. Niekedy na škále zaujmú miesta, ktoré znamenajú dve jasne oddelené krajnosti. V iných situáciách, sa po názorovom posune, len zvýši vzdialenosť pozícií, ktoré zastávali.    Keď sa polarizácia stupňuje, môžeme sa začať cítiť bezpečne len s tými, ktorí s nami súhlasia. Príliš ľahko sa chytíme do pasce „binárneho myslenia“. Začíname svet deliť na „my“ a „oni“, upadáme do defenzívnosti a reaktivity. Stále menej vieme urobiť krok späť a rozprávať o všetkom, čo nás spája, brať do úvahy našu spoločnú sieť vzťahov. Uvažovať o tom, čo predstavuje naše spoločné dobro, čo presahuje hranice našej rozdelenej identity (Lederach, 1995) V situáciách, ktoré sú mimoriadne polarizované, upadáme do pasce. Začíname vidieť problém iba zo svojej strany, zdôrazňovať iba vlastné utrpenie a nevšímať si utrpenie tých na druhej strane. Tamtí na druhej strane sú vnímaní ako nepriatelia, ktorí samozrejme „nemajú pravdu“. Sú to vinníci, ktorí sú príčinou konfliktu a polarizácie. Tí ktorí „začali“ konflikt ako prví, alebo sa - „oveľa viac ako my“ - podieľajú na jeho udržiavaní a prehlbovaní. J.P. Lederach pre takéto situácie navrhuje myšlienkový experiment, ktorý by mohol otupiť jednoznačnosť takejto perspektívy a stať sa prvým krôčikom k dialógu. Lederach hovorí, že re-humanizácia znamená pokúsiť sa myslieť na vlastné vnúčatá. Na vnúčatá, ktoré človek má, alebo v budúcnosti môže mať. A pri predstave ochrany a podpory vlastných vnúčat by si mal človek začať predstavovať, že aj ten človek oproti, ten jeho „nepriateľ",  môže - teraz alebo v budúcnosti -mať vnúčatá. A takisto ako mne, aj jemu záleží na ich blahu a bezpečí.  Ide o jednoduchú predstavu. Že pohoda mojich vnúčat sa viaže na pohodu vnúčat môjho nepriateľa. Že prekonať súčasnú nepriateľskú polarizáciu možno, len ak sa zastavíme. Ak sa zamyslíme a posunieme súčasnú dynamiku, tak aby sme transformovali chorú percepciu, že tí druhí sú vo všetkom iní než my. Proces uvedomovania si rovnako vnímanej hodnoty vnúčat na jednej či druhej strane polarizovaného frontu Lederach nazýva „imagináciou vnúčat“.    

Letom-svetom o perspektívach polarizácie 

Keď si „vygúglime“ pojem polarizácia, vynorí sa niekoľko desiatok stránok, ktoré hovoria o polarizácii v kontexte techniky – lámanie svetla v optike, vibrovanie elekro-magnetických vĺn,  zaostrovanie fotografického obrazu... To sú charakteristky, ktoré sa v metaforickej podobe dejú aj v spoločenskej dynamike. Preto si tento termín požičiavajú aj spoločenské vedy. O polarizácii v kontexte spoločenských pohybov sa uvažuje z rôznych perspektív – z biologickej, psychologickej, sociologickej či politologickej perspektívy. Ak sa ponoríme do tej najhlbšej interpretačnej bázy,   príčiny polarizácie vzťahujeme k biologickej podstate. (napr. Kaplan, Gimbel , Harris, 2016).  Ďalším východiskovým rámcom je pozorovať živočíšnu ríšu a všímať si etologické aspekty. Opisom krvavých stretov a vyostrovaniu napätia v bojoch o teritórium, samice, či potravu sa v mnohých sugestívnych knihách a filmoch venuje napríklad neurobiológ a primatológ Robert M. Sapolsky (napr. 2006, 2019 alebo 2019a) Sociálno-psychologickej perspektíve polarizácie sa hádam najviac venuje Cass Sunstein. Ide o harvardského profesora práva a behaviorálnej ekonómie, ktorý bol nútený uvažovať o veľmi praktických dôsledkoch antipolarizačných krokov, keďže dočasne pôsobil aj ako poradca prezidenta (v Obamovej administratíve). O depolarizácii a premosťovaní najviac hovorí v jeho troch posledných knižkách: Going to extremes (2011), Conformity (2019) a How change happens (2019a). Cass R. Sunstein hovorí o paradoxe konformity. Ukazuje príklady, že pre dobré fungovanie spoločnosti potrebujeme konformitu (snahu pochopiť a prispôsobiť sa). Potrebujeme akési sociálne „lepidlo“, spoluprácu aj empatiu. A rovnako potrebujeme aj opak - možnosť slobodne vyjadrovať kritiku. Potrebujeme aj dissent a dočasnú polarizáciu. Polarizácia sama o sebe nie je negatívnym javom. V celospoločenskej diskusii ju občas potrebujeme rovnako naliehavo ako porozumenie a snahu hovoriť jedným hlasom. K iným aspektom polarizácie sa môžeme cez politologickú perspektívu a štúdium demokracie (napr. Carothers, O´Donohue, 2019). 

Napínanie, stláčanie  a kaskády v sociálnej pružine

Vo filme „Men in black“ vystupuje aj postava Agenta K, ktorého hrá Tommy Lee Jones. V diskusii o inteligencii ľudí, vyjadruje dosť skepticky. Hovorí: „Jednotlivec môže byť múdry. Ale ľudia nie. Ľudia sú blbí, sú to panikári, prosto nebezpečné zvieratá a ty to vieš...“ Ukazuje sa, že ak sudcovia rozhodujú a v diskusii v porote sa ozve nejaký tvrdší názor, než je priemer v skupine, ich rozhodnutia bývajú tvrdšie, než keď svoj názor formulujú individuálne. Podobne, ak sa v skupinovej diskusii ozve zhovievavejší názor, než je priemer, na konci diskusie končí porota so zhovievavejším rozsudkom. Skupinová diskusia vedie k polarizácii (extrémnejšiemu postoju) - tým či oným smerom- v porovnaní s názormi, ktoré mali sudcovia pred diskusiou.

Kedysi sme trochu naivne vyznávali silu a liečebný účinok skupinovej diskusie. Mysleli sme si, že pre odlišujúce skupiny a dvoch stranách plota stačí , ak odstránime plot a necháme ľudí z oboch strán sa poriadne úprimne a naplno vyrozprávať. Ale experimenty – od 60-tych rokov až dodnes-  ukázali, že táto zjednodušení predstava nefunguje.

Rasizmus je odporná záležitosť. Tak posaďme ľudí, ktorí majú rasistické sklony  na jednu stranu stola a tých, ktorým sa rasizmu nepáči na druhú stranu stola. A nechajme ich, nech si to v družnom rozhovore vyjasnia. Takto naivne si to predstavovali výskumníci, ktorí hlboko verili v silu diskusie a demokratické hodnoty. Tak bola postavená séria experimentov, ktorú v 60-tych a 70-tych rokoch realizovali psychológovia D.G. Myers a G.D. Bishop (1970). Sledovali ako sa po diskusiách o rasách a rasizme voči sebe budú správať ľudia , ktorí majú lepšie či horšie vzťahy voči ľuďom inej rasy. Po niekoľkých hodinách, počas ktorých sa ľudia z rôznych názorových táborov hlboko ponorili do diskusie, dochádzalo k zmenám v postojoch účastníkov. Ale tie zmeny nevyzerali tak, ako sa čakalo. Inak sa správali skupiny, ktoré boli tvorené ľuďmi s nízkou mierou predsudkov. U ľudí, ktorí boli už pred diskusiou vysoko tolerantní, sa miera predsudkov ešte znížila. Tam sa zdalo, že diskusia pomáha. Dochádzalo k tomu hlavne u miernych, ústretových ľudí, ktorí vlastne takú diskusiu ani moc nepotrebovali.  Ale vo výskumoch sa zúčastňovali aj ľudia, ktorí mali pred diskusiou veľké rasové predsudky. Tam bola diskusia veľmi ostrá a po niekoľkých hodinách diskusie sa ich predsudky ešte viac zafixovali. Títo ľudia sa ešte viac utvrdili v tom, akí sú tí druhí nemožní, odporní. Svoje rasové stereotypy si ešte viac prehĺbili. Diskusia iba vyostrila spory a posunula ich ďalej od seba.  

Na inštrukcii záleží

Diskusie v polarizovaných skupinách nemusia vypáliť dobre. Ale môžu. A to je dôležité.
Cass Sunstein sa, spoločne s kolegami R.Hastiem a D.Schkadem, v roku 2005 pustili do mimoriadnej zaujímavej série polarizačných experimento. Tie neskôr získali názov „Experiment v Colorade“. K diskusným stolom si prizvali bežných občanov z dvoch oblastí, takých kde ľudia vo väčšej miere volia liberálov alebo konzervatívcov a očakávalo sa, že aj ľudia z týchto miest sa prikláňajú skôr k liberálnym alebo ku konzervatívnym postojom. Skupiny okolo stolov namiešali tak, že všade boli rovnako „liberálne“ aj „konzervatívne“ mysliaci občania, ktorí sa pred diskusiou nepoznali. Nejaký čas ich nechali spolu diskutovať. Diskutovali k trom otázkam, ktoré v tom čase boli na pretrase spoločenských diskusií a kde bolo jasné, že obe skupiny majú iné a vlastne protichodné postoje. Otázky boli:
1. Má štát umožniť registrované partnerstvá?
2. Majú zamestnávatelia presadiť „afirmatívnu akciu?
3. Máme sa pridať k zmluve o globálnom otepľovaní?
Pred i po diskusii výskumníci odmerali aké sú ich postoje k týmto otázkam. Prirodzene – na začiatku boli odlišné, ale po diskusii sa ich postoje odličovali ešte viac. Oba názorové tábory sa posunuli od seba, dostali sa oveľa bližšie k extrémnym pólom. Pritvrili svoje postoje a na pomyselnej postojovej škále sa začali posúvať viac ku krajom, hoci na začiatku tie rozpory neboli až tak ostré.
Výskumníci boli prekvapení a rôznorodo menili podmienky diskusie.
Ukázalo sa, že diskusii vôbec nepomáhalo ak bola spontánna a neriadená, bez facilitátora a bez určenia nejakých pravidiel diskusie. (Napríklad toho, že by diskutujúci vždy označili, či tvrdenie , ktoré práve hovoria, je dojem alebo fakt, ktorý vychádza z nejakých merateľných zdrojov.) Ďalej bolo dôležité, ako moderátori na začiatku uviedli diskutujúce strany. Ak napríklad diskutovali o problematike fajčenia, úvodná otázka znela, či súhlasia , že  „Štát by mal zákonom zakázať fajčenie vo verejných priestoroch... “. Sila súhlasného či nesúhlasného postoja k výroku bola označená na škále 1 až 4 (pri súhlase s výrokom) a -1 až -4 (pri nesúhlase s výrokom).  Ak výskumníci v predstavení účastníkov diskusie v predstavení zdôraznili ich postoj (napr. „Máte veľmi odlišné názory , ale aj keď ste z rôznych skupín, skúste sa dohodnúť...“ ), vytvorili „labelling“ a „nálepka“ , ktorá im bola prisúdená sa už tak ľahko nedala odstrániť. Diskutujúci nejak cítili, že ju musia obraňovať. Pokiaľ úvodné predstavenie nebolo značkujúce a ak sa rola a postoje tej či druhej skupiny nezdôrazňovali, alebo vôbec nespomínali, diskusia išla oveľa hladšie a postoje sa po diskusii dokonca približovali. Príklady takejto diskusie a zmeny postojov sú zachytené na nasledujúcich obrázkoch.

Ešte raz zopakujeme myšlienku, ktorou sme tento odstavec začali: Diskusie v polarizovaných skupinách nemusia vypáliť dobre. Ale môžu. A to je dôležité.

Záškodníci zvonka

 (foto: The Houston Chronicle/Jon Shapley, 2016)

 Metódy manipulácie v snahe ovplyvniť životy bežných ľudí, sú stále špinavšie.. Ich cieľom je polarizovať spoločnosť, a tak ju postupne oslabiť a rozložiť. Falošní diskutéri a falošné agentúry nachádzajú inovatívne postupy ako podpichovať  skupiny proti sebe, ako šíriť nenávisť a nedôveru. Dávnejšie sme písali o príklade hybridného útoku z 21.mája 2016  v texaskom Houstone. Zámer rozoštvať miestne komunity v Houstone bol organizovaný na diaľku, z Ruska. Ruská agentúre IRA sa vtedy, pred americkými voľbami snažila polarizovať skupiny v rôznych častiach USA. IRA (Agentúra pre výskum internetu sídliaca v Peterburgu, rusky Агентство интернет-исследований, ktorá je označovaná aj ako „Kremlbots“) vytvárala na internete falošné účty, snažil sa votrieť do internetových skupín a tam eskalovať konflikty. Na sieti IRA vytvorila naraz dve protistojace udalosti –protest a paralelný kontra-protest. Propagovala ich na tom istom mieste, v tom istom čase. Poplašnými hoaxami „hecovala“ priaznivcov oboch skupín k agresivite. Ako postupovali,  ukazuje minútové video k tejto kauze. Početné skupiny z hnutí „Whitelivesmatter“ a hnutia „ Zachráňte islam“ sa stretli s megafónmi a transparentami na dvoch stranách ulice a po výkrikoch a vyhrážkach musela polícia utvoriť bariéru, aby zabránila násiliu.
V tomto prípade sa nepodarilo vyeskalovať na diaľku konflikt medzi ľuďmi z jedného mesta. Napriek hybridnej taktike, napriek postupne očkovanej nenávisti sa ukázalo, že ak miestne komunity zostávajú v komunikácii, nedarí sa úplne narušiť dôveru, ktorá ostáva dôležitým tmelom aj v ťažkých časoch.  Podobne v iných prípadoch IRA mobilizovala americké facebookové skupiny, aby organizovali pro-trumpovské pochody , ktoré eskalovali pouličné konflikty na viacerých miestach v USA. (napr. Kevin Poulsen et al., 2017)

Podobné online manipulácie rozoberá Destin Sandlin aj v tomto videu https://bit.ly/2YbJrnl . Vo videu Destin rozoberá manipulatívne techniky, napr: extrémne príklady, každodenná manipulácia, polarizačné kroky, fake accounts a iné.

V tomto blogu sme sa vrátili k starším poznatkom´, ktorým sme sa pred niekoľkými rokmi venovali v tréningoch. Spomenuli sme základné informácie o polarizácii, aby sme mohli hovoriť aj o „nadstavbe“. (Celý blog vychádza zo série prednášok na tému polarizácia, ktoré Dušan Ondrušek predniesol na seminároch v rokoch 2016-18). Po tomto „bazálnom“ blogu nasledujú jeho ďalšie dve pokračovania. Tie sú venované polarizácii v online prostredí a špecificky polarizácii v kontexte škôl a vzdelávania. 

Literatúra:
1. J.P. Lederach: The Moral Imagination: The Art and Soul of Building Peace.  Oxford University Press, 1995. https://humanityunited.org/how-does-humanity-unite-series/how-does-humanity-unite/

2. Myers, D.G. (1975). "Discussion-induced attitude polarization". Human Relations. 28 (8): 699–714. doi:10.1177/001872677502800802.
3. D. Ondrušek: Ako čeliť fragmentácii? , Blog PDCS 13.8.2016, /blog/post/ako-celit-fragmentacii
4. Jonas T. Kaplan, Sarah I. Gimbel & Sam Harris: Neural correlates of maintaining one’s political beliefs in the face of counterevidence. Scientific Reports vol. 6, Article number: 39589 (2016) https://www.nature.com/articles/srep39589
5. Robert M. Sapolsky: This Is Your Brain on Nationalism The Biology of Us and Them. Foreign Affairs. March/April 2019 Volume 98, No 2, pp.42-47. https://macromon.files.wordpress.com/2019/02/this-your-brain-on-nationalism_foreign-affairs.pdf
6. Robert M. Sapolsky: Chování. Biologie člověka v dobrém i ve zlém. Dokořán Praha, 2019a
7. Robert M. Sapolsky: Monkeyluv: And Other Essays on Our Lives as Animals.  Amazon, 2006.
8. Cass Sunstein: Going to Extremes: How Like Minds Unite and Divide. Oxford University Press; Reprint edition (2011) https://amzn.to/2OmRjSI
9. Cass Sunstein: Conformity (NYU Press, 2019) https://amzn.to/2MiumO1
10. Cass Sunstein: How change happens. (The MIT Press, 2019), https://amzn.to/2L60rcM.
11. Thomas Carothers, Andrew O´Donohue (Ed.): Democracies Divided. The Global Challenge of Political Polarization. Brookings Instititute Press, Washington D.C.
12. Kevin Poulsen et al.:„Russians Appear to Use Facebook to Push Trump Rallies in 17 U.S. Cities“. Daily Beast , 25. Dec. 2017  https://www.thedailybeast.com/russians-appear-to-use-facebook-to-push-pro-trump-flash-mobs-in-florida
13. Myers, D. G., & Bishop, G. D. (1970) Discussion effects on racial attitudes. Science, 169, 778-779
14. Cass Sunstein: Sunstein on the Internet and Political Polarization. The University of Chicago Law School. December 14, 2007. https://www.law.uchicago.edu/news/sunstein-internet-and-political-polarization