Nie je to však, ako si možno myslíte, iba prvoplánový greenwashing, teda zelené klamstvá firiem. Zelené pokrytectvo má mnoho podôb a tvárí. Nájdete ho na ulici, v komunite, v mestskom zastupiteľstve či v európskych inštitúciách. Ako zelené pokrytectvo rozoznáte? Tvári sa smrteľne vážne a nesie v sebe posolstvo záchrany planéty. A samozrejme - je zelené. Tak pozor, tu je zopár jeho avatarov:
Pokrytectvo (ne)zodpovednosti
Obrázok taký klasický, ako Mona Lisa: Mladí ľudia protestujú proti nečinnosti v klimatickej kríze.
Pristaví sa starší muž a ziape na nich: “Máte internet a McDonald's, nepracujete len vymýšľate. Ešte ste nič nedosiahli a všetko kritizujete.”
Mladá žena odvrkne: “Vaša generácia nám doj***la budúcnosť a planétu. Vy už tú katastrofu nezažijete, tak sklapnite!”
Odhliadnuc od spôsobu, akým sa tieto dve postavy zhovárajú a ktorý je, bohužiaľ, príznačný pre komunikáciu o klimatickej katastrofe, kto z nich je bližšie k pravde? Môže osoba využívajúca výdobytky civilizácie, ktorá vyšťavila planétu, protestovať proti jej základom? A má menšie právo hnevať sa len preto, že je mladá a ešte neprispela do súkolia ekonomiky (rozumej nepracovala v automobilke či v obchodnom reťazci, nezobrala si hypotéku na byt v novostavbe, nekúpila si poriadne auto…)?
Na druhej strane, môžeme vylúčiť z debaty o budúcnosti tých, ktorí ju už nezažijú? Zbavíme ich volebného práva a zavrieme do klietky (pardón, do domova čakania na smrť) len preto, že to ich generácia nezvládla? John Garvey sa v knihe Etika klimatickej zmeny zamýšľa nad otázkou: Koho život má prioritu? Je naše pohodlie dnes dôležitejšie, než životy tých, ktorí sa ešte nenarodili?
Klimatická zmena tu je a vieme, že ju spôsobila ekonomická aktivita ľudí založená na priemyselnej ťažbe surovín, využívaní energie z fosílnych palív a rýchlej masovej spotrebe. Z tohto systému profitujú najmä veľké korporácie sýtené globálnym finančným kapitálom. My, bežní ľudia, však trpíme znečisteným ovzduším, psychickými problémami z práce, ktorú neznášame, skládkami odpadu v susedstve, hodinami strávenými v zápchach, podlomeným zdravím z prejedania sa toxickými potravinami a rôznymi čoraz temnejšími závislosťami.
Pokrytectvo číha v diskusii, kto má za to platiť? Firma predá nezdravé výrobky v nerecyklovateľných obaloch a zhrabne zisk. No a kto rieši odpad a zničené zdravie konzumentov? Štát z daní občanov či zdravotného poistenia, obce a mestá z daní a poplatkov za odpady… Propagátori náboženstva konzumu povedia, že to jednotlivec rozhoduje svojou penaženkou. Samozrejme. Ja si mám zistiť, či pri šití mojich riflí netýrali činske deti a či kura na večeru náhodou neprecestovalo celú planétu. To ja mám študovať, či je obal stopercentne recyklovateľný. Je mojou úlohou počítať uhlíkovú stopu, jazdiť na bicykli aj keď k tomu nemám infraštruktúru a hrozí, že sa na každom rohu zabijem, lebo veď peniaze treba na diaľnice. Mám byť zodpovedná spotrebiteľka a spotrebou zachraňovať… počkajte koho?
Viaceré poctivé analýzy ukazujú, že keby výrobky ako oblečenie či elektronika zahŕňali reálne náklady na prírodu a ľudské životy naprieč planétou, boli by veľmi drahé. Veľmi drahé. Ale ony ich nezahŕňajú. Náklady znášame my všetci. A bohužiaľ, najviac z nich znášajú tí, čo si ten iPhone či Lewisky nikdy nekúpia.
Samozrejme, každý má slobodnú vôľu. Nie vždy má však aj dostatok informácií, moci a kapacít, aby vedel zachrániť nielen planétu (ako mu nahovára zelená reklama), ale aj samého seba. Štáty by však nemali byť advokátmi veľkých korporácií, ale stáť na strane zdravia a šťastia občanov.
Pokrytectvo blahobytu
Ani tí najzelenší politici či političky väčšinou nemajú odvahu povedať úprimne svojim voličom:
-
Nie, už nebude normou mať dve autá v rodine. Ak chceme prežiť, musíme presadnúť do vlakov a autobusov, a okrem toho to bude drahé.
-
Nie, elektromobily nenahradia súčasné autá na benzín či naftu. Nesmú ich nahradiť. Áut musí byť menej, musia byť trvácne a dať sa opraviť, keď sa pokazia.
-
Nie, nie je normálne, aby potraviny boli také lacné, že každý rok v našej krajine vyhodíme viac než 100kg jedla na osobu. Jedlo musí byť drahšie, ale kvalitné a zdravé, možno menej pestré, ale lokálne vyprodukované.
Nemôžeme čeliť kríze bez toho, aby sme nanovo zadefinovali blahobyt. Už to nebude dovolenka v Karibiku, ale menej pracovných dní v týždni. Už to nebude nové auto, ale čistá príroda a duševné zdravie našich detí. Naháňaním sa za nákupmi a porovnávaním si svojich nezmyselných úlovkov len zhoršujeme krízu. Klimatickú aj spoločenskú. A je pokrytecké tváriť sa, že krízu vyriešime pomocou toho istého správania, vďaka ktorému sme sa do nej dostali. Nemám pravdu, pán Gates?
Pokrytectvo “nie v mojom dvore”
Jasné, že chceme viac stromov v meste. Veď je nám v lete horúco a chceme park. Kde? No niekde. Parkovacie miesta? No ja predsa potrebujem dve autá. Parkovanie musí byť zadarmo, veď to je moje nespochybniteľné ľudské právo. A park nech je niekde inde, nie pri mojom parkovisku, lebo mi listy padajú a ničia auto. A holuby mi naň… no, znehodnocujú ho. No tak s tým niekto niečo urobte!
Skratka NIMBY pochádza z anglického “not in my backyard” teda nie v mojom dvore. Ilustruje pokrytectvo, kde síce všeobecne súhlasíme, že ľudstvo sa musí uskromniť a urobiť kompromisy, ale nie ja, nie môj bazén, nie moje ceny benzínu… Aj prieskumy verejnej mienky na Slovensku dokazujú, že väčšina ľudí priznáva, že treba zmeny v životnom štýle, nie však v ich vlastnom. Ajajaj…
Obrázok: Správa z výskumu Slovenská klíma 2022, Institut 2050
Pokrytectvo zeleného vymývania mozgov ako európska politika
Greenwashing, teda zelené vymývanie mozgov, sa dlho spájalo len so zelenou reklamou na ani náhodou nie zelené veci. Keď vás napríklad fast fashion obchod presviedča, aby ste priniesli darovať svoje staré oblečenie a uvoľnili si miesto v skrini na nové, nemá to nič spoločné ani s ekológiou, ani s udržateľnosťou. Tony zbytočného oblečenia brázdia chudobné krajiny a hľadajú možnosť, kde by ich bolo možné za lacné peniaze zlikvidovať - rozumej spáliť pomalým tlením vo veľkých haldách, kde otravujú vzduch (lebo lycra a polyester) miestnym obyvateľom, ktorí utierajú podlahu značkovými tričkami. Nie, milí priatelia, černoškovia v Afrike nečakajú so slzami v očiach na vaše vyhodené topíky a šortky! Toľko klasika.
Vyšší level sme však dosiahli, keď sa táto perfídna technika dostala do európskych politík. Keď sme z fosílneho paliva - zemného plynu - urobili zelenú energiu. No veď nesmrdí. Ale smrdí, vážení, najmä ten, čo sa nespáli ale unikne z rúr a rúrok. Prispieva k planetárnemu skleníku, ťažba je pekne hnusná a keď sa minie, nebude. Ale veď to už bude riešiť niekto iný. A potichúčku sa tvárime, že chránime prírodu aj ľudí. Debata o jadrovej energii tiež nie je, minimálne na Slovensku, veľmi čestná a otvorená. Jadrová energia je čistejšia a jej zdroje veľmi výdatné, ale čo s odpadom? Nie v mojom dvore? A v čiom dvore? Za akú cenu?
Téma skromnosti sa nenosí nielen na Slovensku, ale asi nikde v Európe. Nebudeme ľudí do ničoho nútiť, to by sme museli ísť príkladom… Radšej sa tvárme, že proti klimatickej kríze sa dá bojovať… spotrebou. Nech si kúpia elektrickú kolobežku. Aspoň na chvíľu ich to zabaví, keď idú okolo nákupných centier a kancelárskych mrakodrapov vysvietených a vykúrených do biela aj dávno po záverečnej.
Pokrytectvo civilizačnej prevahy
Najvyššia úroveň zeleného pokrytectva je náš euroamerický civilizačný naratív (rozumej rozprávka). Sme popredu - vravíme zvyšku sveta. Učte sa od nás, my vieme, ako zachraňovať planétu. Pokrok sme si zaslúžili vlastným úsilím. Vynašli sme elektrinu, internet, smartfón a vakcínu (ku ktorej sa už ale radšej nepriznávame). Požičiame vám na vašu zelenosť, ak splníte podmienky demokracie a kapitalizmu, ktoré vám nadiktujeme. Tak sa dostanete bližšie k našej civilizačnej úrovni.
Trošku sme pri tom zabudli na to, že sme sa na našu civilizačnú úroveň dostali vďaka priemyselnej revolúcii posledných 200 rokov, ktorú sme poháňali bezbrehým vykrádaním zeme iných civilizácií, masovým vraždením a zotročením celých národov. Mimochodom. Áno, mali sme prevahu. Výkonnejšie zbrane.
A Číňan vracia loptičku: Zelenosť? Strčte si ju niekam. Aj my chceme chladničky, autá, paneláky. Vy ste si užili spotrebu a blahobyt, aj my chceme. A kašleme na vašu demokraciu. Vaše zelené batérie aj tak budete montovať u nás, aby boli lacné. Ups! Ale planéta je jedna a nepozná hranice demokracie.
Ako na pokrytectvo? Srandou a láskavosťou
Ako sa dá nesmiať cez slzy zoči-voči zelenému pokrytectvu? Ako brať vážne prísľuby politikov, ktorí spolu s celebritami doletia tryskáčmi do luxusného rezortu s armádou ochrankárov a obsluhovačov na to, aby si urobili zopár trápnych fotiek a povedali slová, ktoré si nikto nepamätá ani sekundu po ich vyslovení? Ako sa dá netrpieť na klimatickú úzkosť, keď čítame správy o vyschnutých studniach a plných bazénoch v slovenských záhradách? Ako sa dá zostať pokojná, keď si aj vzdelaní ľudia idú “business as usual” a tvária sa, že veď nejako bude? Nuž, nedá sa. Ľudia sa smejú aj tam, kde padajú bomby. Zelené pokrytectvo sa dá, podobne ako každú nafúkanú ideológiu, poraziť iba humorom. Rozbíjaním pátosu a kladením otázok, všímavosťou a láskavosťou, na ktorú mnohí neveria.
Neveriť by sme mali asi všetkému, čo je naduté, premúdrelé a núti nám jedno čarovné riešenie. Nevadí, ak mám tú kolobežku, budem ju používať, opravím ju, keď mi z nej niečo odpadne… a bude mi slúžiť. Ale keď si nabudúce budem chcieť kúpiť eko vec, pošpekulujem trochu dlhšie a porozprávam sa o tom nielen vo svojej bubline. Má zmysel sa snažiť, a ešte viac má zmysel rozprávať sa.
Až budem “vo vlastnom dvore” oddychovať pod stromom a dívať sa na suseda, čo hrdlačí s motorovou kosačkou, odháňa vtáky a hnevá sa na moje púpavy, pozvem ho na kávu. Samozrejme fairtrade a bez hliníkových kapsúl. A bez Georga Clooneyho.
Ak si chcete niečo prečítať
James Garvey, Etika klimatické změny (2018)
Kathrin Hartmannová, Zelené klamstvo (2018)
Tomáš Chabada, Jan Krajhanzl, Renata Svobodová, Tomáš Protivínský, Slovenská klíma 2022.
Ak si chcete niečo pozrieť
Pozrite si Mojich top 10 filmov, z ktorých ozeleniete
Ak sa chcete rozprávať
Príďte na kurz Bez odpadu v hlave 2.0
