Začnem osobným zamyslením a skúsenosťou:
„Má vôbec trénerka, ktorá má 31 rokov, oprávnenie písať článok na tému trénovania starších?“
Pýtam sa sama seba. Myslím si, že je dôležité touto otázkou začať. Verím však, že roky trénovania takmer výhradne starších účastníkov odo mňa mi dáva, ak nie oprávnenie, tak aspoň zaujímavé skúsenosti a postrehy, ktoré by mohli iným trénerom a trénerkám pomôcť. Okrem literatúry sa totiž dokážem oprieť o skvelé skúsenosti s účastníkmi a účastníčkami, ktorí mi v závere tréningov podávali ruku, želali všetko dobré „v živote“ (akoby ho mali oni už za sebou?) a zároveň s úsmevom chválili, že od takej mladej nečakali, že sa vôbec niečo nové naučia.
Takýto typ tréningov sa mi páči. Taký, kde sa všetci vzájomne môžu od seba učiť – účastníci medzi sebou, ale aj od trénerky a trénerka od nich. Taký, kde ľudia odchádzajú s pocitom, že stále sa máme čo učiť – mladší od starších, menej skúsení od skúsenejších a naopak. Ale kedysi som sa takých tréningov bála.
Aj preto ma začala viac zaujímať téma vzdelávania starších, resp. vzdelávanie medzi generáciami.
Generácia - máme sa ňou vôbec zaoberať?
Ak by sme sa pozreli na rôznorodosť ľudí, ich skúseností, vzdelania, záujmov, postojov... je vôbec ich vek a generácia, z ktorej pochádzajú relevantný faktor, ktorý máme pri tréningu zvažovať? Identita generácií sa odvíja od sociálnych, politických, ekonomických pomerov. Vieme uznať, že sme vyrastali v inej dobe ako naši rodičia, prípadne naše deti a táto doba nás nejakým spôsobom ovplyvnila. Generácia však môže byť aj subjektívnou kategóriu a môže byť premenlivá aj na základe toho, s kým sa stretávame (Rabušicová et al, 2016). Zrejme tu platí staré známe: Sme tak starí, ako sa cítime.
Medzigeneračné učenie a jeho prínosy
Vekovo zmiešaná skupina v tréningu môže byť pre trénera veľká výzva. Mali by sme pri príprave rozmýšľať minimálne nad týmito otázkami:
- Ako prispôsobiť program prednášky, cvičenia tak, aby z nich mali všetci čo najväčší úžitok?
- Ako zohľadniť generačný rozdiel medzi trénerom a skupinou? Na čo je potrebné sa pripraviť?
- Môžu byť medzigeneračné rozdiely v skupine zdrojom konfliktov a napätej atmosféry?
- Ako budú vnímať zloženie skupiny samotní účastníci?
- Ako môžeme pracovať s ich existujúcim nastavením (či už sú to vysoké nároky, predsudky a pod.)?
- ....
V mojom prípade platilo, že keď som sa vekových rozdielov prestala báť a začala na ne tešiť, tréning išiel oveľa hladšie. To neznamená, že som nad vyššie uvedenými otázkami nerozmýšľala. Potvrdilo sa mi to, čo potvrdzujú aj múdre publikácie – a totiž že medzigeneračné učenie je nesmierne prínosné a dokážu z neho profitovať všetky strany, ktoré sa vzájomne obohacujú vlastnými (generačne výnimočnými) skúsenosťami. Prináša jedinečný zážitok, aký poznáme z neformálneho vzdelávania – vrýva sa do pamäti bez toho, aby si to účastníci uvedomovali. Žiada to však od trénera či trénerky, aby vytvorili takú učiacu atmosféru, kde sa skupina rešpektuje a verí, že si vzájomne dokáže skúsenosti odovzdať.
foto: https://www.pexels.com/photo/action-adult-affection-eldery-339620/
Tréneri a trénerky by sa mali riadiť výstižným citátom z publikácie o medzigeneračnom učení:
„Spoločenská pamäť je práve tak dôležitá ako zabudnutie a nový čin.“ (Mannheim in Rabušicová et al., 2016, s.26)
Na čo by sme mali myslieť pri vzdelávaní „starších generácií“?
Je možné vôbec hovoriť o konkrétnom veku, čísle, kedy by mal tréner spozornieť a tréningové aktivity začať prispôsobovať pre tzv. „staršiu generáciu“? V literatúre sa pojem senior niekedy viaže k veku 50 rokov, niekedy je to 65+. Jednoznačné vekové vymedzenie účastníka – „seniora“ v tréningu neexistuje (Špatenková, Smékalová, 2015). Navyše, označenie „senior“ v mnohých ľuďoch vyvoláva nevôľu – necítia sa ako seniori, príp. túto nálepku vnímajú ako hanlivú. Nech „staršie generácie“ nazveme akokoľvek: starší dospelí, seniori, ľudia skôr narodení, 50+... asi nenájdeme pojem, ktorí bude všetkým vyhovovať. Starnutie je totiž v našej spoločnosti tabu, skrývame ho, akoby sme zabudli, že je súčasťou nášho života.
Sama bojujem s tým, aký pojem využívať, keď chcem hovoriť o tom, že medzi učiacimi sú ľudia mladší a starší, keď chcem písať o tom, že obe skupiny môžu mať svoje špecifiká, hoci rešpektujem, že to nemusí vždy platiť. Bez zasievania predsudkov medzi generáciami si myslím, že veková citlivosť je na mieste. Znamená snahu o porozumenie zmien a situácií, ktorými žije ten druhý a ja nie a táto rozdielnosť môže plynúť z odlišného veku.
Kým pri mladších generáciách nie je tabu hovoriť o trendoch, ktoré ich ovplyvňujú pri učení, mali by sme si odpovedať na to, ako sme vnímaví voči zmenám, ktorými žije „staršia generácia“. Toto sú niektoré z nich:
|
Fyzické zmeny
|
Psychické zmeny
|
Sociálne zmeny
|
- Zhoršuje sa sluch, zrak, ale aj koordinácia a rýchlosť pohybov.
- Do každodenného života prichádza bolesť, často akútna a permanentného rázu.
- Zhoršuje sa celkové fyzické zdravie.
|
- Narastá neistota v učení (najmä často v dôsledku zhoršeného fyzického zdravia).
- Zhoršenie pamäti (netýka sa však dlhodobej pamäti, tá sa vekom dostáva do popredia).
|
- Blíži sa alebo prichádza odchod do dôchodku a tým zmena identity.
- Deti odchádzajú z rodičovského domu, narastá potreba starať sa o vlastných rodičov.
- Do života vstupuje smrť blízkych priateľov, známych, či životného partnera.
|
Napriek neodškriepiteľným zmenám v živote, ktoré prichádzajú s vekom, by si mali tréner či trénerka uvedomiť, že schopnosť učiť sa nezávisí iba od veku. Je ovplyvnená životným štýlom, prostredím, záujmami. Je typické, že v staršej generácii nájdeme účastníkov, ktorí majú nižšie dosiahnuté vzdelanie – to však môže byť reflexia doby, kedy „nie každý išiel na vysokú školu“, nemusí to zrkadliť motiváciu a schopnosť učiť sa. Neverme predsudku, že staršia generácia nemá o učenie záujem. Práve naopak – s pribúdajúcimi rokmi môže rásť chuť a ochota učiť sa, pri čom motivácia k učeniu môže byť odlišná od mladej generácie. Kým mladá generácia vyhľadáva vzdelávanie pre svoj osobný a profesionálny rozvoj, starších motivuje túžba po sociálnych kontaktoch, snaha nájsť zmysel, lepšie sa pripraviť na životné zmeny a udržiavať sa v duševnej forme (Špatenková, Smékalová, 2015).
Odporúčania pre vzdelávanie „starších generácií“:
- Rešpektujme osobnosť starších účastníkov a účastníčok, ich možnosti, ale aj limity.
- Buďme obzvlášť ohľaduplní a pomôžme im adaptovať sa na tréning a tréningové aktivity.
- Poďme pozitívni a vyzdvihujme životnú skúsenosť. Podporujme chuť učiť sa a pozitívne myslenie. Motivujme k samovzdelávaniu.
- Berme do úvahy vekové, psychické a fyzické rozdiely v skupine. (inšpirované: Štenková, Smékalová, 2015)
Foto: https://www.pexels.com/photo/man-using-laptop-1254690/
Vek je (aj nie je) iba číslo
Pripisovať veku účastníkov prílišný dôraz by bola chyba. Nebojme sa zapojiť technológie, mobilné aplikácie aj v skupine, kde máme starších účastníkov, len myslime na to, že možno bude potrebné venovať úvodnej inštrukcii viac času. Rovnako by bola chyba predpokladať, že vek nezohráva žiadnu rolu. Mali by sme preto rešpektovať napr. fyzické obmedzenia, alebo okolnosti, akými účastníci práve žijú, čo ich ovplyvňuje a pod. To môže byť výzva aj pre vekovo homogénnu skupinu. V zmiešanej skupine to môže prakticky znamenať zladiť organizačné nároky účastníkov (napr. čas začiatku tréningu), schopnosť sústrediť sa, veľkosť písma v materiáloch, dostupnosť elektronických vs. tlačených materiálov a pod. Platí, že v každom momente by sme si mali zachovať správnu citlivosť a zároveň neprepadnúť predsudku.
Pamätajme, vzdelávanie už dávno nie je doménou iba mladých a detí. Zároveň starnutie populácie je fakt, na ktorý by sme mali byť pripravení. Berme teda rôznorodosť generácií v tréningu ako príležitosť. OSN už v roku 1991 zadefinovala niekoľko princípov pre prácu so staršími (in Kováč, 2013):
- Nezávislosť
- Participácia
- Starostlivosť a záujem
- Možnosť sebarealizácie
- Zachovanie dôstojnosti
Verím, že ak sa nám podarí tieto princípy zachovať v tréningu a vzdelávaní, prinesie to prospech pre účastníka a účastníčku každého veku. A bude to ako v piesni od Michaely Paštékovej: „So mnou, nikdy nezostárneš...“
Zoznam použitej literatúry:
Kováč, D. (2013). Umenie starnúť. Bratislava: VEDA SAV.
Rabušicová, M.; Brückerová, K.; Kamanová, L.; Novotný, P.; Pevná, K.; Vařejková, Z. (2016). Medzigeneračné učení: Teorie, výzkum, praxe. Brno: Masarykova univerzita.
Špatenková, N., Smékalová, L. (2015). Edukace senioru. Praga: Grada Publishing.
