Prečo sa hádame kvôli klimatickej zmene. Časť tretia: Budú lietať triesky?

Slovenské porekadlo hovorí: „Keď sa rúbe les – lietajú triesky.“ Môže ilustrovať problémy, o ktorých chcem hovoriť. Po prvé, razantnú a surovú zmenu, ktorá je v danom okamihu nezvratná. Revolúciu, ktorá má svoje obete, svojich porazených. Triesky ktoré odletia. Aspoň tak by si to niektorí želali. Rúbanie lesa môžeme však vnímať aj ako symbol využívania prírodných zdrojov, ničenia biotopu a niečieho domova. Porekadlo skrýva aj predpoklad vyššieho zmyslu. Teda, že ten les sa rúbe pre niečo, pre nejakú hodnotu. Pôda na pestovanie jedla či biopaliva, stavba domu či logistického centra, cesty či diaľnice? Pre akú hodnotu niečo rúbeme a kto budú tie triesky, ktoré kvôli tej hodnote odletia?

1. Globálne či lokálne?

„Mysli globálne – konaj lokálne,“ to bolo heslo starých ochrancov prírody ešte z 80tych rokov minulého storočia. Malo nabádať k aktívnej ochrane prírody a zároveň k povedomiu o tom, že veľa malých snáh môže vyústiť do veľkých zmien. To sa viac-menej nepodarilo. Ochranári zostali v roli outsiderov a veľké kampane na zmenu životného štýlu podporovali konzum a fosílny biznis. Prečo, vysvetľuje veľmi priamočiaro enviro-novinárka Naomi Klein vo svojej knihe This Changes Everything (2015). Rozprávanie o opatreniach proti zmene klímy na prelome milénia prirovnáva k tomu, akoby v kampani proti fajčeniu ukazovali zošúverené a zdegradované pľúca fajčiara či nádor na krku a pod tým by sa skvel nápis: Chcete si zachrániť zdravie – stačí fajčiť o cigaretu menej. Ako inak vyznievajú výzvy typu: Sedem spôsobov, ako zachrániť planétu (zastav vodu, vymeň žiarovku, používaj kompostovateľné obaly, apod.)? Má to svoje presné dôvody v histórii, keď sa veľké environmentálne organizácie nechali zlákať luxusom salónneho lobbyingu pod zámienkou, že dosiahnu veľké zmeny. Nedosiahli ich. Fosílny biznis pokračuje vo financovaní environmentálnych projektov. A elektromobily prezentujeme aj v Európe ako spôsob riešenia klimatickej krízy...

Ale poďme o krok späť. Problém je totiž v tom, že človek ako taký nie je geneticky stavaný na to, aby myslel globálne. Nejde nám to. Ako druh sme evolučne prispôsobení, aby sme dokázali vyhodnocovať hrozby v reálnom čase a v bezprostrednej blízkosti. Dokážeme sa vcítiť do kože len obmedzeného počtu jedincov, ktorí sú v „našej skupine“. Nedokážeme prežívať nešťastia všetkých postihnutých katastrofami, ani polárneho medveďa, ktorého nám tak rady ukazujú globálne kampane. Snaha zasiahnuť nás pocitom globálnej zodpovednosti zo strany politikov či aktivistov môže vyústiť alebo do úzkosti, alebo do rôznych obranných reakcií.

Sociologička Hana Librová v knihe Věrní a rozumní (2016) popisuje viacero obranných stratégií voči nepriaznivým informáciám, ktoré označuje ako nezrelé, pretože bránia ľuďom tieto informácie reálne spracovať a posúdiť. Takými stratégiami môže byť napríklad popieranie (je to hoax), bagatelizácia (ľudstvo si už nejako poradí), odsúvanie (nech si to vyriešia nové generácie), náhradné stratégie, ktoré odpútavajú pozornosť (používajte papierové slamky), rozptyľujúce potešenie (nákladné cestovanie za divočinou na druhý koniec planéty), projekcia pocitu ohrozenia do nebezpečnej prírody (príroda nám to vracia), agresivita (liberálna agenda čo nám chce vziať slobodu), obrana vierou (je to v rukách božích), racionalizácia (je to nevyhnutná daň za pokrok), obviňovanie (nech to riešia tí, čo to spôsobili), či aj prílišné emocionálne prežívanie (klimatická úzkosť).

K nezrelým stratégiám sa uchyľujeme vtedy, ak nedokážeme príval nepriaznivých informácií nijako prepojiť s konkrétnym riešením, životnou stratégiou tu a teraz. George Marshall, ktorý vo svojej knihe Don´t Even Think About It (2014) analyzoval príčiny neúspechu globálnych klimatických kampaní, hovorí okrem iného aj o symboloch, ktoré používajú. Ukazuje, že obrazový symbol klimatickej zmeny – ľadový medveď, v skutočnosti pomáha vidieť klimatickú zmenu ako vzdialenú, exotickú, viac estetickú ako praktickú záležitosť, ktorú „niekto vyrieši“. Väčšina smrteľníkov na zemeguli sa jednoducho nedokáže stotožniť s problémami ľadového medveďa.

Globálna perspektíva je nepochybne dôležitá, lebo isté zmeny sa dajú urobiť len na globálnej úrovni. Avšak vzhľadom na chabý posun v medzinárodných záväzkoch jednotlivých štátov a ešte nepatrnejší posun v politike medzinárodných finančných organizácií, je nádej na zmeny zhora stále veľmi malá.

2. Bojovať, či liečiť?

Aj preto mocnejú hlasy, ktoré tvrdia, že globálne sa nedá. Je to veľké, neuchopiteľné, vzdialené od reálneho života. Ale... každý niekde žijeme. Máme svoje obľúbené miesta, kde sme sa ako deti hrávali. Vidíme, ako sa menia. Aj klimatický aktivista sa vie zhodnúť so skeptickým vidiečanom, keď diskutujú nie o obsahu CO2 v atmosfére, ale o suchu v záhradke, strate prírodných zákutí, zhoršujúcej sa kvalite pôdy, horúčavách, hubách, včelách... Tu vidíme zmeny a obidve strany budú tušiť, že za nimi stojí spôsob produkcie jedla, ekonomika a spoločenské usporiadanie, ktoré uprednostňuje spotrebu a krátkodobé ciele.

Aj Librová priznáva, že na rozdiel od tých nezrelých, zrelé stratégie vyrovnávania sa s klimatickými zmenami sú opreté o ich spracovanie na individuálnej úrovni do každodenného života. Môžu mať formu občianskeho či environmentálneho aktivizmu, umeleckého vyjadrenia a komunikácie, ale zároveň aj dobrovoľnej práce pre svoju komunitu či regeneráciu prírody v bezprostrednom okolí. Žeby globálne a lokálne zároveň?

Charles Eisenstein vo svojich úvahách (Klíma, nový príbeh, 2020) ide ešte ďalej a poukazuje na bojovnú mentalitu, ktorá nás sprevádza od osvietenstva. Hľadáme príčinu zla a potom s ním bojujeme, tak ako s vírusom, a rakovinou, terorizmom, aj s klimatickou zmenou. A hoci všetky tieto javy sú komplexné a jednu príčinu rozhodne nemajú, klimatická zmena je z nich určite ten najkomplexnejší a nedá sa proti nej bojovať. Lebo práve bojom sme sa k nej dostali. Eisenstein prepája starostlivosť o prírodu so starostlivosťou o slabších v spoločnosti a tvrdí, že zmena sa nepodarí, kým sa pozornosť nezameria na regeneráciu ekosystémov aj spoločnosti. „Ak by každý svoju lásku, starostlivosť a odhodlanie zameral na ochranu a regeneráciu lokálnych miest a pritom rešpektoval lokálne miesta ostatných, vyriešenie klimatickej krízy by bolo prostým vedľajším efektom.“ Regenerácia sa dá robiť len lokálne, ale prvé úspechy ukazujú, že výsledky vždy prekvapia. Je to tým, že spleť vzťahov nikdy nedokážeme úplne predvídať.

Chce to pokoru, a to nielen v akcii, ale aj v tom, ako o veciach hovoríme. Eisenstein je matematik a je nepriateľom prehnanej kvantifikácie prírodných a spoločenských javov. Aby sme vytvorili vzťah, potrebujeme emócie, ale nie umelo vytvorené marketingovým storytellingom. Skutočné a úprimné tam, kde žijeme, s ľuďmi a prírodou, ktorá nás obklopuje. Marshall ako environmentalista je tiež skeptický ku kampaniam, lebo ako tvrdí, kampane potrebujú nepriateľa. Niekoho, koho treba bojkotovať, zakázať, odstrániť. A to zvádza k bojovnému a polarizujúcemu mysleniu PROTI niečomu a niekomu. Apeluje na spoluprácu namiesto súťaživosti, pochopenie viacerých právd namiesto násilného presadzovania tej jednej.

3. Revolúcia či evolúcia?

V diskusiách o riešeniach môžeme pozorovať ešte jeden a to pomerne závažný typ konfliktu. Máme ísť revolučnou cestou náhlych a zásadných zmien politiky, ekonomiky, vzdelávania, usporiadania spoločnosti? Máme zbúrať staré štruktúry a vytvoriť „brand new“ novú spoločnosť, alebo je lepšia cesta pomalých postupných reforiem a zmien hodnôt a myslenia?

Táto zdanlivá dilema sa trochu prekrýva s tou o rýchlosti, akou máme postupovať, o ktorej sme hovorili v predchádzajúcej časti. Je v nej tiež príchuť odvekého generačného konfliktu. Mladí sú spravidla ochotnejší búrať a robiť radikálne zmeny, ale aj veriť v ideálnu spoločnosť.

Zato moja generácia, ktorá už jednu revolúciu zažila, v niektorých krajinách na východ od nás aj tri, bude asi skeptickejšia. Veľakrát je tých zbytočných triesok viac, ako úžitku z vyrúbaného lesa. A to nemám na mysli len "obete" revolúcii, zničené životy a stratený pocit dôstojnosti. Zapeklitosť revolúcii je v tom, že často predbiehajú históriu a ignorujú hodnoty, ktorým verí väčšina spoločnosti. Po Francúzskej revolúcii nasledovala občianska vojna. Aj 30 rokov po Nežnej revolúcii mnohí s nostalgiou spomínajú na komunizmus. Na Ukrajine až tretia postkomunistická revolúcia priniesla (možno) spoločné hodnoty nového demokratického štátu. Vykúpené, mimochodom, tiež občianskou vojnou. Nuž teda, revolúcia je pomerne nebezpečný nástroj. Ukazujú to aj mnohé dystópie, ktoré nie sú postavené len na čírej fantázii. Antihrdina (2017) Alexandry Salmely je hrozivým obrazom fundamentalistického ekoteroru vo vojne s konzumnou zbytočnosťou. Výsledkom je svet, kde všetci prehrali a nikto už ničomu neverí. Hm?

Razantné rúbanie lesa je desivé. Na druhej strane, pravdu majú tí, čo upozorňujú na nezvratné zmeny planetárnych systémov a tlačia na viac razantnosti a rýchlosti v opatreniach. V diskusiách o najlepších riešeniach je predsa až nadmieru tzv. zeleného vymývania mozgov (greenwashing), kedy sa na zeleno natiera pokračovanie v systéme, ktorý neustále zvyšujúcou sa spotrebou devastuje planétu a vytvára umelé túžby a potreby, ktoré ju poháňajú.

Revolúcia vzbudzuje strach. Príliš pomalá evolúcia nás môže aj zabiť v sladkej spokojnosti, že veď sme prešli na elektromobily. Ako z toho von? Asi je dôležité pôsobiť na všetkých úrovniach naraz. Vytvárať módu na nekonzum, pestovať ozdravenie a vzťah k prírode, a zároveň tlačiť na politikov aby neprijímali len kozmetické zmeny, ale počúvali a vysvetľovali. V tomto poradí.

4. Kto bude trieskou?

Pri plánovaní zmien sa nedá spoľahnúť, že tie triesky proste odletia. Ostanú tu žiť medzi nami, ukrivdení v stratenej dôstojnosti a čakajúci na vodcu, ktorý im dá ilúziu moci. Môžu to byť baníci, ktorí prišli o výsadný sociálny status, poľnohospodári, ktorí sa nezvládnu prispôsobiť a prídu o pôdu, robotníčky vo fabrikách, ktoré bez štátnych stimulov skrachujú a nevyplatia im mzdy, migranti, ktorí sa k nám budú v zúfalstve tlačiť na úniku pred peklom, seniorky, ktorým dôchodok nevystačí na dôstojný život, mladí nezamestnaní ktorým vyštudované vedomosti budú úplne zbytočné… tých triesok môže byť veľmi veľa. Preto si treba rozmyslieť, či ozaj treba rúbať, a či celý les alebo len choré stromy.

Konflikt často vyplýva aj zo strachu tých, ktorí sa boja, že ostanú trieskami. Nedá sa im to mať za zlé. Nemôžeme licitovať, koho problémy či koho naratív o problémoch je dôležitejší. Strašenie, že keď príde klimatická katastrofa, ľudské práva či chudoba budú nepodstatné, lebo všetci pomrieme, nezíska ľudí pre tú tému, len prehĺbi strach a odpor. Niektorí hovoria, že na presviedčanie nie je čas, treba konať. Na druhej strane, keď sa dnes pozeráme na to, ako sa ochrana pred nakazením formou očkovania stala zámienkou na pouličné boje, asi treba byť opatrný. Zmeny v spoločnosti nedosiahneme bez základného konsenzu a dôvery. Lebo sa nám môže stať to, čo sa stalo s očkovaním, alebo ešte predtým s ľudskými právami, z ktorých sa stala forma nadávky. Ak nedokážeme prepojiť klimatickú krízu s problémami, ktoré ľudia pociťujú ako najpálčivejšie (nespravodlivosť, zdravie, chudoba…), počúvať a navrhovať komplexné riešenia, možno sa o pár rokov sa na ulici budeme biť pre klímu. A to nás môže sakramentsky zdržať.

Čo teda robiť aby sme sa menej hádali? 

• Nehovorme o ľadovom medveďovi, ale o suchu v záhradkách: Nezužujme rozhovor len na obsah nejakej chemikálie v atmosfére. Hovorme o biotopoch, o pôde, o kvalite ovzdušia, o pitnej vode, o zdraví ľudí aj prírody. Vracajme sa k hodnotám spravodlivosti, solidarity, ale aj tolerantného spolubytia s prírodou a s inými ľuďmi. Hľadajme prepojenia s rôznymi aspektami života.

• Pochopenie pre strach a úzkosť: Nevysmievajme sa tým, ktorí sa boja očkovania či nechcú pripustiť klimatickú zmenu. Alebo majú z nej depresie. Nebagatelizujme obavy a dôvody, prečo ľudia konajú z nášho pohľadu nepochopiteľne. Výsmech provokuje agresiu a nikam diskusiu neposúva.

• Trpezlivé vysvetľovanie na príkladoch: Vedecké poznatky sú dôležité, ešte dôležitejšie je prekladať vedecký jazyk do príkladov zrozumiteľných aj laikom. Ak sú informácie dôležité, dajú sa vysvetliť jednoducho. Ak to nedokážeme, treba sa viac snažiť.

• Zapájanie do diskusie o riešeniach nielen odborníkov z rôznych vedných odborov (klimatológia meria klímu, ale nedokáže navrhnúť komplexné riešenia), ale aj laikov a bežných ľudí: Ľudia majú rôzne zručnosti a kompetencie. Dokážu prísť s nápadmi, ak sa im dá priestor. V prvej vlne kovidovej krízy prekvitala solidarita, a kreatívne dobrovoľníctvo. Kde sa to pokazilo?

• Počúvanie sa navzájom: Ak sa nebudeme a priori snažiť presvedčiť druhú stranu, možno sa dozvieme niečo zaujímavé. Namiesto boja argumentov skúsme porozumieť. Možno to „obrúsi hrany“ zdanlivo protichodných pohľadov.

• Neupínanie sa na jednu tému: Klimatická kríza nemá jednu príčinu a nebude mať ani jedno riešenie. Nepomôže jedno opatrenie na akejkoľvek úrovni. Nepresadzujme bezhlavo zníženie populácie, elektromobily, či vysávače CO2. Nezavrhujme niečo, čo sa na prvý pohľad zdá neefektívne či pomalé. Dôležité je skúšať, experimentovať, testovať prototypy a rozprávať sa o výsledkoch. Opravovať a znovu skúšať. A znovu sa rozprávať.

• Hodnoty spolupráce namiesto súťaživosti: Nejde o to, kto bude prvý, najlepší, kto zarobí najviac. Ide o to, aby sa nás čím viac pomestilo na archu záchrany, aby hnev odstrčených a zabudnutých neprevalcoval dobré zámery.

Ak si chcete vyskúšať Ako sa nehádať o klimatickej kríze, príďte na online kurz, kde si to môžeme spolu vyskúšať.

Ilustračné foto s láskavým dovolením My sme les