Pozrime sa na niektoré z (niekedy zdanlivých) protikladov, ktoré sa v diskusiách o klimatickej zmene, ale aj o prírode a našom vzťahu k nej vyskytujú najčastejšie:
1. Kto za to môže?
Zoči voči kríze máme mnohí sklon hľadať vinníka a ukázať naňho prstom. Naša kultúra nám akosi šepká, že ak ho potrestáme, bude to spravodlivé a prispeje to k riešeniu. A tak sa navzájom obviňujeme. Čína a USA majú vyššie emisie ako zvyšok sveta, Európa zas znečisťuje planétu najdlhšie a má najvyššie „historické emisie“. Globálne zas obviňujeme ľudí z chudobných krajín, ktorí majú veľa detí, hoci vieme, že v priemere na osobu máme uhlíkovú a materiálovú stopu najvyššiu my, bohatí ľudia severu. Niektorí hľadajú vinu v globálnych korporáciách, ktoré reklamou vytvárajú chúťky, ktoré potom sami uspokojujú a devastujú tým planétu. Iní vinia štáty, že sa podlizujú firmám a slabo regulujú spotrebu a tiež ochranu zdravia ľudí a prírody. Niekto viní chudobných, že kúria drevotrieskou, niekto bohatých, že jazdia na SUV. Médiá, banky, Sorosa, mimozemšťanov... A viaceré z tých názorov majú racionálny základ. Problém je však v samotnom „inštinkte hľadania vinníka“, ako ho opisuje Hans Rosling vo svojej Moci faktov. Odborník na štatistiky, ktorý celý život študoval tony dát o globálnych problémoch nám odporúča prestať sa obviňovať. „Pretože problém je v tom, že keď už nájdeme toho zlého, skončili sme s premýšľaním. A veci sú skoro vždy oveľa komplikovanejšie. Ak chcete naozaj zmeniť svet, musíte porozumieť, ako naozaj funguje a zabudnúť na fackovanie sa navzájom.“ (Factfulness 2018, s. 221)
2. Kto má konať?
Tak, ako radi hľadáme, kto je ten zlý, často sa rozchádzame v názoroch na to, kto to má naprávať. Áno, je v tom kus pohodlnosti, možno strach z beznádeje, alebo bezmocnosti, ktorá nás ovládne, keď čelíme obrovským problémom presahujúcim naše kompetencie. Niektorí si myslia, že štáty musia začať prísnejšie regulovať podnikanie aj správanie jednotlivcov, preto treba ovplyvňovať politiku. Iní sa spoliehajú na súkromný sektor, ktorý vďaka inovatívnosti dokáže nájsť technické riešenia environmentálnych problémov. Ďalší tvrdia, že každý má začať od seba, nenakupovať, alebo nakupovať s rozumom, uskromniť sa a voliť vo svojom živote „zelené“ riešenia.
Pri všetkej komplexnosti sa však dá v pozadí tohto konfliktu vidieť rez: jednotlivec či štát. Máme naozaj mať ako jednotlivci garantovanú úplnú slobodu voliť si spôsob života, aj keď tým životom ubližujeme prírode či iným ľuďom? A z druhej strany, ak nie, kde je tá hranica, pokiaľ bude mať štát či samospráva právo zasahovať do nášho života, prikazovať nám, čo robiť s odpadom, aké veľké auto môžeme vlastniť, či koľkokrát za týždeň môžeme jesť mäso? Ten konflikt je podobný, ako pri pandémii. Kam až dovolíme siahnuť zákonodarcovi (ministerke, starostovi, či úradníčke) a v mene akých hodnôt chceme a musíme obmedzovať svoju slobodu? Aké dobro chránime a pre koho? Už dnes ústava Slovenskej republiky aj medzinárodné dohovory pripúšťajú obmedzenie niektorých práv a slobôd jednotlivca, (okrem iného) ak je to nevyhnutné pre ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a aj v záujme ochrany prírody.
Tie hodnoty, ktoré chránime a pre ktoré sa vzdávame slobody, nie sú nemenné. Vznikajú v spoločenskej diskusii a ťažko sa dajú v demokratickej spoločnosti väčšine jednoducho nanútiť. Hovorí sa už čoraz častejšie o právnej subjektivite zvierat, či dokonca jednotlivých biotopov. Možno v budúcnosti budú mať svoje neodňateľné práva. A to je ťažké.
3. Príroda či človek?
Otázka, pre koho chránime planétu či Tichú kôprovú dolinu nemusí byť vôbec banálna. Našu výchovu významne ovplyvnilo kresťanstvo a následne myšlienky osvietenstva, ktoré nám vštepili, že najvyššou hodnotou na zemi je človek. A tak chápeme svoju rolu voči prírode ako ochrancu, správcu, pastiera. No myšlienka, že sme len spolubývajúci a naša hodnota je totožná s hodnotou pŕhľavy, muchy, či myši v nás vyvoláva hlboký vnútorný odpor a niekedy až agresivitu. Takto predsa svet nefunguje. A nielen pápež František
mení pohľad kresťanov na planétu. Aj myšlienkové prúdy mimo kresťanstva začínajú spochybňovať vyčleňovanie človeka z ekosystému vzťahov a závislostí, ktoré napriek našej úpornej snahe bojovať s prírodou ešte stále fungujú. Vedecké výskumy potvrdzujú, že prvky výlučnosti, ktoré sme si donedávna uzurpovali ako ľudské, nám už nepatria. Inteligencia a zložité formy komunikácie sa zisťujú u húb i lesných ekosystémov. Vlastnosti ako súcit, smútenie, solidarita, ale aj zlomyseľnosť či dokonca zmysel pre humor boli objavené nielen u primátov, ale aj u iných živočíšnych druhov. Dokonca ani tvorivosť či zmysel pre duchovno a mystiku nemáme iba my, ľudia. Zatiaľ jednoznačne vyhrávame iba v schopnosti komplexne meniť prostredie okolo seba, vďaka čomu niektorí nazývajú éru človeka antropocénom.
Ilustráciou tohto typu hodnotového ohrozenia môže byť aj agresivita voči veľkým šelmám ako vlk či medveď, ktoré nielen že vzbudzujú strach (a tým aj spochybnenie našej ľudskej dominancie v nejakom priestore), ale aj narušenie zažitej predstavy podporovanej výchovou ale aj dávnymi inštinktami, že s prírodou treba bojovať. V malom zas môžeme pozorovať napríklad boj záhradníka s malým užitočným hmyzožravcom, ktorý má len tú smolu, že vytvára kôpky hliny na našich estetických trávnikoch. Trávime ho a duríme a nepomohlo ani to, že sa stal celebritou detských rozprávok. Krtko proste do záhrady (podľa mnohých) nepatrí.
Český filozof Erazim Kohák (Zelená svatozář 2011, s. 76) píše o „panskom postoji k prírode“: „Evropský svět vstoupil do devatenáctého století s představou, že mimolidský svět je surovina, tkáň přirozené nutnosti, prostá smyslu a hodnoty, a že velikost člověka závisí v tom, že je schopen se z této nesmyslné nutnosti vymanit a podmanit nesmyslnou přírodu vládě rozumu.“ Človek má hodnotu len vtedy, keď vládne. Oceňované hodnoty „panskej morálky“ sú sila, hrdosť, nebojácnosť oproti „otrockým hodnotám“ ako súcit, láskavosť, ohľaduplnosť. Možno sme sa od 19. storočia až tak veľmi neposunuli...
Otázka, či je príroda pre človeka, či človek pre prírodu, alebo človek v rámci prírody, môže stáť aj pri koreni sporu lesníkov a ochrancov prírody, či environmentalistov a ekológov. Veď už samotný pojem „životné prostredie“ (ang. environment) , ktorým označujeme prírodu, ju podriaďuje našim potrebám. Na druhej strane zas silnejú hlasy, ktoré hovoria o hodnote prírody pre ňu samu. Či už z náboženských (božie dielo), či iných etických dôvodov poukazujú na to, že biodiverzita, jej krása a dokonalosť sú hodnotou samou osebe, ktorú pri všetkom súčasnom poznaní ešte nedokážeme úplne doceniť. Iní zas zdôrazňujú, že mnohé naše súčasné problémy by mohla príroda pomôcť riešiť, ak by sme jej to dovolili.
A ďalší pohľad zas tvrdí, že nemôžeme oddeliť choroby planéty (klimatická zmena, strata biodiverzity, ničenie pôdy, likvidácia zdrojov pitnej vody, apod.) od chorôb spoločnosti (rastúce sociálne nerovnosti, ohrozenie duševného zdravia, vynútená migrácia, apod.). Ak pri záchrane prírody nebudeme načúvať tým najzraniteľnejším, ktorí volajú o pomoc, ocitneme sa v ďalšej z vojen, v ktorých nikto nevyhráva. Nie náhodou sú úspešné projekty práve tie, ktorým sa podarilo do ochrany prírody či krajiny zapojiť ohrozené skupiny obyvateľstva.
Tieto tri typy konfliktov samozrejme nie sú jediné, ktoré sa s danými témami na Slovensku spájajú. Ďalšie spory okolo prírody, človeka a klimatickej krízy sa môžu týkať toho, či záchrana spočíva v horúčkovitej ľudskej aktivite alebo naopak, v prenechaní všetkého na prírodu. Alebo v tom, či zmeny vyžadujú rýchlu akciu, či naopak spomalenie, premýšľanie, diskutovanie a učenie sa. Ďalšou otázkou bude, či treba konať lokálne či globálne, a tiež to, či sa veci zlepšia postupnými malými evolučnými zmenami, alebo treba urobiť revolučné zmeny v spoločnosti, ekonomike a v globálnej politike. Tieto a možno ďalšie otázky rozoberieme v pokračovaní tohto textu už čoskoro.
A čo z toho vyplýva? Niekedy sa nám zdá, že „takto to proste je a vždy bolo“. Ak sa však začneme do témy hlbšie ponárať, zistíme, že klimatická kríza nie je len vecou teplomeru. Je vo veľkej miere výsledkom toho, aké hodnoty vyznávame, čo nás učili v škôlke a v škole, aké prostredie nás formovalo. Ak náš oponent tvrdí niečo, čo sa zdá z hodnotového hľadiska absurdné, možno to nevyplýva z arogancie či nevedomosti. Prísť k riešeniam môžeme vtedy, ak úprimne a čestne pomenujeme hodnoty, na ktorých nám záleží. A predtým, než nakreslíme hranicu národného parku či zvýšime ceny za netriedený odpad pozastavíme sa nad otázkou zmyslu jednotlivých opatrení a vízie sveta, v ktorom chceme žiť.
Ak vás baví premýšľať a diskutovať, máme pre vás kurz Ako sa nehádať o klimatickej kríze.
Ilustračné foto: Bored Panda
