V prvej časti tohto článku sme hovorili o hľadaní vinníka či záchrancu, ale aj o tom, že láska k prírode môže mať veľa podôb a z nich vyplývajúcich názorov na to, kde je miesto človeka v nej. V druhej časti sa pozrieme na konflikty, ktoré sa týkajú toho, AKO by sme chceli riešiť klimatickú krízu či celkovo smutný stav našej planéty. Tie prístupy tiež vychádzajú z hodnôt, ktoré vyznávame a nedajú sa rozdeliť na dobré a zlé.
Pomaly či rýchlo?
Už sme si zvykli na úpenlivé volania aktivistov ´treba konať´, ´teraz alebo nikdy´, a dokonca aj vyhlásenia, že už je neskoro, že čelíme nezvratným zmenám, ktoré sa už nepodarí zastaviť. Nálada naliehavosti je veľmi chytľavá a môže vyústiť do dvoch typov negatívnych následkov: panického konania ´len aby sa niečo urobilo´ a paralýzy ´už nič nemá zmysel´. Rýchlosť sa čoraz častejšie dáva do súvislosti nielen s ekologickou krízou, ale aj s inými krízami (epidémie a ich šírenie sú pekným príkladom) a dá sa na ňu pozerať z rôznych uhlov.
Sociologička Hana Librová už na začiatku tisícročia urobila vo svojej knihe o ekologickom luxuse (Vlažní a váhaví 2003) pekný prehľad súvislostí času, spoločenského rozvoja a ekológie. Ukazuje, ako sa vývojom ľudskej spoločnosti menil čas prírodný na čas spoločenský:
„Fakt, že lidé nejedli ve chvíli, v níž pocítili hlad, ale usedali ke společnému jídlu jako k rituálu ve společně stanovené chvíli, můžeme chápat jako jeden z prvních příznaků zespolečenštění člověka i času.“
Od roľníckeho cyklického času daného kolobehom prírody sa národy židovsko-kresťanského kultúrneho okruhu posunuli k času lineárnemu, ktorý smeroval ku koncu dejín aj ľudského života a počas ktorého bolo treba niečo stihnúť. Potom prišla kapitalistická etika, ktorá priniesla hodnotu času meranú výkonom.
„Hodnotíme-li navečer končící den, většinou uvažujeme o svém výkonu, o množství práce, kterou sme vykonali. Otázku ´proč´či ´kam´ si klademe jen málokdy, a to náš neklid a spěch umocňuje.“
Librová ukazuje aj ekologickú zhubnosť ponáhľania sa, od zľahčovania si poľnohospodárskych prác pre prírodu problematickými nástrojmi (dokument Kiss the Ground ukazuje napríklad ekologické dôsledky hlbokej orby) či chémiou (spomaľovanie či urýchľovanie zrenia ovocia transportovaného na diaľku), až po zrýchľovanie výroby a spotreby vďaka tzv. morálnemu opotrebovaniu výrobkov. Porovnáva cyklický – pomalý čas opakujúcich sa činností a lineárny čas definitívnych dejov a nezvratných zmien. Prichádza k záveru, že hektické úsilie neprináša zmenu.
„...mé environmentální snažení bude efektivnější, když dopřeji čas schůzce s přáteli, půjdu-li na výlet, ale dokonce, budu-li pomaleji pracovat.“
Drastické opatrenia či malé kroky?
Legendárny švédsky lekár a odborník na štatistiku Hans Rosling hovorí o ´inštinkte naliehavosti´ (Factfulness 2018) a o nebezpečenstve panickej činnosti zoči voči kríze, čo ukazuje na príkladoch chaotických krokov rôznych vlád v boji z pandémiami, ktoré v niektorých prípadoch stáli viac životov, než ich zachránili. Rosling sa covidovej krízy už nedožil a nepochybne by bolo zaujímavé vypočuť si jeho reflexiu. Na prekonanie inštinktu naliehavosti navrhuje tieto štyri drobné kroky:
- Nadýchnite sa. ak podľahnete inštinktu naliehavosti, rozum môže hrať druhé husle. Žiadajte viac času a viac informácií. Väčšinou to nie je ´teraz alebo nikdy´ ani ´buď-alebo´.
- Nástojte na správnych dátach. Ak je niečo súrne a dôležité, musí to byť zmerané. Pozor na dáta, ktoré sú relevantné ale nepresné, alebo ktoré sú presné a nerelevantné. Iba presné a relevantné dáta môžu byť užitočné.
- Pozor na veštcov. Všetky predpovede sú neisté a dajte si pozor na tých, ktorí to odmietajú uznať. Požadujte väčšiu variabilitu scenárov, nielen ten najhorší a najlepší. A pýtajte sa, ktoré z predpovedí sa už predtým vyplnili.
- Vyhnite sa drastickým opatreniam. Pýtajte sa, aké budú ich vedľajšie účinky. Pýtajte sa, do akej miery to opatrenie bolo testované. Praktické vylepšenia krok po kroku s pravidelným vyhodnocovaním ich dopadu sú menej dramatické, ale zvyčajne efektívnejšie.
Sklon politických lídrov uchyľovať sa ku spektakulárnym akciám a ráznym krokom všetci poznáme v súvislosti s krízami, v ktorých žijeme. Je ale tiež pravdou, že často sú pseudopatrenia maskované za malé kroky, ktoré sú dobrou zásterkou pre tých, ktorí majú záujem udržať status quo. Nemusíme ísť do veľkej politiky, stačí ak spomenieme greenwashing ako správanie firiem aj vlád, ktoré zamieňa ďalšiu podporu spotrebnej ekonomiky za opatrenia na ochranu planéty (napr. elektromobilita). V takýchto prípadoch je tiež lepšie pozerať na relevantné a presné dáta a hľadať bohatšiu škálu riešení, než len používanie papierových slamiek do nápoja.
Prehrievanie a ochladzovanie
Antropológ Thomas H. Eriksen používa metaforu prehrievania (Doba horúca 2020), ktoré je výsledkom vysokej rýchlosti a ´trenia´. Rýchlejšia spotreba, mobilita, ale aj tempo zmien, ktorým čelíme. Aj vysoká koncentrácia ľudí spôsobuje prehrievanie, lebo čoraz viac z nich vyvíja ´horúčkovitú´ aktivitu.
„Žijeme v zrýchlenom svete, v ktorom všetko - od komunikácie cez vojnové konflikty až po priemyselnú výrobu – prebieha rýchlejšie a zložitejšie než predtým. Vo fyzike je rýchlosť spojená s teplom. Ak teda hovoríme o tom, že niekto trpí syndrómom vyhorenia, používame veľmi výstižnú metaforu. Vyhorenie je priamym dôsledkom príliš vysokej rýchlosti.“
Nedá sa nepomyslieť na to, či nielen jednotlivci, ale aj veľká časť našich globálnych spoločností netrpí kolektívnym syndrómom vyhorenia, ktorý sa okrem iného prejavuje stratou zmyslu existencie.
Na druhej strane, hodnota pomalosti začína byť známkou ´ekologického luxusu´. Sociálne siete sú plné #slowlife, ktorý sa stáva novým, nie nevyhnutne ekologicky priaznivým, snobizmom. Konflikt ´pomaly či rýchlo´ môže byť aj o tom, aké postupy a metódy chceme uplatňovať na ochladenie či ozdravenie planéty i spoločnosti. Extrémnymi príkladmi môžu byť geoinžinierske plány na sprejovanie atmosféry sulfátovými zlúčeninami (rýchlo, centralizovane, vo veľkom, efektívne a definitívne) a na druhej strane ekologické či permakultúrne poľnohospodárstvo a starostlivosť o krajinu (pomalé, s neistým výsledkom, v malom a decentralizovane, s možnosťou neustálej spätnej väzby a korekcie). Pravdou je, že snaha o rýchlosť je skôr spájaná s príčinami krízy a jej uplatnenie v nápravách sa zatiaľ príliš neosvedčilo. Na druhej strane zas určité politické opatrenia potrebujú ´potlačiť´ v čase. Ako z toho teda von?
Konať či prestať konať?
Klásť otázky sa dá až na kosť. Aká má byť rola človeka? Má naprávať spáchané škody? Ošetrovať, chrániť, priväzoväť sa na stromy, orať, kultivovať, vysádzať, kosiť, rozmnožovať a regulovať populácie, zachraňovať... Niektorí vravia, že áno, treba vyvinúť ohromné úsilie, aby sme prírode pomohli. Zo zlého hospodára sa treba zmeniť v toho dobrého, ktorý prírodu nedrancuje, ale chráni pre ďalšie generácie.
Alebo je všetko inak? Rastie skupina odborníkov, ktorej jedným z mediálnych hlasov je aj známy moderátor prírodopisných filmov a ikona ochrany prírody David Attenborough, a tá hlása, že najlepšie pre prírodu urobíme, ak ju necháme na pokoji. Filmy o koralových útesoch zázračne zregenerovaných, či živočíchoch považovaných za vyhynuté, ktoré sa objavili v lokalitách izolovaných od ľudského pôsobenia už nie sú ojedinelé. Odkaz je jasný. Prestať konať, nezasahovať, ohradiť a čakať. A výsledok nás ohromí. Samozrejme, nie je to také jednoduché. Ovzdušie neohradíme, ľadovec takisto. Obraz mrožov, umierajúcich pri páde z útesov kvôli strate miesta pre život, pri ktorom sa vedci rozplakali, nevieme odvrátiť ničnerobením.
To však nie je jediná prekážka.
Naša severoatlantická kultúra posledných storočí je plná oslavy práce a usilovnosti. Pretváranie prírody, kde ´z ničoho´ (rozumej z prírody) vzniká ´niečo´ (mesto, stavba, úrodné pole), je nám vštepované ako pozitívne konanie.
Naopak ničnerobenie (premýšľanie, reflexia, pozorovanie) je pranierované ako zlé a zhubné. Librová poukazuje naopak na zhubnosť ľudskej usilovnosti na príklade starostlivosti o záhradu a snahe o dokonalé trávniky:
„Je ekologicky škodlivá sama o sobě, natož když pro udržení tzv. anglického trávníku používá herbicidy, ničíci druhovou pestrost trav a bylin, a rychle pracující aparatury. Rotační sekačka na trávu... nejen skosí a podrtí hmyz, plže, obojživelníky a jiné organizmy žijící v trávě; odsaje nadto do sběracího koše všechno, co ještě živé zůstalo. ... Aniž to tušíme, vinou nedomyšlené techniky přichází naše zahrada o rozmanitou přítomnost motýlů, mravenců, ploštic a brouků všeho druhu. A jaký bude dál osud ptáků a dalších organismů spjatých s nimi do jednoho ekosystému?“
Čo ak je všetko inak?
Čo ak ničnerobenie je cesta? Nemám teraz na mysli konzum lacnej zábavy náročnej na energiu a veci, ale skutočné premyslené ničnerobenie. Zdržanie sa horúčkovitej aktivity. Skrátený pracovný týždeň. Vzdanie sa ekonomického rastu. Uskromnenie sa. Šokujúce nápady? Zaznievajú čoraz častejšie. Aj pre ne sa hádame, lebo nás nútia prehodnotiť našu výchovu, naše modlitby, naše priania, naše chápanie dobra a zla. A to sú konflikty hodnôt. Nedajú sa vyhrať ani prehrať (teda prehrať môžeme všetci, ak sa primieša násilie), ale dajú sa transformovať, pretvárať, vyjasňovať diskusiou a hľadať v nich riešenia, ktoré umožnia riešiť problémy a žiť v mieri. S prírodou aj so sebou samými.
V tretej časti tohto článku si povieme, kde sú konflikty v chápaní škály (globálne či lokálne) chápania problému aj možných riešení. Povieme si tiež o konflikte navrhovaných spôsobov, ako sa dopracovať k riešeniam - revolučne, či evolučne, príkazmi, či diskusiou a dohodou.
Ak vás baví premýšľať a zhovárať sa o ťažkých témach spojených s klímou, príďte na kurz Ako sa nehádať o klimatickej kríze.
Ilustračné foto matadornetwork.com
