V Novom Strašecí tak polícia obkľúčila slovenských brigádnikov, ktorí prišli na chmeľovú brigádu, v Mladé Boleslavi takmer zatkli troch afrických futbalistov, ktorých si za drahé peniaze zakúpil miestny futbalový klub, v Uherskom Hradišti zadržali celú 11-člennú folklórnu skupinu umelcov z Beninu, ktorí navštívili festival ľudovej hudby. Vydesená stredoškoláčka v Domažliciach uvidela „teroristu“ na streche domu. Mal na sebe čierny moslimský habit s bielou čiapočkou a cez plece samopal. Polícia našla na streche kominára s bielou čiapočkou a dlhou kefou na pleci. V maďarskej dedine Nagymágocs sa pracovníci verejnoprospešných prác a geodeti považovali navzájom za migrantov. Tak sa zľakli jeden druhého, že v snahe o záchranu vlastného života, jedna skupina skočila do kukurice, druhá na bicykloch upaľovala k dedine. Po tejto udalosti sa v dedine rozchýrilo, že do Nagymágocsu priviezli dvesto migrantov, z nich časť ubytovali v turistickej ubytovni a druhú v bývalom domove sociálnych služieb na Kossuthovej ulici. Čím viac polícia a vedenie obce vysvetľovali, že to nie je pravda, tým viac sa dedinčania utvrdzovali v blude, že ide o supertajnú operáciu, keď to musia tak silne zatĺkať.
Ako ďaleko je od skresleného vnímania skutočnosti k brachiálnej agresii. Ako sa cez utvrdzovanie v paranoidnej interpretácii sveta, cez posilňovanie pocitov vlastného ohrozenia a vykresľovanie obrazov nepriateľa dostaneme až k aktívnemu formovaniu nenávisti a k potrebe preventívneho útoku (ktorý je samozrejme vnímaný ako nutná obrana)... Ten posun vôbec nie je tak ďaleko. História pogromov, vytvárania domobrany, paramilitárnych síl, ukazujú, že môže ísť o relatívne rýchly proces postupného hlúpnutia, straty schopnosti vnímať svet komplexne a stále dôslednejšieho zamotávania sa do vlastných bludov. Asi najzaujímavejšiu analýzu týchto procesov z perspektív hlbinnej a masovej psychológie urobil pred už vyše polstoročím rakúsky literát Hermann Broch v knihe „Teória masového šialenstva“ (Praha, 2013). Na základe analýzy dvoch nastupujúcich totalít- fašizmu a komunizmu hlavne v 30-tych a 40-tych rokoch hľadal príčiny toho, že veľké masy začínajú v dobách neistoty pociťovať potrebu silného vodcu. Dôvody prečo zvrátenej totalitnej ideológii uveria natoľko, že v sebe dokážu umlčať zárodky ľudskosti a dodať svojej existencii zmysel cez nenávisť k inej rase, náboženstvu. Prijať necitlivosť, odmietanie a aktívne potláčanie tých iných ako samozrejmú normu. Znakom zrelosti je aj schopnosť žiť s pochybnosťami, meniť sa a nanovo opätovne definovať seba a svet. V neistej dobe meniacich sa reálií, kde niet jednoznačných nemeniacich sa záchytných bodov sa ľudia naopak potrebujú zbaviť pochybností a to sa najľahšie dá v rovnako zameranej pospolitosti. Broch píše, že „táto pospolitosť všetky jednotlivé tušenia svojich členov zlučuje do metafyzického vedomia cieľa, k istote viery náboženskej spoločnosti. Dokonca aj v najnižších a najpominuteľnejších spoločenstvách, ako napríklad v nespútanej sadistickej kriminalite lynčujúceho davu ...možno objaviť extatický moment iracionálneho oslobodenia sa od pochybností.“ (s.255) Pri pomätení väčších más nie je možné technicky potrestať tisícky ľudí, nepomáha pohŕdať nimi, (alebo ak chceme aktualizovať Brochovu myšlienku- označovať ich za rasistov, xenofóbov, nacionalistov), pretože už nejde o individuálne pochybenia, ale nejaké všeobecné príčiny. „Tí, ktorí s najmenším odporom a najrýchlejšie zachvátení masovým šialenstvom, sú hlavne tí, ktorí sú „hodnotovo ohrození“...,ľudia ktorí upadli do najťažšej neistoty, za tými ľuďmi stojí strašidlo úplnej straty hodnôt – a beznádejná strata hodnôt znamená vždy paniku..., k náhradným extázam bezprostredného uspokojenia afektov, zvlášť, ak sa na takejto ešte nájde „vodca“, nik totiž nedychtí viac po vodcovi, než spanikárený človek.“ (s. 257)
Jeden z najpoučnejších príbehov, ktorý ilustruje ako sa z bežného človeka stáva latentný fašista je príbeh 43-ročného Vladimíra Heřmana, vedúceho servisného strediska na opravu výťahov v Prahe, ktorý sa preslávil keď na nedávnu demonštráciu Bloku proti islámu priniesol obrie šibenice. Nikdy predtým sa nezaujímal o politiku a žil si svoj obyčajný nezaujímavý život. Pred rokom ho – ani nevie prečo – začali fascinovať správy o postupujúcich migrantoch. Pocítil obavy, že sa tomu nik nevenuje a začal sledovať všetky články a diskusie na sociálnych sieťach k tejto téme. Po prvej demonštrácii mu bolo ľúto, že ich nik neberie vážne a došlo mu, že musí urobiť niečo, aby sa zviditeľnil. Angažovanie sa v tomto smere mu prináša zvláštny vzrušujúci pocit, že sa podieľa na niečom veľkom a významnom a veľké skupiny ľudí dodávajú očarujúci pocit z jednoty a príslušnosti k niečomu veľkému a jednoznačnému. A preto bude treba aj zakričať, aj ustúpiť z nejakých zásad a bude treba aj niečo obetovať.
Ešte stále vychádzame z predstavy, že ľudia sa delia na dobrých a zlých, že necitlivosť voči ľudskému utrpeniu druhých majú v sebe len patologické, otupené osobnosti, že báť a obávať sa máme len ľudí, ktorí sú zo svojej podstaty zlí. Uniká nám, že zlo je banálne a aj ľudia, ktorí vyzerajú normálne, sa v patologickej klíme môžu zvrhnúť. Emile Bruneau si všimol, že aj mimoriadne radikálni útočníci a zástancovia nejakých ideológií dokážu byť v inom kontexte mimoriadne empatickí. Naformuloval teóriu „empatickej medzery“ (empathy gap). Tá vysvetľuje, prečo niektorí ľudia v konfrontačnej situácii nevedome vypínajú vlastné empatické signály. A empatia nasmerovaná dovnútra vlastnej skupiny často zvyšuje hostilitu voči vonkajším nepriateľom. Diváci v kine sa dokážu naplno vcítiť do hlavného hrdinu. Plačú nad jeho utrpením. A súčasne dokážu úplne neempaticky oslavovať, keď ich hlavný hrdina zabíja „nepriateľských netvorov“.
To je trochu smutné poznanie. Neviem, či sa máme na čo tešiť.
