Nejde o žiadnu teóriu. Ivin prvý manžel bol pakistánsky moslim, ďruhý pochádza z Nigérie. Islamský svet dôverne pozná a žiadne servítky si pred ústa nekladie. Často bola v taxikárskom tíme jedinou ženou medzi skupinou Afgáncov a Pakistáncov. Poradila si na bojovej línii náboženských stretov kresťanov a moslimov v severonigerijskom Jose. Poradila si v Malajzii, v Thajsku a - s ťažkosťami- ale poradila si aj v nevraživom, predsudočnom a niekedy zadubenom prostredí Prahy. Medzitým stihla pracovať ako tlmočníčka, barmanka a taxikárka na oboch stranách ulice.
Kniha je skvelá pre jej schopnosť nadhľadu a neochotu uveriť akémukoľvek extrému. Konfrontáciu s kultúrnou a náboženskou inakosťou rieši s obdivuhodnou láskavosťou. Pôvabne upozorňuje na dichotómiu v myslení radikálov z Boko Haram. Podľa nich je celá západná veda a vzdelanie hriechom. Tvrdenie, že zem je guľatá, je pre nich protiislamské, podobne aj darwinizmus. Rovnako aj tvrdenie, že zdrojom dažďa je voda, ktorá sa vyparila na základe činnosti slnka. Protiislamská je podľa nich demokracia, motorky, aj západné oblečenie s nohavicami a sakami. Ale túto úvahu o „protiislamskosti“ už neuplatňujú na moderné zbrane, samopaly, kanóny, výbušné systémy, hoci je jasné, že aj tie existujú vďaka výskumu a západnému poznávaniu. Tieto hriešne výdobytky západnej civilizácie naopak nakupujú vo veľkom. V blogu „Vzbura bezkulturalistov“ Iva takto opisuje stratenú generáciu mladých vydedencov, ktorí organizujú rebélie v uliciach Londýna. V ich prípade nejde o „multikulturalistov“ ale „bezkulturalistov“. Píše, „...dav výtržníkov pôsobí možno na pohľad multikultúrne, ale nie je to tak. Títo ľudia žiadnu kultúru nemajú. Je to smečka citovo plochých, povrchných, nevzdelaných povaľačov bez náznaku mravného zmýšľania a bez záujmu o čokoľvek, čo im neprinesie okamžitý ´úžitok´.“ (s.91.)
Na mnohých miestach kniha (seba)kriticky zobrazuje zdroje rasizmu v súčasnej Európe. Napr. v blogu „Koľko jazykov vieš toľkokrát si opicou“ autorka píše: „...v posledných piatich alebo desiatich rokoch sú to východoeurópania (alebo presnejšie povedané ľudia z najčerstvejších členských zemí EU), kto vnáša do Británie rasizmus. Rasizmus primárny, primitivistický - rasizmus toho druhu, ktorý necíti potrebu sám seba ospravedlňovať a vysvetľovať. Rasizmus, ktorý nepochádza zo žiadneho traumatického zážitku alebo skúsenosti- väčšina ľudí z týchto zemí sa v živote stretla len s niekoľkými černochmi a nehovorila s jediným. Je to skrátka čosi, čo muselo vzklíčiť priamo v nich – a prihnojené xenofóbnou atmosférou v ich vlasti, zalievané totalitným myslením, vzrástlo do rozmerov inde vo svete nevídaných. Potom to vykvitlo, prinieslo plody ... a tie teraz pristáli v západnejších zemiach. V zemiach, ktoré si tieto infantilné fázy medzirasového spolužitia odskákali najmenej pred päťdesiatimi rokmi.“(s.65)
Iva Pekárková rezonuje s ľuďmi, o ktorých píše a vie sa do nich hlboko vcítiť. Ako taxikárka vždy musela brávať pasažierov so psami, mačkami, papagájmi, lebo jej moslimskí kolegovia sa zvierat štítili. Považovali ich za niečo nečisté. Ale raz došlo medzi afgánskymi taxikármi v Londýne k zvlášnemu javu. „Osvojili si“ miestnu líšku. Pravidelne ju prikrmovali, prekvapujúco - na rozdiel od všetkých predchádzajúcich skúsenosti- si k nej vypestovali starostlivý pestúnsky vzťah. Iva prišla na jediné zrozumiteľné aj keď “ujeté“ zdôvodnenie. Líšky do Londýna nepatria, sú to utečenci z vidieka po ktorých niekto strieľal. Kto iný by ich mal pochopiť, než ten , kto niečo také zažil na vlastnej koži.
Veľmi poučné sú blogy, v ktorých poukazuje na to, ako rôznorodý môže byť islam. Od mierumilovného a pokorného až posvätného správania sa jeho vyznavačov, cez jeho militantnú podobu alebo iba mládežnícku snahu pôsobiť „cool“. Viaceré blogy hovoria rodiny strednej triedy, kde šokovaní kresťanskí rodičia nechápajúc zistili, že ich dospievajúce dieťa konvertovalo na islam. Autorka opisuje brixtonských mladíkov, ktorí „pijú ako dúhy, ´šukajú´, na autority všetkého druhu zvysoka kašlú a myslia si, že majú nárok, aby im "patril svet“. Keď ich chytí polícia prehlásia o sebe, že sú moslimovia, pretože táto identita sa u nich spája s násilím, nadradenosťou a neohrozenosťou. Keď to počuli Ivini afgánski kolegovia, iba zhrozene zamumlali „astaghfirulláh“ (teda pánboh nás ochraňuj) a dodali: „Vieš, Iva, Londýn je pre islam nebezpečný“. (s.117)
Možnože najzávažnejším tvrdením tejto knižky je opakované citovanie amerického moslima z Iránu Reza Aslana, že to, čomu my Západniari hovoríme islamský terorizmus, je len jedným z prejavov dlhotrvajúcej a ničivej vojny medzi moslimami s rôznym presvedčením. Niekedy môžu citlivé ľudské pozorovania taxikárky a tlmočníčky poskytnúť presnejší obraz o premosťovačoch a rozdeľovačoch tohto sveta ako medzinárodnopolitické a bezpečnostné analýzy. Oplatí sa čítať túto knižku.
