Pevné a tenké hranice (Budú mať aj veľryby ľudské práva?)

Pevné a tenké hranice ako nová dimenzia osobnosti

Psychoanalytik Ernest Hartmann [1] vo vyše desaťročnom výskume štvrť milióna účastníkov, skúmal hranice v našej mysli. Zistil, že ľudia majú hranice relatívne pevné alebo relatívne tenké. Ľudia s pevnými hranicami jednoznačne rozlišujú dobro od zla, čiernu od bielej. Uchovávajú myšlienky v osobitných priehradkách: Myšlienky sú v jednej, pocity v druhej. Tu je realita, tam zas fantázia. Som muž a ty si žena (vive la différence). Buď spím alebo bdiem. Toto je moje územie, toto tvoje. Dobrí susedia potrebujú dobrý plot. Takto pracuje myseľ ľudí s pevnými hranicami. Ľudia s tenkými hranicami sú úplne iní. Miešajú rôzne veci, často im splývajú a často zažívajú stavy niekde uprostred. Ich myšlienky sú citovo podfarbené: Som muž, no mám v sebe i viacero ženských čŕt. Som dospelý, no v mnohých veciach som ešte dieťa. Napoly bdiem a napoly spím. Nie som súčasťou jednej skupiny, občas patrím medzi viaceré a najradšej by som bol svetoobčanom. Sú to ľudia s mnohými odtieňmi šedej. Niekedy sú naše hranice pevné vnútri a tenké navôkol alebo opačne. V rôznych oblastiach ich môžeme mať rozdielne a taktiež sa naše hranice môžu veľmi dramaticky meniť.

Hrozba zvyčajne posilní hrúbku našich hraníc

Naše hranice sa môžu zmeniť veľmi výrazne najmä vtedy, ak máme vážne problémy alebo sa cítime ohrození. Spoločnosť reaguje úplne rovnako. Ak hrozí, že nás niečo zničí, bránime sa tak, že sa vzchopíme a spevníme vlastné hranice. Keď na nás útočia začneme uvažovať v pojmoch „my alebo oni“. No nielen to, viac rozmýšľame v kategóriach úplná čierna, úplná biela, úplné dobro, úplné zlo. Chceme definitívne odpovede a chceme mať vo veciach jasno.

Keď skúmame históriu a pozrieme sa na rôzne oblasti, v ktorých sa striedali vojna a mier, hlad a hojnosť, obdobie moru a epidémie, zistíme, že sa tiež riadili obdobným princípom. V časoch ohrozenia alebo nebezpečenstva sa posilňovali zákony, rečníci sa vyjadrovali v pojmoch my alebo oni, dobro alebo zlo. Spoločnosť sa začala viac vrstviť, zväčšovali sa triedne rozdiely, klesala tolerancia k novým myšlienkam ako napr. práva žien, nevoľníkov, či otrokov.

Vo väčšine oblastiach života vedie hrozba k zmene – zvyčajne posilní hrúbku našich hraníc. Keď sme ohrození, posilňujeme zákony a neberieme do úvahy žiadne poľahčujúce okolnosti, nepovieme si: „Je síce vinný, ale mal ťažké detstvo.“ Snažíme sa nespochybňovať svoje názory.

Mesto Dubrovník nám ukazuje pravý opak. Mesto na juhu Chorvátska, kedysi známe ako Ragusa, bolo centrom námorníctva a prekvitalo obchodom. V tomto čase mieru, bolo známe miernym súdnictvom a v mnohom predstihlo svoju dobu. Ženy mali vlastnícke právo a otroctvo bolo zrušené v roku 1 417, čo je niekoľko storočí predtým, než sa tak stalo u zvyšku sveta [2].

Experimenty dokazujú, že ak u ľudí vyvoláme pocit strachu – napríklad ich donútime rozmýšľať o vlastnej smrteľnosti, ich názory a súdnosť sa v mnohých smeroch zmenia. V jednom experimente sa mali sudcovia rozhodnúť, akú vysokú pokutu by udelili. Polovici sudcov dali predtým dotazník, kde sa ich pýtali otázky ohľadom ich vlastnej smrti. Títo sudcovia stanovili v priemere výšku pokuty až 445 dolárov, kým sudcovia, ktorí dotazník nevypĺňali, udelili pokutu v priemere 50 dolárov [3]. Taktiež,ohrození študenti oveľa radikálnejšie hodnotili iné náboženstvá a rasy, či cítili silnejšiu príslušnosť k vlastnej skupine.

Od pevných hraníc k ich stenčeniu a možnému následnému spevneniu

Aj učenie malého dieťaťa je do veľkej miery učením sa chápania rozdielov. Vzdelávanie na základnej škole sa zakladá prevažne na vytváraní a spevňovaní hraníc. Dieťa sa učí rozlišovať medzi jednotlivými predmetmi, či buduje svoje interpersonálne hranice. Rozlišuje medzi svojimi kamarátmi, narastá mu pocit nezávislosti. Často sme fascinovaní stenčovaním hraníc – otvorenosťou, objavovaním a slobodou, avšak človek, ktorý sa cíti zranený alebo ohrozený, začína viac uvažovať nad svojimi potrebami, cieľmi a preferenciami. Mnohokrát je preto vývin hraníc charakteristický postupnosťou krokov od pevných hraníc k ich stenčeniu a možnému následnému spevneniu.

Napredovanie spoločnosti môžeme označiť za istý druh rozširovania hraníc obklopujúcich osobnosť. Každá tradičná spoločnosť považuje rodinu alebo rod za základnú jednotku. Rodina sa postupne rozširovala v rod, kmeň až národ. Spoločnosť sa postupne rozhodovala, kto si zaslúži verejnú ochranu v podobe konkrétnych práv: slobodní ľudia vs. otroci, občania vs. cudzinci, muži vs. ženy, hetero vs. homosexuálne a inak orientovaní ľudia. Aj keď väčšina ľudí sa jasne zhodne na hraniciach nášho druhu, stále existujú situácie, kedy je táto hranica vágna. Kým dnes je smrť dieťaťa považovaná za jednu z najväčších tragédii, ešte v stredoveku boli deti bez väčších obradov a náhrobných kameňov pochovávané na záhrade. Dnes rozširujeme ľudské práva na ešte nenarodené deti, no aj v tejto téme nemáme jasnú hranicu. Je embryo človekom od počatia so všetkými ľudskými právami alebo od istej doby, povedzme, 6 mesiacov? Tieto hranice sú medzi ľuďmi i spoločnosťami rozdielne. Podobne rozdielne sú hranice na ochranu zvierat. Kým v USA môžu ľudia v záveti odkázať peniaze pre svojich domácich miláčikov, existujú krajiny, kde zvieratá nie sú natoľko chránené zákonom. Možno v budúcnosti rozšírime vnímanie osobnosti i na zvieratá. Ak áno, s najväčšou pravdepodobnosťou začneme u šimpanzov a iných ľudoopov. Nasledovať budú delfíny a veľryby. Ľudia majú tendenciu vnímať ich ako inteligentné zvieratá s vlastnou osobnosťou a zaručene dostanú práva skôr ako, povedzme, komáre.

Aj keď je odpoveď na otázku: „Kto som?“ nejasná, keď sa jedinec cíti ohrozený vo vlastnej skupine, takmer vždy sa presunie k skupine s pevnejšími hranicami. New Yorské letiská, so svojou zmesou rás a rôznych skupín ľudí, zrejme predstavujú budúcnosť, no iba za predpokladu, že celý svet sa vyvíja v relatívnom mieri. Nie je to ľahké. Široké kategórie ako „Európan“, či „svetoobčan“ znejú pekne, no v mysliach ľudí sa nevyrovnajú kategóriám ako „môj národ“, „moja rodina“. V časoch ohrozenia budú preto spoločnosti svoje hranice spevňovať a naše zákony budú túto zmenu odrážať.

Ako môžeme s vlastnými hranicami pracovať v bežnom živote?

Je veľmi dôležité, aby sme si uvedomili význam vlastných hraníc. Toto poznanie nemusí nevyhnutne viesť k okamžitej akcii. No spoznáme nové aspekty vlastnej osobnosti, uvedomíme si do akej skupiny patríme, aké sú naše vzťahy a v čo veríme. Dovolí nám to prehodnotiť niektoré postoje a správanie, dokonca sa môžeme ich pokúšať zmeniť.

Takisto by nám to mohlo ukázať nové možnosti pri utváraní dohôd a pri hľadaní ciest k mieru. Aj také, ktoré v časoch hrozby považujeme za nereálne a bizarné. V mieri pevných hraníc sa každý problém vníma veľmi intenzívne a núti nás k radikálnym krokom svoje hranice ochrániť. Číňanom trvalo niekoľko storočí, kým dokončili stavbu Veľkého múru a napokon zistili, že sa podmienky zmenili a na oboch stranách múru sú nielen nepriatelia ale i priatelia. Mier tenkých hraníc pritom stavia na podobnostiach. Snaží sa o zjednotenie, prijatie, niekedy objatie. A aj keď sa mnohým ľuďom s pevnými hranicami môže zdať ako utopistický ideál, ktorý sa v reálnom svete nedá nikdy dosiahnuť, aj v najhorších dobách by sme mali o mieri tenkých hraníc uvažovať aspoň ako o možnosti.

1 HARTMANN, E. (2015). Hranice v nás a vo svete. Bratislava: Vydavateľstvo F, Pro mente sana. ISBN 978-80-88952-82-4

2 STUARD, S. M. (1992). A state of Defence: Ragusa/Dubrovnik in the Medieval centuries. Philadelpis: University of Pennsylvania Press.

3 PYSZCZINSKO, T., SOLOMON S., GREENBERG, J. (2003). In the wake of 9/11: The psychology of terror.