Poľudštiť obraz tejto herečky bolo zrejme zámerom tohto dokumentu a ja som si po jeho vzhliadnutí až príliš vypuklo uvedomila, aké predsudky ja sama v sebe nosím. Uvidela som, že „sex-symbol“ z plagátu je v skutočnosti citlivá a rozumná žena, ktorá si vedie veľmi dobre - už vzhľadom na ťažkosti a zneužívanie, ktorým od detstva čelila.
Obzvlášť ma sklamalo, keď som si uvedomila, že moje predsudky sú zamerané voči žene. Som totiž sama žena a netajím sa názorom, že túto polovicu ľudstva treba pred predsudkami osobitne chrániť. A to nielen zo strany opačného pohlavia, ale rovnako aj zo strany žien samotných. Veď áno, práve vyšlo najavo, že aj ja sama som toho jasným dôkazom.
Moje zlyhanie prinieslo aspoň jeden úžitok: potvrdila som v praxi teóriu o implicitných predsudkoch popísanú v knihe „Slepý bod: Skryté predsudky dobrých ľudí“.
Sociálni antropológovia Mahzarin R. Banaji and Anthony G. Greenwald v nej tvrdia, že ľudské správanie je ovplyvnené predsudkami, ktoré sú implicitné, teda uložené hlboko v podvedomí. Takéto predsudky podmieňujú naše správanie, hoci sme dávno zabudli na zážitky, resp. informácie, ktoré viedli k vzniku týchto predsudkov.
To, že nás ovplyvňuje naše podvedomie, nie je žiadnou novinkou. Teória o implicitných predsudkoch sa však rozvíja ďalej do znepokojivých hlbín: človek môže byť naraz ovplyvnený dvoma oddelenými a úplne protichodnými myšlienkami. Hoci na úrovni vedomia podporuje jednu myšlienku, v podvedomí mu môže kraľovať iný, pokojne aj protichodný názor.
Napríklad: som presvedčená, že všetci ľudia sú si rovní a aj vysokopostavení akademici by mali pochádzať z rôzneho prostredia, byť všetkých pohlaví a farby pleti. No keď som dostala za úlohu predstaviť si človeka za katedrou, „na prvú“ mi vyskočil obraz šedovlasého bieleho muža v okuliaroch. Samozrejme, túto prvotnú predstavu viem korigovať svojim racionálnym a uvedomelým názorom, ale ide o dôkaz, že aj ja som v podvedomí ovplyvnená predsudkami, ktorým sa na vedomej úrovni bránim.
Možno vo vás mojou neuvedomenou predpojatosťou vzbudím pohoršenie, ale štatisticky som len „človek milión“: spadám do „dobromyseľnej väčšiny“ ľudí, ktorí sú po otestovaní svojich podvedomých predsudkov šokovaní svojimi výsledkami. (Testovanie realizujú na stránke https://implicit.harvard.edu/implicit/ autori teórie o Implicitných predsudkoch. V tomto virtuálnom laboratóriu zistili, že predsudky často nosia v podvedomí aj „dobráci“, teda ľudia s egalitárskym presvedčením. Autori testu dokonca varujú dobrovoľníkov pred nečakanými výsledkami.)
Dobrá správa je, že konflikt medzi vedomím a podvedomím sa dá zvládnuť - a to najlepšie, keď sme v pokoji. Keď však nastáva pocit ohrozenia, preberá riadenie naše podvedomie zaťažené neinformovanými predsudkami. Aj to je jeden z dôvodov, prečo v USA zomiera toľko Afroameričanov na následky postrelenia policajtom.
V USA policajt vie, že ktorýkoľvek okoloidúci môže niesť smrtiacu zbraň. V situácii konfliktu, vediac o riziku ohrozenia života, policajt strieľa často prvý - povedzme, že „preventívne“. A tu, žiaľ, nastupuje sila stereotypov a predsudkov v plnej krvavej sile: štatistiky ukazujú, že policajti oveľa častejšie vytiahnu zbraň v strete s Afroameričanom, než s „bielym“. Afroameričania sú vystavení viac než 2 krát tak vysokému riziku zastrelenia policajtom, než bieli Američania. (Podrobné štatistiky nájdete na https://www.washingtonpost.com/graphics/investigations/police-shootings-database/)
Neuvedomené predsudky sú dozaista len jedným z mnohých dôvodov rasovo podmieneného policajného násilia, ale mnohé americké policajné oddelenia ako jednu z ciest boja proti nemu identifikovali tréningy diverzity zamerané najmä na boj proti predsudkom.
V slovenských policajných zboroch sme intenzívnu kampaň proti rasizmu a predsudkom zatiaľ nezaznamenali. Treba však zložiť klobúk pred slovenskými samosprávami, ktoré, čeliac utečeneckej kríze a tlaku spôsobeného príchodom odídencov z Ukrajiny, posielajú svojich zamestnancov na tréningy diverzity a inklúzie. Dozvedajú sa na nich napríklad aj to, že aj ich práca môže byť ovplyvnená predsudkami bez toho, aby o nich vedeli - a dokonca aj napriek tomu, že sú presvedčení o ich nesprávnosti a neopodstatnenosti. Na týchto tréningoch sa učia, ako sa predsudkami nenechať pri rozhodovaní ovplyvniť.
Vrátim sa k spomínanému človeku za katedrou: nedávno som si pozrela prejav (https://www.ted.com/talks/chimamanda_ngozi_adichie_the_danger_of_a_single_story/comments) uznávanej nigérijskej spisovateľky Chimamanda Ngozi Adichie, v ktorom ponúka spôsob, ako bojovať proti stereotypom a predsudkom.
Chimamanda tvrdí, že neúplné príbehy tvoria stereotypy. Problém stereotypov nie je v tom, že sú nepravdivé, ale v tom, že sú neúplné. Robia z jedného príbehu jediný príbeh. Jediný príbeh bez kontextu podľa Chimamandy uberá ľuďom na dôstojnosti tým, že ich obraz „splošťuje“.
Tak blondýnka z telky bude „jednoduchá“, odídenec z Ukrajiny otrhaný úbožiak, IT-špecialista bledý „týpek“ bez sociálnych zručností. Lebo tak zjednodušený zvykne byť osamotený príbeh o týchto kategóriách ľudí prezentovaný hlavne v médiách a na sociálnych sieťach.
Keď sa však začneme dozvedať o nich viac, nakoniec zistíme, že sme si v skutočnosti všetci veľmi podobní vo svojej „ľudskosti“.
A tak, keby som mala tú možnosť, rada by som sa poďakovala Pamele aj Chimamande, že mi predostreli aj „iný príbeh“ a ja som si mohla uvedomiť, koľko veľa práce ma čaká v boji proti predsudkom - a to najmä svojim vlastným.
Kurz na tému diverzity a práce s rozmanitými tímami máme v ponuke našich otvorených kurzov – Cudzinci a práca s nimi.
Zdroje:
"Blindspot: Hidden Biases of Good People"( Mahzarin R. Banaji and Anthony G. Greenwald, 2013)
Implicit Association Test: https://implicit.harvard.edu/implicit/
Štatistiky policajného násilia v U.S.A:
https://www.washingtonpost.com/graphics/investigations/police-shootings-database/
