V kancelárii sme mali cyklostyl (rozmnožovací prístroj), ktorý bol evidovaný na moje meno a bolo mojou zodpovednosťou, že sa všetky blany (podkladové matrice), ktoré slúžili na vyrábanie kópií, evidovali, číslovali s uvedením počtu kópií, ktoré boli z predmetného materiálu vytlačené. Štandardne cyklostylová blana mala slúžiť na vytlačenie 300 kópií. V Novembri sme z jednej blany robili aj 3000 kópií, až sa postupne rozpadla.
Na fotke: zľava Igor Haľama, Martin Kvasnica, Hana Volková (Zemanová) a dvere do miestnosti, kde býval cyklostyl
20. novembra: Ráno mi telefonoval Peter Tatár, vtedy jeden z podpredsedov MV SZOPK, že mám zvolať Mestský výbor, aby sme sa poradili, ako sa zapojíme do diania, ktoré sa naštartovalo udalosťami v Prahe. Večer zasadol MV. V tom čase sme už mali informácie o vzniku študentského štrajkového výboru a o stretnutí v Umeleckej besede. Mestský výbor sa dohodol, že kontaktný človek za bratislavských ochranárov bude Peter Tatár. Mária Filková sa ponúkla, že určite bude potrebná organizačná práca a ona sa do nej rada zapojí. Tak sa členmi pracovného výboru Verejnosti proti násiliu (VPN) za bratislavskú ochranársku obec stali títo dvaja zástupcovia. Počas toho, ako sme diskutovali, začali sme s Terkou Grellovou prepisovať prinesené prehlásenie a Igor Haľama následne spustil cyklostyl. Na chvíľku sme zaváhali, keďže všetko bolo evidované a kontrolované. Zhodli sme sa, že ak sa stotožňujeme s obsahom môžeme tlačiť. Ako spomína Mišo Greško: “Prvých tristo kópií sme zobrali s Vladom Ondrušom pod košeľu a bežali do Štúdia S kde už namiesto predstavenia v natrieskanej sále prebiehala diskusia Lasicu a Satinského s Milanom (Kňažkom) a Janom (Budajom). Ďalšiu várku sme potom niesli na Hviezdoslavove námestie.“
21. novembra: Celý deň zvonil telefón s rôznymi koordinačnými úlohami. Popoludní po práci začali prichádzať členovia aktívnych základných organizácií SZOPK. Podvečer sme vyrazili na Hviezdoslavovo námestie, kde Milan Kňažko prečítal vyhlásenie:
Občianska iniciatíva VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU vznikla na pôde MO Zväzu výtvarných umelcov združuje aktivistov a signatárov z radov vedeckej a kultúrnej obce, ochranárov, novinárov, spisovateľov, robotníkov a zamestnancov – občanov, ktorí odmietajú násilie v politickom, kultúrnom a verejnom živote. ..……..
Pracovný koordinačný výbor tvoria: M. Cipár, maliar, Ľ. Feldek, spisovateľ, M. Kňažko, herec, J. Budaj, ochranár, F. Gál, prognostík, L. Snopko, dramaturg, E. Gindl, novinár, P. Zajac, literárny vedec, V. Kompánek, sochár, M. Bútora, sociológ, R. Sikora, maliar. Jednateľmi okrem nich sú: V. Mikula, kritik, P. Tatár, ochranár, M. Simečka, spisovateľ, M. Kusý, politológ, M. Žiak, spisovateľ, J. Kučerák, ekonóm, M. Filková, ochranárka, M. Porubjak, dramaturg, Bohuslav Kraus, architekt, Juraj Záriš. pedagóg, Jozef Jankovič, sochár, Alfréd Zimmermann, programátor. Iniciatíva je otvorená, aktivisti sa môžu prihlásiť denne od 17,00 hod. vo výstavnej sieni MO SZVU na Dostojevského rade 2 (Umelecká beseda pri starom moste) alebo na sekretariáte MV SZOPK na Markušovej 2.
Bratislava 20.11.1989
Tu sa prvý raz objavila na verejnosti Markušova 2 v spojení s novembrovými udalosťami a VPN. To bola moja prvá a posledná účasť na zhromaždení na námestí. Viac som sa tam pre množstvo telefonátov, cyklostylovania, prepisovania už nedostala.
22. novembra: Kamaráti ochranári cestou z práce pozbierali dôležité informácie na plotoch na ulici a tie sme prepisovali na blany a množili. Museli sme odhadovať, čo je podstatné, čo je podvrh a čo dokument hodný rozmnožovania. Mnoho informácií, ktoré sme rozmnožovali, boli prepisy a preklady textov Občanského fóra (OF). Stále nebolo úplne jasné, či sa situácia neobráti a neprídu nás zavrieť. Mnohí sme mali skúsenosti s pozývaním na vypočúvanie na políciu na “Februárke”* v súvislosti s vydaním Bratislavy/nahlas a iných ochranárskych aktivít.
Cez deň, aj večer na zhromaždeniach sme sa snažili získať čo najviac tlačovín, ktoré sme celé nasledujúce dni rozmnožovali. Museli sme začať organizovať množstvo ľudí, ktorí sa tlačili na dvor v stiesnenom priestore na Markušovej. Prichádzali diskutovať, pomáhali z rozmnožovaním materiálov.
Prišiel aj tajomník Mestského výboru Národného frontu s pokusom zastrašiť nás obvinením z nelegálneho kopírovania a šírenia vyhlásení a tiež z použitia vývesky ZO13 na Obchodnej ulici. Neviem kto tam bol pri tom, ale tí ľudia nám dávali takú silu a legitimitu, že sme ho veľmi rýchlo vypoklonkovali s tým, že sme si vedomí toho, čo robíme.
Na fotke: Igor Haľama, Hana Volková (Zemanová), Martin Kvasnioca. v kancelárii na Markušovej 2
Telefónne číslo na Markušovu bolo uvedené v telefónnom zozname, nastali rušné chvíle. Ľudia z celého Slovenska sa na nás začali obracať s otázkami, na ktoré sme sa snažili odpovedať. Intuitívne, bez politologického vzdelania, často bez dôležitých informácii z Koordinačného výboru VPN. Vysvetľovali sme, kto je Jano Budaj, Václav Havel a Valtr Komárek, prečo nie sme Občianske fórum, prečo sme proti socializmu, prečo používame nesprávnu trikolóru s červenou uprostred, prečo máme furt obsadený telefón, prečo nemôžeme zavolať Milana Kňažka k telefónu…
23. novembra: Po zverejnení informácie o generálnom štrajku 27. novembra, zverejnení návodu ako treba organizovať generálny štrajk a nakoniec i oznámení adresy na ktorú majú doručovať “hlásenia” o štrajku v jednotlivých podnikoch, továrňach, či školách, teda Markušovu 2, sa život na markuške ešte zhustil. Trávili sme tam celé dni hlboko do noci, postupne k nám začali prichádzať kopy listov plné podpory, ale i rôznych roky neriešených skrivodlivostí adresované zväčša: Verejnosť proti násiliu - Milan Kňažko alebo Ján Budaj. Verejnosť proti násiliu priniesla pre mnoho ľudí nádej na zmenu. Na poštu sa chodilo s košmi na prádlo, aby sme zvládli listy otvárať a triediť podľa adresátov a obsahu, požičali sme si priestor ateliéru výtvarníčky vo dvore (myslím že p. Károvej). Tu sa pošta spracovávala trpezlivými rukami Marienky Mistríkovej a mnohých ochranárok. V kancelárii MV SZOPK, v tej chvíli viac kancelárii VPN v kuse drnčal telefón. Ľudia na druhej strane chceli od nás rôzne rady.
Na fotke: Terka Grellová (Horská)
24. - 26. novembra: Dni prebiehali v podobnom hektickom tempe. Denne sme odpovedali na množstvo telefonátov (myslím, že to nám už Mišo Greško zaviedol aj ďalšie telefónne linky) a radili sme:
- ako organizovať štrajk;
- ako odvolávať riaditeľov;
- ako zakladať a organizovať skupiny VPN na pracoviskách;
- či môžu byť vo výboroch VPN aj komunisti, prípadne ako im zabrániť, aby tam boli;
- chceli od nás, aby sme povedali Jankovi Budajovi a Milanovi Kňažkovi, že… a nasledovalo nekonečno problémov na riešenie;
- ľudia chceli vystúpiť na tribúne so svojou podporou a problémami.
- Koordinačný výbor VPN stále nemal miesto, kde by sa naň mohla obracať verejnosť. Pracoval zatvorený na VŠMU a prístup k jeho členom bol pomerne zložitý. Vymohli sme si akési priepustky, aby sa aspoň nejaký vyslanec z kancelárie dostal ku KV VPN. Najviac potrebných informácii nám prinášal Peter Tatár, ktorý pravidelne ráno a večer na Markušovu aspoň na chvíľu prichádzal.
Dnes už romantickými spomienkami sú spomienky na to,
- ako nám ľudia nosili jedlo, napríklad debničku vtedy vzácnych mandarínok od predavačiek v „zelovoci“, kapustnicu aj s riadom z vtedajšieho Kryštál baru;
- ako sme oslavovali keď G. Husák abdikoval;
- ako vznikol nápad, že treba vyviezť revolúciu do regiónov a tak jeden z nás zobral balík čerstvých letákov a išiel na hlavnú stanicu, počkal kým pristavia Košický rýchlik a do každého kupé hodil pár letákov;
- ako sme v noci ešte po rozchode chodili po Petržalke a lepili vyhlásenia na výklady obchodov;
- ako sme vysvetľovali (len podľa vlastných úvah, lebo žiadne informácie sme často nemali) že v ústave je právo na štrajk, že symbolický hodinový štrajk ekonomiku nerozvráti, ako jednať so zástupcami vedenia podnikov a ROH (oficiálne odbory), ako zakladať štrajkové výbory, a pod.
Na fotke: Martin Kvasnica triedi finančné dary pre VPN.
27. novembra: Prebehol generálny štrajk a hlásenia o jeho priebehu sa opäť hrnuli na Markušovu 2. Desiatky obálok a telefonátov.
28. novembra: Keďže vtedy fungovali len pevné telefonické linky, komunikácia jednotlivých skupín (študenti, KV VPN a MV SZOPK) a ich koordinácia nebola vždy jednoduchá a úplne bezproblémová. Pre nedostatok informácii o tom, aká je predstava KV VPN o odpovediach národu sme zo “Sekretariátu VPN” poslali ULTIMÁTUM s pätnástimi otázkami, na ktoré sme nevyhnutne potrebovali odpovede pre zodpovednú prácu. Ultimátum sumarizovalo otázky a očakávania verejnosti, s ktorými sme sa stretávali. Myslím, že sme s tým poslali na K V Maňa Hubu, aj pre to, že sme boli presvedčení, že tam patrí.
ULTIMATÍVNE POŽIADAVKY SEKRETARIÁTU VPN A SLOVENSKA
zároveň stanovisko Mestského výboru SZOPK v Bratislave
28.11.1989
-
Presne definovať a pomenovať štruktúru iniciatívy v podnikoch /výbor, akčný výbor, …/
-
Vzťah k Občianskemu fóru.
-
Okamžite formulovať ciele, uverejniť v novinách, TV. Vyšpecifikovať totožnosť či odlišnosti voči OF. /Viď Programové ciele OF, Smena 28.11.1989/
-
Určiť tlačového tajomníka, poskytovať v pravidelných intervaloch tlačové vyhlásenia.
-
Definovať podmienky vystúpenia na tribúne.
-
Vytvoriť aktív lektorov a aktivistov pre jednotlivé sféry /študenti, podniky/.
-
Určiť mechanizmus /aspoň núdzový/ prijímania podnetov - akceptovať spätnú väzbu vo vzťahu k Slovensku.
-
Dva až tri služobné preukazy + jeden na meno Hana Volková
-
Ako je to so slovenským zástupcom na rokovaniach na federálnej úrovni.
-
Širšie objasniť najmä sporné body programového vyhlásenia
- kultúra a štát
- zrovnoprávnenie vlastníctva
- odluka cirkvi od štátu
-
Opäť objasniť charakter VPN /čo to je?/
-
Námety pre činnosť štrajkových /akčných/ výborov v podnikoch.
-
Zverejniť kde a kedy je možné diskutovať s predstaviteľmi VPN /opera, SND každý deň/
-
Pozor na obvinenie z monológu a nie dialógu.
-
Určiť fórum na komunikáciu so štrajkovými výbormi.
POZOR! Ak okamžite nebudete reagovať, vyhlasujeme zajtra 29.11.89 24 hodinový ŠTRAJK a uzatvárame sekretariát Markušova 2!!!
S pozdravom
REVOLÚCIA NIE JE INTELEKTUÁLNY HAPPENING.
29. novembra (doslov)
Dodnes ma fascinuje realita tej doby, keď sme prvé týždne v neistote dobrého výsledku verili v pravdu našej cesty, myšlienok a spolupráce. V dnešnom svete internetu je aj ťažko sprostredkovať fakt, že sme počas demonštrácií počúvali rozhlas a sledovali televíziu a dôležité informácie sme utekali oznámiť vystupujúcim na tribúne na námestí SNP. Tí ich vzápätí oznamovali davu.
Boli sme na Markušovej len s pár telefónnymi linkami, kopami papierov a presvedčením, že to, čo a ako konáme je správne. Myslím, že sme sa necítili ako hrdinovia, pokračovali sme v tom, čo sme ako ochranári začali záchranou ľudovej architektúry, Bratislavských cintorínov, či vydaním Bratislavy /nahlas. Robili sme to aj keď sme zároveň mali svoje zamestnania.
1. decembra 1989 dostal Koordinačný výbor VPN priestor na Jiráskovej (dnes Ventúrskej) ulici, kde začalo postupne fungovať Koordinačné centrum VPN. Niektorí kamaráti ochranári sa presunuli tam a nadlho tam aj zostali. Ale to už je iný, známejší príbeh.
Koho si na Markušovej pamätám (bez nároku na kompletnosť, lebo doba bola hektická): pán Novák, Mišo Greško, Maňo Huba, Igor Haľama, Marienka Mistríková, Katka Šimončičová, Iveta Takácsová, Terka Grellová (Horská), Helena Bukovčáková, Eva Bačková, Martin Kvasnica, Jano Spurný, no a ja - Hana Volková (Zemanová).
*„Februárka“ bol slangový názov pre sídlo Štátnej bezpečnosti v budove na ulici Februárového víťazstva, dnešnej Račianskej v Bratislave.
Vypočujte si podcast O nežnej revolučnej poradni a o tom, prečo ochrana prírody spúšťa revolúcie
