Foto: Kenyatta International Conference Center (KICC) v hlavnom meste Kene, Nairobi (Foto: L. Zorád)
Koncom novembra 2016 sme sa s Jakubom Šimekom z Nadácie Pontis zúčastnili medzinárodnej konferencie o globálnom partnerstve pre efektívnu rozvojovú spoluprácu v Nairobi. Štyri dni plné múdrych rečníkov v rôznych plenárnych stretnutiach na rôzne témy. Tento model pasívneho počúvania 4 dni v kuse takmer 12 hodín denne však akosi nefunguje. Ľudia v miestnostiach pospávajú, hlavy majú sklonené do telefónov, laptopov, viacej sa bavia fotografovaním a browsovaním internetu ako počúvaním. Ako v našom parlamente. Občas niekto niečo tweetne, niektorí ľudia si zapisujú, aby mohli doma reportovať. Ale tie najdôležitejšie veci sa dejú v zákulisí. Negociácie ohľadom výstupného dokumentu sa dejú v bufetoch, kaviarňach, menších miestnostiach v areáli a keďže sme v Nairobi tak aj na terasách a na trávniku pred budovou. Tisícka ľudí sa tu motá hore dole, a pár desiatok z nich sa aktívne zapája do toho, čo s tým. Proces je všeobecne veľmi inkluzívny. Negociačné tímy sa naozaj snažia zapojiť všetkých. Emaily na komentovanie a dopĺňanie generujú rýchlejšie, ako ich stíhame čítať. Obdivuhodná práca našich kolegýň a kolegov. No najzaujímavejšie na takýchto fórach sú osobné stretnutia a náhodne vytvorené priateľstvá.
Uhol pohľadu je cestou k (ne)spokojnosti Počas prestávky si sťažujem na Nairobi. Veľké hlučné znečistené mesto s neustálymi dopravnými zápchami, rušnými a ľuďmi preplnenými ulicami, päť miliónov obyvateľov je skrátka príliš. Kolegyňa Rachel z Mexicko City sa smeje. Omar z Káhiry kontruje, že jemu sa Nairobi páči. Vraj je tu taký pokoj, príjemná klíma, málo ľudí a pokojná doprava. Pochopil som, že moje pol miliónové mestá, v ktorých som kedysi býval, sú pre Omara a Rachel pokojným vidiekom. Prestávam si sťažovať a začínam si Nairobi užívať z ich perspektívy. Hneď sa mi páči o čosi viac. Naozaj je tu príjemne.
O Káhire a Islame bez servítky Omar z Egypta by podľa mena a krajiny mal byť podľa mojich štatistických predsudkov moslim. Omar sa naozaj narodil do veľmi religióznej rodiny. Odmalička sa pravidelne modlil. Korán pozná spamäti. Jedného dňa, keď mal asi 14 rokov, si čítal texty od Imáma Abu Hanifa. Veta „Kto nepochybuje, ten sa nič nedozvie a v nič neverí“ mu zmenila život. Omar začal pochybovať. Začal sa pozerať na svet okolo seba kriticky. Vo voľnom čase si začal študovať kresťanstvo, judaizmus, budhizmus. Podľa jeho nového idola, Imáma Abu Hanifa, Korán by sa nemal učiť naspamäť. Treba čítať tak, že mu najprv porozumieme a pochopíme logike svätého písma. Potom si jeho hlavné posolstvá budeme pamätať, ale to hlavné, budeme im naozaj rozumieť. Keď začal vysokú školu, všetci Omarovi spolužiaci boli moslimovia. Keď štúdium končil, osem z dvatsiatich spolužiakov za zrieklo islamskej viery. Islam, tak ako je praktizovaný považujú za pokrytecký a odmietajú veriť v Boha, ktorý dovolí utrpenie ľudí. Podľa Omara mnoho ľudí prišlo o vieru počas protestov na námestí Tahrir počas Egyptskej revolúcie. V Egypte koluje žart, že ateista v Egypte prišiel o oba životy. Ten posmrtný aj ten pozemský.
Omar trávi sviatky s jeho silne veriacou moslimskou rodinou. Doma je veriacim. Počas Ramadánu si v batohu schováva čokoládu, ktorou sa tajne napcháva. Oficiálne sa postí. Rozhovory s ním mám najradšej na celej konferencii. Jeho prababka pochádza z Ruska. Omar sa sám naučil ruštinu a veľmi dobre pozná nielen históriu, ale aj súčasnú politickú situáciu v strednej a východnej Európe. Nejeden našinec by sa pri jeho znalostiach a nadhľade červenal od hanby. Omar nás každý deň briefuje s novými správami. V stredu schválili v Egypte nový zákon, ktorý výrazne ohrozí fungovanie už aj tak ohrozenej a utláčanej občianskej spoločnosti. Na konferencii, kde práve toto je jednou z veľkých tém, ktorú všetci túžia zmeniť, je to nedobrá správa. Ohrozená bude aj Omarova práca. Pred troma rokmi začal pracovať v mimovládnej organizácií za tretinu platu toho, čo mal v súkromnej firme. Hovorí, že je šťastný, lebo prvý krát v živote robí, čo ho baví. Kvôli strachu z tajnej polície však býva inde, ako je jeho oficiálna adresa. Po uliciach Káhiry sa však pohybuje voľne, slobodne a bez strachu. Žije tu 28 miliónov ľudí. Je ťažké hocikoho nájsť. Egypťania vraj často žartujú, že by mohli iné krajiny bombardovať ľudskou muníciou a v krajine by stále ostalo dosť ľudí.
Vo štvrtok Omar oslavuje. V Káhire vraj 15 minút pršalo. Všetci sa tešia. Takú udalosť zažívajú iba dva krát za rok. Keď prší, všetci idú do ulíc. Každý chce zmoknúť a schladiť sa v uliciach inak horúcej a prašnej Káhiry. „V Egypte žijeme na povrchu slnka“ žartuje. Kým sme boli v Nairobi pršalo už dva krát. Omar je šťastný a ja pri jeho rozprávaní oceňujem dážď, poloprázdne ulice našich miest i slobodu toho, že môžem pre neziskovú mimovládnu organizáciu robiť beztrestne a bez strachu. Hoci pri nedávnej snahe niektorých našich poslancov označovať „mimovládkarov“ ako zahraničných agentov skutočne neviem, ako dlho nám tento stav ešte vydrží.
