84-ročný miliardár a filantrop Warren Buffett sa rozhodol, že okrem štedrého príspevku do nadácie Billa a Melindy Gatesových (spolu 2.84 miliardy USD v podobe akcií), prispeje aj do základín štyroch rodinných nadácií. Tri patria jeho deťom (Howard, Sherwood a Peter) a štvrtá je pomenovaná po jeho prvej žene Susan Thompson. Každá začínala s Warrenovou vstupnou miliardovou investíciou. Očakávalo sa, akú filantropickú filozofiu zvolia jeho deti.
Najzaujímavejší sa javí prístup jeho najmladšieho syna, 56-ročného hudobníka a skladateľa Petra Buffetta v jeho nadácii NoVo. Tá sa venuje zastaveniu násilia proti dievčatám a ženám, ako aj rozvíjaniu kompetencií sociálneho a emočného učenia na školách. Svoj kritický postoj voči fungovaniu nadácií Peter vyjadril v eseji „Charitatívno-industriálny komplex“. Tento pojem je jasnou narážkou na termín vojensko-priemyselný komplex („military-industrial complex“), ktorým vo svojej rozlúčkovej reči v roku 1961 kritizoval fungovanie štátnej moci a jej prepojenie na vojenský priemysel odchádzajúci americký prezident Dwight Eisenhower. Toto spojenie sa používalo aj pri kritike fungovania fašistických systémov, kde sa vládna moc spolupracovala s ťažkým vojenským priemyslom. (Opisuje napr. Daniel Guérin, vo svojej knihe z roku 1936 Fascism and Big Business).
Pod „filantropickým kolonializmom“ Peter Buffett rozumie naivnú snahu filantropov riešiť lokálne problémy, ktorým nie veľmi rozumejú. Sú pudení odhodlaním konať veľké viditeľné dobro. A aj keď je dobročinné nadšenie pochopiteľné , problémom je, že sa ho snažia šíriť podobným spôsobom ako keď sa efektívne realizuje biznis, chcú zasiahnuť efektívne , s čo najväčším merateľným dopadom voči miere investícií, chcú zasiahnuť účinnejšie než konkurencia, hneď a na mieste. Keď ale nechajú hovoriť len srdce, ako prvé sa ponúkajú rýchle a často povrchnejšie prvoplánové riešenia na komplikované problémy s hlbokými a neraz dávnymi spleťami vzájomne sa podmieňujúcich príčin. Bez porozumenia komplexnosti, bez nezávislej analýzy, môžu narobiť viac škody než úžitku. V poľnohospodárskych postupoch, vo vzdelávaní, c rozvojových problémoch, v zdravotníctve, majú sklon, čo najskôr transplantovať dobré riešenie z jedného problémového miesta do iného prostredia. Často ich ale zaskočia neželané dôsledky. Bezplatná distribúcia kondómov v štvrti s verejnými domami, napríklad neviedla k zníženiu HIV. Spôsobila iba nárast cien za nechránený sex. Na stretnutiach investorov a korporátnych lídrov, podľa Buffetta juniora často dochádza k situácii, že pravá ruka hľadá filantropické riešenia na problémy, ktoré spôsobila ľavá ruka. Ak jedna osoba naakumuluje toľko bohatstva, že to za života nikdy nebude mať šancu spotrebovať a získava dobrý pocit z toho, že drobnú časť z toho vráti spoločnosti, Peter Buffett to považuje len za „prepieranie svedomia“. Takéto správanie len udržuje systémovú nerovnosť. Vždy, keď sa v jednej časti sveta niekto cíti lepšie, niekde inde sa iní ponárajú hlbšie do problémov. Aj vďaka rozpínajúcim úzko zameraným investorom sú ponáraní hlbšie do životných podmienok, v ktorých prichádzajú o svoju prirodzenosť, alebo tam, kde sa nivelizujú ich možnosti pre plnohodnotný rozvoj.
Peter Buffett hovorí, že v jeho nadácii nemajú riešenie na všetky problémy, ale na rozdiel od mnohých, kultivujú počúvanie. Systemická zmena nebude znamenať nový operačný systém, nebude to nejaký program , ktorý by sa označoval ako 2.0 alebo 3.0. To, čo do budúcnosti chýba nie je efektívnejší systém, ale revolúcia v imaginácii. To, čo tu máme – je kríza imaginácie- hovorí Buffett junior. Stále na problémy ideme rovnako. Ale už Albert Einstein hovoril, že problém nemožno vyriešiť s rovnakým myšlienkovým nastavením, ako je nastavenie, s ktorým sme ho stvorili. Možno sa musíme pokúsiť rozbiť existujúce štruktúry a systémy, ktoré chápu svet len ako jeden obrovský trh. Bude naozajstným pokrokom, ak bude wi-fi na každom rohu, pýta sa autor. A odpovedá si – nie. V NoVo nejde o demontáž kapitalizmu , ide o humanizmus. To, na čo sa doteraz zameriavali filantropi –je starý príbeh. A my potrebujeme nový.
Úprimne povediac, zo slov Petra Buffetta nie je jasné, čo presne chce robiť v nadáciách inak. Je jasné, že doterajšia prax sa mu nepáči, že jasne vidí, že čiastková nesystémová filantropia bez pokusu o sociálne zmeny je krátkozraká a niekedy konzervuje existujúce problémy. Ale poteší aj to, že je kritický, že naozaj hľadá ako sa k filantropii postaviť inak. Koniec koncov, ako umelec je predurčený, aby to videl inak.
Možno ohlasuje, že mladšia generácia filantropov, detí miliardárov, ale aj novovznikajúcich „dot.com“ milionárov, ktorí prišli k bohatstvu vlastným podnikateľským, či inovatívnym úsilím, po veľkej kritike napokon vytvorí niečo nové. Neodsudzujme kritické metafory a výzvy k povaleniu starého sveta filantropie. Aj keď nie je celkom jasné, čo bude nasledovať. Odmietnutie minulých zvyklostí býva prvým krokom k tomu, aby sa vytvorilo niečo originálne a diametrálne iné. Dúfajme.
Celý text eseje „Charitatívno-industriálny komplex“: http://www.nytimes.com/2013/07/27/opinion/the-charitable-industrial-complex.html?_r=0
