Nie sme sprostí, len sa bojíme vlastného štátu. Niekoľko poznámok k výskumu o slovenských ľuďoch a klimatickej kríze 2023
Na deň letného slnovratu boli zverejnené pomerne šokujúce výsledky prieskumu o tom, čo si ľudia na Slovensku myslia o klimatickej kríze a opatreniach na jej zmiernenie. Takmer tri štvrtiny Slovákov sa považujú za ochrancov prírody. Ľudia v našej krajine, bez ohľadu na vek a vzdelanie, majú mimoriadne vrelý, romantický vzťah k slovenskej prírode. I keď sa to z diskusií na sociálnych sieťach môže javiť inak, iba sedem percent opýtaných odpovedalo, že klimatická kríza neexistuje. Ostatní ju považujú za reálnu situáciu. Mnohí pripúšťajú, že už na Slovensku prebieha. Veľká väčšina ľudí, voličov všetkých politických strán, by si želala, aby sa politici a političky venovali viac problémom klimatickej krízy a ochrany prírody. Ľudia sa boja dopadov krízy na ekonomiku a neveria, že to náš štát zvládne. Prikláňajú sa k názoru, že jej dôsledky ponesú bežní, chudobnejší ľudia. Nechcú, aby im niekto niečo zakazoval, na druhej strane zas prekvapivo chápu, že opatrenia zmien v ekonomike, ak budú správne nastavené, môžu mať dlhodobo priaznivý efekt. Toľko v skratke. Prekvapivo, slovenskí ľudia ukazujú väčšiu prezieravosť a schopnosť pozerať do budúcnosti, než by mnohí očakávali. Alebo je to inak?
Zdieľajte s okolím
Zuza Fialová
30.06.2023 / 4 minúty čítania / prečítané 1737x
Sme naozaj takí hlúpi?
Keď odborníci z Institutu 2050 zverejnili výsledky tohto veľmi precízneho výskumu, reakcia niektorých mudrlantov bola zhruba: Ľudia tomu aj tak nerozumejú, nevedia základné fakty, nevedia, čo je to Európska zelená dohoda, nerozumejú, s čím vlastne súhlasia. Celkovo vzaté, z niektorých reakcií analytikov vyplývalo, že ľudia na Slovensku sú tupí a zaostalí, ako si to bohužiaľ často opakujeme. Nechcem komentovať niektorých intelektuálov, ktorí sa vyžívajú v nepodložených tvrdeniach o negatívach slovenskej povahy a stavajú si na nich svoju popularitu. Tvrdím len, že nemajú pravdu.
Oprávnenejší je už skepticizmus ochranárov, ktorí sa pýtajú: Kde sú tí ochrancovia prírody? Prečo teda volia strany, ktoré drancujú naše lesy, podriaďujú potreby ľudí a ochrany prírody developerom, nestarajú sa o kvalitu ovzdušia a dovoľujú vypúšťať do riek jedy?
Tie dáta sa však dajú čítať aj veľmi optimisticky. Neznamená to, že keď sa ľudia považujú za ochrancov prírody viac ako katolíkov, liberálov, či vlastencov, aj sa tak správajú. Jeden z autorov výskumu, ekopsychológ Jan Krajhanzl to prirovnáva ku vzťahu k zdraviu: “To že tvrdím, že si vážim zdravie ešte neznamená, že zdravo žijem.” Môžeme ľuďmi opovrhovať a vysmievať sa im, alebo sa snažiť pochopiť, ako a prečo si myslia to, čo si myslia. Podľa mňa je fantastické, že ľudia na Slovensku majú vzťah k prírode, akokoľvek "teoretický" a romantický. Je to dobrá štartovacia čiara na rozhovory o budúcnosti. Mimochodom, klimatickú krízu vnímame urgentnejšie ako Česi a tiež k Európskej zelenej dohode (Green Deal) máme pozitívnejší vzťah.
Čo nás rozdeľuje?
Nemáme radi zákazy. Sme unavení z neustáleho poučovania autoritami, čo môžeme a čo nemôžeme robiť. Dosť razantne odmietame možnosť zákazu spaľovacích motorov, či obmedzovanie spotreby mäsa. Na druhej strane pripúšťame, že nežijeme zdravo ani šťastne. Mnohí súhlasíme s tým, že možno keby sme menej nakupovali a menej sa ponáhľali, žilo by sa nám lepšie. Rozumieme, že premena hospodárstva a spoločnosti bude ťažká, ale veríme v dlhodobé plusy týchto zmien. Trápi nás poľnohospodárstvo, sucho v záhradách, aj kvalita potravín na našom stole. Z toho vyplýva: Nesiahajme si na slaninu 🙂, ale hovorme spolu o kvalitnej pôde a zdravých slovenských potravinách.
Čo nás ale desí je náš štát a jeho inštitúcie. Neveríme, že to zvládneme. Máme veľkú nedôveru v to, že premena ekonomiky a spoločnosti bude spravodlivá a férová. Nehovorím, že sme čistí ľudomili a jasné, že je v nás veľa nepriateľských názorov voči rôznym skupinám obyvateľstva. Prekvapivo však téma klimatickej zmeny a ochrany prírody nás rozdeľuje oveľa menej, než by sme to očakávali na základe výrokov politikov a političiek, či analýzy sociálnych sietí. Výskumníci tiež prekvapivo nezistili generačné, regionálne, či iné rozdiely kopírujúce naše sociodemografické parametre. Čo nás reálne rozdeľuje, je typ sledovaných médií. Teda naše názory sa trieštia na základe toho, odkiaľ čerpáme informácie. Hm.
Kde sa mýlime?
Výskum ukázal, že na Slovensku zrejme nemáme dostatok základných informácií. Nevieme napríklad, že Slovensko sa otepľuje rýchlejšie než väčšina Európy, ani to, kde si stojíme v emisiách na hlavu v porovnaní so susednými štátmi. Nevieme tiež, že klimatická zmena nerovná sa ozónová diera ani smog v meste.
Myslím si však, že nie je úplne fér poukazovať len na medzery v informovanosti, hoci sa ľudia aj podľa tohto výskumu naozaj trochu strácajú v množstve faktov, tvrdení a hoaxov. Dá sa na to pozrieť aj tak, že štát zlyháva v informovaní ľudí. Videli ste nejakú zrozumiteľnú národnú informačnú kampaň o otázkach zmeny klímy či ochrany prírody? Nemali ste kde, lebo médiá sú plné reklamy na automobily a iné prepotrebné produkty, ktoré nám sľubujú nekonečné šťastie. Trochu to pripomína situáciu počas pandémie, keď informovanie a zmysel opatrení prudko zaostával za potrebou akejkoľvek zmysluplnosti. Aj vtedy bolo národným športom vysmievať sa ľuďom, ktorí odmietali očkovanie. A končilo to násilím na verejnosti.
Zlá informovanosť však nemusí byť chybou systému. Možno významná časť súčasných elít naozaj nemá záujem o férovú diskusiu založenú na dátach. To by totiž museli priznať, že nútiť bežných ľudí vzdať sa auta nie je fér. Museli by hovoriť napríklad o potrebe zastaviť tzv. emisie luxusu (súkromné lietadlá, jachty, nákladné rezidencie, luxusné exotické dovolenky...). Museli by priznať, že predtým, ako začnú väčšine obyvateľstva vnucovať obmedzujúce a nepríjemné zmeny, je nevyhnutné zmeniť štruktúru dopravy, energetiky, priemyslu. Lebo nie každé opatrenie má rovnaký dosah. Cyklodoprava ovplyvňuje pohodu obyvateľov, ale emisie skleníkových vplyvov ovplyvňuje ďaleko viac energeticky nákladná výroba surovín na ďalšie trh zaplavujúce nepotrebné výrobky.
Museli by otvoriť otázky základných hodnôt, ktoré sú ľuďom vštepované kapitalizmom - napríklad, že je dobré chcieť stále viac, že možnosti sú nekonečné, že to, že bohatí majú čoraz viac je v poriadku, lebo si to zaslúžia alebo že je nemorálne, aby ľudia žiadali akúkoľvek podporu od štátu.
Je to naozaj také čudné, keď neveríme, že štát, ktorý nezvládol globálne výzvy posledných rokov, nás prevedie klimatickou krízou bezpečne? Nie, nie sme sprostí. Len niektorí ľudia pri moci sa boja ťažkých otázok, preto názory ľudí neberú vážne. Zmena klímy je pre ľudí dôležitejšia, než to odzrkadľuje politická debata. A to je dobre. Poďme sa o tých veciach rozprávať.
Poznámka:
Text vznikol na základe dát z reprezentatívneho výskumu Slovenská klíma 2023, ako aj diskusií pri prezentovaní jeho výsledkov s autormi Tomášom Chabadom a Janom Krajhanzlom. Názory vyjadrené v texte sú výlučne názormi autorky.
Rozhovor o výsledkoch výskumu v podcaste Cena konfliktu nájdete tu:
Komunity
Hodnotové konflikty
Európa
Zuza Fialová
Zuza Fialová je medzinárodne renomovaná expertka v...
Zobraziť viac >
Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).
Zuza Fialová je medzinárodne renomovaná expertka v oblastiach riešenia konfliktov, ľudských práv, demokratickej transformácie a medzinárodného rozvoja. Svoje skúsenosti získavala prácou pre rôzne medzinárodné organizácie vrátane OBSE a NATO, ako aj pre miestne ľudskoprávne a advokačné organizácie, vzdelávacie inštitúcie a štátne úrady na Slovensku i v zahraničí. Jej profesionálna dráha začala v roku 1992 a zahŕňa pozície výskumníčky, školiteľky a terénnej pracovníčky. Je autorkou viac ako 50 odborných publikácií a jej kniha o monitorovaní ľudských práv bola vydaná v piatich jazykoch, vrátane azerbajdžanského. Jej pracovná pôsobnosť zahŕňa viac ako 20 krajín Európy a Ázie, vrátane dvojročného pôsobenia v Afganistane.
Magisterský titul zo sociológie získala na Univerzite Komenského v Bratislave (1995), doktorandské štúdium absolvovala na Inštitúte politických štúdií Poľskej akadémie vied vo Varšave (1999).
Od roku 1997 sa venuje výučbe a tréningom pre dospelých. Vytvorila špeciálne vzdelávacie programy pre neziskové organizácie, štátne inštitúcie a univerzity v niekoľkých krajinách. Je tiež spoluautorkou rôznych vzdelávacích príručiek zameraných na prácu s konfliktami. Súčasne sa zameriava najmä na spoločenské aspekty klimatickej krízy, vrátane konfliktov súvisiacich so zelenou transformáciou, riadením prírodných zdrojov a hodnotovým prístupom k prírode. Vedie tréningy v oblasti komunikačných techník a dialógu pre zástupcov verejnej správy, vedeckej komunity a neziskového sektora.
Výmena na poste riaditeľa
Po 12 rokoch riadenia PDCS sa Kaja Miková rozhodla odstúpiť z pozície riaditeľky a venovať sa výhradne odbornej práci na Slovensku a v medzinárodnom kontexte.
Od septembra 2024 riadenie PDCS preberá Lukáš Zorád. Lukáš dlhodobo v PDCS pôsobil ako projektový koordinátor, neskôr programový riaditeľ, ale aj ako odborný pracovník so zameraním najmä na prevenciu extrémizmu, depolarizáciu, či stratégie ako sa vysporiadať s rôznymi online hrozbami od nenávistných prejavov až po užívateľskú a organizačnú kyberbezpečnosť. Lukáš má hlboké porozumenie poslaniu PDCS a dokáže organizáciu viesť v súlade s hodnotami dialógu, posilňovania demokratickej kultúry v spoločnosti i nenásilného riešenia konfliktov.
Prečítajte si o našich hlavných aktivitách v minulom roku vo výročnej správe 2023.
Novinky z našej publikačnej činnosti
Naša nová príručka nasvetľuje environmentálne konflikty z rôznych pohľadov a prináša nástroje, ako si s nimi lepšie poradiť v každodennej práci. Stiahnuť si ju môžete na našej web stránke.