Nekupuj, čo potrebuješ! O terore vecí a ako nad ním zvíťaziť.

Niekedy len tak pozorujem ľudí na parkoviskách hypermarketov či nákupných centier, ako vychádzajú s plnými vozíkmi vecí, väčšinou zbytočných a nezdravých. Bohatí aj chudobní, všetci kupujeme farebné malinovky, plastové hračky, ktoré sa pokazia už v aute cestou domov, či štýlové dekorácie na jednu sezónu. Neviem sa ubrániť myšlienke, že v komunizme sme boli nešťastní, lebo sme nemali nič. Zato v konzumizme sme nešťastní, lebo máme všetko.

Kto si kúpi všetky tie veci?

V Západnej Európe a Spojených štátoch už viaceré výskumy potvrdili dva fakty, ktoré intuitívne tušíme aj sami. Po prvé, že éra bezbrehej spotreby naráža na limity planéty i globálnej ľudskej spoločnosti, a po druhé, že veci, ktoré si kupujeme, nás vôbec nerobia šťastnejšími, dokonca, (voila!) práve naopak. James Wallman v knihe Jak nás věci zahlcují (orig. Stuffocation) spomína výskumy v amerických domácnostiach, ktoré ukázali, že ľudia s plnými domami vecí, ktoré nevedia upratať, vyhodiť, ani použiť, sú náchylnejší na srdcovo-cievne choroby, trpia stresom, nespavosťou, slabšou imunitou. Kniha je tiež plná osobných príbehov ľudí, ktorí boli v strede či na vrchole spoločenského rebríčka, mali domy, záhrady, trávniky, grilovacie súpravy a... boli nešťastní.

Najdrahšia a najsvetoznámejšia upratovačka na svete, Marie Kondo, autorka bestselleru Kúzelné upratovanie, dáma, ku ktorej je poradovník na zápis do poradovníka na konzultáciu, zarobila milióny dolárov a stala sa celebritou tým, že... vyhadzuje veci. Príde k vám do bytu (teda ak si ju môžete dovoliť zaplatiť, je naozaj drahá) a prinúti vás vyhodiť sedem desatín vášho ťažko nahonobeného majetku, vrátane zlatých šperkov, a vy jej za to ešte poďakujete. Reakcií šťastných klientiek (aj klientov) je plný internet a podobne ako ľudia z Walmanovej knihy vravia o úžasnej zmene života, zdravia, šťastia, vzťahov a iných zdanlivo s upratovaním nesúvisiacich vecí.

Niečo musí byť zle. Keď si pustíte televízor, je plný reklám rozjarených ľudí, ktorých privádza do extázy nové auto, pleťový krém, či televízor. Ideálne na splátky, ktoré prakticky nemusíte splácať. V reklamách vychádzajú manželské páry z banky v šťastnom opojení a objímajú bankára či ľudí na ulici... No priznajme si, kto ste videli niekoho, komu práve schválili pôžičku, že skáče od radosti? V reálnom živote ani banky, ani obchody nie sú plné rozradostených ľudí. Takých nájdete na športových štadiónoch, na bicykli, v lese, na koncerte, možno v divadle na komédii, ale nie v obchode. Tak kde je chyba? Prečo to nefunguje? Krásne jednoduché a stále platné vysvetlenie poskytuje slávny kreslený film Príbeh vecí (orig. The story of Stuff). Kúzelná je točiaca sa zemeguľa, po ktorej kráča človiečik do práce, z práce domov k televízoru a tam mu vravia, že je nešťastný, lebo ešte nemá túto vec, tak sa vracia do práce, aby si na tú vec zarobil. A tak chodí v tom koliesku medzi prácou a televízorom a na nič iné už nemá čas. Nespoznávate sa v ňom trochu? To, že šťastie sa nedá kúpiť, spochybnili ekonómovia v USA a západnej Európe už v 20. rokoch minulého storočia, keď prišli s konceptom, že nestačí, ak ekonomika saturuje potreby, musí ich vytvárať. A tak sa objavila reklama, ktorej hlavnou úlohou je vzbudiť túžbu. V 30. rokoch už prvé firmy cielene vyrábajú tovary, ktoré sa po krátkej dobe pokazia a nedajú sa opraviť. Vzniká móda na produkty masovej spotreby. Už v 50. rokoch sa hromadne mení aj etický postoj k míňaniu a spotrebe. To, čo kedysi bolo cnosťou (skromnosť, šetrnosť), už neplatí. Morálne je spotrebovať čo najviac, lebo tým posúvame ekonomiku vpred. Už v 80. rokoch sa objavujú hlasy upozorňujúce na limity planéty. Dnes už vyspelá Európa vie, že konzumizmus narazil na tvrdé hranice. Suroviny, energia, likvidácia odpadu,ožobračenie väčšiny ľudstva nekonzumistickej časti planéty. Ale hlavne kopa nespokojných, nešťastných ľudí, ktorí nakupujú...

Kam so všetkými tými vecami?

Príbeh vecí veľmi priamo ukazuje, že veci, ktorých životnosť je často len niekoľko sekúnd, nezmiznú sami od seba. Katastrofálne dôsledky miliónov ton (najmä) plastového odpadu, ktoré zaplavujú zem, už nie sú tajomstvom.

Foto: Gregg Segal

Filmy ako Bag it ukazujú, že veci vyhodením nezmiznú ani náhodou. Sú tu s nami viac, ako by sme si želali. Marie Kondo nerieši, kam vyhodené veci putujú. Jej cieľom je upratať. Prinúti vás vziať každú jednu vec do ruky a spýtať sa, či vo vás vyvoláva radosť. Ak nie, ide do koša. Podľa nej je to upratovanie už navždy, jej klienti už nikdy nezatúžia po zbytočných veciach. Upratovať sa však dá aj citlivo. Aj na Slovensku existujú charitatívne zbierky, kontajnery na šatstvo, zdieľané knižničky, či množstvo susedských skupín na sociálnych sieťach, kde si členovia darujú, predávajú, či vymieňajú nepotrebné veci. Sú však ľudia, a je ich čoraz viac, ktorí idú omnoho ďalej. Celý svet obehol napríklad príbeh dievčaťa z USA, ktoré za dva roky nevyprodukovalo žiaden odpad.

Bea Johnson je autorkou knihy s praktickými návodmi na to, ako urobiť z vlastného domu domácnosť bez odpadu. Kľúčom k jej návodu je nasledovná pyramída piatich „R“:

1. Refuse(odmietaj) zbytočné letáky, obaly, tovary zadarmo, ktoré nepotrebuješ.
2. Reduce (obmedzuj) sa v spotrebovaní vecí, ktoré nemôžeš odmietnuť. Kupuj len nevyhnutné, šetri zdroje a energiu.
3. Reuse (znovupoužívaj) veci, ktoré potrebuješ. Kupuj trvácne veci a opravuj ich, kupuj z druhej ruky, nachádzaj veciam druhý život.
4. Recycle (recykluj) – pozor, je na predposlednom mieste! Všetko, čo už naozaj musíš vyhodiť, musí byť recyklovateľné. Pri kúpe akejkoľvek veci sa zaujímaj, či a ako sa dá recyklovať.
5. Rot (kompostuj) organické zvyšky premeň na živnú pôdu.

Ku všetkému sú veľmi praktické návody, ako si zariadiť funkčnú minimalistickú kuchyňu, ako nakupovať veci bez obalov, ako si vyrobiť doma z bežných produktov lak na vlasy, zubnú pastu či opaľovací krém, ako variť z jednoduchých surovín. Tieto novinky však nie sú len nejakým americkým rozmarom. Bea Johnson a jej podobní organizujú workshopy po celej Európe, napríklad aj v Čechách pre hnutie Bez obalu, ktoré prevádzkuje obchodíky ako pred vojnou. Všetko je na váhu. Pri čítaní knihy Zero Waste Home ma napadla hriešna myšlienka. Moja babka žila v malom mestečku v dome so záhradou. Zomrela v roku 2000. Nikdy nemala smetný kôš. Raz do týždňa odniesla v ruke do blízkeho kontajnera jednu konzervu od sardiniek, či prasknutý sklený pohár. Ona prevádzkovala zero-waste-home. Tak proste žila.

Čo iné, ak nie veci?

Wallman píše o nových trendoch, ktoré aj v bohatých kruhoch aj u strednej vrstvy nahrádzajú posadnutosť vecami. Najsilnejší prúd je minimalizmusspojený s experiencializmom. Minimalizmus je to, čo vidíme u Bei Johnson, ale aj u mnohých, ktorí sa pýšia tým, ako málo vecí im stačí k životu. Nielen v Európe sú čoraz rozšírenejšie hnutia podporujúce komunitné zdieľanie vecí ako autá, kosačky na trávu, rôzne náradie do domácnosti, či dokonca v Dánsku tak typické cargo bicykle. Už nie je umenie vlastniť veľa, ale vlastniť (a tým pádom sa starať o) čo najmenej, ale mať ľahký prístup k využitiu týchto vecí. Extrémnym príkladom a podnikateľským úspechom založeným práve na umení požičať niečo druhým je služba Airbnb, kde ľudia požičiavajú svoje obydlia iným na krátky čas. Nie je to však zďaleka len o peniazoch. Zdieľanie vyžaduje dôveru, medziľudský kontakt, komunitu. To sú hodnoty, čo sú „in“ v 21. storočí.

Experiencializmus je radosť zo zážitkov, do ktorých ľudia investujú namiesto vecí. Môže byť ekologický, ale nie nevyhnutne, ak berieme do úvahy exotické cestovanie a niektoré extrémne športy. Podstata je však v tom, že zážitok nám dáva spomienku, ktorá pretrvá aj po jeho skončení, je príjemná, nezavadzia a netreba z nej utierať prach. Zato sa ňou dá pochváliť rovnako ako drahými hodinkami. Odmietanie konzumizmu a prostý spôsob života začína byť čoraz populárnejší. A pritom na to, aby človek žil vyrovnanejší život neterorizovaný vecami, nemusí sa odsťahovať na samotu do lesa a žiť ako Maťko a Kubko. Porozhliadnite sa po bohatých mestách v severnej Európe, v akých bytoch tam ľudia žijú? Čo si obliekajú? Ako chodia do práce? Koľko a akých áut vidíte v meste? Dublin, Kodaň, Berlín, ale aj Viedeň. Čím sa líšia od Bratislavy či Košíc? Pomôcka: Spočítajte počet usmiatych ľudí, ktorých stretnete za 10 min. chôdze a porovnajte.

Ako na to?

Ak ste sa našli v týchto riadkoch a tiež rozmýšľate, čo je vo vašom živote zle, skúste tento jednoduchý návod:

1. Upracte si veci. Pohľadajte na internete nejaký návod, je ich tam množstvo. KonMari metóda je celkom fajn. Nechajte si len to, čo vo vás vyvoláva radosť.
2. Upracte si v sebe.V hlave, v duši, v srdci (nehodiace sa škrtnite). Nájdite si v upratanom priestore čas zamyslieť sa, čo je vo vašom živote dôležité.
3. Urobte to dôležité. Ak je to rodina, vyrazte na výlet. Ak je to nový spôsob sebarealizácie či nové hobby, choďte do toho. Ak je to nesplnený sen, splňte si ho. Ak láska, stavte na ňu.

Nezdržujte sa vecami a veľkým obydlím, ktoré treba nimi zaplniť. Prestaňte chodiť do nákupných centier, kupujte cez internet či v malom obchodíku podľa zoznamu. Nájdite si svojho uja či babku na trhovisku, kde kúpite čerstvé a sezónne veci. Snažte sa malými krôčikmi obmedziť množstvo odpadu, ktoré vyrábate. Použite tú vymakanú vychytávku, čo je opäť v móde – zdravý rozum. Ušetrené peniaze miňte na zážitok. A nezabudnite vziať zo sebou tých, čo máte radi.

Poznámka na okraj: Babka Apolka, tá bez smetného koša, mala takú zásadu: Nekupuj, čo potrebuješ. Len to, bez čoho sa zaobísť nemôžeš.