Nekomplikujte a netrepte

Kurt Vonnegut vždy rád dával rady. Sú v jeho knihách, v esejách, rozhovoroch, prednáškach, v korešpondencii s jeho deťmi či partnerkami... A bohuvďaka za ne! Dobrými radami nešetril ani v rozhovoroch, ktoré sú zaznamenané v zbierke Conversations with Kurt Vonnegut.

Pracoval som s dostatočným množstvom študentov na to, aby som čo-to vedel o tom, akí sú začínajúci autori. Ak strávia čo i len 20 minút rozhovorom so mnou, dokážem im veľmi pomôcť, pretože niektoré veci, ktoré potrebujú vedieť sú strašne jednoduché. Vytvorte postavu, ktorá niečo chce – tak treba začať.

To šťastie, ktoré mali študenti v USA počas Vonnegutovej akademickej kariéry už dnešní začínajúci autori nemajú. S Vonnegutom sa už nestretnú a koncentrované rady v 20 minútovej povzbudzujúcej diskusii už nezískajú. O to cennejšie sú jeho odporúčania pre všetkých píšucich, zachytené v jeho dielach, napríklad v našej obľúbenej eseji How to Write with Style, ktorá má už neuveriteľných 31 rokov. Ich nadčasovosť môžete posúdiť sami.

Osem rád, ako nájsť v písaní svoj štýl Podľa eseje How to Write with Style

1. Nájdite si tému, na ktorej vám záleží

Nájdite tému, na ktorej vám záleží a pri ktorej cítite, že chcete, aby sa o ňu zaujímali aj ostatní. Tento skutočný záujem, a nie hry s jazykom, bude tým najpresvedčivejším a najpodmanivejším prvkom vášho štýlu.

Mimochodom, nechcem vás presviedčať, aby ste napísali román – aj keď, nehneval by som sa, keby ste ho zo skutočného záujmu napísali. Petícia adresovaná starostovi o diere na chodníku pred vaším domom, alebo milostný list dievčaťu odvedľa je tiež fajn.

2. Ale zase zbytočne netrepte

O tomto viac trepať nemusím.

3. Nekomplikujte

Pokiaľ sa jedná o používanie jazyka, nezabudnite, že dvaja veľkí majstri, William Shekespeare a James Joyce, používali vety, ktoré zneli takmer detsky aj v najvážnejších témach. „Byť či nebyť?“ pýta sa Hamlet. Najdlhšie slovo tejto vety v anglickom origináli má tri písmená. Joyce, keď sa trochu rozbláznil, dokázal vytvoriť vetu, ktorá bola zamotaná a žiarivá ako náhrdelník pre Kleopatru, ale moja obľúbená veta v jeho poviedke Eveline je táto: „Bola unavená.“ V tom bode v príbehu by čitateľovi nič iné nezlomilo srdce tak, ako tieto dve slová.

Jednoduchosť jazyka nie je len úctyhodná, ale dokonca skôr posvätná. Aj biblia začína vetou, ktorú by napísal bežný štrnásťročný tínedžer: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“

4. Nájdite odvahu sekať

Je dosť pravdepodobné, že aj vy dokážete vytvoriť náhrdelníky pre Kleopatru, ako ich zvyknem volať. Ale vaša výrečnosť by stále mala byť len služobníkom nápadov, ktoré nosíte v hlave. Ako pravidlo môžete použiť toto: Ak je veta akokoľvek úžasná, ale neukazuje vašu tému/postavu v nejakom novom svetle, vyškrtnite ju.

5. Nech vás je v texte cítiť

Najprirodzenejší štýl písania každého z nás odráža typ reči, ktorú sme počúvali, keď sme boli deti. Pre spisovateľa Josepha Conrada bola angličtina až jeho tretím jazykom, a je v nej silne cítiť vplyv jeho prvej reči – poľštiny – a to je práve na jeho štýle najzaujímavejšie. Šťastie majú aj spisovatelia, ktorí vyrástli v Írsku, pretože tamojšia angličtina je muzikálna a zábavná. Ja osobne som vyrástol v Indianapolise, kde bežná reč znie ako keď pásová píla reže pozinkovaný cín a využíva slovnú zásobu ozdobnú asi ako francúzsky kľúč.

Osobne svojmu písaniu najviac verím vtedy, a vyzerá, že aj ostatní, keď naozaj vyznievam ako človek z Indianapolisu, ktorým aj skutočne som. Mám inú možnosť? Existuje jedna, ktorú veľmi vehementne presadzujú učitelia a to: písať ako kultivovaný Angličan z pred storočia alebo aj z dávnejších čias.

6. Povedzte, čo chcete povedať

V minulosti som bol z takýchto učiteľov zúfalý, ale už nie som. Teraz rozumiem, že všetky tie obstarožné eseje a príbehy, s ktorými som mal porovnávať svoje práce, boli výnimočné nie svojou zastaranosťou a čudnosťou, ale tým, že hovorili presne to, čo ich autor chcel povedať. Moji učitelia si priali, aby som písal výstižne, aby som vždy vyberal tie najpresnejšie slová, a aby tie slová k sebe pasovali jednoznačne a pevne ako časti stroja. Neskôr sa ukázalo sa, že učitelia zo mňa predsa len nechceli vytvoriť toho Angličana z predchádzajúceho storočia. Dúfali, že budem zrozumiteľný – a teda aj porozumený. A takto skončil môj sen, robiť so slovami to, čo robil Pablo Picasso s farbou a čo robili moje jazzové idoly s hudbou. Keby som porušil všetky pravidlá interpunkcie, dával slovám význam aký len by som chcel a zlepil ich ako by sa mi páčilo, nikdy by som nebol zrozumiteľný a pochopený. Takže, tiež sa radšej vyhnite Picassovmu štýlu a jazzu v písaní, ak teda chcete povedať niečo, čo stojí za to a chcete, aby vám čitatelia rozumeli.

Čitatelia chcú, aby strany našich diel vyzerali tak ako tie, na ktoré sú zvyknutí. Prečo? Oni sami musia poriadne zapracovať a od nás potrebujú všetku pomoc, ktorú môžu dostať.

7. Zľutujte sa nad čitateľmi

Čitatelia musia dekódovať tisíce drobných znakov na papieri a okamžite pochopiť ich zmysel. Musia čítať, čo je samo o sebe umením tak náročným, že väčšina ľudí ho dokonale neovláda ani po štúdiu na základnej a strednej škole, ktoré trvá dvanásť dlhých rokov.

Takže v tejto diskusii musíme konečne uznať, že štylistické možnosti nás ako autorov nie sú veľmi početné, ani veľmi atraktívne, keďže väčšina našich čitateľov v tomto umení nie je dokonalých. Naše publikum požaduje, aby sme boli chápaví a trpezliví učitelia, vždy ochotní zjednodušovať a vyjasňovať, aj vtedy, keď by sme sa najradšej vzniesli nad masy ľudí a spievali chorály.

A to je zlá správa. Dobou správou ale je, že [my Američania] sa riadime ústavou, ktorá nám umožňuje písať čokoľvek, čo chceme, bez strachu z potrestania. Najvýznamnejším prvkom nášho štýlu teda je, že to, o čom môžeme písať je absolútne neobmedzené.

8. Ak hľadáte naozaj podrobné rady

Pre uvažovanie o literárnom štýle v užšom a viac technickom zmysle by som vašu pozornosť rád upriamil na knihu The Elements of Style od Strunk, Jr. and E. B. White. Druhý menovaný je jedným z najobdivuhodnejších literárnych štylistov, akí v našej krajine kedy existovali. Ale mali by ste si tiež uvedomiť, že nikoho by nezaujímalo, ako dobre alebo ako zle sa White vyjadruje, ak by to, čo hovorí, nebolo samo o sebe mimoriadne okúzľujúce.

Epilóg:

V úvode sme spomínali viaceré oblasti odporúčaní, v ktorých Vonnegut exceloval. Ak vás zaujalo, ako dosiahnuť šťastie, odpoveď nájdete v básni, ktorú som sa rozhodla ponechať v angličtine.

JOE HELLER

True story, Word of Honor: Joseph Heller, an important and funny writer now dead, and I were at a party given by a billionaire on Shelter Island.

I said, “Joe, how does it make you feel to know that our host only yesterday may have made more money than your novel ‘Catch-22’ has earned in its entire history?” And Joe said, “I’ve got something he can never have.” And I said, “What on earth could that be, Joe?” And Joe said, “The knowledge that I’ve got enough.” Not bad! Rest in peace!

Básne na našom kurze písať asi nebudeme (hoci – ktovie?), ale na diskusiu o štýle bude určite času dosť.

Tešíme sa.