Nairobi – Zo zákulisia „hovorov na vysokej úrovni“

Motto, ktoré nápadne pripomína názov neúspešnej školskej reformy amerického prezidenta J. Busha Juniora (No Child Left Behind). Ambícia, ktorá symbolizuje snahy medzinárodnej komunity vymazať zo sveta chudobu. Ako to robiť efektívne? Ako nikoho nevynechať? Ako si navzájom pomáhať?

Deň 1: Nahnevané ženy na „Women Forum“

Polovicu ľudskej populácie tvoria ženy. Vynechávať ženy z verejného života, rozhodovacích procesov, či vlastne čohokoľvek znamená nebrať do úvahy potreby a práva polovice ľudstva. Akýkoľvek progres je bez participácie žien nemožný, alebo je len falošnou ilúziou progresu. Vie to aj Koffi Annan, bývalý generálny tajomník OSN, ktorý povedal že „neexistuje efektívnejší rozvojový nástroj ako posilnenie postavenia žien“. V prvý deň konferencie v Nairobi sme sa na „ženskom fóre“ venovali práve tejto problematike. Obrovská konferenčná miestnosť je plná žien a to je vlastne dobre. Sú tu líderky rôznych občianskych iniciatív z celého sveta. Ich prítomnosť a zanietenie napĺňa miestnosť úžasnou energiou. Sedím vedľa skupiny 5 žien z Latinskej Ameriky. Zastupujú Peru, Argentínu, Bolíviu, Kolumbiu a Uruguaj. Pozorne počúvajú a po každom plenárnom vystúpení sa hlásia o slovo. Dve z piatich ho aj dostali. Ďalšie tri sa hnevajú. „Leave No One behind“, kričia. Chceli byť vypočuté. Odpoveď ich neuspokojila. Vášnivo ju medzi sebou komentujú v španielčine. Z reči tela odčítam nespokojnosť. Neviem, čo presne hovoria, ale teší ma, ako sú nahnevané. Verím, že doma vo svojich krajinách robia úžasnú prácu. Na konci dňa sa plénum delí na deväť skupín, aby dokončili formulácie svojich požiadaviek do výstupného dokumentu z konferencie.

Deň 2: Vyjednávanie v praxi

Stretávajú sa občianske organizácie a iniciatívy z celého sveta s výrazným zastúpením hostiteľov z Kene. Je dôležité si pripomenúť, čo všetko sa ohľadom rozvoja urobilo v minulosti, čo sme dosiahli a čo nie. Je dôležité pripraviť naše pozície, s ktorými vstupujeme do vyjednávania s vládami tohto sveta. Súčasťou dňa mali byť aj interaktívne workshopy na rôzne témy. Na interaktivitu však nebol čas. Workshopy sa udiali akosi prirýchlo a odnášam si z nich pramálo poznatkov i radosti. Dôležité bolo stretnutie zástupcov kontinentálnych organizácií. Naša európska časť sa v malej miestnosti za hodinu a pol dohodne na tom, že do pripraveného dokumentu, ktorý má reprezentovať naše požiadavky, treba doplniť jednu vetu. Jakub, ktorý tu spolu so mnou reprezentoval slovenské mimovládne rozvojové a humanitárne organizácie odchádza do malej pracovnej skupiny. Počas obeda to stihli naformulovať a všetkým poslali mailom.

Deň 3: Prezidentova šou.

Vo večerných hodinách predošlého dňa nám mailom prišla informácia, že zástupcovia občianskej spoločnosti sa stretávajú na brífing o 7:30 ráno na streche KICC (Kenyatta International Conference Center). Vyviezli sme sa 27 poschodí, nadýchali sa čerstvého ranného vzduchu a vychutnali si výhľad na päť miliónové Nairobi. Na streche KICC však nebola žiadna miestnosť, v ktorej by sme sa mohli stretnúť. Briefing sa zrušil, alebo presunul. Nik presne nevie. Na otvorenom balkóne 27 poschodia budovy KICC sa inštrukcie strácali v šume vetra. Presúvame sa na prízemie na slávnostné otvorenie hlavnej časti fóra.

Možno tisícka ľudí, delegátov, ministrov a reprezentantov občianskych spoločností z celého sveta sa tlačí vo vydýchanej aule. Program má začať o 11:00, čaká sa však na prezidenta Kene. Prišiel 11:50. Nie zlé. Kým neprišiel, nič sa nezačalo, napriek tomu, že pred jeho príhovorom má rozprávať ďalších osem nemenej dôležitých ľudí. Prezident Kene ich musí počuť, hoci vo svojom príhovore na nič z povedaného priamo nereaguje. Venuje sa iba svojmu pripravenému príhovoru. Premýšľam, že asi nemá svoj deň. Videl som jeho príhovory, ktoré boli omnoho charizmatickejšie, energické a vyzerali viacej spontánne. Uhuru Kenyatta, Prezident Kene, je veľmi dobrý rečník s vynikajúcou angličtinou. V ten deň sa mu asi veľmi nechcelo. Vo funkcii je iba štvrtý rok, ale v politike asi od narodenia. Je synom prvého prezidenta Kene. Premýšľam, či aj prezidenti trpia syndrómom vyhorenia a ako sa to u nich prejavuje. Možno práve takto. Jeho najdôležitejším odkazom bolo, že jeho administratíva sa zámerne rozhodla prevziať zodpovednosť za ekonomické posilnenie mládeže a žien predovšetkým. Krásne slová, ale viacej detailov o tom, ako to kenská vláda realizuje sme sa nedozvedeli. Všetci ostatní rečníci mu ďakujú za skvelú organizáciu konferencie i za to, že jeho vláda tak výrazne myslí práve na mládež a ženy. Vo vzduchu cítiť závan výrazne diplomatického jazyka. Treba byť pozitívny. Je skutočne pravda, že sa v tejto problematike veľa dosiahlo a urobilo. Práva a postavenie žien sa aj v rozvojom svete zlepšujú. V mnohých krajinách sveta sa napríklad podarilo zakázať, alebo výrazne obmedziť ženskú obriezku.

Deň 4: Protestujeme sami pre seba

Tím občianskych iniciatív z celého sveta pokračuje vo vyjednávaniach s reprezentantmi, ktorí budú mať dôležité slovo v tom, ako bude vyzerať záverečný dokument – výstup z konferencie. Boj o slovíčka a formulácie, ktoré môžu znamenať veľké rozdiely v tom, čo a ako budú vlády, mimovládne organizácie a občianske iniciatívy, ale aj privátny sektor, či rôzne iné dôležité inštitúcie môcť robiť preto, aby zabezpečili svoj podiel na efektívnej rozvojovej spolupráci vo svete.

Všetci sú pripravení na to, že niektoré požiadavky sa do dokumentu nedostanú, ale niektoré sú také dôležité, že sme pripravení zorganizovať malú protestnú akciu, ktorá by mala upozorniť na to, že s výsledkom rokovaní nie sme spokojní. V akcii bude tzv. „Stunt“ tím, ktorí v rýchlosti pripraví tričká s jasnými odkazmi, ktoré sa budeme snažiť zviditeľniť. Plánujeme spoločné koordinované burácanie počas pléna. Teším sa na to. Môže to byť zaujímavým spestrením fóra, na ktorom sa veľa rozpráva a sedí.

Na náš protest sme dostali povolenie od organizátorov podujatia v presne vymedzenom čase. Skvelá koordinácia. V miestnosti neboli vtedy žiadni delegáti zastupujúci jednotlivé krajiny a žiadne média. Štyristo ľudí v pekných tričkách si zaprotestovalo pred prázdnou miestnosťou.

Deň 5: Nikto o ničom nevie

Voľný deň využívam na návštevu svokry. Nesiem darčeky. Návštevu ohlasujem deň vopred, lebo viem, že keď svokra očakáva svojho „syna“, navarí jej zázračné zeleninové mixy, s ryžou a plackou chapati. Napriek tomu, že z korenín používa iba soľ a čerstvý koriander, jej jedlá sú vždy vynikajúce. Do cesta na placky vmieša aj mrkvu a tekvicu. Dodáva im to sladkú chuť. Ako príloha sa podáva čerstvé avokádo. Teším sa. Počas obeda jej hovorím všetky rodinné správy, hoci už všetko vie. Cez aplikáciu Whatsapp si s mojou manželkou aj synom vymieňajú hlasové správy každý deň. Rada to však všetko počuje znova a uisťuje sa, že má dobré informácie. Moderná babka. Pri silnom čiernom čaji jej hovorím zážitky z konferencie. Už len keď spomínam názov, prevracia očami. Je dlhý a nezrozumiteľný. Vraví, že keby nebolo mňa, ani by netušila, že sa v Keni konala takáto dôležitá konferencia. V televízií o tom nebola ani zmienka, napriek prítomnosti prezidenta. Mottom konferencie bolo „Leave No One Behind“. Moja svokra je učiteľkou angličtiny na chudobnej základnej škole v malom kenskom mestečku. Televíziu tu sledujú všetci. Že aj o nich bola táto veľká konferencia však nevie nik.

PS: Stanovisko občianskych iniciatív k výsledku rokovaní v Nairobi môžete nájsť tu http://csopartnership.org/cso-communique/ a výsledný dokument z konferencie, na ktorý sme reagovali.