Mladí vedia, že majú chrániť svoje osobné údaje, ale často netušia ako…

Ako sa to stane, že mladá psychologička si vyberie prácu pre nízkoprahové centrum?

Bola pre mňa veľká otázka, čo robiť po škole. Pracovala som so seniormi aj s mladými, mala som rôzne dobrovoľnícke skúsenosti, ale toto nakoniec „zaklaplo“. Objavila som, že ma napĺňa vytvárať pre mladých prostredie, kde môžu a chcú tráviť čas. Pamätám si to zo svojej mladosti, keď som nemala kam ísť – v kaviarniach či reštauráciách bolo za všetko treba platiť. Ak sme nechceli byť doma, nemali sme veľmi kam chodiť. Videla som, že nízkoprahový prístup, ktorý ponúkame, funguje. Keď mladých zavoláme z ulice, prídu. Chcú tu byť. A práve toto mi dávalo zmysel.

Dnes sa v rámci práce zameriavam na kurzy mindfulness pre deti a mládež. Sprevádzam mladých ľudí rôznymi technikami, ktoré ich učia ukotveniu, spomaleniu a tomu, ako narábať so svojimi emóciami. Zároveň s nimi máme veľa diskusií o bežných situáciách, ale aj o hodnotách. Snažíme sa ich viesť k rešpektu, sebeláske a empatii. Podporujeme ich v osobnostnom rozvoji. A ja mám pocit, že spolu s nimi rastiem aj ja. Ponúkam im aj psychologické poradenstvo. Niektorí si ho sami vypýtajú, iní chodia pravidelne. Nazývajú to: „Môžeme ísť na stretnutie do miestnosti“ alebo „do tichej miestnosti“. Je to priestor, kde môžu byť so svojimi myšlienkami – a so mnou, aby sme sa mohli porozprávať.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť do Programu digitálneho aktivizmu?

Stále hľadám spôsoby, ako rozvíjať mladých ľudí v našom klube. Sledujeme, aké témy prinášajú – niekedy si ich sami vypýtajú, inokedy vidím, čo práve potrebujú riešiť. Toto bolo tak pol na pol – videli sme určitý záujem mladých a zároveň chápeme rôzne nebezpečenstvá online priestoru. Povedali sme si, že by bolo fajn vytvoriť určitú štruktúru pre témy, ktoré mladí prinášajú. Vtedy prišla možnosť získať malý grant, ktorý sa nám presne hodil, tak sme sa do toho pustili.

Celý svet mladých sa dnes presúva do digitálneho prostredia. Či už ide o vzťahy alebo náročné životné situácie, často sa ukazuje, že veľká časť situácií, ktoré mladí riešia, má pôvod v online svete. Veľa sa mení. Riešime veci ako správne používanie emotikonov, čo určité smajlíky znamenajú, ale aj pravdivosť informácií. Raz sme sa napríklad bavili o správe o „konci sveta“, ktorá kolovala v triednych četoch. Mladí sa zľakli a potrebovali zistiť, či je to pravda.

Vnímam, že je veľmi dôležité naučiť mladých manažovať online svet, aby ich úplne nepohltil. No zároveň si musíme uvedomiť, že pre nich je digitálny svet skutočnosťou. Preto je dôležité naučiť ich kritickému mysleniu a pomôcť im získať určitý odstup od toho, čo vidia online. 

Ako vnímate mladých ľudí a aké témy prinášajú do klubu? Ako žijú mladí ľudia v Bratislave?

Mladí ľudia mi niekedy pripomínajú „pandičky“ – dokážu byť veľmi rozumní, citliví a zlatí. Ale keď sa ocitnú v nebezpečenstve, zľaknú sa a ustrnú, ako pandy, ktoré vylezú na strom a zostanú tam, aj keď okolo nich horí... Mladí majú veľa empatie a súcitu, ale niekedy nevedia, ako sa z určitých situácií dostať. Tam vidím našu príležitosť – ukázať im, ako ďalej.

Častou témou, ktorú mladí ľudia do klubu prinášajú, je sociálna izolácia a osamelosť. Mladí sa často cítia nepochopení, ako outsideri. Toto tu vždy bolo, ale dnes mi to príde oveľa intenzívnejšie. Naši klienti majú množstvo skupinových chatov, ale často ani nevedia, kto je v týchto skupinách. Napríklad niekto v chate útočne nadáva, ale oni ani nevedia, kto to je. Je to len anonymný nick.

Ďalšia téma, ktorú pozorujeme, je zvládanie hnevu. Mladí žijú vo veľkom pretlaku informácií, riešia svoju identitu a to, kam patria. Akoby nevedeli, ako si s touto otázkou poradiť. Často sa to preklopí do hnevu. Nikto ich neučí, ako sa upokojiť alebo zvládnuť ten hnev, a potom idú do silných emócií. Za hnevom sa však vždy niečo skrýva – osamelosť, frustrácia, strach. A keď sa to prejaví výbuchom, v škole ich pošlú za dvere a ani ich rodičia väčšinou nevedia, ako s tým pracovať.

Napriek tomu, že mladí ľudia majú veľa sociálnych kontaktov, cítia sa izolovaní. Mnohí si myslia, že budú influencermi, a tak nepotrebujú dobré známky ani plány na budúcnosť. Vidia úspešných ľudí na internete, porovnávajú sa s nimi, no výsledkom je demotivácia – majú pocit, že je jednoduchšie nerobiť nič, aby sa vyhli zlyhaniu.

Aké nové poznatky vám priniesol Program digitálneho aktivizmu?

Realizovali sme sériu 10 videí na Instagrame na témy, ktoré sme vybrali spolu s našimi klientami. Proces bol náročnejší, ako sme očakávali, pretože mladí často rýchlo strácali záujem kvôli dĺžke a náročnosti práce – od scenára až po strih. Vďaka projektu zažili, koľko úsilia si vyžaduje robiť online videá, byť influencerom, a pochopili, že táto práca nie je jednoduchá. (smiech) Aj samotné natáčanie videí bolo veľmi poučné. Keď sme pripravovali obsah videí, často sme zistili, že každý téme rozumie inak. Spolupráca nás nútila zachytiť témy rôznorodo, aby sme zohľadnili rôzne pohľady a zároveň sme sa snažili spraviť ich čo najzrozumiteľnejšie. Tento proces nám ukázal, že aj nám, pracovníčkam Klubu, chýbajú určité znalosti a motivoval nás k ďalšiemu vzdelávaniu.

Zistili sme, že pojmy ako dezinformácie či ochrana osobných údajov sú pre mladých často len abstraktné. Poznajú tie slová, vedia, že sú dôležité, ale nevedia, ako využívať tieto znalosti. Preto sme sa im venovali prakticky – napríklad pomocou online hier. Diskutovali sme o zdrojoch informácií, napríklad z TikToku, a o tom, ako si overovať správy. Venovali sme sa aj bezpečnosti – mladí vedia, že heslá by mali byť originálne, no často nevedia, ako ich vytvoriť.

Veľkou témou je aj umelá inteligencia (AI). Na jednej strane cítia obavy, že ich nahradí, na druhej strane ju vo veľkom využívajú – napríklad na chatovanie s virtuálnymi postavami. Zaujímavé je, že rôznym AI chatbotom dôverujú, no zároveň vyjadrujú strach z AI a jej dôveryhodnosti. Aj tu, samozrejme, vyvstala otázka ochrany osobných údajov, na čo naši klienti dovtedy často nemysleli. 

Aké odozvy mala vaša kampaň (séria videí)?

Články a videá sme rozposlali rodičom z našej databázy a aj spolupracujúcim školám. Rodičia nám dali spätnú väzbu, že sa o týchto témach veľa dozvedeli.

Mladých to motivovalo ďalej sa zaujímať o tieto otázky. Naučili sa aj lepšie argumentovať, v klube si už z toho niekedy robia srandu: „Viem, kam tým mieriš, viem, že mám mať bezpečné heslo...“

My sme vďaka grantu lepšie pripravení reagovať na potreby mladých a máme materiály, ktoré môžeme ďalej využiť. 

Aké najhodnotnejšie poznatky a skúsenosti si odnášate z tohto ročného programu?

Pre nás bolo kľúčové zistiť, ako mladí vnímajú digitálny svet, a vidieť rozpory, ktoré v tomto vnímaní majú. Zároveň sme si uvedomili, aké náročné je produkovať obsah pre sociálne siete. Niektorým to išlo ľahšie, iným ťažšie, no všetci sme si uvedomili, že táto oblasť si vyžaduje ďalšie školenia a prax.

Otvorilo nám to však aj nové otázky – napríklad ako robiť sociálnu prácu v online priestore. Na Slovensku zatiaľ táto oblasť nie je rozvinutá. Roky hovoríme, že túto prácu treba robiť a na zahraničných cestách vidíme aj nejakú inšpiráciu. Nám však stále chýbajú štandardy a partneri, s ktorými by sme mohli túto oblasť rozvíjať.

Foto: OZ Mládež ulice 

Rozhovor vznikol v rámci Programu digitálneho aktivizmu.