Medzi evolúciou a spoluprácou. Príhovor k 30. výročiu PDCS

To je otázka za „pětset“. 

Kto už len vie, aká bude budúcnosť? A je budúcnosť daná alebo ju môžeme tvoriť? Túto otázku kladiem polovážne a položartom, a mnohí vedia, že ňou narážam na jednu z mnohých publikácií PDCS – konkrétne Počasie je také, aké si ho urobíš s podtitulom „Rozhovory s ľuďmi, ktorí nemyslia len na seba“.

Ale nielen.

Či je budúcnosť daná, sa pýta kniha prednášok a rozhovorov s rusko-belgickým fyzikom a chemikom Ilyom Prigoginom, nobelistom za chémiu v r. 1977. Prigogine v nej odmieta odpoveď, že žijeme v deteministickom svete. Upozorňuje na štruktúry, ktoré vznikajú v nerovnovážnych stavoch, na bifurkácie, zdanlivý neporiadok, nové prejavy vymykajúce sa predikovaným stavom. Upozorňuje ako jeden z mnohých na vzájomne prepojenie a vzťahy komplexných systémov. Na to, že zmeny na úrovni ľudstva vychádzajú zo zmien aktivity na úrovni jednotlivcov. Nie sme pasívnymi otrokmi evolúcie, ale jej aktívnymi účastníkmi.

V podobnom duchu odpovedá Nicolas Taleb metaforou čiernej labute o nepredvídateľnosti zásadných udalostí, ktoré keď nastanú, zásadne menia náš svet. Covid, 11. september 2001 či rok 1989 sú dobrými príkladmi. Odpoveďou Taleba je, že vo svete, ktorý presahuje našu schopnosť ho úplne poznať a obsiahnuť, je riešením posilňovanie anti-krehkosti, takých vlastností (vecí, systémov, organizácií), ktoré netrpia stresom z neporiadku, chaosu či neurčitosti, ale naopak sú schopné sa na ne adaptovať, byť v takomto prostredí  životaschopné a plniť svoju funkciu.

Vieme teda povedať, ako bude vyzerať svet o 30 rokov?

Niektorí hovoria, že ľudia sa zmenia, pretože spoľahnutím sa na technológie budú iní. Možno degenerujú, stratia pamäť – nemusíme si nič pamätať. Strácame schopnosť myslieť – pomáhajú nám k tomu počítače. Iní tvrdia, že tí čo na to budú mať, sa vylepšia vďaka technológiám. Ďalší hovoria o dystopickej budúcnosti danej klimatickou zmenou, odtrhnutím sa umelej inteligencie, alebo rozpadom inštitúcií či globálnymi konfliktom.

Nie. Nevieme to presne.

Nevieme povedať čo nastane, ale mali by sme sa správať predvídavo voči tomu, čo môže nastať. Mali by sme kontextualizovať to, čo sa deje – porozumieť dnešnému stavu, čo fenomény, ktoré pozorujeme, znamenajú. Mali by sme porozumieť kultúre a kultúrnym zmenám, ktoré prebiehajú – tak ako to robí PDCS vo svojich aktivitách zameraných na porozumenie a riešenie konfliktov a hodnotových stretov.

Mali by sme mať tykadlá, senzory, ktorými budeme vyhľadávať zmysluplné signály či kľúčové trendy, zachytávať ich a interpretovať ich zmysel, čo znamenajú – tak ako to robilo PDCS počas 30 rokov v témach solidarity, občianskej spoločnosti, rozvojovej pomoci či participácie.

Mali by sme hľadať spôsoby ako posilňovať odolnosť nás ako jednotlivcov, organizácie a komunity voči „neznámym neznámam“, ktoré nás čakajú a ktorým sa nevyhneme – tak ako to PDCS robí v Akadémií rozvoja občianskej odolnosti či budovaním kapacít občianskych organizácií.

A ak sa pozriem na tých 30 rokov – tak to je presne to, čo PDCS robilo.

Prajem celému tímu – a nám všetkým – aby to PDCS – aj s našou skromnou pomocou a podporou robilo aj naďalej tak dobre, ako doteraz.

Na zdravie!

Prednesené na pikniku 18. 9. 2021