Lokálna demokracia

Lavičky, bezdomovci a verejný priestor

Lavičky vo verejnom priestore sú zaujímavým ukazovateľom. Nehovoria len o dômyselnosti a kreativite dizajnérov. Nie je to len technický problém. Nepriamo naznačujú, komu patrí verejný priestor a ako sa dokážeme vysporiadať s konfliktom väčšiny a menšiny. Sú viditeľným výstupom kultúrneho diskurzu o stretoch mocensky silnejších a slabších ...


  • Zdieľajte s okolím

    • Dušan Ondrušek

      Dušan Ondrušek

      27.07.2015 / 7 minút čítania / prečítané 1528x

Keď pred rokom magistrát ohlásil, že súčasťou rekonštrukcie hlavnej stanice v Bratislave budú aj nové netradičné lavičky, nepriamo sa zapojil do nekončiacej diskusie o tom, komu patrí verejný priestor. Podobná diskusia prebieha znovu a znovu v každom väčšom meste na celom svete. Prejavuje sa regulatívnymi tancami, mediálnymi prestrelkami a bojom o lavičky vo verejných priestoroch. Bývalý poradca primátora Michal Feik vysvetlil, že naše predstaničné lavičky „budú také, aby na nich ľudia neležali, ale aby slúžili cestujúcim, ktorí čakajú na mestskú hromadnú dopravu. V Európe je takýto typ lavičiek veľký hit, na Slovensku je to úplne prvá lavička tohto druhu...“ Zošikmené „lavičky- nelavičky“ neumožnia posedieť si, ani položiť si veci vedľa seba. Umožnia na chvíľu sa oprieť, ale po niekoľkých minútach sa každý zdvihne, lebo opierať sa v pološmyku pripomína skôr strečing venovaný stehenným svalom.

(Zdroj: Dnes24.sk, foto: Nina Táborská, 2014)

Lavičky vo verejnom priestore sú zaujímavým ukazovateľom. Nehovoria len o dômyselnosti a kreativite dizajnérov. Nie je to len technický problém. Nepriamo naznačujú, komu patrí verejný priestor a ako sa dokážeme vysporiadať s konfliktom väčšiny a menšiny. Sú viditeľným výstupom kultúrneho diskurzu o stretoch mocensky silnejších a slabších. Prejavom filozofie ako riešiť odlišný verejný záujem tých „slušných“ a tých „neprispôsobivých“. Uvedieme niekoľko príkladov ako sa skrytý myšlienkový obzor mestských autorít prejavuje aj v tom, akú podobu majú napokon lavičky vo verejnom priestore.

  1. „Bezdomovci sú niečo ako holuby. Keď ich odplašíme, zmiznú“. Myšlienkový svet, ktorý vychádza z takejto premisy vyplýva z neochoty rozmýšľať. Najpohodlnejšie je nechcieť a nesnažiť sa porozumieť hlbším príčinám sociálnych problémov. Takéto presvedčenie delí obyvateľov na: „slušných“ a „tých druhých“. „Slušní“ sú tí, ktorí volia, platia dane, majú svoje stále bydlisko a na verejné priestory prichádzajú občas, keď si chcú vychutnať verejný priestor, ktorý je múdro a účelne naplánovaný mestom. K verejnému majetku pristupujú šetrne, nie sú hluční a upracú po sebe. „Tí druhí“ - sú podľa tohto mindsetu asociáli, čierni pasažieri verejných statkov a príživníci. Zdržujú sa a užívajú verejné priestory, akoby tu boli doma. Na lavičkách nie len sedia, ale aj spia, smrdia, šíria infekcie, hulákajú. Ničím nie sú užitoční a mestu za služby neplatia. Ak by platila takto jednoznačne formulovaná deliaca čiara, potom- my „slušní“, máme právo užívať verejný priestor a ostatní majú zmiznúť a neexistovať. A úlohou autorít je potom urobiť všetko, aby „tí druhí“ zmizli z verejného priestoru. Keď ich neuvidíme, tak pre nás neexistujú. Problém bude vyriešený. Táto filozofia vychádza z predpokladu nulovej empatie. „Tí slušní“ sa predsa nikdy nestanú „tými druhými“ a „tí druhí“ (bezdomovci, squatteri, závisláci...) sa už nikdy nestanú tými „slušnými“. Preto je akékoľvek tvrdé opatrenie na mieste.

V bohatých štvrtiach Londýna bezdomovci často polihávali na vyvýšených schodoch alebo pod suchými prístreškami brán. Odhady hovoria o dvoch tisíckach bezdomovcov, ktorí každú noc prespávajú priamo v uliciach Londýna a o ďalších asi 50 000 ľuďoch bez domova, ktorí prespávajú v nevyhovujúcich dočasných prístreškoch širšieho Londýna. Vie sa, že bezdomovci sa až 13x častejšie stávajú terčom násilných útokov na ulici a ich priemerný vek dožitia je 47 rokov (o cca 30 rokov menej než je priemer pre celú populáciu), ale koho by to zaujímalo. Dôležité je aby neprespávali pred naším domom.

Pred rokom objavili bohatí obyvatelia londýnskej štvrte Southwark nákladné, ale na otravných holuboch odskúšané riešenie - hroty zaliate v betóne.


Zdroj Stream 7.6.2014 (stream.aljazeera.com) a profimedia.cz 26.9.14

Reakcia londýnskej verejnosti bola okamžitá. 8000 ľudí podpísalo petíciu proti takýmto postupom a starosta Londýna Boris Johnson označil takýto postup za „škaredý, sebazničujúci a stupídny“. Aktivistická skupina „Space not spikes“ začala demonštratívne lepiť na hroty zmäkčujúce matrace, na ktorých sa dá spať celkom pohodlne (viď video z ich kampane https://vimeo.com/133867951). Na inom mieste Londýna, pred Tescom, anarchistická skupina Black Revs (čierni revolucionári) v noci zaliala hroty betónom a Tesco odstránilo hroty na vlastné náklady.

Naša skúsenosť ukazuje, že v mestách, kde na stanici odstránili lavičky úplne (napr. Piešťany, Žilina, Považská Bystrica) si nesadne nik, ale zdá sa, že bezdomovcov neubudlo. V hale považskobystrickej stanice môžu pasažieri len postávať, zatiaľ čo bezdomovci ležia na dlažbe pod radiátorom. (viď. http://goo.gl/ZDoRvC ) Plzenská železnica zrušila všetky lavičky. Cestujúci s cestovným lístkom v ruke tam smú sedieť iba v maličkej čakárni, ktorú strážia dvaja uniformovaní a ozbrojení esbéeskári.

V iných mestách išli v represívnej logike ešte ďalej a zakázali bezdomovcom podávať na verejnosti jedlo. Viaceré americké mestá (Seattle, Los Angeles, Phoenix, Dallas a Philadelphia) ohlásili a niekde už aj prijali mestské vyhlášky, ktoré znemožňujú beztrestne rozdávať bezdomovcom jedlo na miestach, ktoré sú bližšie než 150 m od najbližšej budovy. Vo floridskom Fort Lauerdale za prečin rozdávania jedla opakovane zatkli deväťdesiatročného humanitárneho pracovníka Arnolda Abbotta. Ten rozdával jedlo bezdomovcom už od roku 1991, ale teraz mu hrozí 60 dní väzenia a pokuta až 500 dolárov za každé zatknutie.

Budapešť pod hrozbou pokút a uväznenia vyhláškou zakázala prítomnosť bezdomovcov v meste. Podarilo sa jej tak rozhádať verejnosť a - nechtiac - nafúknuť antidiskriminačnú iniciatívu „Mesto pre všetkých“. Po dvoch rokoch najvyšší súd časti tejto vyhlášky zrušil, keďže mesto nedokázalo preukázať v čom je „hodnota ochrany“ verejného priestoru.

Ukazuje sa, že simplexná stratégia, ktorá ako tak zafungovala proti holubom – neumožniť si sadnúť a nekŕmiť – na bezdomovcov nefunguje. Bezdomovci nie sú ako holuby. Keď ich odplašíme, nezmiznú. Niekedy sa presunú o pár metrov ďalej... ale nezmiznú. A neubudne ich.

  1. „Lavičky treba. Ale musia byť nepohodlné – ich dizajn má slúžiť ako repelent“. Ďalšia skupina prístupov chce prechytračiť problém stretu odlišných kultúr v meste. Vychádza z toho, že verejnosť potrebuje lavičky. Nie je vhodné ich absenciou trestať všetkých. Ich dizajn však môže byť uspôsobený tak, že umožní privatizovať pôžitok sedenia vo verejnom priestranstve. Sedieť na nich sa umožní len tým, ktorí ich budú užívať s vymedzeným poslaním. V určenom čase tam budú sedieť - krátko a spôsobne. A tí, ktorí si to zaplatia, si rituál spôsobného sedenia môžu aj predĺžiť. A budúcnosti možno aj predplatiť – ako parkovacie miesto alebo lóžu v divadle. Viaceré, predovšetkým ázijské, metropoly (napr. Kuan-čou, Jen-tchaj, Tokio) vyčleňujú z verejného priestoru lavičky a po ohraničení tohto lavičkového priestoru, pre vymedzený priestor pripravujú samostatné špeciálne pravidlá.

Starosta francúzskeho mesta Angouleme Xavier Bonnefont rozhodol, že počas minuloročných Vianoc zamkne deväť verejných laviček do kovových klietok, ako keď sa odchytávajú zvery podozrivé z nákazy besnotou. „Opilci a narkomani – na nestrážených lavičkách - by rušili sviatočnú pohodu“, bolo jeho vysvetlenie. Reakciou boli karikatúry, v ktorých sa okolo žobrákov a bezdomovcov prechádzajú vianočne naladení občania oblečení v klietkach.

Princíp „dizajn ako repelent“ sa prejavuje v podobe lavičiek. Tie sú tak krátke, že sa na nich ledva zmestí jeden štíhly človek. Inde sú zvlnené alebo skosené tak, aby bol problém udržať sa na nich dlhšie. Japonským hitom sú tepelne neizolované oceľové trúbky namiesto sedadla. Tie sa v lete okamžite rozpaľujú a v zime zas chladia, dlhšie na nich sedieť nikoho neláka, ležať sa nedá vôbec.

Iné lavičky sú pevnými operadlami rozdelené tak, že sa na nich dá pohodlne sedieť, ale rozhodne nie ležať. Sú súčasťou tzv. „disciplinujúcej architektúry“.

(Obr.Yumiko Hayakawa, 2006)

Vždy sme si mysleli, že dizajn je tu na to, aby ľuďom pomáhal.

Ukazuje sa, že časť autorít orwellovsky upravila tento princíp do podoby, že dizajn má pomáhať niektorým ľuďom. Tým, ktorých autority považujú za hodných pomáhania. A to len spôsobom, ktorý sami nadiktujú. Alebo tým, ktorí si posedenie v otvorenom priestranstve zaplatia. U nás zatiaľ neexistuje tradícia plateného vstupu do parku s lavičkami, tak ako je tomu v mnohých rozvojových krajinách, ale objavujú sa aj prešpekulované tvorivé nápady, ktoré dúfajme nebudú inšpiráciou aj pre Slovensko.

Čínski správcovia parku Yantai v Shandongu sa chvália lavičkou, ktorá umožňuje sedenie len po vhodení mince. Na určenú dobu. Po nej sa pichľavé hroty v mieste na sedenie, opäť vysunú (viď video o lavičke typu “Pay & Sit“, https://vimeo.com/1665301). Trpkou príchuťou tohto „vynálezu“ je, že pôvodne bol nainštalovaný ako provokatívna inštalácia, umelecký objekt parodujúci, kam až môže dôjsť privatizácia verejného priestoru. Keď nemecký umelec Fabian Brunsing tvoril túto paródiu, netušil, že niekto sa jej ujme ako dobrého nápadu a komercionalizuje ho. Podobne scestné uvažovanie (možno podvedome inšpirované holocaustom) predviedla pred pol rokom marseillská radnica, keď prišli s nápadom značkovať bezdomovcov. Bezdomovci dostali na šaty žltý trojuholník a radnica zdôvodnila, že na ňom sú vyznačené choroby, ktoré majú jednotlivé osoby, takže sa im dá v prípade núdze ľahšie pomôcť. Po okamžitej vlne kritiky zo strany ľudskoprávnych organizácií ohľadom stigmatizácie a poukazovania na podobnosť so žltými židovskými hviezdami radnica nariadenie zrušila.

(Zdroj: Echo 24,7.12.2014)

  1. „Všetci sme potenciálni bezdomovci a všetci zdieľame mesto.“ Aj v bezdomovcoch možno vidieť ľudí. Nech si myslíme čokoľvek, každý z nás sa môže ocitnúť v podobnej situácii. Vedieť sa vcítiť je primárnou podmienkou účinnej pomoci. Ak sa budeme mesto chápať ako celok, verejný priestor sa stane súčasťou nášho širšieho domova. Bezdomovcov môžeme začať chápať nie ako škodnú a nepriateľov, ale ako spolubývajúcich, ktorí to majú v mnohom ťažšie. Väčšina z nich si tento životný štýl nevybrala. Časť z nich si ho volí vedome, lebo život na ulici je pre nich prijateľnejší ako akékoľvek zväzujúce pravidlá ubytovní alebo usadeného fungovania. Tak či tak, podať im pomocnú ruku, ktorú neodmietnu, znamená udržať dialóg a investovať doň viac ako do represívnych či kontrolných opatrení. Namiesto prešpekulovaných technologických vychytávok „disciplinujúceho dizajnu“ by sa mali peniaze z verejných aj súkromných zdrojov investovať do prevencie, do výchovy verejnosti a hlboko podceňovaných programov terénnej sociálnej práce. Je smutné ak sa nájdu peniaze na posilnenie polície a prešpekulovaných „repelentových“ lavičiek, ale chýbajú na denné centrá bez bezdomovcov a organizácie ako Vagus, Proti Prúdu alebo Divadlo bez domova, teda inštitúcií, ktoré majú najväčšie skúsenosti ako narušiť a poopraviť bludný kruh bezdomovectva.

Ak nemáme dostatok azylových zariadení aj malé, dočasné nápady môžu pomôcť. Michael Rakowitz odskúšal projekt nafukovacieho uličného miniútulku pre bezdomovca. Umelohmotná strieška sa napojí na akýkoľvek vývod vzduchotechniky na ulici, takže aj v zime spiaci v takomto príbytku neumrzne. Vynález sa metaforicky volá paraSite. Je to v dobrom slova zmysle „parazitické“ paralené miesto, ktorého výroba stojí asi 5 eur.

Zdroj: Michael Rakowitz, 2008 (http://www.woostercollective.com/post/michael-rakowitzs-parasite)

Vancouverské úrady odobrili projekt, v ktorom reklamná agentúra Spring and neziskovka RainCity Housing inštalovali lavičky, na ktorých sa cez deň ukazuje, nápis „toto je lavička“ a v noci z papiera vystúpi svietiaci ultrafialový nápis “toto je spálňa“. Na operadle iných lavičiek je adresa a telefón útulku.

Inde inštalovali sedem prenosných lavičiek, v ktorých možno sedadlo vysunúť ako striešku. Samozrejme nejde len o striešku. Táto pohodlná lavička má spúšťať verejný diskurz o tom ako sa staviame voči tým, ktorí sú znevýhodnení alebo aj tým, ktorí si život na ulici vedome vybrali.

Ak chceme posudzovať vyspelosť komunity alebo spoločnosti, jej zmysel pre inklúziu a solidaritu, spravidla si pozrieme ako si stavia a verejne diskutuje zákony, regulatívne opatrenia a štruktúru rozpočtov.

A niekedy stačí obzrieť si lavičky.


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Koordinátorka vzdelávacích kurzov a riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Koordinátorka vzdelávacích kurzov a riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016