Foto: MilkMagazine
Čakanie na normál
Netreba byť ani sociológom ani biológom, aby si človek všimol, že naša civilizácia dnes viac ako kedykoľvek v minulosti žije „príbehom oddelenosti“, ako ho nazval Charles Eisenstein vo svojej knihe Klíma – nový príbeh. Veríme v izolované JA v strede cudzieho sveta, kde je moje blaho oddelené od blaha iných. Tým pádom si navzájom konkurujeme s inými ľuďmi, národmi, ale aj s prírodou. Niektoré staré kultúry mali však iný naratív. Žili „príbehom spolubytia“, kde sa kládol dôraz na prepojenosť (prírody a ľudí, jednotlivých zložiek prírody, ľudí navzájom). Príbeh oddelenosti nám prekáža vo vnímaní súvislostí a v pokornom porozumení tomu, že nikdy nie sme schopní kontrolovať všetky súvislosti.
Naučili sme sa riešiť problémy izolovaním jednej príčiny, ktorú pochopíme, vyriešime, porazíme. Baktéria, závislosť, Al-Khaída, uhlík... Dnes však omnoho viac ako v nedávnej minulosti aj veda priznáva, že planéta aj ľudská spoločnosť tvoria natoľko komplexné systémy s tak zložitými závislosťami a vzťahmi, že žiadny jav nemá jednu hlavnú príčinu. A napriek tomu stále devastujeme ekosystémy výrobou bionafty a tešíme sa, že bojujeme proti klimatickej zmene. Horúčkovito vyvíjame vakcínu a tešíme sa, ako už čoskoro navždy vyhráme nad pandémiou. Sme zavretí doma pri obrazovke počítača a je nám pod psa. Prečo asi? Naša globálna civilizácia je v hodnotovej kríze, ktorá spočíva v príbehu oddelenosti. Uverili sme, že všetko môžeme. Uverili sme, že na všetko máme právo. Uverili sme, že veci sa dajú do poriadku bez toho, aby sme sa my museli zmeniť.
Foto: Bored Panda
Viera v nekonečné možnosti ľudstva
Od renesancie naša západná civilizácia pestuje vieru v schopnosti človeka pretvárať svet. Divokému neusporiadanému svetu vtláčame svoju stopu, nastoľujeme poriadok. Dnes už vieme, že každý zásah do prírody, živého organizmu, či ľudskej spoločnosti spôsobuje sériu protireakcií, ktoré ani najvyspelejšia veda nedokáže predvídať. Vyrubovanie lesov oslabuje schopnosť pôdy udržať vodu a vysadené stromy neplnia rovnakú funkciu v ekosystéme. Priemyselné poľnohospodárstvo ohrozuje spodné vody chemikáliami a znehodnocuje pôdu. Antibiotiká môžu oslabiť prirodzenú imunitu organizmu, vyoperovanie nádoru nemusí zastaviť rakovinu, zle pripravený zákon môže priniesť opačné účinky...
Eisenstein je matematik a po preštudovaní desiatok vedeckých článkov za či proti teórii globálneho otepľovania tvrdí, že nielenže nie je možné exaktne zmerať, kto má pravdu, ale najmä, že celá diskusia o otepľovaní a obsahu uhlíka v atmosfére je mylná. Našim problémom totiž nie je uhlík. Našim problémom sú zničené ekosystémy, oslabená schopnosť Zeme vyrovnať sa s našimi zásahmi. Uhlíková debata skrýva v sebe ešte dve nebezpečenstvá: Po prvé, vzďaľuje problémy prírody od každého z nás. Znížiť obsah uhlíka nedokážem ja ani vy, musia to urobiť veľké spoločnosti, veľké štáty, veľké organizácie... Odpútava našu pozornosť od špiny v miestnom rybníku, vyrúbaného lesíka či pesticídmi zamoreného poľa, lebo to zrazu v globálnej perspektíve stráca zmysel. Po druhé, posilňuje to v nás vieru, že ľudstvo si už dáko poradí. Budeme sprejovať sulfátové soli do atmosféry, alebo iným geoinžinierstvom dosiahneme, že planéta sa prestane otepľovať a všetko sa vráti do „normálu“. Zníženie teploty nám však nevráti vyhynuté druhy, ani vzácne lesy či mokrade. Nezabezpečí, že sa zastaví rozširovanie púští a že voda v slovenských studniach prestane klesať. „Také veci ako biodiverzita, toxické znečistenie, rádioaktívny odpad... už vôbec nehovoriac o sociálnej spravodlivosti a ekonomickej nerovnosti, v režime uhlíkovej merateľnosti strácajú na naliehavosti.“
Foto: 'Before A Storm' by Mikhail Shcheglov on Bored Panda
Na všetko máme právo
Umar Haque sa v jednom zo svojich článkov zamýšľa nad tým, prečo si Spojené štáty tak ťažko vedia poradiť s Covid-19, keď iné krajiny, oveľa chudobnejšie, dokážu lepšie chrániť svojich obyvateľov. Podľa neho je na príčine kultúra americkej (a ja dodávam, že čiastočne aj európskej) posadnutosti slobodou. Zvlášť jednou jej variantou a to „...slobodou ako individualistickým vynucovaním si konzumu, statusu a hľadania potešenia. To, čo Američania zdá sa nechápu, je, že ten starý zoznam amerických ´slobôd´ je teraz veľmi zastaraný. Načo je dobré nosiť zbraň ... keď sa blíži tsunami alebo megapožiar? Načo je dobrá schopnosť bojovať o to, koho Boh je silnejší ... keď je vzduch naokolo nedýchateľný? Život ako americký súbor slobôd je teraz preč. Dovoľte mi vymenovať niekoľko z nich. Sloboda plytvať a mrhať. Sloboda veriť v akýkoľvek starý nezmysel, ktorý sa vám páči, bez ohľadu na to, ako hlúpy. Sloboda zneužívania a vykorisťovania. Sloboda urobiť zmysel svojho života tak povrchným, bláznivým a hlúpym, ako len chcete, ako napríklad - zarábať viac peňazí. Žiadna z týchto vecí nikdy nebola skutočne ´slobodou´.“
Podľa Haqueho práve strata schopnosti spolupracovať, obetovať sa pre iných a toho, čo v Európe hrdo nazývame solidaritou, zapríčiňuje neschopnosť západných spoločností bojovať s krízami. Individualizmus je jednou z podôb „príbehu oddelenosti“, ktorý popisuje Eisenstein. Život ako boj o víťazstvo je nielen extrémne náročný, ale aj málo produktívny. Naša panika, ktorá sa prejavuje napríklad zľahčovaním (nejako to prežijeme), popieraním (vymysleli si to na nás), agresiou či hľadaním vinníka, je z veľkej miery spôsobená našou osamelosťou vo svete, ktorý sa zo dňa na deň mení a staré pravidlá prestávajú platiť. Sústredenie sa na jednu krízu, jeden problém, či jednu príčinu nepomáha. Potrebujeme uzdraviť spoločnosť, (znovu)objaviť hodnotu vzťahov v rodine, v komunite, v spoločnosti, v prírode. Schopnosť nepozerať sa len na svoj úzky záujem, ale vidieť seba ako súčasť väčšieho prepojeného celku.
Foto: Bored Panda
Veci sa dajú do poriadku samy
Nuž – nedajú. Zdanlivo optimistické dokumenty o tom, že sa príroda po černobyľskej tragédii sama „opravila“ vzbudzujú v nás alebo fatalizmus (planéta prežije, len my nie), alebo beznádej (aj tak to nemá zmysel, tak si to ešte užime). To, čo môže pomôcť je pokorné priznanie, že nie sme pánmi prírody ani spoločnosti, že do vzťahu k prírode, rovnako ako aj do tých medziľudských, potrebujeme vrátiť lásku. Bác! Je to akoby hanlivé slovo, kto ho používa, je automaticky sentimentálny, nevedecký, neexaktný, a ako žena ešte aj hysterická. Nuž, povedzme si, ak sa práca s emóciami vyučuje na hodinách manažmentu a marketingu, prečo by sme ju nemohli vrátiť na hodiny biológie či ekológie? Čo keby sme prestali prírodu označovať ako „životné prostredie“, čo hovorí inými slovami, že príroda je tu len kvôli nám, a nazvali ju možno „spoločným domovom“? Čo keby sme sa prestali hanbiť za to, že milujeme púpavu v záhrade, užovku, aj lesný chodník, ktorým sme chodili na rande... ale aj mamu, ktorá nám síce lezie občas na nervy, ale... nechceme ju dať do zariadenia pre čakajúcich na smrť. Ak sa budeme len obhadzovať pragmatickými argumentami, nikam sa nedostaneme.
Foto: LUTU on Bored Panda
Prírodné ekosystémy, podobne ako tie spoločenské, niekedy naozaj dokážu prekvapiť. Máme tu Košské jazerá pri Prievidzi, kde sa ťažbou zdevastovaný kus prírody ponechaný „na pokoji“ stal domovom vzácnych druhov. Máme tu obce, ktoré napriek nedostatku prírodných zdrojov či prítomnosti chudobných a vylúčených skupín obyvateľstva prekvitajú. To však neznamená, že veci sa dajú do poriadku samy. To znamená, že vzácne ekosystémy treba chrániť, ako Košské jazerá, pred nezmyselnými predpismi prikazujúcimi vrátiť ich „do pôvodného stavu“, alebo, ako malé obce, podporovať u nich dobré procesy a postupy. Vyžaduje to však zmenu prístupu k svetu, k prírode, aj k sebe samým.
Foto: Košské mokrade - Edita Bednárová
Mysli lokálne – konaj lokálne
Podľa Eisensteina bezmocnosť nie je na mieste. Nepomôže nám čakať na nariadenia vlád či zmeny predpisov. „Ak by každý svoju lásku, starostlivosť a odhodlanie zameral na ochranu a regeneráciu lokálnych miest, a pritom rešpektoval lokálne miesta ostatných, vyriešenie klimatickej krízy by bolo prostým vedľajším efektom.“ Možno sa takýto záver zdá utopistický, ale ak by sa aj náhodou nepodarilo pomôcť planéte (v knihe nájdete dostatok vedeckých argumentov, že sa to skôr podarí), pomôžeme zachrániť krásu prírody a krásu v nás. Spomalenie, premýšľanie, pozorovanie prírody a dobrovoľná skromnosť môžu byť cestou ozdravenia a postupného rešpektovania vzťahov. Dnes, keď nákupné centrá prestávajú byť atraktívnou formou trávenia voľného času, je príležitosť na to, oddýchnuť si od neustáleho boja a byť chvíľu spolu. Upokojiť svoj hnev, nájsť niekoho, kto potrebuje pomoc, alebo dovoliť iným aby pomohli nám. Možno je to trápne. A možno ste práve toto potrebovali čítať. Podtitul knihy znie: „Nejde o udržateľnosť, ale o to, čo chceme udržať.“
Zdroje:
Charles Eisenstein: Klíma. Nový príbeh. Inštitút Gaia 2020.
Umar Haque: If Things Feel Bleak, It’s Because This Way of Life is Coming to an End. Online