7. novembra 2016, Washington DC
„Áno, nenávidel som matku. A oprávnene. Týrala celú rodinu. Dnes by sme to, do čoho som sa narodil, volali dysfunkčná rodina. Ale to nebol hlavný dôvod, prečo ma naverbovali. Prečo som uveril v násilie a „svätý boj“. Prečo som ním žil viac ako tucet rokov. A veril som tomu. Fakt úprimne veril“, hovorí Jessie Morton, 37 ročný mladík, z ktorého neviem spustiť zrak. Jessie sedí trochu nervózne, rozpráva úprimne a znepokujúco. A nesúvisle. A prirýchlo. Myšlienky idú neusporiadane, jedna cez druhú. A nie je to uhladený, už stokrát prerozprávaný príbeh, hoci možno aj to príde. Zatiaľ je to originálna prvá verzia. To, čo mu hlave víri posledné roky. Jessie vyzerá ako bežný unavený tridsiatnik, s počínajúcou plešinou, v pokrčenej košeli. S trochu neurotickými mikropohybmi a pohľadom, ktorý sa nezachytáva na jednom mieste. Akoby nevedel kam sa pozerať. Najviac zo všetkého to pripomína spoveď na sedení Anonymných Alkoholikov. Akoby sa mal každú chvíľu postaviť a jasným hlasom povedať : „Som Jessie... a som alkoholik...“ Ale v jeho prípade by tá spoveď začínala slovami: „Som Jessie... a som známy americký islamistický terorista. Vďaka tomu, že som roky verboval mladých chalanov, ktorí - tak ako ja - konvertovali na wahhábizmus a uverili v Proroka, džihád a Usámu, vznikli desiatky plánovaných bombových útokov. A pri nich zomierali ľudia. Lebo to bol len odpad, neveriaci psi...“ Ale takto priamočiaro to Jessie nehovorí. A nehovorí to suverénne. Chvíľami mu to nejde, zastavuje sa, je mu to ľúto. Niekedy musí prerušiť, aby sa nerozplakal, chvíľami hľadá slová, ako to povedať tak, že pochopíme. Jessie sa veľmi skoro dostal na ulicu. Ako 16-ročný odišiel zo strednej školy, sprevádzal na cestách kapelu Grateful Dad a predával drogy. Očakávateľne sa dostal do väzenia. A tam narazil na marockého 40-ročného radikála. Ten mu vysvetlil, že všetok ten marazmus okolo je kvôli strate zmyslu. Prestali sme veriť niečomu a ten konzum okolo je zničujúci. Je čas zachrániť ľudstvo, vrátiť sa k podstate. A tou je posolstvo z Koránu. A oslobodenie sveta. Aj za cenu obetí. To je nutné ak má prísť raj na zemi. Všetko to vyzeralo tak úľavne a logicky. Konečne bol na blízku nejaký dospelý , ktorému sa dalo veriť. Jessie trikrát predniesol šahádu I Lá iláha illá-lláhi wa Muhammadun rasúlu-lláhi,... a bol tam. Iné decká, ktoré sa do moslimského sveta narodia, majú šťastie. Novorodencom Šahádu rodičia zašepkajú do ucha hneď po narodení a cestu do raja majú vydláždenú. Jessie sa k novej identite musel prepracovať. „Moji noví učitelia mi ešte vo väzení dodávali literatúru o zverstvách Američanov v Iraku, o mučedníkoch, prejavy Usámu... Usáma bol pre mňa ako Boh, nezapochyboval som ani chvíľu. To bolo tak čisté. Priamočiara logika. Niekto, kto konečne neklamal. Bol by som kvôli nemu ochotný obetovať čokoľvek.“ Jessie sa po opustení väzenia sa dostal na Metropolitan college, ale súčasne naplno žil na virtuálnych sieťach , visel na islamistických videách a posolstvách posledného „svätého boja“ , na predstave moslimského „armagedonu“, ktorý navždy ukončí porobu, chudobu a zvrátený falošný život mimo vieru. Jessie sa zmenil. Prestal piť, fajčiť a nadávať. Vzdal sa rodiny, konzumu, drog a nečistého sexu, začal usilovne študovať a modliť sa päťkrát denne. Zmenil si meno na Younis Abdullah Muhammad. Zhodil džíny a začal sa obliekať sa v súlade s moslimskými zvykmi. Younis bol podľa koránu mladík, ktorý kázal prorocké slová Mohameda aj z brucha veľryby. Jessie kázal pred mešitami a na námestiach a bol v tom dobrý. Spolu s kamarátom Yousefom al-Khattab-om (pôvodne židom s menom Leonard Cohen, ktorý tiež konvertoval na islam) založili mimoriadne vplyvnú webstránku "RevolutionMuslim.com". Tá vyzývala k násiliu a islamistickým útokom. Jessie sa napojil na britského radikála Anjema Choudary a jamajského radikála Abdullaha Al-Fasaila, ktorý stál za londýnskymi bombovými útokmi z roku 2005. V tom čase , boal asi polovica bombových útokov jihádistov v USA, ktorí boli prepojení na Al Kajdu, inšpirovaná našimi posolstvami, hovorí Jessie. Začala si ho všímať FBI a na univerzite sa vyskytli aj ľudia, čo sa snažili zviklať ho vo viere. Ponúkali mu nezmyselnú kontrapropagandu s akože odstrašujúcimi obrázkami fašistických koncentrákov a násilia v Sýrii a Afganistane. Ale veď tie obrázky bolo to, čo ho motivovalo presne naopak. Tam videl, že tá „svätá vojna“ , džihád je nutný a čistý, že tu sa realizujú ideály, ktoré dokážu uskutočniť len tí pravoverní, tí najlepší z nás. Jessie napokon skončil vo väzení v Maroku. Odtiaľ ho v roku 2012 vydali do väzenia a na súd v USA. Sudca mi vymeral 11.5 roka natvrdo. „Dali ma na samotku, ale nezakázali mi prístup do väzenskej knižnice. Nevedel som kto som, čo som. Snívalo sa mi, že hovorím s Usámom a pýtam sa ho, či skončím ako bezverec a budem sa škvariť v pekle ? Vo poslednom väzení som objavil nový svet. Ten bol ukrytý vo väzenskej knižnici. Mali tam množstvo braku, ale aj Encyklopedicu Britanicu a sekciu filozofie. Na univerzite som bol najlepší študent - „valedictorian“. A opäť ma začalo baviť čítať. Čítal som Locka a osvietencov ... a celé sa to zrazu začalo rozpletať. Neviem ako som mohol uveriť jednoduchým „pravdám“ džihádu. Začal som pochybovať. Na samotke ma navštevovala agentka FBI. V čase keď mi nik neveril. Tu sa Jessie rozplače a chvíľu nerozpráva... len vzlyká. „...Keď ľudia pochybovali, či svoj obrat myslím úprimne. Či reči o nenásilí nie sú len taktikou ako sa dostať z väzenia. Dlho mi neverili. Až tú agentku. Po troch rokoch prišiel sudca a pýtal sa , či chcem , aby ma oslovoval Younis alebo Jessie. A mne došlo, že som Jessie.“ Po troch rokoch Jessieho pustili z väzenia. Nezmenil identitu, ale zamestnal na George Washington Univerzity. Má na starosť preventívne programy proti islamskej radikalizácii mládeže. Sme v miestnosti štyria. A všetci máme taký zvláštny pocit. To asi vždy, keď sa stretneme s momentom konvertovania. Dá sa mu veriť? Je konverzia z teroristu na peacebuildra úprimná? Vydrží? To predsa nemôže vedieť ani on? Rozhodli sme sa brať ho vážne. Čo iné nám ostáva? Čo iné nám ostáva vo svete? Juhoafrická psychologička Pumla Gobodo-Madikizela napísala krásnu knižku „V tú noc keď zomrela ľudská bytosť“. Opisuje v nej momenty, keď po skončení apartheidu v Južnej Afrike spovedá človeka s menom Eugene de Kock, bývalého šéfa vraždiaceho komanda. Ten sa kajá a podáva jej ruku. Naprahuje ruku voči nej – voči človeku, ktorému zabil alebo umožnil zabiť jej najbližších, ľudí s rodiny. A ona trasie. Neistotou, zhnusením, zahanbením,pokorou...Stojí pred dilemou. Mám tomuto človeku podať ruku? Myslí to úprimne? Je možné mu odpustiť? Pozerá sa do očí človeku, ktorý bol v rozprávaní počas celého jej detstva, stelesnením čistého ZLA. Ale ten človek je tiež ľudská bytosť. A prosí o odpustenie. Prosí, aby sa k nemu nesprávali tak, ako sa kedysi správal on. Musím si tú knižku prečítať.
8.novembra 2016, Washington DC
V lietadle som čítal knižku Tomáša Klvani „Poslední vzpoura bílych mužů“. Tomáš Klvaňa je novinár, ktorý pôsobí v Aspen Institute v Čechách, ale dlhé roky prednášal v New York University a zdá sa , že to tam pozná. Knižka má podtitul „Zpráva o proměně světa“. Neočakával som, že ten Klvaňa by mal byť optimistické energizujúce počítaníčko. Vedel som , že to bude depresívne, ale aj tak... V lietadle neviem zaspať a tak čítam celú noc. A pri čítaní mám pocit, ako keby sa naše lietadlo rútilo do pekla postgutenbergovskej a postfaktuálnej doby, kde nebude platiť nič z toho, na čo sme sa mohli v spoliehať minulosti. Ako keby sme sa po pristaní mali zobudiť na nejakej planéte opíc, kde namiesto demokratickej spoločnosti nájdeme svet spravovaný hulvátmi a primitívmi, kde nebude panovať rozum, ale len simplexné pudenie a tí najživočíšnejší budú ukazovákmi mieriť na tých, ktorých treba zničiť, umlčať, skopať zo schodov. Klvaňa píše, že nás čaká frontálny útok na slušnosť, na liberálny pohľad na svet, na nadhľad, na láskavý vtip, na slobodu a tolerantnosť, že hodnoty západnej civilizácie budú povalené a prevalcujú ich politické atavizmy. Klvaňa píše, že Trump je naše „id“. Hodí sa do periódy sociálnych sietí, do tejto svetovej masovej pavlače, tu má uplatnenie jeho šašovská mizogýnia, bigotnosť, rasizmus, nihilizmus a zakomplexovaná sebastrednosť. Trump je prvým kandidátom na prezidenta v poslednom storočí USA, ktorý spochybnil základný inštitút demokracie – slobodné voľby. Veľa našich kamarátov zneistelo, keď v televíznych debatách na otázku moderátora , či bude po voľbách rešpektovať výsledky volieb, aj v prípade, že by prehral, odmietol odpovedať. Veľmi zlý signál. Doteraz si slobodné voľby ako nezávislý mechanizmus výmeny moci v spoločnosti, nedovolil spochybniť, nik. Bez ohľadu na iné reči, bez ohľadu na to, či to v minulosti bol demokratický alebo republikánsky kandidát. Stále verím, že podstatou demokracie je diskusia a neohraničená súťaž na trhu ideí. A že ten systém musí byť otvorený a schopný sebaopravy. Áno spoločnosť, a aj americká spoločnosť, sa mení, namiesto tradičného pravo-ľavého delenia, je dnes deliaca čiara inde. V politickom boji sa stretávajú na jednej strane zástancovia otvorenej spoločnosti, kde sa dá diskutovať a držíme nejaké pravidlá vo spravovaní a kontrole vecí verejných. A na druhej strane sú zástancovia uzavretej spoločnosti , kde sa nediskutuje, ale pravdu má ten, kto je silnejší, ukazuje ostentatívny nezáujem a neempatiu, „chlapáctvo“ a väčšiu odvahu nerešpektovať a urážať všetkých, ktorí sú iní ako aktuálna väčšina. Tlčhuba sa na chvíľu vystrčí, ale v konfrontácii ideí sa ukážu jeho omyly. A skončí. Ticho, bez veľkých postranných škôd, ktoré by napáchal. Zabudnutý na smetisku dejín. Takto som aspoň poznal „moju“ Ameriku. Vždy som veril, že toto je na nej obdivuhodné. Tá samočistiaca schopnosť, vďaka otvorenosti, vďaka otvorenej konfrontačnej diskusii. Trump nemôže vyhrať. To by bol koniec.
Prieskumy verejnej mienky jeho víťazstvo našťastie ani nenaznačujú. Za posledné dni síce Trumpove percentá narástli, ale stále sa všetci (teda asi tých asi 150 prieskumov verejnej mienky) zhodujú, že jednoducho nemá šancu. Teda, až na toho Lichtmana. Profesor histórie Allan Lichtman na predpovede výsledkov volieb ide inak ako ostatní. Ostatní sledujú pohyby na politickej scéne , kvalitu volebnej kampane, nálady voličov. Lichtmann si všíma iné ukazovetele. Analyzoval, ako vyzerali všetky doterajšie americké prezidentské voľby od roku 1860 a na základe štatistických trendov v 13 najdôležitejších ukazovateľoch, pomenoval algoritmus zvaný "Trinásť kľúčov". Za posledných 32 rokov pred voľbami analyzoval situáciu deväťkrát za sebou a doteraz vždy presne trafil to, ako to nakoniec dopadlo. Hoci si ostatní ťukali na čelo , keď boli ich prognózy iné, ako Lichtmanove. Lichtman sa doteraz nesekol . Až teraz prekvapil všetkých a vyslovil sa, že voľby vyhrá Trump. Možno chcel len naštvať všetky prognostické inštitúcie. Som rád, že aj štatistickí mágovia sa občas mýlia. Teraz to proste netrafí. A aj takáto korektívna skúsenosť je dobrá. Aby sme si nemysleli, že štatistici , ktorí robia „Big Data“, dokážu všetko.
Počas najbliších budeme trénovať miestnych, zažijeme voľby, potom bude obrovská konferencia, kde máme vystúpiť, potom nás čaká exkurzia potom sa presunieme do Potomacu- to bude určite dosť besné . A potom absolvujeme tréningy v „Storytellingu“ a v „Dôvere ako stavebnom kameni leadershipu“ A dúfam, že potom ostane aj pár voľných chvíľ. Celé som si to predstavoval ako takú dovolenku, že si na chvíľu si vydýchnem. Hoci skúsenosť zo všetkých minulých návštev USA mi to nepotvrdzuje. Nikdy to nebol oddych, vždy bolo husto, namiesto voľna, sa vždy objavili návštevy donorov, ktoré sa nedali odmietnuť a pracovné plánovacie stretnutia, ktoré sa nedali odmietnuť. A všetky očakávané úžasné posedenia pri jedle sa nakoniec zmenili na riešenie problémov s niekým dôležitým počas večerí a business raňajok. Takže bol čas na všetko, len nie na to, aby som vnímal, čo jem, pokojne to prežúval a vychutnal si to. Ak sa na to pozriem realisticky, aj teraz to bude takto.
Dnes je deň volieb. Konečne. A zblízka. To bude vzrúšo. Stretávame Juliu, ale vyzerá ustrašene. Jej muž posledné dni pomáhal mobilizovať hispánskych voličov na Floride. Je celá neistá. Pýtame sa jej ako vidí výsledok volieb. A Julia habká. Nóó... nevyzerá to... vôbec to nevyzerá dobre. Hillary asi vyhrá, ale čo bude po voľbách? Potrebovali by sme hovoriť s niekým, kto by nám dal pohľad s druhej strany. Pýtame sa ľudí v office , či nás nemôžu nakontaktovať na nejakého voliča Trumpa. Bolo by zaujímavé vypočuť si jeho/jej dôvody. Ale nik nepozná nikoho, kto by sa priznal , že bude voliť Trumpa. Nechce sa nám veriť, každý má predsa aspoň 300 známych a nikde ani závan trumpovca? Mike vysvetľuje, že trumpovci sa verejne neprejavujú , aspoň nie tu v DC. Niektorí sa za svoju voľbu hanbia, tušia , že je to čudná voľba. Iní sa nechcú púšťať do diskusií , diskusie nie je ich žáner, radšej sa prejaviť len tak potichúčku, anonymne, bez tváre, pod nickom ... Nechce sa nám veriť, veď podľa prieskumov má Trumpa podporovať takmer polovica ľudí. Kde sú? Joshua nám vysvetľuje , že trumpovci sav prieskumoch nevyjadrujú, niektorí si vytvorili paranoidné vysvetlenie , že je to pre nich nebezpečné, že liberáli by ich za ich názor znemožnili, rozcupovali, že liberálny tlak na politickú korektnosť vytvára neslobodu a lepšie je byť ticho a prejaviť sa len za plentou. Pamätám si , že fenomén skrytého voliča sa prejavoval za Mečiara a teraz ho predvádzajú Kotlebovci, ale Američania? Nijak mi to nejde do hlavy. Ako silne musí byť rozdelení spoločnosť, keď nik z našich známych nepozná ano jedného trumpovca. Čo to je za blázinec? Nakoniec si Julia spomenie je jedného trumpovca pozná. Je v boarde jej organizácie – aj keď je to iba jediným z 15 členov. Ale ani on o Trumpovi hovoriť nechce.
Ideme si, aj s Kajou, pozrieť volebnú miestnosť. Najbližšia je v miestnej škole. Dostávame sa k nej ospalými uličkami s radovou zástavbou. Všade po ceste sú na dvoroch aj v oknách zbytky halloweenskej výzdoby a vedľa nich plagáty a tabule s modrou šipkou, podporovatelia Hillary. Len sem tam je tabuľa podporujúca Johnsona- tretieho kandidáta. Tabuľa s Trumpom ani jedna. Ani jedna, ani pred jedným zo stoviek domov, čo sme videli. Zjavne sme v „modrej“ demokratickej štvrti. Na „modré“ a „červené“ štvrte sa už nedelia len ulice , ale celé susedstvá a celé mestá. Ľudia sa s podobnými politickými preferenciami sa sťahujú k sebe a „fialových“ (politicky zmiešaných) štvrtí je už minimum. Dosť mi je z toho smutno. Ak sa budeme takto ostro vymedzovať a stýkať len s podobne zmýšľajúcimi – je to ešte demokracia? Nehrozí , že celý spoločenský život sa bude fragmentarizovať na čisto „červené“ a čisto „modré“ štáty? Asi stovka ľudí ticho čaká v rade pred volebnou miestnosťou a pomaly sa posúvajú. Všetci naši kamaráti – intelektuáli z officu - už odvolili poštou. Na hlasovacích lístkoch vyplnili a poštou odoslali asi pätnástoro volieb (nie len voľbu prezidenta, ale aj voľbu kandidátov do miestnych zastupiteľských inštitúcií a do pozície „national treasury“ a pozície sudcu, a tiež odpoveď na asi tri referendá. V rade stoja len bežní voliči , čo nemajú radi poštu. Vonku stojí pri tabuli volebný úradník a sleduje rad voličov. Na tabuli je nápis, že za touto čiarou sa už nesmie robiť predvolebná kampaň.
Poobede začal náš tréning – hlavný dôvod terajšej americkej cesty. Účastníkmi sú naši kolegovia za amerického officu . Sú zlatí , snažia sa nás počúvať a zapájajú sa , ale sústrediť sa je ťažko. Je jasné, že ten hlavný tréning sa odohráva tam vonku , za plentami.
Po večeri sedíme v príjemnej reštaurácii pred televízormi spoločne všetci. Sedíme spoločne s našimi americkými hostiteľmi , nálada je taká rozpačitá a v TV začínajú povolebné prenosy. Tie pôjdu až do rána, tak ako budú pribúdať prvé odhady a potom aj prvé oficiálne výsledky. Mala to byť taká slávnostná chvíľa, ktorá nakoniec dobre dopadne, všetci si vydýchnu a od šťastia sa opijú. Ale po desiatej večer začína atmosféra hustnúť. Americká časť osadenstva sa dvíha od obrazoviek a smeruje domov. Nechcú , aby sme videli ich zmätenosť a hanbu a poníženie a depresiu a rozladenosť a porážku a moment, keď nevedia , kam sa schovať. Veľmi mi to pripomína našu atmosféru za nástupu kotlebovcov v posledných voľbách. Nikto z celej partie to nijak zvlášť nekomentuje.
9. november, Washington DC
Ráno je jasné, že vyhral Trump. Celá skupina sa presunula na exkurziu do Baltimore, ale ja som ostal spať v zatemnenej izbičke na hoteli. Chytila ma nejaká nádcha, horí mi celé hrdlo a nemôžem prehĺtať, v celý čas kašlem, nos mám plný , bolí ma hlava a asi mám teplotu. Celý som zoslabnutý , nevnímal by som z exkurzie nič. Celý deň pospávam v posteli, nechutí mi jesť, ledva dýcham , neviem, či je to angína, jediný pohyb na ktorý sa zmôžem, je cesta do lekárne, kde som nakúpil všetko, čo by mohlo zabrať. V tom polovedomí sledujem všetky americké televízne kanály a všetci vedú nekonečné diskusie . Vzrušené , hľadajúce vinníkov , nedá sa v tom vyznať.
10. november, Potomac, Bolger Center
Presunuli sme sa do luxusného školiaco-konferenčného zariadenia v Potomacu asi na hodinu vzdialeného od DC. Je tu krásna jesenná príroda, červeno-žlté stromy a biele kríky samostatné domy, kde sa zrejme na spoločenské akcie schádzajú zamestnanci štátnej pošty.
Tréning o „Dôvere“ suverénne vedie Nancy Schumann, vysoká blondýna v minisukni, ktorá má štyri deti a 32 rokov koučovala hlavne ženské líderky v General Electric, ale má skúsenosť aj zo Saudskej Arábie a mnohých častí rozvojového sveta. Najviac ma zaujalo, keď vysvetľovala, že pokojne môže koučovať aj pilota, hoci sama nemá o lietadlách ani poňatia, lebo koučovanie je v jej poňatí schopnosť klásť správne otázky , a táto schopnosť vôbec nesúvisí s technickou expertízou. No neviem.
Večer prichádzajú odozvy na zvolenie Trumpa z celého sveta. Nečudo, že fašisti spoza oceána okamžite zaňuchali spriaznenú dušu a rovnaké mentálne nastavenie a idú sa pretrhnúť od šťastia. Zo Slovenska to ako prví pochopili Kotlebovci a SHO, od nich prišla nadšená reakcia. V ruskej Dume nadšene gratuluje Žirinovskij a TV prináša z Ruska zábery nadšeného potlesku aj zo strany ostatných poslancov. V USA sa teší Ku-klux-klan a na podporu Trumpa ohlasujú pochod. Pre mnohých ľudí je to signál, že teraz sa už môžu rasistické a nenávistné výroky púšťať bez cenzúry. Na strednej škole v Minnesote sa po voľbách objavili na záchodoch nápisy „Fuck niggers“ a „White America“. Na texaskej Univerzite sa objavili letáky , ktoré vyzývajú lynčovať vedenie univerzity, tých čo žvanili tie blbosti o diverzite. V letákoch píšu , že diverzita je kódové slovo pre „genocídu belochov“. Pamela Ramsey Taylor z mestečka Clay na twitteri píše „...Konečne bude v Bielom dome krásna a dôstojná prvá dáma. Už ma nebaví vidieť tam tú opicu na štekloch." Miestna starostka Beverly Whaling ten výrok vychválila a zdieľala. Okamžite prišla reakcia v podobe petície za odstúpenie tejto starostky , ktorú za jediný deň podpísalo vyše 150.000 ľudí. Starostka na funkciu rezignovala. A európski politici rovnakej krvnej skupiny, si môžu povedať- však vyšlo to Trumpovi, tak aj ja mám šancu. A spoza rohu už vykukujú rakúsky Norbert Hofer a holandský Gert Wilders a Francúzka Marie Le Penn. Im všetkým v najbližších voľbách stúpli šance.
Proti Trumpovi sa objavujú sa aj protesty. Časť ľudí nosí postbrexitovskú zicherajsku zapichnutú v klope. Časť ľudí vylepuje farebné lístočky s odkazmi na steny v newyorskom metre. Volajú to „underground therapy“. V Los Angeles, Portlande a New Yorku sa vyskytli aj živé demonštrácie pochody, tam došlo aj nejakému zatýkaniu. Vysvitlo, že viceprezidentom bude Mike Pence, konzervatívec, ktorý sa preslávil tým, že v minulosti bojoval proti plánovanému rodičovstvu. Najviac sa zosmiešnil napríklad naivizmami, keď s vážnou tvárou tvrdil, že kondómy sú nebezpečné a nechránia pred pohlavnými chorobami. Jeden z povolebných protestov spočíval v tom, že ľudia začali posielať peniaze inštitúcii, ktorú Pence nenávidí najviac zo všetkého – organizácii Planned Parenthood. Od volieb tak podporilo Planned Parenthood viac ako 200,000 ľudí a najmenej 46,000 poslalo finančný príspevok v mene Mikea Pence. Planned Parenthood má zvyk, že každému z darcov za príspevok osobne poďakuje. Takže Mike Pence zatiaľ dostal od Planned Parenthood 46 000 ďakovných listov, kde mu srdečne ďakujú za to, že podporil ich propagovanie kondómov a ostatné programy. Chcel by som vidieť, ten moment keď poštár každodenne s úsmevom odovzdáva Pence-ovi niekoľko kilogramov ďakovných listov a hovorí: „pán Pence , tak keby zas prišla nejaká pošta z Planned Parenthood, tak vám zazvoním aj zajtra...“
Pýtal som sa Julii, či sa na tie voľby nedá pozerať nejako pozitívne, napríklad, že aspoň to odovzdanie moci prebehlo bez násilia. Že Hillary síce mala o milión hlasov viac, ale všetci rešpektovali existujúce volebné pravidlá a z tohto hľadiska je Trumpovo víťazstvo legitímne. Nie je práve rešpektovanie demokratických pravidiel, nech má akokoľvek horké dôsledky, tým, čo je na celých voľbách najdôležitejšie? „Ale takto otázka nestojí“, hovorí Julia. Ak legitimizujeme Trumpa s tým, že jeho víťazstvo bolo legitímne, súčasne validizujeme jeho spôsob, ako sa dopracoval k moci. Vlastne tým hovoríme, že rasizmus je v poriadku, že mizogýnia a šírenie nenávisti , stavanie múrov, rozdeľovanie ľudí na tých nadradených a menejcenných, je v poriadku. Nastoľujeme novú kultúru, ktorá popiera zásady rovnosti mužov a žien, rovnosti ľudí bez ohľadu na farbu a politické názory, popiera slušnosť, znášanlivosť, aj slobodu vyjadrovania.
14. november 2016, Washington DC
Ráno som si myslel, že dnes bude taký pokojný oddychový deň. Poobede odlietame domov, takže na programe je už len stretnutie s Ilanou, kamarátkou, ktorú som až na jeden krátky moment nevidel takmer 20 rokov. Polahoda.
Lenže... po zbalení kufra som zistil, že nemám pas. Ešte včera som ho mal v ruke. Prehľadal som kufor a celú izbu. A ešte raz. A ešte raz. A nič. Oblial ma pot. Telefonujem do hotela v Potomacu ... a...nič. Premietam si posledný deň obrázok po obrázku. A nič. Začal som si predstavovať najhoršie scenáre. Ako ma bez pasu nepustia na lietadlo, ako budem musieť zháňať novú letenku a ubytovanie na dni, kým ju získam... Pas sa nenašiel , ale skončilo to dobre. Ilana je zlatá! Tak ako aj pred dvadsiatimi rokmi. Okamžite pochopila urgentnosť a krízovosť tej situácie a zmenila sa na kombináciu taxikárky a záchranného bernadína, ktorý ma vyhrabe zo záveja trablov a negatívneho myslenia. Na slovenskej ambasáde som na počkanie a bez diskusie, dostal náhradný dočasný papier, ktorý má titulnú stranu ako pas, dokonca má aj ochranné znaky na rube. S Ilanou a dočasným pasom v ruke sme sa vybrali do mexickej reštaurácie na zrýchlený obed.
Ilana rozprávala, ako sa dnes ráno tri hodiny hádala s jej 15-ročným synom. Syn má občasné postpubertálne depresívne nálady. Na ich škole bolo aj niekoľko samovrážd, tak škola vymyslela akciu “Suicide prevention week”. Celý týždeň budú namiesto učenia filmy, cvičenia a besedy, odporúčania ako sa vysporiadať s depresiou, aktivizujúce debaty, aby boli decká odolnejšie. A jej syn si vymyslel, že sa na tú príležitosť zodpovedajúco oblečie, aby spolužiaci videli. V kinách bežal film, ktorý bol natočený na základe populárneho komixu o zloduchoch všetkého typu. Komix aj film sa volali “Suicide squad” a jej syn dostal od otca tričko propagujúce ten film. Takže Ilanin syn samozrejme chcel prísť do školy na “Suicide prevention week” v tričku , ktoré nesie veľký nápis “Suicide squad”. Ilana sa zhrozila. Predstavovala si ako to bude musieť vysvetľovať všetkým učiteľom , ako tých päť minút slávy skomplikuje ďalšie týždne fungovania jej syna na strednej škole. “ A ako skončila tá hádka?” , pýtam sa zvedavo Ilany. “No, vyhrala som. Zakázala som mu to. Predsa len, som matka a on má ešte len 15 rokov. .. To už je asi poslednýkrát, čo som v takej situácii vyhrala. Teraz ma nenávidí, ale poslúchol.“
