Od prvých momentov, keď sme - ako program na univerzite a neskôr aj ako samostatná organizácia - začali pôsobiť na Slovensku, ubehlo takmer štvrťstoročie. Tohto roku sme sa rozhodli trochu pozmeniť logo a opätovne sa zamýšľame nad otázkami, ako má byť zacielené naše poslanie, kam sa vo svojom pôsobení, v prevencii a transformácii konfliktov a rozvíjaní dialógu v spoločnosti budeme uberať v budúcnosti. Mierna zmena nášho „brandu“ ladí s tým, že si nanovo definujeme, kam smeruje PDCS. Čo z úsilia, ktorému sme sa venovali, bude aktuálne aj v budúcnosti? Aké nové výzvy a potreby nás nútia zmeniť sa, preskupiť sily a nanovo si odpovedať na otázku, kdeje nás treba najviac?
Keď sme pred časom bilancovali, prečo vlastne vzniklo PDCS, pomenovali sme, že v transformačnom období prechodu medzi autoritárskou spoločnosťou a krehkou, neistou a chybujúcou demokraciou v puberte, majú konflikty trojakú podobu [1] a zodpovedajúco tomu mal doteraz aj náš prístup prinajmenšom trojakú podobu:
- Pomáhali sme nastavovať procesy, vzdelávať a intervenovať v konfliktoch, ktoré boli späté so samotným procesom transformácie slovenskej spoločnosti. Venovali sme sa konfliktom, ktoré boli dôsledkom celospoločenských zmien (dôsledky zmien mocenských pomerov, zvládanie slobody, privatizáciu, reštitúcie...). Okrem problémov spojených so štrukturálnymi zmenami spojenými s transformáciou sme pociťovali aj problémy z neinformovanosti, kognitívnej nepripravenosti porozumieť tomu, ako fungujú demokratické mechanizmy a opakujúce sa strety autoritatívneho a demokratického myšlienkového nastavenia zástancov otvorenej a uzavretej spoločnosti.
- Venovali sa konfliktom, ktoré vyplývajú a sú nevyhnutným sprievodným znakom samotnej pluralistickej spoločnosti. Zaujímali nás teda záujmové, štrukturálne, hodnotové konflikty, ktoré prináša demokracia. Tá (v ideálnom prípade) umožňuje zviditeľniť skupinové záujmy a nájsť nenásilnú, transparentnú formu, ako ich konfrontovať tak, aby ich výsledkom bolo neuniverzálne riešenie, ktoré v každej špecifickej situácii najlepšie odráža argumentačnú silu skupín. Zaujímala nás participácia, verejné konflikty, deliberácia, príprava dlhodobých plánov a koncepcií hlavne vo verejnej sfére. Tak, aby sa v každom jednotlivom prípade, nachádzalo čo najviac zdieľané a uspokojivé riešenie. Viditeľných konfliktov je v demokracii viac než v autoritárskom režime. A samozrejme občas trpíme, keď vidíme že dospievame k riešeniam, ktoré pokrivkávajú za stavom poznania a odrážajú len menej sofistikované momentálne riešenia. Zvykáme si na nutnosť akceptovať aj „umenie možného“ riešenia na takej úrovni, ktoré ukazujú súčasný stav reflexie problémov pre podstatnú časť spoločnosti. Berieme to ako nutnú daň za riešenia, ktoré sú možno obsahovo nie najlepšie, ale boli aspoň dosiahnuté nenásilnými postupmi.
- A napokon nás zaujímali aj nevyriešené, často nezahojené, ale potlačené konflikty z ďalekej minulosti, o ktorých sa verejne nehovorilo, ich zdroje sa nemohli otvorene pomenovať. Konflikty, ktoré sa zakorenili preto, lebo celé skupiny ľudí sa nemohli slobodne vyjadrovať, či už bola na príčine ich národnosť, jazyk, príslušnosť k triede, náboženská identita alebo špecifické osudy v krutých časoch. Naučili sme sa, že konflikty nemožno zamiesť pod koberec a nehovoriť o nich. Následkom takého prístupu je, že staré krivdy sa potom otvárajú ako nezahojené rany. (Napríklad stále je tu nedostatočne diskutovaná otázka desať tisícov Židov, ktorí boli vysídlení slovenskými štátnymi orgánmi do nacistických koncentrákov, a tiež tisícov občanov odvlečených ku koncu 2. svetovej vojny sovietskou NKVD do gulagov. Pretrváva mlčanie o každodenných zvrhlostiach komunistického obdobia.) Namiesto riešenia, predstavitelia moci radšej „odkladali diskusiu do chladničky“. Problémy boli desaťročia neviditeľné a keď sa dnes, v slobodnejších pomeroch, tieto potlačené pocity krívd a štrukturálnej diskriminácie spred 40-60-80-tich rokov opätovne objavujú v celospoločenskom diskurze, väčšina občanov z neskorších generácií ani nerozumie, čo je podstatou pociťovaných krívd z dávnej minulosti. A ku starým nedoriešeným konfliktom sa pridávajú nové o ktorých sa nehovorilo, lebo to bolo tabu, napríklad problémy ľudí so zdravotným postihnutím, ľudí zo skupiny LGBTI, otázky rovnoprávneho postavenia všetkých typov rodín a menšín všetkého druhu.
V minulých rokoch nám išlo o vzdelanie a zavedenie dôležitých zákonov a praxe v oblasti mediácie, zapájania občanov do verejného rozhodovania a zníženie diskriminácie žien, menšín a všetkých, ktorí sa odvážia vyslovovať názory a koncepcie, ktoré sa nepozdávajú práve vládnucemu establishmentu. Keď sa obzeráme a snažíme sa hodnotiť stav spoločnosti v tomto smere (prítomnosť a využívanie zákonov umožňujúcich alternatívne riešenie sporov, rozvíjajúcu sa kultúru participácie vo verejnom rozhodovaní, prítomnosť nezávislého občianskeho hlasu), vidíme – napriek všetkým ťažkostiam - merateľný pokrok.
Čo budú najbližšie roky najväčšie výzvy, ktoré nás nútia preformulovať a rozšíriť naše poslanie? Čo bude tou výzvou? Na čo by sme mali reagovať už teraz, skôr než si to uvedomí väčšina spoločnosti? Do najbližších rokoch vidíme prinajmenšom tri veľké výzvy. Metaforicky ich môžeme označiť ako:
- „rozpúšťajúce sa hranice“,
-
„mnohofarebnosť“a napokon jav s označením
- „kultúra dialógu v príprave verejných politík“
„ROZPÚŠŤAJÚCE SA HRANICE“
Povojnová generácia u nás vyrastala vo svete hraníc a velebenia hraníc. Železná opona na hrebeňoch hôr a „železná opona v našich hlavách“, hranice medzi proklamovanou ideológiou vo verejnom živote a autenticky žitou skúsenosťou v rodinách a uzavretých spoločenstvách. Hranice boli opisované ako niečo, čo nás chráni. Propaganda glorifikovala pohraničníkov, ktorí „nikdy nespia“, aby sme mohli spať my všetci. Ako normálne boli opisovaní informačné hranice, ktoré vytvárali rušičky a cenzúra. V školách a médiách sa masovo indukovala paranoidná predstava, že vonkajší svet je nebezpečný a len náš „dvor“, naše tradície, „dedovizeň“, to, čo už poznáme môže priniesť istoty.
Krátko po otvorení hraníc v 89-tom sme si mysleli, že všetci vítajú ideologické „vyvetranie“ a prievan otvorenosti. Dnes sa ukazuje, že to bolo mylné vnímanie. Hranice v hlavách u podstatnej časti spoločnosti pretrvali. Objavujú sa aj v generácii dnešných dvadsiatnikov, ktorí už neslobodu a ponižujúce rituály na hraniciach nezažili. Aj dnes sa množstvo ľudí bojí sveta bez hraníc. Majú paniku pri predstave, že sa budú konfrontovať s inými myšlienkami. S inakosťou, vonkajším svetom, ktorý nepoznajú z domu, ani zo školy. Odlišovať sa ich desí. Aj dnes ľudia považujú konflikty s autoritami za niečo nezdravé. Aj dnes sa pýtajú ako sa naučiť umeniu vyhýbania sa konfliktom, namiesto toho, aby sa učili ako žiť s potrebnými konfliktami a hľadať nenásilné podoby pre ich riešenie.
Podstatnú časť nášho úsilia budeme v PDCS zameriavať na programy akceptovania slobodného života bez zvonku nadiktovaných fyzických alebo virtuálnych hraníc. Budeme učiť umenie vychutnávať si čaro otvoreného myslenia, rozvoja otvorenej spoločnosti, otvorených samospráv, transparentného fungovania verejných, privátnych aj občianskych organizácií. Chceme vzdelávať k občianskej angažovanosti, ktorá počíta s konfliktami, ktoré do verejnej diskusie prinesie transparentnosť.
Budeme pracovať (hlavne s mládežou) tak, aby nemysleli len na svoju štvrť, dedinu, kraj, ale aby rozširovali svoje obzory a stále viac pociťovali globálnu zodpovednosť. Aby sa nebáli cestovať a pôsobiť aj mimo Slovenska, aby sa aj väčší podiel našich programov týkal aktivít v zahraničí v rozvojovom kontexte, ale aj v kontexte spolupráce veľmi rôznorodých partnerov. Viac programov zameriame špecificky na prevenciu a dekonštrukciu akýchkoľvek podôb fundamentalizmu v myslení a konaní. Chceme, aby sa podarilo prelomiť uzavreté svety konšpiračných bludov, aby bol zážitok deliberácie už od školských čias prevenciou voči manipulovateľnosti budúcich občanov.
Keď sa pred 25 rokmi Ralph Dahrendorf vyslovil, že demokratická občianska kultúra sa vzhľadom na zotrvačnosť v myslení zmení až za 60 rokov, za dve, tri generácie, mali sme pocit, že Dahrendorf je až prílišný skeptik. Dahrendorf navyše provokatívne dodával, že zhruba po 20 rokoch nového režimu možno očakávať „loop“ (otočku v myslení) s velebením hodnôt autoritárskych režimov. Dnes sa ukazuje, že uchovanie si zdravej triezvosti, odolnosti voči populistickej a možno až protofašistickej manipulácii, schopnosť orientovať sa v informačných vojnách a získanie imunity voči rafinovaným konšpiratívnym teóriám, bude na „programe dňa“ ešte roky. Chceme sa sústrediť na prácu s mladými dospelými, na občianske pôsobenie na školách aj mimo nich. Aby predovšetkým mladí ľudia (ešte neotupení cynizmom), na vlastnej koži objavovali a osvojovali si hodnoty demokracie, otvorenosti, nezávislosti a slobody. Je to ešte dôležitejšie ako pred 25 rokmi. Ak príde Dahredorfom predpovedaný „nedemokratický loop“, budeme pripravení.
Mnohofarebnosť
Kedysi sa menšinou, ktorá potrebuje ochranu, javili hlavne etnické skupiny. V histórii našej organizácie sme nikdy nezaváhali a vždy sme dokázali byť na strane slabších (čo v našich podmienkach boli Maďari, Rómovia, politická opozícia, predstavitelia nezávislej občianskej spoločnosti). Vieme, že rovnako budeme stáť na strane slabších aj v budúcnosti, aj keď sa charakter menšín, ktoré sú nivelizované demagogickou propagandou zmenil. Dnes za takéto menšiny považujeme bezdomovcov, nové menšiny, migrantov, , nedominujúce náboženské komunity, predstaviteľov LGBTI a liberálneho chápania rodín a skupiny s menšinovým životným štýlom, kozmopolitov, predstaviteľov nezávislého umenia a málopočetných subkultúr, atď. Vnímame ich ako hodnotu pre zdravo fungujúcu spoločnosť, bez ohľadu na to či sú nám špecificky sympatickí alebo nie. Diverzitu, ktorú prinášajú, si(samozrejme za podmienky, že ani náznakom nehlásajú a nevyzývajú k násiliu voči iným) ceníme ako dôležitú hodnotu. Vo väčšej miere sa budeme v budúcnosti sústreďovať na podporu a kultivovanie mnohofarebnosti a rôznorodosti v spoločnosti.
Veríme, že spoločnosť nenásilného mierového spolunažívania má byť postavená na mnohofarebnosti (kultúr, jazykov, hodnôt...), má akceptovať otvorenú diskusiu o verejných politikách a preferovať riešenia ku ktorým sa dochádza verejnou inkluzívnou diskusiou. Súčasne by to mala byť spoločnosť, ktorá podporuje multikonfesionálnosť, bez presadzovania jedného zo svetonázorových prúdov, prísne oddeľujúc cirkvi a štát, s otvoreným svetoobčianskym vzdelávaním, ktoré čerpá svoju silu a schopnosť meniť sa k lepšiemu práve preto, že neuznáva žiadne tabu o ktorých by sa nesmelo diskutovať, alebo ich spochybňovať.Svet, v ktorom žijeme, chceme prostredníctvom programov PDCS uchopovaťpomocou nezávislej kritickej reflexie, nie kopírovať ideologicky zafarbené tvrdenia, nech by aj zneli lákavo a boli akokoľvek populárne vo verejnosti. V práci s mládežou aj dospelými chceme, aby sa naučili rozumieť konfliktom aj pomocou kritického konfrontovania mýtov o histórii, ktoré sa šíria po Slovensku a znižujú ich pripravenosť pre zdravé efektívne fungovanie v transformujúcom sa svete. (Spochybniť mýty o Slovákoch ako „holubičom národe, o našej tisícročnej porobe, o „cyrilometodejskej tradícii ako základnej hodnotovej osi“, o „slovanskej duši“, „všeslovanskej vzájomnosti“ a podobné ideologické rudimenty, ktoré slúžia ako nová náhrada komunistického brainwashingu, ale ich dôsledky sú rovnaké).
Spoločne s Francisom Fukuyamom sa nám pred desiatkami rokmi na chvíľu zdalo, že možno naozaj už máme všetky veľké civilizačné konflikty za sebou a porážka komunizmu bude znamenať globálne zníženie napätia. Už po niekoľkých rokoch začalo byť jasné, že globálne konflikty nikdy neskončia, budú sa transformovať do iných podôb. Zaznamenali sme nové deliace línie, aj také, ktoré vznikajú medzi tými, ktorí chcú presadiť jednotné hodnoty pre všetkých a tými, ktorí veria v možnosť nenásilnej koexistencie hodnotových systémov a pociťujú nutnosť rozvíjať kultúrnu gramotnosť a kultúrny kvocient všetkých občanov. Či už v multikultúrnej alebo inej podobe politického usporiadania a nekončiacej sa kontinuálnej deliberácii o týchto otázkach na všetkých úrovniach spoločnosti. Tu vidíme veľmi dôležitú úlohu PDCS do budúcnosti. Chceme podporovať občianskych aktérov pri riešení predovšetkým hodnotových konfliktov. Taktiež si myslíme, že treba výraznejšie podporovať skupiny, ktoré sa snažia o duchovnú kultúru, nefundamentalistický záujem o mierové využitie spirituálnej dimenzie a dialóg náboženstiev, dialóg z ktorého nebudú vynechávaní predstavitelia aj veľmi minoritných duchovných snáh, ani predstavitelia sekulárnych humanistických názorov. Sme pripravení trvať na demokratických hodnotách verejným vyjadrovaním tohto postoja aj v situáciách ak by sa vplyvom informačnej vojny začala väčšina ľudí prikláňať k simplexným autoritárskym postojom a riešeniam, prípadne ak by fanatický patriotizmus začal znamenať viac ako solidarita voči slabším.
Kultúra dialógu v príprave verejných politík
Doteraz sme sa venovali rôznorodým skupinovým, inštitucionálnym, komunitným konfliktom a konfliktom vo verejnom rozhodovaní, v ktorých sme navrhovali postupy ako takéto konflikty analyzovať a následne do nich intervenovať. Prinášali sme vhodné dizajny verejnej diskusie so zapojením tých, ktorých sa konflikty a dôsledky ich riešenia alebo neriešenia týkajú, presadzovali sme systémové chápanie konfliktov a využívanie nástrojov nenásilnej komunikácie. Vzdelávali sme aktérov konfliktov, a to či z verejnej správy alebo občianskych aktivistov, v tom ako napr. zapájať verejnosť do rozhodovania v procesoch posudzovania vplyvov na životné prostredie, ako funguje inštitút občianskych zmierovacích rád, v organizovať verejnú diskusiu o problémoch verejného významu, napr. formou občianskych deliberačných fór alebo v spôsoboch participatívnej tvorby verejných politík (napr. zákonov a regulatívnych opatrení).
Ukazuje sa, že akademické poznanie prístupov a nástrojov participatívnej tvorby legislatívy a verejných politík, je oveľa ďalej, než je každodenná prax ich využívania verejnými inštitúciami. Naše doterajšie aktivity v tomto smere pripomínajú skôr prieskumné pilotné sondy, prototypy riešení. Chceme sa sústrediť na to, aby sa participatívne postupy využívali štandardne pri oveľa širšom spektre tém a na viacerých úrovniach verejnej správy. Napriek všetkým komplikáciám súvisiacim s verejnou diskusiou pri tvorbe verejných politík (aj v témach ktorých existujú polarizované názory a hodnotové odlišnosti) máme prevažujúcu pozitívnu skúsenosť, že takéto postupy prinášajú trvácnejšie riešenia a väčšiu identifikáciu s výsledkom u zapojených aktérov. To nám potvrdzujú skúsenosti s prípravou stratégií pre kultúrnu politiku, alebo prácu s rómskou menšinou a spolužitie Rómov a nerómov, pri územnom a mestskom plánovaní, ale aj v ľudsko-právnych témach. Podobný prístup by sa mal uplatniť nie len na úrovni spoločného dialógu občianskych skupín a predstaviteľov mesta, ale aj na úrovni spravovania krajov a na úrovni ministerstiev a iných verejných inštitúcií. Chceme aby sa participatívny prístup vo verejnom rozhodovaní uplatnil širšie a hlbšie. Preto je asi najvystihujúcejším vyjadrením, že v budúcich rokoch budeme vzdelávať v zručnostiach zapájania verejnosti i tvorbe participatívnych dizajnov, že budeme publikovať a hodnotiť programy v smere väčšej participácie ako nástroji prevencie verejných konfliktov. Chceme aby sa v pluralitnej spoločnosti diskutovalo viac, aby prístupy, ktoré propagujeme stali bežne užívanými, aby ľudia a záujmové aj mocenské skupiny oveľa častejšie nerozhodovali autoritatívne, ale aby pred prijatím verejných rozhodnutí diskutovali, aby sa verejná diskusia a kultúra dialógu stala „normou“.
Aj v budúcich rokoch chceme pôsobiť tam, kde nás bude treba. A chceme si potrebu v danej oblasti ako aj otázky súvisiace s meniacim sa poslaním PDCS overovať a jednoducho diskutovať, diskutovať, diskutovať...
[1] Podrobnejšie sme sa tejto úvahe venovali k kapitole „Odkiaľ a kam v diskusiách o riešení konfliktov?“ v publikácii Bútora a kol.: Odkiaľ a Kam, Kalligram, 2012.
